Cesta ohňom - 7. Kapitola: Les vysokých stromov

7. Les vysokých stromov

Vyrazili ešte v tú noc, uháňajúc lesom a planinou, vyhľadávajúc každý strom, ktorý by ich ukryl. Mesačný svit neprešiel hustou sieťou mrakov a tak sa pod rúškom tmy prehnali ako hbité tiene medzi stromami. Keď boli v dostatočnej vzdialenosti od dohľadu Delarysu, vkročili na veľkú pláň a ďalej uháňali nocou, kým sa nedostali k okraju ďalšieho lesa, ležiaceho na sever od Mesta pokladov pozdĺž pobrežia. To, že to nebol obyčajný les bolo poznať už z diaľky. Statné kmene javorov, dubov a bukov sa týčili do výšky a načahovali svoje koruny akoby chceli polapiť okolité údolie.

„Tak sme tu, Thaladun, Les Vysokých Stromov,“ povedal

Dargon, na ktorom neboli patrné temer žiadne známky únavy, ktoré mali ostatní pútnici.

„Mali by sme si odpočinúť, ráno nás čaká dlhý pochod lesom, Thaladun je nezmierny a myslím, že na dnešní deň nám toho pochodu stačilo,“ navrhol udýchaný Rywen, ktorý len sťažka popadal dych. Ostatní jeho návrh vďačne prijali, hoci Dargon s Arvien vypadali, že by bez problémov zvládli ďalší úsek aj v noci. Spravili si teda tábor na okraji lesa a nepokojne zaspali, hlavy plné ťažkých snov o prenasledovaní. Dargon nad nimi všetkými bdel zvyšok v noci až do sychravého svitania.

Keď prekročili pomyslenú hranicu lesa, ihneď ucítili prastarosť, ktorá sálala z každého centimetra. Dusné šero panovalo tomuto tajomnému miestu, našľapovali na mäkkú machovú pokrývku a predierali sa bujným krovím hlbšie do lesa, v ktorom sa niesla vôňa zelene a kôry a ťaživý pach hliny a vlhka. Akonáhle vstúpili, Rywena sa zmocnil zvláštny pocit. Akoby na neho hľadeli stovky očí, ale nikde nevidel ani náznak podozrivého pohybu, len vietor pohrávajúci sa s konármi a lístím stromov. Nejaká neznáma sila ho začala obklopovať, ako neviditeľné osídla, ako hustá hmla haliaca jeho zmysli, dokonca otupovala jeho magické schopnosti. Panovala tu moc väčšia, než s akou sa kedy stretol. Museli byť veľmi opatrní. Neboli tu žiadne stopy po prítomnosti človeka, len zvláštny pocit, ktorý sa k nim potajomky vkrádal. Vizira sa zdala netknutá tým tajomnom, pretože si ihneď začala prezerať najrôznejšie byliny, machy a kôru stromov, mrmlajúc si pritom nejaké divné slova, ktoré Rywen rozoznal ako staré názvy tých rastlín. Musel uznať, že alchymistka má celkom široké vzdelanie, pretože niektoré názvy nepoznal ani on sám a to sa ich musel u svojho majstra učiť naspamäť snáď tisícky.

Dargon s Arvien boli uchvátení a vychutnávali si každý okamih v lese. Aj oni vyzerali, akoby ten ťaživý pocit nemal na nich účinok, ale práve naopak, povzbudzoval ich a napĺňal radosťou. Zdalo sa mu, akoby sa Dargon usmieval, odkedy vkročili do pralesa, hoci to kľudne mohla byť len hra tieňov. Vycítil však, že aj oni majú rešpekt voči lesu. Pochodovali lesom celý deň, len s niekoľkými prestávkami, cez ktoré sa najedli a doplnili vodu z drobného potôčku. Všade ich sprevádzal spev vtákov.

Zotmelo sa a oni sa utáborili. Noc v pralese bola ešte nepreniknuteľnejšia ako v obyčajnom lese, šírilo sa ním cvrlikanie cvrčkov, bzučanie nočných chrobákov, húkanie sov a šelestenie ich krídel. Dargon si vzal prvú stráž a ostatní, zabalení v teplých prikrývkach z kožušín, zaspali. Pokojne si vychutnával vôňu a zvuky starého lesa a na tvári sa mu pohrával šťastný úsmev. Z miery ho nevyviedlo ani zašušťanie celkom blízko ich tábora. Poznal zvieratá, vedel, že pokiaľ im nedá dôvod, neublížia mu. Noc sa prehlbovala a Dargon prebudil Rywena, aby prevzal stráž. Rywen ešte pozoroval iskriace plamene, keď sa ho Dargon spýtal:

