Cesta ohňom - 5. Kapitola: Mesto Pokladov

5. Mesto Pokladov

V západnej časti Tyrkysového pobrežia sa v zálive rozprestiera Delarys, Mesto Pokladov. Obrovské mesto sa rozprestiera na skalnatom útese s prístavom pod ním, preniká na planinu pred ním a do výšky sa rozpínajú vysoké budovy a veže. Do mesta sa zbiehajú cesty, po ktorých sa premávajú karavány obchodníkov a roľníci zo zožatou úrodou. Smerom na východ vedie Pelgradská cesta lemujúca bukový les, jednoducho nazvaný Bučina a smerom na západ sa tiahne Anrothská cesta, vedúca do západnej časti kráľovstva. V diaľke smerom na severozápad možno vidieť rozširujúci sa les, tiahnúci sa po celom polostrove. Bol to bájny Thaladun, Les Vysokých Stromov, chránení druidmi. Mramorové hradby odrážajú jagavé ranné lúče v oslepujúcom bielom jasu, špičky veží, posiate drahokamami a drahými kovmi, odrážajú svetlo slnka v odleskoch farby dúhy a dopadajú na červené škridle prostých domov, rozosiatych pred hradbami, i kamenné strechy honosných obydlí bohatých mešťanov. Pred hradbami na vlnitej planine boli roztrúsené jednoduché obydlia roľníkov, sady, gazdovstvá, sýpky, kravíny i stajne.

Traja pútnici prechádzali nerušene medzi gazdovstvami. Miestny si už natoľko zvykli na nezvyklé skupiny dobrodruhov a obchodné karavány plné roztodivného tovaru, že im nevenovali ani svoj pohľad, hoci Rywen zdvorilo pozdravil každého sedliaka, okolo ktorého prešli. Tí sa len začudovane na neho pozreli, nesmelo odzdravili a ďalej sa venovali svojej práci. Už z veľkej diaľky videli nádherné mesto vystavané na hore. Slnečné svetlo sa trblietavo odrážalo od cimburia hradieb a množstva veľkých i malých veží, ktoré boli roztrúsené po celom meste. Najviac ich však uchvátil pohľad na vrch uprostred mesta, kde čnela majestátna Iliadorova Veža. Jej zlatistý vrchol sa vypínal do výšky, akoby sa chcela dotknúť nedosiahnuteľných oblakov. Pomaly kráčali smerom k hradbám najbelšieho mramoru, aký kedy videli, obklopujúce mesto v širokom kľukatom oblúku. Na cimburí vialo množstvo vlajok so znakom Delarysu – morský orol zvierajúci rybu v pazúroch.

Blížili sa k mohutnej železnej bráne, vyrobenej trpasličími majstrami ako dar pre mesto, pred ktorou stáli stráže v lesklom brnení a halapartňami, rovnako ako tí, prechádzajúci sa na vysokých hradbách. Brána bola vo chvíli, keď k nej kráčali dokorán otvorená a prechádzali ňou obchodníci, roľníci i mešťania, vozy s nákladom, jazdci na koňoch aj pompézne koče šľachticov. Zaradili sa do rady, ktorá prechádzala bránou, tesne za mníchov v sivobielych róbach, tvárami zakrytými pod kapucňou, rukami zopätými, drmoliac si tiché modlitby. Tých bez problémov stráže pustili, ale ich, rovnako ako niektorých ostatných prechádzajúcich zastavili vztýčenými halapartňami. Strážca brány na nich podozrievavo pozrel a opýtal sa ich nevrlým hlasom:

„Čo tu chcete?“
Arvien chcela niečo povedať, ale predbehol ju Rywen:

„Prišli sme do mesta, za účelom obchodu.“

„A s čím chcete obchodovať. V tých batohoch asi nebudete mať nič moc, s čím by sa dalo obchodovať.“

„To s čím chceme obchodovať, má inú hodnotu, ako majetok.“

„No to je jedno, ale aj tak budete musieť zaplatiť mýto. Každý nový prechádzajúci ho musí zaplatiť. Päť zlatých, za každého,“ odvetil mu napokon strážnik. Rywen vytiahol váčok a vysypal si na dlaň nehoráznu sumu sa prechod bránou a podal mu ich. Zakusol do krúžku zlata, aby sa presvedčil, či sú pravé a ešte pripomenul, hlavne Rywenovi:

„Podľa nariadenia mestskej rady je v meste zakázané čarovať, takže to majte na pamäti. Boli ste varovaní.“

Rywen vrhol na neho premeriavajúci pohľad, ale to už pokračovali ďalej. Ako prechádzali, Rywen si s úžasom prezeral nádherné rytiny, zdobiace masívnu konštrukciu brány. Vo vzduchu sálala z brány aj celých hradieb magická energia, ktorú ako magicky nadaný jedinec dokázal vycítiť. Nebolo pochýb, že obrovské hradby boli posilnené aj mocnými zariekadlami z počiatočných časov mesta.

