- 3 -

*

Žiariace farby svietili doďaleka. Oslňujúca žltá a žeravá červená vábili oči svojou majestátnou krásou. Na jednej strane pôsobila krehko, ako celá príroda sama, na druhej však svojou majestátnosťou vyvolávala rešpekt, až posvätnú úctu. Akoby si samo slnko zľahka sadlo medzi listy a svojou silou presvietilo všetku zeleň lipových listov.
Koruna starej lipy však horela.
Z diaľky v slnečnom svetle to vyzeralo prirodzene, len z blízka človek rozoznal skutočný oheň.
Kris len nemo hľadela hore, z bezpečnej diaľky, kde po tom šialenom behu jej kôň sám od seba zastal. Hoci ho popchýnala, odmietal sa hýbať, akoby mu niekto prikázal na niečo čakať. A na zlezenie z jeho chrbta ju akosi prešla chuť. Keď videla toho horiaceho starého obra, nevedela si predstaviť miesto, kde by sa cítila bezpečnejšie než na Lecovom chrbte.
Zelené a zdravé listy sa v páľave ohňa v okamihu menili na sčernenú páchnucu masu, konáre pukali a stonali, iskry s popolom sa vznášali v povetrí a po dopade na zem pálili aj od rannej rosy ešte mokrú trávu. Keď Kris odchádzala z domu, nebolo ešte ani sedem.
„Čo to má znamenať?“ šepkala Kris a trasúc sa na Lecovom chrbte sa donútila odtrhnúť pohľad od horiaceho stromu. Poobzerala sa, no nevidela nič. Teda nič nezvyčajné, okrem zdravého zeleného avšak horiaceho stromu. Pomaly sa do jej mysle začala vkrádať panika.

/-Čo ak sa Lec nebude chcieť hýbať? Budem sa musieť domov vrátiť pešo, ale to je hodný kus cesty a... a ak dokážu bez príčiny horieť zelené stromy tak... tak...-/

Kris sa rozplakala.
„Prosím, kamoško, prosím ťa, poďme preč!“
Sotvačo to vykríkla, zdvihol sa prudký vietor a sčernené listy začali vo vzduchu tancovať divné tango. Zrazu sa jeden prúd zdvihol vyššie a zamieril k nej. Pridusene vykríkla a chcela zavrieť oči, no jej vystrašené podvedomie nereagovalo na žiaden podnet. Akoby stratila pud sebazáchovy, úplne. Tak len zízala na tie šialené mŕtve listy, ktoré sa jej v kruhoch začali otáčať okolo hlavy a mala pocit, že každú chvíľu omdlie.
V diaľke zaburácal hrom. Ozvalo sa tlmené ručanie a vytie. Kŕkali žaby. Šuchotali vetvy a akoby pod ťažkými krokmi mohutného muža praskali suché vetvičky.
Zvonil kostolný zvon.
Lec začal splašene erdžať, no stále sa nepohol ani o centimeter.
Kris si pritisla obe dlane na ústa a snažila sa nepridať k tomu hrôzostrašnému orchestru, ktorý svojimi čudesnými zvukmi zaplnil celý svet. Už nerozoznávala jednotlivé zvuky, všetky sa zliali do jediného v jej hlave škrekľavo rezonujúceho tónu. Cítila, ako jej po celom tele vystupujú zimomriavky. Ruky sa jej chveli, no nohami naopak až príliš tuho objímala Lecove boky. Ten stále len meravo stál na mieste, hlava pootočená nabok, pysky roztiahnuté. Stíchol, no z nozdier mu stúpala jemná para. Zľahka sa obtáčala okolo poletujúcich listov a keby celá scéna nemala tú hrôzostrašnú zvukovú kulisu, Kris by to listovo-parové divadlo považovala za nesmierne fascinujúce. Myšlienky sa jej pomaly začínali vyjasňovať, najväčší strach odznel, napnuté svaly na nohách, ktorým každou chvíľou hrozil kŕč, uvoľnila a v predtým veľmi sa chvejúcich rukách už cítila len nepríjemné mravčenie.

„Kristawen, never nikomu inému, len tomu čistému hlasu v tebe.“

V okamihu zabudla na tancujúce mŕtve listy a obzrela sa ponad plece. Oproti tlejúcej lipe stála žena zahalená v plátennej košeli. Opierala sa o vyrezávanú paličku a vo vlasoch mala vpletené kvety.
„Mama?“ hlesla a ústa jej zostali pootvorené. Snáď načisto nezošalela?
Žena, ako vystrihnutá z poslednej fotky oboch jej rodičov však pokrútila hlavou.
„Nie som tvoja mama. Tvoja mama je mŕtva. Som spomienka, žijúca v tvojej mysli, duša tejto starej lipy, z ktorej ma les práve vyhnal. Už ťa nemôžeme viac s otcom chrániť. Prišiel čas, kedy prekročíš jazero a pochopíš temné veci. Starý otec je už slabý. A vyzradil ti viac, než si mala vedieť. To zlomilo naše ochranné puto. Prebudil v tebe túžbu. Môžeme ťa však ešte posledný krát varovať. To, čo príde, bude silné. Nemusí to byť zlé, ale moc, ktorú to zo sebou prinesie, je krutá a ničivá. Splní sa všetko, tak ako hovorí legenda. Ak prestaneš veriť tomu čistému hlasu v tebe. Splní sa, čo hovorili prastarí pútnici, čo veštili mudrci, o čom spievali drozdy v srdci zabudnutého miesta. Raz sa to splní. Možno čoskoro a možno až o tisícky rokov neskôr. Ešte môžeš zmeniť čas, kedy príde... koniec. Ak však začneš veriť aj niečomu inému, niečomu mimo teba, nečistému, vábiacemu, ale zradnému, osud už nezastavíš.“
Lec sa rozbehol.
„Mama... Mama?!“ opakovala Kris dookola, sotva si uvedomujúc, že sa od zhorenej, mŕtvej lipy čoraz viac vzďaľuje, „Mama??“
Žena s kvetmi vo vlasoch sa však stratila tak rýchlo, ako sa zjavila a s ňou utíchol aj ten desivý orchester. Všetko bolo znovu tak ako predtým, ako v pokojné, slnečné júlové ráno. Len na mieste kedysi zdravej lipy teraz dymili posledné zvyšky konárov a listov.

*