„Myslíš, že ich dokážeme poraziť?“

„Sú mocní a je ich veľa, kdežto nás je len hŕstka. Ale verím, že prídeme na spôsob, ako ich zastaviť, nech už robia čokoľvek. A ak sa nám to nepodarí, budem do posledného dychu bojovať,“ bola Rywenova odpoveď. Dargon chvíľu mlčal, kým sa znova ozval:

„Nepripadáš mi ako čarodej.“ Rywena tá veta zaskočila a tak sa opýtal:

„A ako kto ti teda pripadám?“

„Raz som navštívil jednu dedinu, ktorú sužoval nešťastný osud. Ľudia sa báli, pretože nejaký netvor unášal a vraždil v blízkom lese. Báli sa dokonca vyjsť von. Sľúbil som im, že ich tej beštie zbavím. Keď som stopoval v lese, zistil som, že tá beštia nie je z tohto sveta, nebolo to nič, čo som kedy videl. Už len stopy tomu napovedali. Nakoniec som sa s ním stretol, prenasledoval som ho až do jednej veže. Keď som ho zabil, vyparil sa v čiernom dyme. Vo veži som našiel ostatky mága a jeho práce. Posledné čo urobil, bolo vyvolanie toho démona. Túžil získať moc, až ho nakoniec tá túžba zabila. Počul som veľa podobných príhod, kedy čarodejovia hnaní túžbou po moci, stratili sa alebo prišli o život. Ty si však iní. Pomáhaš ľudom, aj keď ťa o to nikto nežiada. Nie si ako tí čarodejovia. Príde mi to zvláštne, ale skôr mi pripadáš ako nejaký rytier,“ vysvetlil mu Dargon.

„Môj Majster, Rellen, ma naučil nielen čarovať, ale využívať svoj Dar tak, aby bol ku prospechu všetkým, nie len mne,“ odvetil mu na to polelf.

„Dobre urobil. Nádej má o jedného bojovníka, teda mága viac.“

„Máš nejakú rodinu?“ spýtal sa po ďalšej odmlke hraničiar. Rywen premýšľal, vracajúc sa do bolestivej minulosti. Keď prehovoril, bolo poznať, že hlas nemá až tak pevný ako predtým.

„Svojich pravých rodičov som nikdy nepoznal, bol som od malička vychovávaný v rodine kováča Ericha. Boli na mňa veľmi dobrý, hoci ostatní ich odsudzovali, že prijali polovičného elfa. Vyrastal som spolu s ich synom, Gabrielom. Jedného dňa však všetko zničil jeden nájazd škretov. Zabili môjho nevlastného otca aj matku. Gabriel po tom vstúpil do Rádu Úsvitu, aby ako rytier bojoval proti tým netvorom a pomstil sa im. Odvtedy som ho nevidel. Mňa sa ujal mág Rellen, ktorý vo mne objavil neobyčajný talent na mágiu. On bol ako môj druhý nevlastný otec.“

„Ja som poznal oboch rodičov, no len veľmi krátku dobu. Matku si takmer nepamätám, len z mlhavých spomienok. Otec sa o mňa staral na jednej samote v lese, vychovával zo mňa pravého lesníka, ukazoval mi všetky tajomstvá života a prírody. Naučil ma loviť, starať sa o les a ochraňovať ho. Potom jedného dňa odišiel. Povedal, že ide na lov a že sa skoro vráti. Nikdy som ho už nevidel.“
Rywen súcitil s hraničiarom a prekvapovala ho jeho úprimnosť a náhla zhovorčivosť.

„Žil som asi rok sám, keď ma navštívil starý hraničiar. Povedal mi, že môj otec patril k Strážcom Anrothu, hraničiarom a lovcom chrániacich lesy a hranice kráľovstva pred netvormi a príšerami. Oznámil mi, že môj otec padol v boji a na dôkaz mi priniesol jeho meč a luk. Dal mi ponuku, že sa môžem pridať k nim. Sám, opustený jedinou osobou, ktorú som mal, som dlho o tej ponuke neváhal.“

Dargon to vyrozprával s obvyklou dávkou kľudu ako všetko, čo hovoril, no Rywen dokázal vycítiť, že mu to rozpráva s ťažkým srdcom.

„Zvláštne, aký osud nás štyroch dal dohromady,“ ozval sa Rywen, aby prešiel na trochu inú tému.