Akonáhle vstúpili za hradby mesta, vtiahol ich prúd davu ľudí, hrnúcich sa ako morské prúdy po celom meste. Prúd sa rozdeľoval a zase spájal, inde sa húf ľudí náhlil, inde sa zase naopak tempo zvoľňovalo. Snažili sa držať čo najbližšie pri sebe, aby sa nestratili v divokom dave, ale čoskoro sa dostali do redších ulíc, ktoré neboli tak napratané a uvideli biedu ľudí, ktorí v nich žili. Špina a smrad sa niesol zo slepých uličiek, špina a bordel na neudržovanej kamennej dlažbe vypadala, akoby tam patrila odjakživa, v bočných uličkách sa ponevierali vágusovia, žobráci v otrhaných zbytkoch ich niekdajšieho odevu, ktoré len málo chránili ich krehké, vyziabnuté telá pred chladnými stenami vysokých zaprášených budov. Rywena, rovnako ako ostatných dvoch pohľad na tú úbohú paródiu života v meste. Uličky páchli rybami, prachom a zhnitým ovocím, z tehlových komínov vychádzal čierny dym ako z aktívnej sopky, steny domov a vysokých obydlí boli pomaľované hanlivými výjavmi a nápismi, niekedy polepené plagátmi znázorňujúce podobizeň muža s mastnými dlhými vlasmi, šialeným úsmevom a zarastenou tvárou, pod ktorou bola sume dvadsať zlatých za dolapenie. V tomto ohyzdnom bludisku hľadali cestu do pohodlnejších častí tejto džungle, ale narážali na samé slepé uličky a zapadnuté námestíčka s pobúranými a prázdnymi fontánami.
Znenazdania sa ocitli v ulici, v ktorej sedeli alebo stáli postavy v otrhaných hnedých plášťoch a čiernych košeliach. Zopár ich malo bledé vychudnuté tváre, ďalší zase tmavšie, opálené. Zhodovali sa však s chladnokrvných očiach, z ktorých čišila zloba. Keď do nej zahli cudzinci, pocítili na sebe nenávistný pohľad zločineckých očí. Všetci sa postavili a vydali sa smerom k nim, neprehovoriac ani slovka, len mlčky siahli do skrytých dýkach a nožoch a s úlisným výrazom sa na nich chystali vrhnúť, privítať ich tak v Meste Pokladov. Rywen, Arvien aj Dargon opatrne ustupovali, rozhliadajúc sa po únikovej ceste. Nechceli sa dostať do problémov, hoci tie si ich našli sami. Arvien schytila rúčku svojej šable, pripravená ju kedykoľvek tasiť, ale asi by to nestačilo na tlupu ozbrojených hrdlorezov. Široko ďaleko nikoho nevideli, len rýchlo prebiehajúce hlúčky mihajúcich sa siluet vo vzdialených uliciach. Zrazu sebou hrdlorezi trhli a zostali stáť na mieste. Za trojicou dobrodruhov sa zjavila osoba v šedo - bielom plášti, haliacim červený odev pod ním. Bola to žena s tmavohnedou tvárou a exotickým účesom z ako noc čiernych vlasov.

„Nechajte ich tak, nestoja vám za to,“ prehovorila na gang s ľahkým cudzineckým prízvukom. Rywen v nej spoznal Baghadarmenku, ženu z krajiny ďaleko na juhovýchode, ktorá hraničila s Ríšou. V strede bandy stojaci zlodej si odpľul a odvetil jej:

„Do toho ťa nič, aj tak nikomu chýbať nebudú,“ pozrel snedotváry zlodej do očí baghadarmenky. Prebiehal medzi nimi akýsi vnútorný súboj a vietor, pred chvíľou fúkajúci cez úzke uličky dolného mesta, teraz ustal. Nakoniec hrdlorez odvrátil zrak a kývol na ostatných, ktorí sa vrátili k predchádzajúcej činnosti.

„Poďte, tadiaľto,“ riekla tentoraz im trom a vykročila smerom z uličky. Rywen s Arvien a Dargonom sa vybrali za ním. Predrali sa niekoľkými ulicami a húfmi náhliacich sa mešťanov, až kým sa nedostali k širokému schodisku vedúcemu do ďalších častí mesta. Z bokov ho lemovali rozličné sochy, prevažne znázorňujúce orlov a obrnených vojakov. Vyšli schodiskom a pred nimi sa otvorili široké udržiavané ulice. Domy vyzerali omnoho lepšie ako v nižšom podlaží mesta, neboli popísané ani poničené, strechy boli pokryté pálenými červenými taškami, vypadali na prosté meštianske obydlia. Míňali hostinec s hlavou leva na štíte, z ktorého sa šírila zmiešaná vôňa tabaku a pripravovaného jedla. Ľudia sa venovali svojim bežným činnostiam, na niektorých miestach sa stavali alebo opravovali domy a vzduchom sa niesla vôňa práve upečeného pečiva. Tu zvoľnili tempo a baghadarmenka prehodila:

"Nie je veľmi bezpečné v týchto časoch potĺkať sa sami po Chudobinských uličkách. Barbosov gang si rád počká na takých ako ste vy. Čo vás vlastne privádza do mesta?“
Arvien s Dargonom mlčali, tak sa do reči s cudzou záchrankyňou pustil Rywen, ktorý nevidel dôvod jej nedôverovať po tom, čo im zachránila holú kožu.

