- 2 -

*

Uprostred lesa sa prebúdzali duše stromov. Mrholilo a temné mraky nad lesom veštili silnú búrku. Svitalo, no podľa svetla by každý človek o tomto fakte pochyboval. Les bol čierny, vo vysokej tráve sa predlžovali tiene, len šuchotavé zvuky prezrádzali pohyb malých tvorov, ktorých biologické hodiny ako jediné potvrdzovali začiatok nového dňa.
Cez húštinu prebehol statný jeleň. Parožím presekol mladé liesky, ktoré mu bránili v ceste a bežal priamo oproti strmému svahu. Nespomalil, naopak, pridal na rýchlosti a niekoľkými dlhými skokmi sa dostal až na malú čistinku na kopci. Tam hlasno zaručal, zadupal obrovskými kopytami, z pod ktorých na všetky strany odfrkovali chuchvalce trávy a hliny. Z brucha mu kvapkal pot a na paroží sa jagali kvapôčky vody.
Zaručal znovu, tento krát ešte hlasnejšie.
V diaľke zapraskali konáre. Z hĺbky lesa mu niečo tlmene odpovedalo. Nebol to však jeleň, zvuky, ktoré rozčesávali listy na konároch dubov, boli dravšie a intenzívnejšie. Pripomínali vytie vlka, no musel to byť obrovský a starý vlk. A z jeho vytia bol cítiť strach. Ale nie neistota. Akoby potvrdzoval jeleňove ručanie. Niečo sa dialo. Niečo sa malo stať.
Jeleň zaručal do tretice.
Nad jeho hlavou z bezpečného úkrytu medzi konármi vyletel húf obrovských čiernych havranov. Začalo sa blýskať, no vtáky svojimi telami zakryli všetko svetlo z bleskov, ktoré by mohli čistinu osvetliť.
V diaľke sa niečo pohlo.
V srdci lesa, na zabudnutom mieste stromy sklonili svoje koruny k zemi a potichu začali spievať.
Jeleň ešte chvíľu zostal stáť na mieste, potom sa náhle zvrtol a v stotine sekundy zmizol v húštine.
Vlk sa už neozýval, posledným zvukom okrem šuchotavej piesne stromov a praskania konárov v diaľke zostalo ohlušujúce hrmenie.
Drozdy však naďalej krú0žili na oblohe a les ostával temný.
O pár minút na to srdce zabudnutého miesta rozčesol neľudský výkrik.
Búrka naplno prepukla.