„Veru. Zaujímavé, ako si kolo osudu pohráva s našimi životmi. Nikdy by som nepovedal, že budem v jednej družine s čarodejom. Vieš prečo chcem dostať Šedé Hávy?“

Vrhol spýtavý pohľad na prekvapeného polelfa a nečakajúc na odpoveď mu povedal:

„Neskôr som sa dozvedel, kto bola moja matka, Malian, čarodejníčka rádu Šedých Hávov. Vydal som sa ich teda vyhľadať, čo bolo takmer nemožné, pretože len málo ľudí mimo Delarysu o nich vie. Dozvedel som sa, že moja matka bola zavraždená jej vlastnými kolegami. Neviem prečo, jedno však viem: nemali to robiť. Sám sa im však pomstiť nedokážem. Preto, keď som stretol teba, vedel som, že si ten pravý, ktorý mi dokáže pomôcť. Vďaka tomu viem, že Šedé Hávy nezasluhujú len moju pomstu, ale aj zastaviť, pretože ohrozujú bezpečnosť Anrothského Kráľovstva a môj sľub Strážcu ma zaväzuje, aby som túto hrozbu zastavil.“

Rywen len ťažko skrýval údiv a mysľou si nechal prebehnúť všetko, čo sa teraz dozvedel. Bol rád, že sa Dargon rozhovoril a že ho hraničiar považuje za osobu, ktorej môže dôverovať, čo ako zistil, nie je také ľahké.

„Rozumiem ti. Škretov, ktorí zaútočili vtedy na Rialdu, viedol jeden elf s tmavou pokožkou a bielymi vlasmi. Vyzeral ako nejaký strašný démon, jeho úškľabok a smiech, keď zabíjal nevinných ľudí, na to nikdy nezabudnem. Viem dobre, čo je to túžba po pomste, no neviem, ako ju naplniť. Preto putujem svetom a snažím sa dozvedieť čo najviac o Umení a pochopiť ho, priblížiť sa mu. Buď aby som dosiahol vnútorný pokoj alebo aby som mal zbraň proti môjmu nepriateľovi,“ riekol mu Rywen.

„Môj otec mi vravieval, že najväčším nepriateľom človeka, je on sám.“

„Tak v tom sa podobajú s mojim majstrom Rellenom,“ odvetil mu na to mág.

Skoro ráno, len čo prvé lúče prenikli hustými stromami, zbalili tábor a vydali sa ďalej. Kým bol Rywen na stráži, študoval mapu a s Dargonovou a Arvieninou pomocou približne určili smer, ktorým sa vydať. Predsa len sa v lese vyznali lepšie ako on. Potichu a pomaly pokračovali lesom, neustále váhajúc, ktorým smerom ísť, žiadne cesty tu totiž neboli vyznačené a zložitý terén im napredovanie neuľahčoval. Vizira sa neustále potkýnala a nadávala na „blbé konáre“, jej nadávky však prešli do údivu, keď zbadala niečo, čo ju uchvátilo. Neustále spoznávala nové a nové rastliny, ktoré slúžili ako ingrediencie do elixírov. Obzerala sa vôkol seba a občas utrhla opatrne nejaký kus, či už list, kvet alebo celú rastlinu, podľa toho, čo bolo a čo nebolo podľa jej receptov použiteľné.

Náhle ich Dargon v čele zarazil. Niekoľko krokov pred nimi sa na nich díval jeleň, prežúvajúci trávu. Strihal ušami a slnko sa mu lesklo na nádhernom paroží. Bol to statný dvanástorák, skonštatoval Dargon a čakal, čo urobí. Chvíľu sa ešte na nich díval, až sa nakoniec stratil v poraste, nasledovaný mnohými mladšími jeleňmi a srnami. Keď prešli, Dargon pokynul, aby pokračovali. Našli malé jazierko z ktorého sa vinula stužka potôčika. Nachvíľu si zložili veci, občerstvili sa a trochu sa natiahli na mäkkej tráve. Hoci nebolo najteplejšie, tu akoby stále panovalo leto, listy ešte ani nezožltli ako v iných lesoch a tráva sa zelenala ako na jar. Voda bola chladná a osviežujúca.

Odrazu Vizira zbadala niečo medzi kríkmi a zostala v strehu. Zbytok družiny si toho všimol až vtedy, keď sa z ničoho nič rozbehla preč od nich, ničo prenasledujúc. Rýchlo pobrali všetky veci, Dargon bol však rýchlejší a už sa hnal lesom za ňou. Tesne v pätách mu ladne bežala Arvien, ktorá ledva zanechávala ťažkými gamašmi nejaké stopy. Rywen neohrabane klopýtal za nimi. Mihali sa pomedzi stromy a rútili sa za uháňajúcou alchymistkou, ktorá očividne niečo naháňala a ignorovala ich výzvy, aby zastala. Rywen však zaznamenal náhlu zmenu v okolí. Mal pocit, akoby niekto bežal vedľa nich, alebo za nimi, nevedel to určiť, ale mal nejasný pocit, že ich niekto pozoruje. Mal ho síce už od príchodu do lesa, ale teraz zosilnej. Zaznamenal to aj Dargon, pretože zvoľnil zbesilé tempo a začal sa rozhliadať po okolí. V behu opatrne vytiahol luk a Arvien, keď to uvidela, vytasila svoju šabľu. Rywen to teraz už videl tiež.