„Ja som sem prišiel vyriešiť nejaké záležitosti a hlavne pozisťovať nejaké informácie. Počul som o Delaryse samé chýry, ale zistil som, že sú plané,“ odpovedal jej Rywen, zaujatí jej exotickým výzorom. Musel uznať, že bola príťažlivá.

„Nie všetci sú ako tí v Chudobinskej štvrti. Narazili ste len na nesprávnu uličku. Je pravda, že sú tu všetci uponáhľaný, ale obchod sa musí hýbať, tak to tu aj tak vypadá. Mimochodom, volám sa Vizira.“

„Moje meno je Rywen. A toto sú moji spoločníci, Arvien a Dargon.“

Baghadarmenka sa otočila a s úsmevom sa uklonila obom Rywenových priateľom. Arvien jej venovala letmý pokyn hlavou a úsmev, Dargon sa len mierne uklonil. Elfka potom vrhla na Rywena nevraživý pohľad, ktorý mága dokonale spražil. Asi povedal niečo, čo nemal, no nemal čas nad tým premýšľať.

„Vyzeráte ako jeho ochranka,“ konštatovala Vizira pri pohľade na ich zbrane. Arvien v elfskom odeve zakrývajúcom krúžkovú košeľu skutočne vyzerala ako príslušníčka nejakej žoldnierskej skupiny.

„A vy ste kto? Ak sa smiem spýtať,“ elfka na neho vypočítavo pohliadla, s očividným pohŕdaním a nedôverou. Odpoveďou jej bol široký úsmev:

„Smiete. Som obchodníčka a zároveň umelkyňa, hoci neobchodujem s bežným zbožím.“

„Ako to, že ste odohnali tých gaunerov, keď sa na nás chystali vrhnúť? Vypadalo to, že ste ich poznali,“ pokračovala vo výsluchu elfka.

„Hm, ako by som to vysvetlila. Ako som už povedala, som obchodníčka a umelkyňa. Niektorí moju prácu označujú ako mastičkárstvo alebo tak nejako, ale správnejší názov je alchýmia. Kupujem a zbieram rozličné ingrediencie a potom z nich robím elixíry, rôzne mastičky a podobné veci. Mám obchodníckeho ducha a na terajšom trhu by som sa tým moc neuživila, pretože kdejaký mág dokáže vyrobiť nie síce tak kvalitné výrobky ako ja, ale predáva ich za omnoho lacnejšie ceny a ľudia mnohokrát nepoznajú rozdiel, ktorý je však markantný. Mimochodom, moje výrobky sú preslávenej kvality. No, ale kde som to, aha. Moju živnosť by to teda moc neuživilo a tak sa venujem aj výrobou a predajom zakázaných látok, rôzne opiáty a drogy, ktoré je veľmi ťažké zohnať. Predávam ich inkognito všetkým, prevažne však ľuďom z Chudobinskej štvrti. Tí, ktorí sa vás chystali prepadnúť, sú moji dlhoroční zákazníci,“ vysvetlila im Vizira.

Rywen, rovnako ako jeho spoločníci, bol zaskočení jej otvorenosťou. Rywen poznal niektorých alchymistov a vedel, že dokážu pracovať s magickou energiou, hoci inou cestou ako mágovia. Rovnako ako Umenie, aj alchýmia je dar, ktorý dostanú do vienka len niektorí vyvolení.

„Kam máte teraz namierené?“ spýtala sa po chvíli kráčania po dláždenej ceste.

„Najprv by sme si chceli nájsť nejaký hostinec, kde by sme sa ubytovali. Potom by sme sa chceli trochu poobzerať po meste.“

„Mohol by som vám odporučiť jeden hostinec. Nachádza sa v Trhovej štvrti na Vinárskej ulici. Je to veľmi dobrý podnik, pivo tam nemajú bohvieaké, ale je tam kľud, čo je v tomto meste vzácnosť. Navyše, neďaleko sa nachádza krčma U zúrivého trpaslíka, kde majú tí malí parchanti to najlepšie pivo v celom meste.“

„Ďakujem za tip,“ odvetil mu Rywen.

„Ja sa musím teraz odporúčať. Obchod volá. Keď budete mať čas, stavte sa v mojom obchode, nachádza sa na konci tejto cesty, oproti fontáne so morskou vílou. Pokiaľ sa spýtate stráží na obchod Čarovný kotlík, určite vám povedia, ak zablúdite. Ak budete chcieť, môžem vám aj ukázať mesto, dosť dobre sa tu vyznám. Zatiaľ majte príjemní deň.“
Trojica sa rozlúčila taktiež s pozdravom a so sľubom, že sa stavia.

„Zvláštny človek,“ prehodila Arvien, keď prechádzali okolo mäsiarstva, z ktorého sa valil zápach krvi a mäsa.

„Jediný príjemný človek v tomto meste, ktorého sme stretli,“ odvetil Rywen.

„Je to pravda, ale aj tak mi prišla nejaká podozrivá. Síce nám pomohla, ale je nezvyklé naraziť na tak milého človeka uprostred tohto nevrlého mesta,“ vyjadril sa Dargon.

