- 6 -

*

Až poobede sa prvým lúčom podarilo preniknúť cez mliečne chuchvalce, ale nie nadlho. Hneď ako sa hmla zdvihla, oblohu zakryli popolavé mraky, z ktorých sa do niekoľkých minút spustil hustý nepríjemný dážď. Rýchlo zmočil celú cestičku do mestečka, aj tú do lesa, a taktiež dvor. Kozy sa krčili vedľa seba pod strieškou maštale a tvárili sa nespokojne. Radšej by obžúvali trávu, tá však zmizla za závojom kvapiek. Bližšie k mestečku sa po asfaltovej ceste valil dolu prúd blata z potoka. Miestni mladí chlapci si na ňom totiž ešte včera postavili hrádzu a tá teraz povolila. Ľudia sa zavreli pred vlhkosťou v domoch, ulice boli prázdne.
Domec pôsobil veľmi smutným, strhaným dojmom, maľovka na ňom už dávno nebola nová, kedysi žiarila ako čerstvo rozkvitnutá žltá slnečnica, dnes však bolo jasne poznať, že má za sebou už niekoľko desiatok rokov. A v clivote popoludňajšieho dažďa akoby ešte viacej zostarla. Za teplých letných dní bola voda vykúpením, všetci sa jej dokázali tešiť. Ale dnes sa ani starý pán, ani jeho vnučka neusmievali. Obaja sedeli pri krbe mlčky, Kris si čítala knižku s legendami, jej starý otec bafkal z fajky a v ruke držal noviny spred týždňa. Nevnímal písmenká, ani obrázky, bola to len kamufláž. Premýšľal. Vedel, že sú to znamenia. Keď dážď ustane, vydá sa k lipe, po radu, po odvahu.
Kris ešte na jazyku hriala sladkosť kysnutých buchiet. Vždy ju upokojovala, vďaka tej chuti a vôni sa cítila ako doma, v bezpečí a šťastná. Roky predtým necítila nič iné, len vďaku a úctu k starému otcovi a hlbokú spokojnosť zo svojho života. Občas jej chýbali rodičia, ale mala Leca a teplé objatie starého otca. V posledných dňoch to však začalo byť iné. V srdci už dávnejšie začala pociťovať nespútanú túžbu po dobrodružstve, ktoré doteraz nikdy nezažila, ale tieto dni bola naozaj intenzívna, spaľujúca. Možno by sa mala vyľakať, ale ju naopak jej nový pocit vôbec neprekvapil, ako keby ho celú tú dobu doteraz očakávala. A keď už prišiel, prečo ho neprivítať s nadšením?
Prstami prechádzala po obrázku uprostred strany. Videla dievčinu s havraními očami odetú do vlčej kože. V jednej ruke držala krátky drevený meč so širokou čepeľou, druhou sa zľahka dotýkala vysokého statného jeleňa. Vlasy jej tancovali okolo tváre, akoby chceli skryť pred svetom jej pravú tvár. A jeleň, podľa legendy jeden z najstarších obyvateľov lesa, Thalin, verný druh, sa jej – Dealun nebál, aj keď bola lovkyňou.
Kris hltala slová pod obrázkom očami: „Temné noci sa zniesli nad kraj a zahalili každý list tieňom. Aj najstarší Nuul mlčal, privrel oči nad zlom a na čas prestal rásť a chrániť svoju ríšu. Lebo prišiel ten, ktorého sa báli aj stromy, ten, čo ničil. Z očí mu vyliezali hady, zatiaľ čo slovami klamal a úsmevom vábil. V dlhom plášti zo snov nevinných si podmaňoval kraj. Vzišiel z tých snov, prianí slabých. Lenže nesplodil ho les, nebol čistý a v jeho myšlienkach kolovala len túžba vládnuť. Bol mocný a jediný lovec dokázal vystopovať jeho silu bez toho, aby ho zničila, či omámila ako ostatných. Bola to čistá duša zrodená zo súcitu. Bola to mladá duša so starým srdcom. Pripravená obetovať sa. Thalin sprevádzal tú dušu. Duša sa delila o jeho spomienky na srdce kraja, najstaršie jadro sveta okolo Nuul. Vedela nečujne utekať, svižne ako srna, plaziť sa a zdolávať vysoké bralá, hlboké rieky aj dlhé pustiny. Bola ako vták, bola ako šťuka. Vedela loziť po stromoch obratne ako veverica. Bola to Dealun, lovkyňa.“
Lovkyňa. Silná, ale nikomu by neublížila. Vedela, ktoré zvieratá sú už slabšie, samé sa zjavovali blízko jej ciest, aby sa jej ponúkli ako obživa. Mala úctu lesa. Bola ich vodcom.
„Úžasná,“ zamrmlala si Kris len tak pre seba.
Na tvári mala neprítomný úsmev a v očiach sa jej odrážali predstavy. Boli by z nich dobré kamarátky. Dealun by ju naučila utekať, stopovať, zakrádať sa... Spoznala by vďaka nej les, jeho čistinky a potoky. Naučila by sa mená jednotlivých rýb a zvierat. Prekonala by strach z výšok. A nebola by sama, mala by priateľku.
Starý otec sa pri zvuku toho slova strhol. Krisin šepot ho vytrhol z desivých myšlienok, prebral k životu. Musel uvažovať triezvo a rýchlo. Jeho vnučka bola znovu zamestnaná čítaním tých legiend. Toto už ho nestrašilo, v mysli sa mu usídlili omnoho horšie budúce predstavy. Ak to má prísť, chcel byť pripravený. Ešte pred svitaním vyrazí, aj za dažďa.
Zatiaľ čo starý pán premýšľal nad svojou zajtrajšou cestou, Kris čítala v knižke o krajine okolo Nuul. Chcela byť blízko, chcela žiť v nej. Niekedy, ako aj v to poobedie pri krbe, mala naozaj skutočný pocit, že by do nej mohla uniknúť, keby naozaj chcela. Stratiť sa v lese, chvíľu blúdiť, a potom nájsť vďaka odtlačkom jeleních kopýt cestu k prastromu. Tam ju však nečakala Dea.
Kris striaslo pri tej predstave, nevedela, ako ani kadiaľ sa jej vkradla do mysli. Dea predsa prišla za ňou a spolu našli Nuul, tak o tom snívala. Prečo sa jej dnes vynorila pred očami tá ohyzdná tvár s víťazoslávnym úškľabkom na tvári a horiaci Nuul?
„Budeme bojovať spolu?“ spýtala sa obrázku šeptom.
Znovu prešla prstami po prostriedku stránky a vzdychla.
„Pôjdem sa pozrieť na kozy. Asi ich radšej zavriem,“ povedala nahlas a sotva jej starký stihol odpovedať, už stála aj so svetrom prehodeným cez plecia vo dverách.

*