Niekto, skôr niečo bežalo vedľa nich, ale nie z jednej, ale z dvoch strán. Vizira sa zastavila a šťavnato zanadávala. Pravdepodobne jej to, čo naháňala utieklo. Ani si nevšimla, že nie sú sami. Dargon pomaly zastal. Nasadil do tetivy šíp a natiahol ho a mieril ešte nevediac kam. Arvien sa mu postavila po boku so šabľou v strehu. Rywen chcel na Viziru vyštartovať, prečo sa tak náhle rozbehla do lesa, ale jeho otázku prerušil náhly poryv vetru a ostražité postoje elfky a hraničiara. Vizira sa prekvapene na nich pozrela, ale v tom aj ona niečo zacítila, pretože ustúpila k veľkému dubu za nimi. Rywen podišiel k nim, stále sa rozhliadajúc po okolí. Začul zašuchotanie, možno bručanie, alebo vrčanie, nevedel presne. Dargon podotýkal:

„Dvaja, možno traja. Podľa pachu sú to vlci, ale nie som si istý, niečo sa mi nezdá. Buďte v strehu, môže ich byť viacej. Chcú nás obkľúčiť.“ Zo stromu vyletel škrekotajúci vták. Náhle sa na nich vyrútili zvery. Neboli to obyčajné exempláre, ale statní jedinci. Vlk sa vrhol na Viziru, ktorá od prekvapenia a desu vykríkla, odrazila ho však pohotová reakcia Arvien. Vlk ju zaregistroval príliš neskoro a pokúšajúc sa zmeniť smer schytal seknutie jej šabľou.

Druhý vlk sa vyrútil na Dargona, ale zo strany. Dargon sa obrátil a vystrelil šíp, no vlka len škrabol. Rywen sa chcel sústrediť na kúzlo, ale zbieranie energie mu išlo ťažšie, niečo ho rušilo, energia sa akoby strácala v hustej huspenine, ktorá ju spomaľovala. Než sa stihol spamätať z toho šoku, Dargona povalil na zem a začal ho kúsať ostrými tesákmi.

Potom zaútočili ďalší. Mohutný medveď sa vyrútil z krovia a z hromovým zabručaním zaútočil po boku vlka na Viziru a Arvien, ktorá sa bránila svojou šabľou. Rywen konečne nazbieral dostatok síl a rozhodol sa divé zvery odohnať. Keď dopovedal poslednú slabiku a namieril na nich ruku, klovol mu do hlavy vták. Z ruky mu vyletela magická vlna, ktorá však minula pôvodný cieľ. Konáre a listy na stromoch sa polámali od silného nárazu. Vták, teraz už rozoznal, že to bol jastrab, sa zniesol na zem a prevtelil sa do vysokého človeka za vírenia vetra a lístia pod ním. Rywen vytreštil od prekvapenia oči, ale duchaplne zareagoval. Z načiahnutej ruky mu vyleteli tri žiariace gule energie, tie však narazili do kamennej bariéra, zhmotnenej v sekunde pred jastrabím človekom. Ako rýchlo sa objavila, tak rýchlo sa aj vrátila do zeme. Tváromenec pred ním pokynul rukou smerom nahor a Rywena začali obklopovať rašiace korene. Najprv mu zachytili a spútali nohy, povalili na zem a nakoniec ho omotali celého. Neschopný pohybu už len videl, ako Dargon bojujúci s vlkom ho odkopol, postavil sa na nohy ale ako siahal na meč, akoby strnul a nebol schopný pohybu. Arvien s Halemom boli povalený na zemi, ale nejavili známky života. Jeho srdce zaplnil hnev, ale skôr než na niečo iné čo i len pomyslel, zahalila ho tma.

Prebudil sa s príšernou bolesťou v hlave, na zápästiach a na nohách. Ďalšie, čo si všimol, bola odporná pachuť v ústach, akoby žuval kôru. Nebol ďaleko od pravdy, pretože len čo otvoril oči, zistil, že je celý spútaní šlahúňmi koreňov, konárov a listov. Ústa mal tiež obmotané a cítil v nich otrasnú horkú pachuť. Bol opretí o niečo a tak sa mohol rozhliadnuť vôkol seba, ale jediné čo videl, bola tma. Skôr, než si privykol na prítmie, začul hlasy. Neďaleko od neho sa bavili nejaké postavy, nerozoznával však slová ani postavy. Pokúsil sa dať do nejakej príjemnejšej polohy, hlasy sa prestali zhovárať a zdalo sa mu, že sa k nemu približujú ich majitelia. Pomaly rozoznal troch mužov, rozlične vysokých, s dlhými vlasmi.