„Možno máš pravdu, ale nevidím dôvod, prečo by sme sa u nej nemohli staviť. Je to obchodníčka, jediné o čo jej zrejme ide je zárobok. Preto sa k nám správala tak prívetivo,“ konštatoval Rywen.

„Zdá sa mi, že sa ti páčila,“ podpichla uštipačne Arvien. Rywen nedokázal skryť jemné zapýrenie a rýchlo zmenil tému:

„Mali by sme čo najskôr nájsť hostinec a ubytovať sa. Zatiaľ nemáme ani šajn, kde by sme mohli nájsť tých Šedých Hávov, takže by sme s pátraním mali začať u Viziry. Veď predsa dobre pozná mesto.“

„Bojím sa však, že Šedé Hávy si nás nájdu samy,“
tajomne zauvažoval Dargon.

Prechádzali sa remeselníckymi uličkami, v ktorých sa to len hemžilo rôznymi dielňami a ozývalo zvukom všetkých možných nástrojov. Táto meštianska štvrť na nich pôsobila omnoho príjemnejšie ako tá za hradbami. Ľudia sa tu v pokoji venovali svojej robote, len sem tam sa ulicou mihol kočiar, kôň alebo voz s tovarom. Dostali sa až k ďalším schodom, vedúcim do vyššej časti mesta. Pred nimi sa otvorili široké ulice preplnené obchodnými stánkami, malými putikami i veľkými obchodmi. Vysoké a široké budovy sa týčili do nebotyčných výšok, prerývané ešte vyššími vežami s kopulovitými i špicatými strechami. Za bohato zdobenou svätyňu boha obchodníkov Valima sa cesta rozprestrela do obrovského námestia, lemovaného obchodnými stánkami ponúkajúce zbožie zo všetkých kútov Ríše. Trhové Námestie opíjalo zmysli svojou rôznorodosťou a bohatosťou. Boli tu pekári z Itharinu, obchodníci s koňmi z Anrothu, predavači korenín a exotických potravín z Baghadarmenu, trpaslícky šperkári, elfskí umelci, dokonca aj lovci kožušín z ďalekého Severu. Celé námestie sa hemžilo kupujúcimi a predavačmi, hmýrili sa tu trpaslíci, elfovia v honosnom oblečení, čarodejovia vo vznešených rúchach, šľachtici so svojimi ochrankami, bojovníci a potulní dobrodruhovia. Na poriadok dozerala hladka Strážcov, ktorá momentálna vyprevádzala ďalšieho proroka prehlasujúceho koniec sveta. Predavači medzi sebou pokrikovali, snažili sa nalákať čo najviac zákazníkov a presvedčiť ich, že ich tovar je ten najlepší, najlacnejší a najkvalitnejší a ohovárali konkurentov. Hlas Landorovho kňaza, hlásajúceho osvietenstvo a lásku svojho boha, sa miešal s piskľavým hláskom rozkrikovača novín. Do toho všetkého potulný umelci spievali a hrali na harfách, flautách a lutnách. Zdalo sa, že toto je centrum mesta, kde sa sústreďuje obyvateľstvo mesta. Uprostred námestia stála fontána so sochou rytiera, obklopená kríkmi a stromami. Všade sa šírila vôňa všakovakých parfúmov miešaná so zápachom mäsa a rybiny, korenia a tabaku. Toto musela byť tá štvrť o ktorej hovorila Vizira, tak sa šli spýtať stráží, kde sa nachádza Vinárenská ulica.

Obchod Čarovný kotlík bol celkom nenápadným podnikom v jednoduchej ulici s fontánou v tvare vodnej nymfy. Na prvý pohľad vyzeral ako úplne obyčajný obchod, ktorý by ste mohli nájsť kdekoľvek v meste, ale Rywen ihneď ucítil zvláštnu atmosféru vychádzajúcu z presklenného výkladu plného fľaštičiek a flakónov najrôznejšej farby a tvaru Pod vývesným štítom v tvare kotla sa na dverách hompáľala vývesná tabuľka s názvom a rozpisom otváracích hodín. Vstúpili dnu, kde sa im naskytol pohľad na celkom malý obchodík preplnený policami a stojanmi s množstvom ampuliek flakónov, fľaštičiek, fľašiek, sklenených i hlinených, v najrozličnejších tvaroch a veľkostiach. Vládla tu príjemná a sladká kvetinová vôňa, opájajúca zmysly. Akonáhle vstúpili ozval sa zvonček, hoci Rywen si žiadneho nevšimol. Za polkruhovým pultom z nalešteného jaseňového dreva, prikrytom obrusom zo špirálovitými motívmi modrej a zelenej farby, zrovna teraz nikto nebol a tak sa rozhodli počkať na majiteľku tohto malého krámu.
Arvien sa zdala uchvátená tou vôňou a pomaly si prezerala názvy na zlatých štítkoch pod jednotlivými nádobkami. Jednotlivé police patrili rozličným druhom elixírov a parfumov.

