Pavučia Pasca 00 - Prológ

Obloha bola zamračená a oblaky sa po nej prevaľovali tak nebezpečne, že čochvíľa hrozila poriadna búrka. Ľudia nadávali a narýchlo sa sťahovali do svojích skromných príbytkov, ale aj tak bolo riziko, že ak bude búrka príliš silná, niekoľko domov zachváti oheň. Kráľ Colentinus hľadel na doďaleka sa rozkladajúcu Rostolskú roklinu prakticky z nezáujmom. Vedel, čo mu vyčíta jeho ľud, boli to hlavne vysoké dane a mnoho práce, ktorú musel poddaný denne zvládnuť, takže mu neostávalo ani trocha času na obstaranie vlastných potrieb, pretože takmer všetka úroda šla pánom. Colentinus si to dobre uvedomoval, ale takisto vedel, že ich snaha predsa nevychádza nazmar! Medzi ľudmi sa vravelo, že všetko ide nato, aby si páni mohli žiť vo veľkom štýle, že o nich, chudobných poddaných, tých podradných sa nikto nezaujíma kým sa práca robí tak ako má. Lenže to nebola pravda. Colentinus si z produkcie poddaného ľudu nebral mnoho pre seba. Tie prostriedky slúžili aj im, ale o tom oni nevedeli. Alebo nechceli vedieť. Zaručoval im mier a doživotný pokoj od okupácie. Všetky prostriedky ktoré mal, rozdeľoval pravidelne každý mesiac medzi svojích mocných susedov, aby ho nebodaj nenapadli. Vojna! Áno vojna bola to, čoho sa Colentinus naozaj bál. A takto zaručil bezpečie ako sebe a svojej rodine, tak vlastne celej rýši. Ale to poddaní nevedeli. Alebo nechceli vedieť.

Cisár Redren Milosrdný mal plné ruky práce a nervózne sa prehraboval vo vlasoch zatiaľ čo sluha Nomád pripravoval všetko na cestu. “Nejak mu to dlho trvá!” Pomyslel si cisár rozčúlene, ale nahlas námietku nevypustil. Dnes nebude na nikoho zlý. Dnes si ide po nové územie!
Po skromnom obede konečne vyrazil zo svojím tisícčllenným vojskom v tesnom závese. Aj tak sa mu zdalo, že to je veľa na smiešnu armádu kráľa Colentinusa. Tá čítala sotva sedemsto mužov a kráľova politika postupne vŕhala celú zem do istej záhuby. Redren sa už vackrát pokúšal zamyslieť nad faktom, ako sa k vláde môže dostať taká trasorítka. Radšej sužoval vlastný ľud, než aby sa zastrešil riadnou obranou a snažil sa nevyvolávať rozpory. Ale situácia, kedy získate veľkú a bohatú zem bez akejkoľvek námahy sa nenaskytne len tak každý deň, ale keď príde tak ju treba naplno využiť! A toto bola jedna z nich. Na nádvorie vyšla žena Celzia, aby ho pred odchodom pobozkala na líce a tiež dcéra Santa, ktorej tiahlo na štrnásty rok života a spoza obočia sa mračila do zapadajúceho sĺnka. Redern vedel, že prišla len z donutenia matky. Dievča to totiž bolo veľmi trucovité a Redern mal občas pociť, že až príliš rozmaznané. Ale už si na to zvykol. Vedel, že všetky dievčatá v jej veku majú podobnú povahu a tiež vedel, že ju to raz prejde. Vždy keď drahého otecka naštvala, skôr či neskôr sa prišla ospravedĺniť. Ale teraz sa na ňu nemienil hnevať. Teraz sa na nikoho nemienil hnevať.

Julkind sa nikdy nehodlal zmieriť s tým, že by mal pracovať na kohosi riť! Už dávno sa vykašľal na domov, na rodinu, na priateľov. Pozbieral hŕstku najodvážnejších chlapcov z dediny a spolu sa dali nazboj. Bohatým bral a chudobným dával. Keď ste totiž poriadne prehrabali dom takého zbojníka, dala sa tu nájsť kopa drahocenností pre chudákov ako boli oni. Nebol ale trafený, aby riskoval kožu ako Tarokova banda pri prepadoch honosných kočov, kde sa bolo najprv nutné prebyť cez obranu. A malo to nemalé straty na životoch! Nie, to nie. Julkind svojím poskokom zaručoval absolútnu bezpečnosť práce! Taký roľník sa na nich mohol ohnať nanajvyš tak motikou, keď sa chabo snažil brániť dávno poškvrnenú česť svojej jedinej dcérky. Takého potešenia sa Tarokovej bande veru nemohlo dostať a preto sa neraz stávalo, že členovia jeho zlodejskej kumpánie sa snažili prejsť k Julkindovej bande, ktorá mala výhodnejšie podmienky. Lenže také čosi Julkind nikdy nehodlal dovoliť, reku: “Keď si raz u Taroka, si nepriateľom!” Vriavieval vždy s obľubou. A potom toho opovržlivého mladíka stĺkli, že zabudol meno vlastnej matky a nechali ho tak. Pre potešenie.

Tarok zaplatil posledné pivo a nechal sa vystrkať von z hostinca. Pomaly sa kymácal ulicou a vlastne ani nevedel kam má namierené. Zo zátačky sa odrazu vyrútil snáď najmenší mužíček akého kedy Tarok videl, ktorý sa však ani zďaleka nepodobal dieťaťu. Chlapec skôr odhadoval že mu už tiahne tak na štyridsiadku. Bol to trpazlík Golzim známy kreslič máp, zved a v podstate aj pisár na voľnej nohe. Čo sa vedelo, žil osamotene od svojích početných bratov kdesi v Habalskom pohorí. Pod pazuchou niesol stočené pergameny a z vrecák rozťahanej haleny mu vykukovalo pero na pravej a tuš s kalamárom na ľavej strane. Ako sa tak zamyslený hľadiac do zeme zrazil s nejakým opilcom akiste práve opúšťajúcim Hervandovú vychýrenú krčmu, pero, ktoré sa ocitlo na chodníku skončilo v spleti čierného atramentu a rozbytého skla. Golzim zaryčal, vrhol na mladíka nanajvyš opovržlivý pohľad a vydal sa ďalej.
Výčap bol nato koľko mali jeho osadenci zvyčajne povinností dnes akosi náramne preplnený. Krčmár sa na príchodzieho zamračil. “Špetku chlazeného!” “Rozkázal trpaslík. “A friškom! Dnes mám kopu roboty.” A ukázal na pergamenové listy. Sadol si k jednému s posledných voľných stolov v kúte a rozložil papiere.

Uhrád, najmladší vládca v histórii Vildského kniežatstva podpísal spojeneckú zmlúvu už pred niekoľkými dňami a taraz sa nevedel dočkať onoho momentu, onoho kľúčového okamihu. Všetko už mal presne pripravené, presne naplánované. Bolo jasné, že Colentinus neudrží Zanímiu po Redrenovom páde dlho v bezpečí veď na vojnu nebol vonkoncom pripravený. Vznikne chaos a práve to sa chystal Uhrád využiť.