Jeden sa sklonil až k jeho obličaju a pozrel sa mu do očí. Mal prenikavé, divoké oči a Rywen by prisahal, že mu pripomínajú oči vtáka, ale šero všetko skresľovalo.

„Ten černokňažník sa už prebudil,“ povedal vysokým, veliteľským hlasom.

„Tak, prečo ste sem prišli? Chceli ste si zaloviť? Zoťať stromy?“

„Va’hael,“ káravo ho prerušil jeden zozadu. Mal hrubý, mohutný hlas.

„Nezastávaj sa ich, sú to obyčajný ničitelia lesov, nič im nie je sväté. Určite chceli otráviť naše pramene, ten čierny mal plno fľaštičiek s jedmi,“ odbil ho okamžite, ten čo si premeriaval Rywena. Vstal a mávol rukou, šlahúňe okolo úst sa mu uvoľnili, takže mohol rozprávať.

„Hovor, kto vás poslal a čo tu chcete?“ rozkázal mu. Rywen mal už toho dosť, bolesť ho zaslepovala a naplňovala hnevom.

„Čo ti do toho? Kto si, že sa pýtaš?“ vyhŕkol zo seba, čoho následne oľutoval. Konáre sa stiahli a bolesť sa zvýšila. Ovíjajúce sa úponky boli ako hadi, neustále sa sťahoval a dusili ho. Náhle zovretie povolilo, ale bolesť zostala. Va’hael, ako ho oslovil jeden s jeho druhov, sa zlostne usmieval.

„Otázky tu kladiem ja. Vstúpili ste na posvätnú pôdu Thaladunu, založili ste tu oheň, trhali ste rastliny a svojimi nečistými rukami ste pošpinili naše vody.“
V tom si Rywen uvedomil kto to vlastne je. Dal si do súvislosti posledné udalosti a vtedy mu to prišlo jasné. Toto boli druidi, ochránci a udržiavatelia lesa. Tí traja sú zrejme zvieratá, ktoré ich napadli. Chýbal mu však jeden člen.

„Prepáčte, že som tak nezdvorilí. Moje meno je Rywen. V žiadnom prípade sme nemali v úmysle poškodiť váš les, nevedeli sme, že sa to nesmie.“

„Nevedomosť neospravedlňuje. Porušili ste naše zákony a za to budete pykať. Ty aj tí tvoji priatelia,“ povedal mu Va’hael, očividne prekvapení zmenou Rywenovho tónu. Skôr než stihol povedať niečo ďalšie, spoza stromov vyšiel štvrtý druid. Nepovedal nič, len niečo naznačil rukami. Potom za ním vyšla ďalšia postava.

„Ako si sa oslobodila?“ spýtal sa Va’hael rozhorčeným hlasom.

„Nielen druidi z Thaladunu vedia načúvať prírode,“ odvetil mu Arvieným ostrý hlas.

„Počula som, že ste známi svojou pohostinnosťou, ale takto ste to prehnať nemuseli,“ oborila sa na Va’haela,

„som Arvien Ni’dorei, v jazyku lesa Oa’ldea.“
Na Va’haela to očividne pôsobilo, hoci mal na jazyku ďalšiu pripomienku.

„Netušili sme, že si to ty, dcéra Ni’dorei. Prijmi moje ospravedlnenie,“ povedal napokon. Rywen si všimol Arvienineho divokého pohľadu, dobre ho poznal a nezávidel Va’haeovil, ktorý na ňu uprene pozeral a zvádzal vnútorný súboj sám so sebou. Napokon sa na jeho kamennej tvári zjavil úsmev.

„Podobáš sa svojej matke viac ako som sa nazdával. Máš jej pohľad,“ povolil pod náporom nakoniec. Rywen sa len tak mimochodom zavrtel, aby naznačil svoje nepohodlie. Keď si ho konečne všimla, okamžite vyštekla:

„Prečo je ešte spútaní? A tí ostatní? Sú tu so mnou, to vám nestačí?“
Zovretie povolilo a konáre sa z neho stiahli. Zhlboka sa nadýchol a pomaly sa postavil.

„Ďakujem,“ povedal napokon, odkašliavajúc si. Dvaja druidi potom odišli a o chvíľu prišli s Dargonom a Vizirou, ktorá sa Rywenovi zdal nejaký bledšia, ak sa to dalo, hoci vôkol vládla tma. Obidvaja mali spýtavé pohľady.