Arvien si prezerala práve poličku s malými fľaštičkami obsahujúce najrozličnejšie vône. Videla ostré korenisté parfumy z južného kráľovstva Itharin, sladké ovocné z Dianorského kráľovstva a aj kvetinové a bylinkové z Nailisu. Niektoré boli domácej výroby, z najrôznejších prísad, obsahujúce všelijaké arómy. Ďalej tam našla aj zkrášľovacie rúže, púdre, pleťové masky a krémy

Rywen si prezeral rozličné liečivé elixíry na všetky možné druhy chorôb, bylinkové extrakty, magické elixíry, oleje, balzamy a krémy. Skutočne si tu dokázal takmer každý vybrať niečo. Za pultom sa k tomu ešte nachádzali všelijaké šperky – talizmany pre šťastie, ochranné amulety, náhrdelníky a prstene. Zrazu sa spoza korálkovej plenty za pultom objavila majiteľka obchodu, Vizira vo fialovo červených šatách s motívom hviezd. Privítala ich vľúdnym úsmevom:

„Vitajte. Prepáčte, že meškám, ale mala som ešte nejakú robotu. Vidím, že ste si to tu stihli prezrieť.“
Pozerala na Arvien, ktorá si práve skúmavým pohľadom prezerala drobnú červenú fľaštičku vo svojich rukách. Akonáhle spozorovala jej pohľad, rýchlo vrátila parfum na jeho miesto na polici.

„Ahoj. Povedala si, že nám ukážeš mesto, tak sme tu,“ riekol polelfí čarodej.

„Á, isteže. Som rada, že ste sa zastavili. Práve som sa chystala ísť do prístavu po nejaké zbožie. Len počkajte chvíľu, len zatvorím obchod. Mimochodom, nemáte náhodou o niečo záujem?“ spýtala sa s šarmantným úsmevom.

V tej chvíli sa otvorili dvere do obchodíku a za sprievodu neviditeľného zvončeka dovnútra vstúpili tri osoby. Vypadali skutočne zaujímavo a hrozivo zároveň, pretože v strede stál drobný chlapík s nakrátko zostrihanými vlasmi a dokonale zastrihnutou briadkou a prebodávajúcim pohľadom si prezeral partiu v miestnosti. Okolo neho mu po bokoch stáli dve gorily – vysokí a zamračení s vyholenými hlavami a tupými výrazmi. Mali na sebe čierne plášte, pod ktorými ukrývali horu tuku, svalov, krúžkové brnenia a určite aj zbrane. Všetci, okrem Viziry, prekvapene hľadeli na novopríchodzých.

„Prišiel som sem po daň Obchodnej spoločnosti,“ povedal namiesto predstavenia sa drobný mužík.

„Nič ti nedám ty had. Galen sa môže strčiť aj s tými jeho tribútmi a poplatkami, ktoré mu musím odvádzať. Neslúžim jemu ani nikomu v tomto meste,“ vyletela na neho ako facka alchymistkina odpoveď.

„Za takú drzosť by si mala byť riadne potrestaná ty malá kurvička. Vidím, že si si najala ochranku. Som zvedaví, či sa ti tá investícia vyplatila. Galen nebude potešení, že si sa rozhodla ukončiť vzájomnú spoluprácu,“ odvetil pokojne muž s briadkou.“ Dvaja hromotĺci tasili svoje meče a vyšli smerom k dobrodruhom. Dargon okamžite tasil meč a Arvien urobila to isté. Jedine Rywen sa pokojne postavil medzi nich a zastavil ich:

„Počkajte, určite sa to dá nejako rozumne vysvetliť. Nikto nemusí prísť k ujme.“ Tak ako predpokladal, ozbrojencov to nezastavilo a tak siahol po náhradnom pláne. Jeho ruky spravili krátke gesto a uvoľnili magickú moc. Dve gorily sa zastavili, ako narazili do neviditeľnej steny.

„Takže si si najala mága. No dobre, tento krát si vyhrala. Galen nebude spokojní a nabudúce nepošle už len mňa.“

„Prac sa odtiaľto Malikus. Už si sa navyhrážal dosť,“ vyprevadila ho Vizira. Malikus zobral svoje dve gorily a odkráčali z obchodu. Hraničiar s elfkou schovali svoje zbrane a spolu s Rywenom sa pozreli na alchymistku, očakávajúc vysvetlenie.

„To bol Malikus, pracuje pre môjho „obchodného partnera“, Galenovu Obchodnú Spoločnosť. Myslí si, že môže vydierať poctivých obchodníkov. Ešteže ste tu boli, inak by som im bola musela zaplatiť. V opačnom prípade by mi zdevastovali obchod,“ prehodila len tak ledabolo, akoby nič, alchymistka.

„Pozvala si nás sem len pre to, aby sme ťa ochránili pred nejakými gangstrami?“ spýtal sa Rywen, či správne pochopil to, čo sa tu pred okamihom udialo.

„Samozrejme nie len kvôli tomu. Povedala som vám, že vám chcem ukázať mesto,“ prehodila so šibalským úsmevom.

„Čiže si vôbec nevedela, že sem prídu zrovna dnes?“ spýtala sa Arvien. Na túto odpoveď však nedostala, pretože Vizira ich už hnala ku dverám.

