Cesta ohňom - Prológ

Dvere do neosvetlenej miestnosti, ponorenej do absolútnej tmy, sa pomaly otvorili. Ťažký dubový rám zavŕzgal a vpustil dnu lúče svetla, ktoré sa ako osviežujúci prameň rozliali po zdanlivo prázdnej miestnosti. Vo dverách sa mihol tieň. Do miestnosti vkročila osoba odetá do modrého rúcha. Dlhé čierne vlasy mu ako ebenový vodopád padali na ramená, sčasti odkrývajúc jemne zašpicatené uši. Dubové dvere sa zatvorili a on sa ocitol v naprostej tme. Nič nevidel, mohol sa spoliehať len na svoje ostatné zmysly. Zhlboka sa nadýchol a uvoľnil sa. Otvoril svoju myseľ a pomaly s výdychmi vypúšťal všetky myšlienky, ktoré ho rušili. O chvíľu bol celkom uvoľnení a spravil prvý krok. Zvuk dopadu jeho nohy na dlážku sa rozliehal ako v miestnosti, tak v jeho hlave. Vedel, že ide správne, pretože dvere na druhej strane boli označené magickou značkou, ktorú dokázal rozoznať aj so zatvorenými očami. Mágia je nádherná v tom, že aj keď ju človek nemusí vidieť, vždy cítia aspoň jej prítomnosť. On mal však svoj magický cit tak vycibrený, že bez problémov rozoznal aj tie najmenšie výkyvy v magickom poli. Spravil niekoľko ďalších krokov smerom vpred. Trpezlivo a obozretne kráčal cez miestnosť, riadiac sa len inštinktmi. Odrazu z bočných stien vyšľahli plamene. Za ohlušujúceho burácania osvietili miestnosť oranžovočervenou žiarou a hladne pohlcovali všetko čo im stálo v ceste. Čarodej impulzívne mávol rukami smerom k ohnivým jazykom, nadstavil im dlane a predtým ako ho stihli spáliť, sa zastavili akoby o neviditeľnú stenu. Lačne ju oblizovali, ale k mágovi sa nedostali. Po chvíľke utíchli a miestnosť sa znova utopila v temnote a tichu. Na čele sa mu zjavila kvapka potu, ktorá sa skotúľala po jeho líci a dych sa mu zrýchlil. Keď si bol istý, že mu už nič nehrozí, vydal sa ďalej.

Teraz však nešiel priamo, ale drobným oblúkom akoby niečo obchádzal. Vedľa neho znenazdania akoby vybuchla miniatúrna sopka a zo zeme sa začala valiť láva. Zároveň miestnosť zahalili dusivé výpary, ktoré by spálili pľúca aj oči. Mág nezaváhal a gestikulujúc vyslovil slová, ktorých moc sa zhmotnila v podobe krúžiaceho víru vzduchu, haliacom čarodeja. Ťaživá hmla leptajúcich výparov sa do neho začala vzďaľovať a magma zatuhla, len čo sa jej dotkol chladný vzdušný vír chrániaci mága. Keď boli všetky výpary rozfúkané drobnými otvormi v stenách komnaty, vír za rozplynul. Mág zakašľal a zhlboka si oddýchol. Neodradilo ho to a on postupoval ďalej. Išiel spraviť ďalší krok, ale náhle nohu stiahol, práve v okamihu, keď zo zeme vystrelili žiarivé planúce strely a zmizli v dierach v strope. Záblesk oranžového svetla na niekoľko sekúnd osvietil miestnosť a vytratil sa spolu so strelami. Mág si čosi zamrmlal, nadýchol sa pod nosom si prehodil niekoľko slov. Urobil krok a presne ako čakal, sa zo stropu vyrútili planúce strely. Niektoré ho neškodne obišli, ale niekoľko z nich ho zasiahli v spŕške oslepujúcich iskier. Keď pohasli, mág bol obklopený žiarivým závojom belasej farby, ktorý po chvíli pohasol. Nebolo na ňom vidieť ani známky spálenia. Priblížil sa k dverám na päť krokov, keď z nich vyšľahol blesk. V zafírových očiach ožiarených elektrickým výbojom sa zračilo prekvapenie a zdesenie. Inštinktívne uhol a blesk ho len tak tak, nezasiahol. Ožehol mu však kus oblečenia. Podišiel ku dverám a opatrne ich ohmatával. Zistil, že sú pevne zatvorené, bez kľučky ani zámku. Prstami prechádzal po chladných kovových ornamentoch, umne zhotovených v strede dverí, vytvárajúcich ružicu plameňov, vybiehajúcich do všetkých strán. Mág sa nadýchol a pomaly vydýchol, pridržiavajúc dlaň uprostred ohnivej ružice. S výdychom mu z dlane začal prúdiť jemný modrobiely oheň, ktorý sa začal rovnomerne šíriť v záhyboch ornamentov. Kľučkoval medzi nimi a dopĺňal ich, krúžil a prepletal sa, až sa rozšíril nielen na dvere, ale aj po celej miestnosti, ktorej steny sa napĺňali tým ohňom. Onedlho bola celá komnata pohltená v plameňoch. Ozvalo sa cvaknutie a dvere sa otvorili. Oheň tak ako vznikol, tak sa aj postupne vytratil.