Kris Leca nesedlala. Ani keď na ňom jazdila do lesa, ani keď objavovala nové miesta za poľom popri rieke. Na jeho hnedom chrbte sa cítila úplne prirodzene. A starký ju nenútil ani k zubadlu, len do mestečka si brávala ohlávku. To aby ľudia nemali zbytočné reči a divokých zvieratách a ešte divších ľuďoch. Kris veľa o dedinčanoch nevedela, ale jej starký áno. Nemali ich radi, lebo im nerozumeli. Považovali ich za divochov a jeho odsudzovali za to, že vnučku vychováva úplne mimo spoločnosti. Raz sa mu ju pokúšali vziať, nejaký pupkatý úradník z okresného mesta (ktoré bolo mimochodom od mestečka vzdialené asi štyridsať kilometrov a jeho páni vôbec, ale vôbec nič o živote v ňom nevedeli) mu podstrčil pod nos zväzok počmáraných papierov a vyhrážal sa pokutou aj väzením. Starký však mal niečo ako závet Kristininých rodičov. Mal plné oprávnenie ju vychovávať. A nemienil sa ho vzdať, za žiadnu cenu.
Akurát v tom čase práve dokončoval ohradu pre kozy. Červotoč tu starú úplne odrovnal a síce sa mu kozy nikdy nezvykli zatárať do lesa, skôr ju chcel opraviť kvôli možným nájazdom lesnej zveri. A tak sa stalo, že starý cap sa rozhodol milého pána pupkatého úradníka popreháňať po dvore. Pupkáč sa ledva stihol zavrieť pred jeho rohmi v nablýskanom aute, zvíriť na štrkovej ceste prach a zdupkať späť do okresného mesta. Odvtedy sa u nich už nikto s podobnými papiermi neukázal. V podstate ich obyvatelia mestečka ignorovali. Len keď sa z času na čas zjavili v pekárni alebo u mäsiara, potichu si začali šuškať a odvracali od nich pohľad. Starký si ž dávno zvykol a ani ho to nemrzelo. Kris tomu zatiaľ nerozumela. A starkého sa ohľadom toho ani nikdy nič nepýtala. Teda zatiaľ nie.
Keď rozčesala Lecovi hrivu a on schrúmal z jej dlane dve šťavnaté mrkvy, vyšvihla sa na jeho chrbát a popchla ho smerom k poľu. Starký sa hrbil s motykou v zemiakoch, keď sa obzrel, zamávala mu.
„Nebuď dlho!“ zakričal za ňou, a keby bola stála bližšie pri ňom, počula by z jeho hlasu strach.
V noci mal nepríjemné sny a ráno ho pri pohľade na les prepadla neistota. Zlé tušenie. Z listov stromov aj napriek slnečnému a teplému júlovému ránu tiahol chlad. Starec tušil, že v hĺbke lesa zúrila búrka, ničivá a zároveň rodiaca. No to, čo mal dážď priviesť k životu, malo mať v sebe obrovskú silu. A starec sa bál, že tá sila bude ničivá a krutá.
„Neboj sa, za tri hodinky som doma!“ odpovedala mu Kris veselo.
No aj ju niečo mátalo v mysli. Okrem neskutočnej túžby zistiť o prekliatej dievčine viac, to boli výčitky, čo sa jej zarývali do myšlienok. Zatiaľ vždy starkému hovorila o všetkom, čo sa chystala urobiť, o všetkom, čo objavila, aj čo vyparatila, alebo čo sa jej nepodarilo. Teraz mu nielenže nepovedala pravdu, ale mu aj klamala. Namiesto k rieke totiž za poľom zvrtla Leca na západ smerom k mestečku, o čom starký nevedel. Ale jej túžba bola silnejšia a ona jej zatiaľ nevedela čeliť.
„Ale veď nebudem dlho,“ uisťovala svojho koňa a aj samú seba, „Ak mi teta pekárka povie, že ma do školy nepustia, a že o tej legende nič nevie, vrátim sa. Určite.“
Lec súhlasne potriasol hlavou a rozbehol sa vyšľapanou cestičkou popri poli.
„Myslíš, že Deanell je dobré meno? Pre hrdinku?“
Lec zaerdžal.
„Pre prekliatu dievčinu?“
Na to koník neodpovedal, len zrýchlil a Kris sa pevnejšie chytila jeho hrivy.
„A čo tak pre kamarátku?“ Kris jazde vôbec nevenovala pozornosť. Verila svojmu spoločníkovi, verila jeho očiam a jeho zmyslom. Tie svoje upriamila do predstáv a do premýšľania a tej, ktorú tak veľmi túžila spoznať.
„Dea...“ zašepkala a usmiala sa, no vzápätí sa jej tvár zatiahla obavami a zvážnela, „Ach, keby tak starký vedel...“
Lec zrazu zastal, až Kris nadskočila a skoro sa zošmykla z jeho chrbta. Ale našťastie sa stále pevne držala hrivy, čím zabránila pádu.
Lec začal cúvať a splašene kýval hlavou zo strany na stranu.
„Čo sa deje?“ šepla Kris a roztržito sa poobzerala okolo seba. Okrem vlniaceho sa dozrievajúceho obilia však nevidela nič.
„No tak, kamoško, pokoj. Nič tu nie je,“ vyslovila nahlas, no úplne istá si tým nebola.
Vzduch sa hýbal a od lesa niesol ťažkú, štipľavú vôňu čerstvého dažďa, aj keď nebo bolo jasné. Stáli len pár metrov od vstupu do mestečka, Kris pred sebou videla vežu kostola. No niečo ju nútilo stále sa dívať za seba, akoby od lesa v diaľke malo niečo každú chvíľu prísť, možno priletieť. Niečo veľké a desivé. Niečo silné. Niečo...
„Aaaaaaaa !“ zvrieskla, keď sa Lec zvrtol a prudko vyštartoval vpred. Nie však po cestičke, ktorou prišli, ale priamo cez pole, cez dozrievajúce klasy. No nebežal ani šikmo smerom k ich domcu, nemieril ani k rieke. Letel na sever. Až desivou rýchlosťou sa približoval k starej lipe, ku ktorej sa Kris priblížila len raz a za ktorú mala od starkého prísne zakázané chodiť. Kúsok od nej bola totiž priepasť a dolu hlboké jazero. Tam zahynuli jej rodičia a jej sa vôbec, ale vôbec nežiadalo k tomu miestu chodiť. Nikdy. A už vonkoncom nie v tej chvíli.
„Lec stoj, panebože, stoj !“
Ale kôň ju nepočúval. Snáď po prvý raz si robil to, čo chcel a nedbal na pokyny svojej jazdkyne.
Kris chvíľu uvažovala o tom, či radšej nezoskočí dolu, no pri rýchlosti, akou sa rútili k lipe, by si pri páde určite zlámala väzy. Tak len ešte pevnejšie zovrela Lecovu hrivu a zavrela oči.
„Kamoško, snáď vieš, čo robíš...“

*