O okamih sa už spoločne, ona s koženou brašňou na ramene, Dargon, Arvien a Rywen, prechádzali širokými ulicami Mesta Pokladov. Predrali sa preplnenou Obchodníckou štvrťou, kde im poukazovala všetky užitočné a zaujímavé obchody, zavše Arturov obchod pre dobrodruhov, nechváľne známe kováčstvo a zbrojárstvo trpaslíka Tibhaldra a obchod Cedricovej obchodnej spoločnosti, kde môžu nájsť zbožie z ktoréhokoľvek kúta známeho svete. Prešli menšou hradbou, oddeľujúcou túto časť mesta od iných, ako iné, ktoré tvoria súvislí systém deliaci mesto na štvrte. Všimli si do výšky sa vypínajúcu skalnatú horu, tvoriacu centrum mesta, na ktorej boli vystavané najhonosnejšie paláce a vily, vypínajúce sa vysoko do výšky nad ostatnými časťami ako symbol nadradenosti a bohatstva. Vizira im opisovala jednotlivé vily a paláce, patriace šľachte a kráľovským úradníkom a niektoré dokonca boli cechové domy. Najvyššia budova v meste bola Iliadorova veža, majestátna a nebotyčná, prastaré sídlo Arcimága Iliadora. Teraz patrí Alistrusovi Múdremu, terajšiemu Arcimágovi Delarysu.

Po schodoch sa dostali až do štvrte plnej svätostánkov, zasvätených najuctievanejším bohom. Aj v ostatných štvrtiach sa nachádzali svätyne a chrámy, ale tu boli najpočetnejšie. Vizira ich zaviedla a ukázal im najhonosnejšie svätostánky – Landorov Chrám Svetla, obrovskú katedrálu vypínajúcu sa hrdo k nebesiam, posiatou sochami svätcov a paladinov Pána Svetla, Tyrosin Chrám Spravodlivosti, slúžiaci zároveň aj ako budova hlavného súdu, pretože Tyrosiny kňazi slúžili ako sudcovia a rytieri spravodlivosti a poriadku. Vizira im však vysvetlila, že súdny spor sa dal celkom ľahko vyhrať, ak ste prispeli na Tyrosinu cirkev slušný obnos peňazí. A to Tyrosa vo svojich zobrazeniach stojí na mešci s peniazmi – symbole nepodplatiteľnosti. Ďalej si z vonku prezreli Valimov Chrám, kde sa chodievali úpenlivo modliť obchodníci, očakávajúc požehnanie boha obchodu a šťasteny, aby sa im zdarili obchody. Veľký chrám uprostred slúžil na bohoslužby všetkým bohom ľudí, elfov aj trpaslíkov. Nachádzali sa tam sochy týchto bohov a každý, bez ohľadu na rasu, či vieru, sa mohol prísť pomodliť k svojmu bohu.

Vizira ich potom vzala do Lipového Hája, najväčšieho parku, tvoriaceho aspoň trochu zelene za kamennými múrmi mesta. Arvien, Dargon a dokonca aj Rywen sa cítili o niečo lepšie, keď sa kľudne prechádzali pomedzi vysokými lipami, topoľmi a bukmi. Stretali tu väčšinou elfov, ktorí si sem chodili odpočinúť od zbesilého zhonu v meste. Uprostred sa nachádzal Chrám Cúlian, bohyne prírody. Tvorila harmonický zväzok medzi skalou a rastlinami, akoby samotný chrám vyrástol zo zeme a stromy sa sami akoby vytvarovali do príslušných tvarov, aby čo najlepšie zdobili svätostánok.
Poprechádzali sa mestskými štvrťami až do rušnej prístavnej štvrti, vybudovanej z časti na útese a z časti na skalnatom pobreží v Tichom zálive. Tichý bol pomenovaný ironicky jedným svetoznámym námorníkom a cestovateľom, pretože keď sem prišiel, takmer ohluchol od ruchu, ktorý tu panoval. Hoci búrlivé vody Agerského mora sa rozbíjali o bariéru útesov chrániacou prístav, v ňom panoval doslova hukot.

Kapitáni lodí kričali rozkazy na námorníkov, horlivo sa snažiaci vykonať zadané úlohy, mnohokrát znejúce ako výkriky šialenca. Kormorány, čajky a morské orly hrdelne škriekali, kradnúc z bohatých nádielok rýb, úlovkov krvopotne získaných zo zradného mora. Námorníci na nich pokrikovali nadávky a kliatby, sprevádzané oháňaním sa všetkým, čo im práve prišlo pod ruku od palice cez sekáčik na mäso po harpúny. Hladné vtáky sa však vzniesli do bezpečných výšok a preleteli kúsok ďalej, otravujúce ďalších námorníkov. Prechádzali medzi mólami, vyhýbajúc sa vozom naplneným zbožím a náhliacich sa robotníkov.