Vkĺzol cez vzniknutý východ do dlhej chodby osvetlenej príjemným svetlom, vychádzajúcim z neznámeho zdroja, akoby odvšadiaľ naraz. Masívne kamenné dvere sa za ním zavreli a pred ním sa rozprestrela chodba, ktorej podlaha bola rozčlenená na dlaždice. Na každej bolo vyryté jedno písmeno a tiahli sa po celej dĺžke chodby. Všimol si, že pred dlaždicami bolo zlatým písmom napísané:

Cesta mágie je najnebezpečnejšou ale aj najkrajšou z ciest. Len ten s čistým srdcom a dušou nebude pohltený vlastnou zlobou a chamtivosťou.

Zostal zamyslene stáť a v hlave si opakoval ten odkaz. Časť dávnej múdrosti, ktorú kedysi dávno povedal jeden významný Arcimág a ktorú opakujú všetci majstri a učitelia umenia mágie. Pozeral striedavo na nápis a na dlaždice s písmenami. Skusmo siahol po mágií a mysľou zatlačil na jednu z dlaždíc pred ním, akoby na ňu stúpil. Chodbou otriasol malý výbuch, keď priestor nad dlaždicou pohltili karmínové plamene. Stihol si zakryť tvár pred žiarom, ale aj tak mu to poriadne ošľahlo tvár. Objavili sa aj kropaje potu a on zistil, že len tak ľahko sa na druhú stranu nedostane. Len ten s čistým srdcom a dušou nebude pohltený vlastnou zlobou a chamtivosťou. Zopakoval si ešte raz v duchu nápis pred ním. V tom v ňom skrsla myšlienka. Písmená na dlaždiciach boli poprehadzované, ale ak by stúpil na každú v správnom poradí, dokázal by sa bezpečne dostať až k východu. V Prastarej reči, z ktorej pochádzali aj slová magických zaklínadiel, existovalo jedno slovo, označujúce morálne dokonalú osobu, mierumilovnú a spravodlivú. Bol to pojem pre svätcov, ale označovali sa ním aj hrdinovia a statoční rytieri. Santhori. Pozrel sa na prvý dlaždíc a odovzdane vydýchol. Uvoľnil sa a pomaly stúpil na tú s písmenom S. Očakával, že bude zahubený plameňmi, ale nič sa neudialo. Poobzeral sa teda ďalej, až našiel dlaždicu s písmenom A. Prekročil na ňu a ako predtým, nič sa mu nestalo. Povzbudení svojím úspechom prekľučkoval a preskákal po ostatných kamenných kúskoch podlahy, kým nevkročil na poslednú, ktorá dokončila slovo Santhori.