„Vráťte nám aj naše vybavenie,“ naliehala Arvien.

„To nemôžeme a ty to dobre vieš. Porušili ste naše zákony a ty si ich nezastavila, si teda vinná spolu s nimi. Nemôžeme vás pustiť, aby ste si naďalej plienili po lese,“ spražil ju pohľadom tento krát Va’hael.

„Ako si to len dovoľuješ, poznám dobre vaše zákony a nikdy ste netrestali prísne,“ oborila sa Arvien.

„Časy sa menia, ľudia si lesov nevážia, vyrubujú ich každým dňom viac a viac, bezhlavo lovia zvery pre zábavu. Už existuje len málo pôvodných starých lesov, musíme ich teda chrániť všetkými prostriedkami, aj tými najtvrdšími. My sme to nezačali, to ľudia. Teraz pôjdete s nami a nenamietaj. Môžeš byť rada, že sme vás na mieste nezabili.“
Arvien nevedela, čo povedať. Hnev v jej očiach syčal ako had, ale nepovedala ani slovo.

„Dovolíš nám aspoň sa v kľude vyspať?“ spýtala sa nakoniec.

„Samozrejme, ale ráno skoro vyrážame, pôjdeme do Tir’hielenu. Tam rozhodnú, čo s vami bude.“

Vstali skoro ráno polámaný a uzimený. Halem bol ešte stále v šoku, ale pomaly sa mu začala vracať farba. Dargon všetko zvládal s kľudom pre neho typickým. Viedli ich traja druidi, štvrtý sa vytratil spolu s ich vecami. V lese panovala čulá atmosféra, vtáky štebotali už od prvých náznakov rána, veveričky ich zvedavo pozorovali zo stromov a hlodavce sa im vrtko plietli pod nohy. Išli rýchlym tempom, v zástupe za sebou sa predierali lesom, ale zdalo sa, akoby šli po nevyznačených pešinách, pretože sa im pod nohy menej plietli kry, vytŕčajúce korene a popadané halúzky. Ale aj tak nestačili svižným krokom druidom, ktorý tu boli doma.

Rywen si konečne mohol podrobne prezrieť všetkých troch druidov. Va’haela videl len ráno, mal dlhé čierne vlasy s vpleteným perím, ktoré mal aj na voľnej ľanovej košeli a nohaviciach. Tvár ryhovali vrásky, ale vyžaroval z nej život a sila. Dominoval jej dlhý zahnutý nos a prenikavé hnedé oči. Keď sa vydali na cestu, Va’hael sa niekam vytratil, ale Rywen mal taký čudný pocit, že je stále s nimi. Druhý, idúci v čele, bol vysoký mladík, vyžarujúci podobnou aurou ako Va’hael. Mal krátke hnedé vlasy s množstvom zapletaných copíkov a dravý výraz tváre, ktorú mal trochu pretiahnutú dopredu, ako vlk. Dokonca keď sa ich ráno videl Rywen baviť sa, všimol si, že má veľké tesáky a dlhšie očné zuby ako normálny človek a pri rozhovore v neznámom jazyku sa mu zdalo, akoby vrčal. Rovnako ako Va’hael a tretí druid nosil ľahký ľanový odev. Ako posledný šiel v zástupe mohutný ramenatý chlap s krátkymi strapatými vlasmi a hlbokými čiernymi očami. Na tvári mu dominovala hustá brada pokrývajúca ju takmer celú. Na širokých rukách aj nohách mal rovnako husté chlpy, pripomínajúce kožušinu. Všetci mali tváre pomaľované farbami do rozličných vyobrazení a pôsobili dosť hrozivo.

Celý deň sa predierali lesom, zver si ich občas zvedavo prehliadala, ale po chvíli sa vždy obrátila a venovala sa prechádzajúcej činnosti. Počas cesty sa Vizira konečne rozhovorila a znova sa rozplýval nad najrozličnejšími rastlinami, medzi nimi aj boli aj niektoré pre neho úplne neznáme a vyzvedala od druidov, čo je to za druhy. Odpoveďou mu bolo len nezrozumné zamrmlanie, čo mohla byť kľudne odpoveď aj urážku, no najmladší druid jej niekoľkokrát odpovedal. Na večer sa utáborili, ale oheň nezaložili. Vizira, Arvien aj Rywen si sťažovali na zimu a hlad, ale druidi im znova neodpovedali. Ten útlejší a obratnejší sa len vytratil do lesa a po chvíli prišiel s bobulami, lieskovcami a nejakým neznámym druhom zeleniny, pripomínajúcej struky fazule, ale boli väčšie a chlpatejšie. Pojedli teda skromné jedlo a mohutný druid im ešte ponúkol placky nevalnej chuti, ale prekvapivo zasýtili. Zaspali na posteli z machu, lístia a konárikov.