Rywena znepokojovali pohľady niektorých námorníkov a postáv v čiernych plášťoch. Arvien s Dargonom podvedome stiahli ruky na rukoväte svojich zbraní. Rywen len tuhšie zovrel runami posiatu palicu. Veľa dobrodruhov už skončilo ako potrava pre ryby po tom, čo ich okradli. Jedine Vizira sa tvárila pokojne, večne kľudný úsmev na tvári. Pozdravila jedného z námorníkov, ktorý práve vykladal drevené krabice z jednej z menších lodí s vytesaným levom na prove. Prehodila s ním pár slov, ruka jej skĺzla do vrecka v šatách a nenápadne mu podala miešok s peniazmi. Ten ho prijal a podal jej jednu menšiu krabicu, ktorú uložila do brašni. Potom pozrel smerom k nim a niečo sa jej spýtal. Tá mu len s úsmevom odvetila vetu, v ktorej Rywen rozoznal iba „dá sa im veriť“. Potom sa odobrali preč, sprevádzaní ešte dlho nepríjemným pohľadom námorníka.

„Nie je nad to zohnať čerstvé zbožie. Viete aké je ťažké zohnať v tomto meste daerské krištáli?“

„Ten námorník sa tváril dosť nevraživo,“ poznamenal Rywen.

„Keby ste strávili toľko času na mori a v Delaryse, aj vy by ste si dávali pozor na ľudí, čo stretáte,“ vysvetlila mu Vizira. Rywen vyrastal v celkom veľkom meste, no ľudia sa tam k sebe správali priateľskejšie ako tu. Akákoľvek zločinecká činnosť bola potretá Anrothskými strážami. Hoci to bolo rušné mesto a obchody čisté aj špinavé sa točili rovnako intenzívne, panovala v ňom všeobecne príjemnejšia atmosféra. Ľudia sa medzi sebou vzájomne lepšie poznali a neboli si takí cudzí. Pri spomienke na rodnú Rialdu sa mu zacnelo po domove a uvedomil si, že tam už roky nebol.

„Toto mesto sa mi zdá čím ďalej viac nepríjemnejšie,“ poznamenala Arvien pri pohľade na slizké morské potvory práve vykladané z jednej z lodí.

„Aj mne sa to zdalo, prvých pár mesiacov. Po čase si však človek zvykne a už až tak nevníma tú pozlátenú pretvárku ani tie nechutnosti a nespravodlivosť pod ním a začne si vychutnávať bežné strasti aj radosti mesta. Chce to len čas,“ riekla na to Vizira.

„Ja by som si tu nikdy nezvykla. V Giladeane to nie je také chaotické a nie je tam ani taký zhon ako tu. A rozhodne tam nie je taký hrozný puch,“ sťažovala sa ďalej elfka.

„Ver mi, puch je to posledné, čo by ti mohlo vadiť,“ uškrnula sa Vizira. Elfka na ňu pohliadla chladne ako severský vietor. Alchymistka si toho ani moc nevšímala a viedla ich ďalej.

„Nemáte chuť na niečo dobré? Jedna výborná taverna je v Trhovej štvrti, ak máte záujem,“ navrhla po chvíli, keď prešli do príjemnejších častí mesta.

„Môže byť, som celkom vyhladnutý,“ súhlasil polelf.

V Taverne U elfa to vyzeralo celkom luxusne, nalakované stoly, čisté obrusy z jemného vlákna, výzdoba bola ako vystrihnutá z lesnej čistinky. Stĺpy podopierajúce rozľahlú miestnosť pripomínali stromy obohnané brečtanom, podlaha bola pomaľovaná lúčnymi kvetmi a strop pripomínal jagavé slnko. Celé pohostinstvo pôsobilo príjemným dojmom kvitnúceho lesa.

Sadli si v kľude ku kruhovému stolu. Arvien sa cítila omnoho pohodlnejšie ako v meste, ale skrývala to za poznámka v štýle „parodovania prírody“. Rywen si aj napriek tomu všimol, že sa jej tu páči. Prišiel k nim slušne oblečení elf, nie polelf, uvedomil si Rywen, keď si všimol jeho kratšie uši a oholenú tvár, na ktorej už vyrašili drobné fúzy. Objednali si jedlo, pozostávajúce čisto z vegetariánskych pokrmov, iné totiž nepodávali. Nikto nebol proti, očividne všetci dokázali prežiť bez mäsa. Rywen strávil roky pôstu v Chráme Ohňa, takže mu bezmäsitá strava nerobila žiadny problém.

„Prečo sa to tu volá u elfa, keď tu obsluhuje polelf?“ spýtala sa zvedavá Arvien. Vizira jej kľudne odvetila, pobavená otázkou:

„Je to tak, že toť Velrion sa cíti viac elfom, ako človekom, ale jeden si nikdy nie je istý. Musíte ale uznať, že má podnikateľského ducha. Bol prvým, koho napadlo postaviť v Delaryse vegetariánsku reštauráciu. Mnohý sa mu smiali, ale ja som v tom videla geniálny nápad. Mnoho šľachticov má vybrané chute a Velrion a jeho kuchári varia skutočne znamenite.“

„Odkiaľ vlastne si, Vizira?“ spýtal sa jej Rywen, kým čakali na jedlo.

„Čakala som, kedy sa ma to spýtate,“ uškrnula sa tajomne alchymistka.