Prešiel popod oblúk do veľkej sály. Privítali ho sochy mágov a čarodejov v honosných rúchach vyrytý do skaly. Ich prísne a múdre tváre ho zdravili a mlčky súdili z okrajov sály, steny a podlaha ktorej boli ozdobené motívmi ohňa. Boli tu živelný elementáli, podobizne bohov ohňa, čarodeji a zaklínači tohto nespútaného živlu. Zobrazení tu bol vo všetkých svojich podobách. Ako prvotný živel, z ktorého vzišla zem a život, ako deštruktívna a nespútaná sila chaosu. Ako vášeň a láska, horiace v srdciach smrteľníkov, ako zloba a nenávisť spaľujúce všetko dobré. Nachádzal sa v Svätyni Večného Ohňa a oproti nemu pod vyobrazením boha ohňa, Ifernosa, plápolal onen Večný Oheň uprostred kamenného kruhu, čím pripomínal horiacu fontánu. Povesť vraví, že ľudia v dávnych časoch žili v chlade a tme, bezmocne tápali a jedli len surové mäso. Vtedy zostúpil Ifernos medzi nich a daroval im oheň so svetlom a teplom, ktorý predstavoval. Ľudí oboznámil s jeho využitím a niektorých naučil vytvárať oheň a ovládať ho. Tak vznikli prvý Ohnivý Mágovia. Oheň, ktorý vtedy Ifernos zniesol so sebou odniesli na horu a tu vybudovali Chrám. Tu dodnes horí, ako symbol nádeje pre ľudstvo.

Teraz stál pred ním on a nemohol sa vynadívať na tú nádheru. Dokonalý plameň stúpal a klesal, rozťahoval sa a znova zmršťoval. Nešiel z neho žiaden dym, ale jeho žiara bola cítiť do všetkých kútov Svätyne. Podišiel bližšie, aby vzdal hold tomu majestátnemu úkazu. Neprešiel ani pár metrov, keď z ničoho nič pocítil náhlu zmenu v okolí. Cítil plnú silu Večného Ohňa, ako jeho hmotnú manifestáciu, tak aj prastarú mágiu, ktorá z neho sálala, ale na prahu zmyslov niečo zachytil. Otočil sa práve včas, aby čelil mágovi v červenej zdobenej róbe, ukazujúci na neho otvorenou dlaňou. Objavila sa mu v nej jasná oranžová guľa plameňov, ktorá neomylne letela smerom k nemu, ťahajúc za sebou pás dymu a zvlneného vzduchu. V mysli mu okamžite nabehli naučené formule a on jedným rýchlym pohybom ruky guľu zahasil smrtiace kúzlo tesne predtým, než ho zasiahlo. Obklopil ho dym a neškodné zvyšky plameňov, ktoré zotrvačnosťou pokračovali ďalej. Nečakal, kým dopadne zvírený prach a kým sa vytratí zápach síri. Gestami a tajomnými slovami v presne naučenom rytme behom okamihu vytvoril okolo seba guľovitú bariéru striebornej farby, ktorá sa však vzápätí vytratila. Vlnenie vzduchu okolo neho však prezrádzalo, že čarovné zaklínadlo ho stále chráni. Pohliadol do tváre útočníkovi, vysokému čarodejovi s dlhými gaštanovými vlasmi a elegantnou bradou. V jeho tvári nedokázal rozoznať akékoľvek emócie, čo bolo v rozpore s jeho temperamentným výzorom a kúzlom. Jeho súper natiahol ruky pred seba, vzduch okolo neho sa rozvíril, zavlnila sa jeho róba a dlane mu obklopili šarlátové plamene. Na magický príkaz, ktorý sa stratil v ohlušujúcom burácaní, mu z rúk vyšľahol stĺp ohňa smerom k mágovi v modrom rúchu. V polovici svojej dráhy sa stretol s tmavomodrým plameňom. Obaja kúzelníci stáli oproti sebe v polohách ako v zrkadle. V jednej polovici planul šarlátový plameň, v druhej dominoval tmavomodrý. Bili sa a prelievali jeden cez druhý, raz mal na vrch jeden, vzápätí však iniciatívu prevzal druhý. Ich tváre boli kŕčovito zovreté, plné sústredenia, zaliate potom. Mág v červenom očividne zvýšil úsilie, pretože jeho plamenný prúd sa pomaly blížil k jeho súperovi. Ten videl, že už neudrží svoje kúzlo dostatočne dlho a tak sklopil ruky, nechajúc tak šarlátové plamene v plnej sile naraziť do jeho kúzelného štítu. Ten však slabol s každou uplynutou sekundou. Zatvoril oči a začal si mrmlať nejaké slová. Bariéra sa pretrhla ako látka a jeho posledné slová sa jasne rozozneli sieňou. Plamene sa tesne pred jeho hlavou zastavili a začali sa meniť v prúde chladného vzduchu, zmrazujúceho všetko v dosahu a oslabujúc tak silu magických plameňov. Prúd chladu začal postupovať ďalej a približoval sa k ohnivému mágovi. Tomu sa prvýkrát na tvári objavila známka prekvapenia, o to horlivejšie sa však vložil do svojho kúzla, ktoré priživil magickou energiou. Teraz plamene blčali o to intenzívnejšie a zastavili postup ľadového prúdu. Kvapky zrazenej vody dopadali na zem a ich narážanie o dláždenú podlahu sa miesilo s desivým hučaním blčiaceho ohňa. Mág v modrom sa však nedal zaskočiť a zmobilizoval všetky svoje magické sily. Prudko vyslovil mocné slovo a ľadový prúd sa rýchlosťou blesku prebil cez smrtiace plamene a silou kladiva narazil do útočníka, ktorý so zadunením dopadol na zem. Obklopil ho ľad, ktorý sa vzápätí rozbil na márne kúsky, zrážajúc sa s podlahou a mlčanlivými sochami mágov, sledujúcich ich duel. Červený mág sa rýchlo pozviechal a zhlboka sa nadýchol. Keď vydýchol, miesto vzduchu sa mu z úst vyvalil ohromný plameň. Jeho protivník sa síce stihol zaštítiť kúzelnou ochranou, ale určite nečakal to čo sa stalo potom.