Takto sa pľaholčili lesom niekoľko dní, ktoré splynuli dohromady. Každým krokom sa dostávali hlbšie a hlbšie do prastarého lesa, dýchajúceho vlastným tajomným životom. Stromy boli čím ďalej hrubšie a vyššie, takže pokiaľ by chceli vidieť až vrcholky, museli by sa veľmi skloniť aby dovideli čo i len po polku stromov. Vyčnievajúce korene boli pokryté hrubými vrstvami ďalších rastlín ako machy, lišajníky a prasličky. Teraz im prišiel názov Les Vysokých Stromov príhodný. Oproti mohutným stromom sa cítili skutočne malí. Vyšli až na vrchol z jedného z kopcov, týčiaceho sa nad lesom.

Stromy trochu ustúpili a dali tak možnosť dych berúceho výhľadu. Všade kam len dohliadli sa rozprestieral les. Vlnil sa v rytme vetru, v diaľke znel hlas vtákov a šum košatých korún. V ovzduší sa niesla svieža vôňa lesa, dubov, bukov, briez, vo vyšších polohách aj borovíc a smrekov. Na juhu potom uvideli okraj planiny údolia a na západ hradbu Ich mĺkvi spoločníci im povedali nech rozbijú tábor, pretože sa blížil západ slnka. Bol vskutku nádherný a jeho oranžová žiara vytvárala ilúziu horiaceho lesa. Na večeru mali pre tento krát huby okorenené rôznymi listami a korienkami. Hoci nevyzerali lákavo, chutili naozaj lahodne. Keď zapadlo slnko a tma zahalila celý les do tajomného závoja a šepotu, Rywen si ešte sadol na okraj skalnatého výbežku a pozoroval do rytmu vetra vlniace sa koruny stromov na obzore a premýšľal.

Snažil sa dať do súvislosti udalosti predchádzajúcich dní. Snažil sa pochopiť, čo sa vlastne v Delaryse, ale aj v Thaladune deje. Vedel, že niečo nie je v poriadku aj medzi druidmi, ale nevedel prísť čo presne to je. Tápal v tme, nemajúc sa čoho chytiť. Nečakane si k nemu niekto prisadol a keď sa ohliadol uvidel Arvien. Rovnako ako on predtým hľadela do šíreho lesa.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa ho, hľadiac stále do tmavej diaľky.
Neodpovedal hneď:

„Premýšľam nad tým, čo je to ten Tir’hielen, kam nás vedú. Nemám z toho dobrý pocit.“

„Tir’hielen je srdce Lesa Vysokých Stromov, je to sídlo druidov a duchov pralesa. Vedú nás za hierofantom a faminikou, aby nás súdili a rozhodli o našom osude,“ odpovedala mu.

„Vlastne som sa ti nepoďakoval za záchranu, bohvie čo by nám urobili,“ opatrne sa pozrel za seba. Nikoho z druidov nevidel, ale bol si istý, že ich pozorujú.

„Druidi z Thaladunu vôbec neboli takí, akých ich vidíš teraz. Strážili les, ale nie tak výstredne ako teraz. A už vôbec nie v takýchto skupinkách. Niečo sa muselo stať. Niečo, čo ich prinútilo byť opatrnejšími a nemilosrdnejšími.“

„Odkiaľ vlastne vieš o nich toľko? A odkiaľ ťa poznali?“

Arvien sa pousmiala:
„Keď som bola malá, učila som sa mnohým veciam, medzi iným aj o lesoch v Západnej Ríši a za jej hranicami. Učila som sa o živote a o prírode, ktorá nás obklopuje. Už som mala aj tú česť prechádzať sa po pôde Tir’hielenu, to som však bola mladá a moc si z toho nepamätám,“ povedala a nachvíľu sa odmlčala. Rywen nevidel dobre, ale zdalo sa mu, akoby sa jej v očiach čosi zalesklo.

„Tak preto ťa poznali a preto si sa dokázala oslobodiť. Si tiež druidka,“ po chvíľke konštatoval.

„Nie, nie som tak celkom druidka. Ovládam len zlomok toho, čo oni, ale rovnakým spôsobom.“

„Vysvetlila by si mi to?“ zvedavo na ňu pozrel.