„Ako iste viete, som Baghadarmenka. V mojej Ríši je však život pre ženy nie ľahký, čo som si uvedomila už veľmi skoro. Presadiť sa mi darilo len veľmi ťažko a aj tak som sa stretala s neustálou diskrimináciou. Rozhodla som sa preto ujsť a usadiť sa niekde, kde by som bola vítaná a kde by na mňa nepozerali všetci ako na cudzinku. Karavánou som sa dostala až sem, do Delarysu, kde som videla skvelú príležitosť ako začať nový život. Moje služby sa tu stali vítané, hoci konkurencia bola tvrdá. Prebojovala som sa až tam, kde som teraz a nemôžem byť nespokojná. A vy čo presne hľadáte v Meste Pokladov?“

„Hľadáme tu isté osoby. Patria k Šedým Hávom,“ prehovoril trochu tichšie Rywen. Keď vyslovil názov čarodejníckej organizácie, Vizirin úsmev sa z tváre v okamihu vytratil. Porozhliadala s okolo, ako keby práve vyzradili strašlivé tajomstvo.

„Neviem, o čo vám ide, ale radím vám dobre: okamžite na to zabudnite,“ povedala naklonená k nim takmer šepotom.

„Nemôžeme. Potrebujeme získať nejaké informácie o nich. Potrebovali by sme pomoc. Myslel som si, že by si nám hádam s tým pomohla, nemáme sa totiž od čoho odraziť,“ vysvetlil jej Rywen. Na chvíľu sa odmlčali, keď im jeden z obsluhujúcich priniesol pokrmy. Šaláty obložené syrmi, zeleninové misy a kopu malých zvláštnych bielych zŕn, ktoré vyzerali ako uvarené semiačka.

„Šedé Hávy si nenechajú do svojich záležitostí len tak zasahovať. Identita členov je prísne tajná. Je len niekoľko oficiálnych osôb, ale tie sú len úradnícke figúrky nastrčené na riešenie záležitostí s úradmi a kráľovskými zástupcami. Je nemožné zistiť čokoľvek o nich. Prečo sa o nich tak zaujímate?“

„Tuším, že chystajú niečo veľké. Uväznili dokonca mníchov zo Sovej Pevnosti, len preto, že im odmietli poskytnúť nejaké informácie,“ odvetil jej Rywen. Spozoroval strach vo Vizirinom výraze, čo len potvrdilo jeho obavy.

„Šedé Hávy majú takmer neobmedzenú moc, čo sa týka zasahovaní do záležitostí, pokiaľ to má čo dočinenia s narušením bezpečnosti krajiny. Neviem ale prečo by zatýkali bezdôvodne nejakých mníchov. Bohužiaľ však na to podľa úradov a vyhlásení majú právo. Pred niekoľkými rokmi nemali také vysoké právomoci, ale všetko sa zmenilo, keď začali mnohí nebezpeční čarodejovia vyčíňať. Dokonca potlačili celý kult nekromantov, ktorý pred rokom vyčíňali v Delaryse. Od Rady aj kráľovských regentov dostávali čoraz väčšie práva, až sa stali absolútnymi pánmi mágie v krajine. Nik nemôže vyčarovať ani kúzlo bez toho, aby o tom Šedý nevedeli. Dokonca aj ja som sa musela zaregistrovať a nebol to malý poplatok.“

„Kde vlastne sídlia?“ zaujímalo doposiaľ mlčanlivého Dargona.

„Oficiálne majú úrad v Mestskej radnici, ale ich celá organizácia sídli v Dhalorynovom paláci. Povráva sa, že v noci odtiaľ idú čudné záblesky a zvuky a zo suterénu sa ozývajú výkriky a náreky. Neviem, čo je na tom pravda, ľudia toho narozprávajú, ale jedno je isté: budú o vás vedieť všetko skôr, ako vy niečo zistíte o nich.“

„Čo by sme teda podľa teba mali robiť?“ spýtala sa elfka. Arvien sa nechcela zmieriť s myšlienkou, že by nezistila niečo viac o svojom bratovi. A ani celá armáda čarodejov jej v tom nedokázala zabrániť.

„Neviem. Ale ak skúsite čokoľvek, je to odsúdené na neúspech,“ odvetila jej na to Vizira s celkom vážnou tvárou.

„My to ale musíme skúsiť. Nemôžeme to nechať len tak,“ zapojil sa znova Dargon.

Po tomto rozhovore nastalo ťaživé ticho. Jedli a rozmýšľali, hlavne Vizira. Snažila sa prísť na spôsob, ako pomôcť jej novým priateľom. V meste poznala veľmi veľa ľudí, niektorých dokonca až príliš dôverne, ale nikoho nedokázala nazývať priateľom. Všetci boli až príliš skazení veľkomestom. A konečne našla niekoho odhodlaného urobiť niečo správne, tak ako ona, ktorej sa tiež nepáčili opatrenia Šedých Hávov. Po jedle sa rozišli s Vizirinimi slovami, že sa pokúsi nejako pomôcť a že nech sa zatiaľ o nič nepokúšajú, aby neprišli do problémov.