- 5 -

*

Ráno bolo hmlisté, dosť nezvyklý úkaz v ich končinách v tom ročnom období. Akoby celá krajina smútila, stromy aj tráva plakali, topili sa v žiali. Bolo to pochmúrne privítanie nového dňa, ani kozy sa nepýtali von tak dychtivo, ako zvyčajne. Vzduch stál, ťažko sa dýchalo, vodnou parou presýtený vzduch nepríjemne šteklil v nose.
Kris premoklo tričko sotva spravila tých pár krokov odo dverí k orechu. Oprela sa oň a zahľadela sa smerom k cestičke do lesa. Myslela na Leca, kadiaľ ušiel. Od miesta, kde v predchádzajúci deň ležala v sene, nevidela za ním von. Pamätala si len jeho oči, to, čo v nich zazrela. Bolo to viac než strach.
Keby mohla, hneď by sa vydala ho hľadať, prešla by celý les, volala by jeho meno, podľa stôp by vedela, kam sa vybral. Nevedela len prečo ušiel. Doviedol ju domov, ako vždy – do bezpečia, v poriadku, vystrašenú a vysilenú, ale živú, a potom zmizol? Nerozumela tomu. Neublížila mu. Muselo ho niečo naozaj vyľakať. Tak ako aj ju. Niečo pri tej lipe, niektorý z tých pocitov, ktorý tam vtedy cítila aj ona. Videl to isté? Bál sa ohňa alebo tých čarov? Ale...
Kris možno rada počúvala starkého príbehy a chcela by veriť legendám, veď v nich existovali toľkí úžasní ľudia, bojovníci, lovkyne, rytieri a hradné panie, krásne kňažné a mocní černokňažníci... A mnohí vedeli ovládať osud, poznali tajomstvá lesa, kúzla a zaklínadlá. Ale verila niekedy naozaj tomu, že by tie tajomné, mocné a nadprirodzené čary naozaj fungovali? Víly nevedeli lietať, to len pre to, že to boli jemné a nežné stvorenia a vedeli sa pohybovať ladne a nečujne, im pripisovali ľudia túto vlastnosť. Čarodejnice nemali v rukách zázračnú moc, ale poznali všetky bylinky, ktoré uzdravili ranených a chorých či otrávili nepriateľov. Dalo sa to vysvetliť. Všetko sa dalo vysvetliť.
Úpenlivo sa snažila presvedčiť seba samú, že zážitok pri lipe sa jej musel len snívať. Jej mama je mŕtva, už dlho. Tá žena, to bola len predstava, akýsi prízrak (pri pomyslení na to slovo ju striaslo) z minulosti. Možno príliš premýšľala o starkého príbehoch, snívala aj cez deň.
Lenže aj Lec sa správal čudne, jeho splašený beh si nemohla vymyslieť, to bolo skutočné.
Unavene si sadla na hojdačku a zľahka sa odrazila nohami od zeme. Červené líca jej ovial chladný ranný vzduch a hneď jej bolo príjemnejšie. Zavrela oči.
Z domca voňali sladké buchty, pripravila ich so starkým hneď po prebudení. Nič sa jej nepýtal, ale bol nezvykle tichý. Ani Kris v to ráno nebolo veľmi do reči, ticho v dome aj v hustnúcej hmle vonku ju však pomaly začalo ubíjať. Trápila ju samota, po Lecovom zmiznutí každou ďalšou sekundou pociťovala narastajúcu úzkosť. Vkrádala sa jej pod kožu, do srdca a veľmi to bolelo. Preto sa v myšlienkach stále vracala k Deanell, udatnej bojovníčke z lesa. Krásnemu mladému dievčaťu, čo porazilo mocného a zlého černokňažníka a zachránilo celú krajinu pred jeho krutosťou. Vedela, že ona sama nikdy nebude taká udatná a smelá, avšak veľmi chcela mať takú priateľku. Ochránila by ju, sprevádzala by ju, učila by ju. A hlavne by ani jedna z nich nebola sama.
Kris sa odrazila znovu, prudšie, hojdačka sa rozkmitala. Do tváre jej narážal ostrý vzduch a strapatil jej rozpustené vlasy. Predstavila si, ako popchýna Leca, aby bežal rýchlejšie a rýchlejšie, cez lúky, cez polia, popri potokoch a skalách, za slnkom až k dúhe, kde by našla svoj vlastný poklad, to najcennejšie zo všetkých pút, po čom tak úzkostlivo túžila, priateľstvo.
„Priateľ môj,“ zašepkala, „Lec.“
Pri pomyslení naňho sa jej oči zaliali slzami. Spustila nohy z hojdačky a zastavila ju. Uplakanú tvár si schovala do dlaní a chvíľu tam len tak vzlykala. Keď ju neodbytná hmla zahalila úplne celú, roztriasla sa, vstala a pobrala sa k domcu.
Z lesa sa náhle ozval šuchot.
„Lec?“ zašepkala s nádejou cez slzy a otočila sa.
Všade bola hmla, nepriepustná a strašidelná. Kris v nej chvíľu pátrala pohľadom, ale nevidela nič. Už jej nebola len zima, potichu a pomaly sa jej do mysli vkrádali nepríjemné desivé predstavy. Čo všetko sa môže z lesa, z tej hmly vynoriť?
Na okamih akoby v diaľke zahliadla obrysy postavy.
Dlane si rýchlo priložila k ústam, čím stlmila výkrik. Rýchlo zaspätkovala a v nasledujúcej chvíli už stála v domci za zatvorenými dverami. Dýchala nepravidelne a plytko, rýchlo ju však upokojilo starkého hmkanie si z kuchyne. Vôňa buchiet bola omamne sladká, hriala a príjemne dráždila jej zo zimy zvonku očervenený noštek. Zabudla na šuchot aj obrysy v hmle, vyzula sa a pribehla k starkému.
„Už sú hotové,“ zvolala radostne, keď zbadala plný plech lekvárových a tvarohových buchiet na stole. Ešte sa z neho parilo.
Na tvári jej starkého sa na okamih mihol náznak úsmevu. Neprestal si hmkať, ale na čele mal rovnakú zachmúrenú vrásku, ako predchádzajúci večer.
Tá hmla. Prekliata hmla.

*