Ohnivý dych sa totiž zvíril a sústredil v jednom mieste, kde vytvoril niečo, čo vzdialene predstavovalo postavu človeka. Bola však tvorená len šarlátovými plameňmi a jej ohnivý rubáš sálal také horko, až sa vzduch vlnil všade navôkol. Do elementála vrazilo niekoľko žiarivo fialových projektilov vytvorených mágom v modrom, ale jeho hladné telo ich všetky pohltilo. Elementál sa pohol ako na nevydaný rozkaz a chôdza, ak sa tak dá povedať, prešla do poklusu smerom k bezbrannému čarodejovi. On však nebol tak bezbranný, akoby sa zdalo. Nevykonal žiaden pohyb, stál tam sťa nehybná skala, no keď sa k nemu na tri stopy priblížila postava, obklopená plápolajúcimi plameňmi, zatiahol ruky k sebe a v okamihu na to ich predpažil a hlasno vykríkol zaklínadlo. Do elementála narazila tlaková vlna, ktorá ho so zaduneným zmietla k nohám svojho pána. Ten sa zamračil, no nič nepovedal. Elementál sa pozviechal a rozbehol sa opäť k svojmu protivníkovi, teraz zúrivejšie a s blčiacimi očami ako rozhnevaný býk. To mu dalo dostatok času, aby si pripravil ďalšie zaklínadlo. Ako náhle sa elementál napriahol k úderu, vystrel obe ruky dlaňami nahor, vyriekol pár slov ktoré sa stratili v ohni. Ako tie zmizli, vytratil sa aj elementál. Jeho kúzlo však malo len čiastočný účinok. Zhmotnený živel síce zmizol, ale vo výbuchu plameňov, ktoré zachvátili takmer celú komnatu. Keď popol dopadol, zložil ruky, pred chvíľou mu kryjúce tvár. Ešteže sa čiastočne ochránil, hoci jeho rúcho bolo na niektorých miestach prepálené a zuhoľnatené. Obaja mágovia rýchlo predychávali a celý boli prepotení. Nik z nich sa však nemienil vzdať. Vzduch medzi nimi sa opäť zavíril. Modrý mág napriahol ruku namierenú na svojho súpera a z nej vyšľahol kľukatý blesk, za sprievodu hromobitia. Vetvil sa a znova spájal, no tesne pred čarodejom sa zastavil a všetka energia sa zhlukla do neveľkej gule sršiacej elektrickými výbojmi. Tú potom vystrelil presne na prekvapeného špicatouchého mága. Keď ho zasiahla, celým telom mu prešla vlna ochromujúcej bolesti. Padol na jedno koleno a celý sa začal chvieť, nielen od bolesti, ale aj od vyčerpania. Jeho súper sa k nemu priblížil a s prísnym pohľadom na neho hľadel ako sudca. On sa však nemienil vzdať. Odhodil bolesť aj únavu stranou a pozbieral všetku magickú energiu, ktorú mohol. S planúcim pohľadom pozrel na svojho súpera a z úst mu vyšlo jediné slovo. Toho zasiahla ohromná neviditeľná sila a odmrštila ho naspäť. Postavil sa a z úst sa mu už drali ďalšie slová zaklínadla. Ohnivý mág sa nestihol ani postaviť, keď to za neho spravila nejaká iná sila. A nielenže ho postavila, ale aj zodvihla do vzduchu. Ruky mu pevne pripútala k telu a on nemohol vykonať žiaden pohyb. Pozeral sa uznanlivo na mága s planúcimi očami. Tomu zmizol oheň z očí a na tvári sa mu objavil úsmev. Neviditeľná sila pustila čarodeja opatrne na zem. Podal mu ruku a pomohol mu vstať zo zeme. Ohnivý mág mu ňou uznanlivo potriasol a povedal:

„Zostáva už len posledná časť skúšky, Rywen.“ Pohľadom prešiel k Večnému Ohňu. Rywen sa otočil tým smerom a venoval plápolajúcemu ohňu odhodlaný pohľad. Vkročil k nemu istým krokom, hoci presne nevedel, čo má robiť. Riadil sa len inštinktami, ktoré mu našepkávali. Nechal sa teda nimi unášať, pretože dobre vedel, že nemá cenu sa vzpierať. Cítil obrovskú silu plameňov a počul, ako ho volajú. Keď sa ocitol na dosah vystretej ruky k Ohňu, plamenné jazyky ho začali lačne oblizovať, ale nepopálilo ho. Zatvoril oči a spravil dva kroky vpred. Vstúpil do Večného Ohňa, do prvotného Ohňa, samotnej esencie Ifernosa. Nespálil ho, ani mu neublížil. Cítil len jemné dotyky plameňov, ktoré ho vítali, ako rovného. Pocítil vášeň a túžbu, chaos a deštrukciu, smrť, po ktorej prišiel nový život. Večný kolobeh sa v ňom prelieval z jednej formy do druhej a on pocítil, ako sa plamene dotkli jeho duše. V tom Rywen v záplave oranžových plameňov vzplanul svojim vlastným, žiarivo modrým. Miešal sa z Večným Ohňom, až sa stal jeho súčasťou a splynul s ním. Vtedy Rywen otvoril oči a ustúpil z Ohňa. Pozrel sa na mága za ním, ktorý jemne prikývol a povedal mu:

„Vítam ťa medzi nami, Rywen. Úspešne si zložil Skúšku Ohňa a stal si sa tak právoplatným mágom. Umenie už neovláda teba, ale ty ovládaš Umenie.“

Rywen sa uklonil a vyšiel s ním zo Siene Večného Ohňa, naplnený úžasom a šťastím.