„Všetky živé bytosti sa rodia s putom, ktoré ich spája s ostatnými živými bytosťami, aj s tou najmenšou rastlinkou, najmenším živočíchom. Toto puto si len málo z nich uvedomuje, elfovia sú všetci schopní cítiť ho. Mnohý ľudia tiež, ale po čase sa tá schopnosť stráca, ako sa vzďaľujú prírode. Pokiaľ sa dostatočne sústredia, dokážu cítiť všetko živé v okolí. Ak sú dostatočne skúsení, dokážu aj s nimi komunikovať. Nie je to telepatia, akú používate vy, mágovia, hoci sa tak môže zdať. Čarodejovia totiž túto schopnosť strácajú, akonáhle sa v nich prebudí Dar. Takto druidi dokážu s nimi manipulovať, nie však tak, že im to prikážu, ale tak, že ich o to požiadajú. Preto nás tak rýchlo spútali, preto som sa dokázala vyslobodiť. Druidi musia byť v neustálom kontakte s prírodou, aby dokázali naplno využiť tieto dary. Venujú sa prírode, ochraňujú ju a ona ich za to obdarúva. Ako si videl, dokážu sa premieňať na zvieratá, splývať s okolím, mnohí ovládajú aj živly, také silné je ich puto s prírodou a jej súčasťami. Je to spolužitie, symbióza, splynutie duší. Už chápeš?“

„Myslím, že áno. Mágia, ktorú ovládam ja, je vlastne premieňanie energie okolo nás, tiež to dokáže len niekoľko jedincov, ale rozdiel je v tom, že mi energiu podraďujeme svojej vôli, pútame chaotické sily a dávame im formu. Druidská mágia naproti tomu žiada prírodu, aby mu pomohla.“

„Áno, je to nejako tak,“ prisvedčila mu.

„Znamená to, že aj všetci elfovia ovládajú rovnaké schopnosti?“ uvažoval ďalej Rywen.

„Nie. Elfovia, hoci dokážu cítiť puto s prírodou po celý život, nemusia všetci vedieť toľko, čo skutoční druidi. Tí sa tomu venujú po celý život, ako ty mágií a rozvíjajú svoje schopnosti. Elfovia sa rovnako ako aj ľudia venujú rôznym činnostiam a málokedy sa vydajú na cestu druidizmu. Ja som sa učila od jednej druidky v Luthií, preto dokážem niečo málo aj ja. Hovorila, že Gaia obdarúva všetkých darom harmónie, ale len tí, ktorí sa rozhodnú tento dar uchovávať a rozvíjať, dokážu, že sú hodní pravého poznania.“

Rywen sa zamyslene pozeral na hviezdnaté nebo, po ktorom plávali ako ostrovčeky oblaky.

„Je to v mnohom podobné ako mágia, ale tak odlišné. Hm, kto vlastne je tá Gaia?“

„Frilive vravela, že všetko živé na zemi vyrástlo z jedného semienka. Z neho vyrástol Strom života, z ktorého následne vyrástli všetky lesy a sú navzájom pospájané. Každý z nás sa narodí, žije svoj život a na konci nevyhnutne zomrie. Po smrti sa jeho telo rozloží a splynie so zemou, z ktorej vyrastú stromy, kry a rastliny. Tak sme aj mi svojím spôsobom súčasťou Stromu života. Gaia je dušou tohto stromu, je zároveň v každom z nás, v každom živočíchovi a v každej rastline. Je životom, dušou sveta.“

„Pekne povedané,“ ozvalo sa za nimi. Va’hael pozeral do diaľky za nimi, ale Rywenovi sa zdalo, akoby sa díval priamo na neho a prebodával ho svojim ostrým pohľadom.

„Zabudla si však na jednu dôležitú vec. Je pravda, že mi druidi chránime lesy, ale aj všetky polia, vodné toky, jazerá, hory, jednoducho všetky prostredia vo svete. Ovládame živly a svoje telo, komunikujeme nielen so všetkým živým, ale aj s duchmi prírody. Sú všade vôkol nás, dokážeme ich cítiť, čo tí, ktorí sa príliš vzdialili prírode, nedokážu. Slúžime preto ako sprostredkovatelia medzi ich svetom a naším. Učíme sa od nich a ich múdrosť potom využívame pri udržiavaní lesa. My počúvame, na rozdiel od vás ľudí, hlasu prírody, snažíme sa mu porozumieť, tým mnohým odtieňom, rozličným farbám a tónom.“

Rywen sa radšej nepýtal, čo všetko počul, ale zdalo sa mu, akoby Va’haelovo chladné správanie trochu opadlo.

„Mnohí majú len radi prírodu, ďalší odhaľujú jej tajomstvá a snažia sa pochopiť podstatu života, iní ju chcú ovládnuť a priblížiť sa jej dokonalosti, ale to všetko má od pravého druidizmu ďaleko. Len tí, čo sa odhodlajú kráčať cestou poznania a naslúchania, odhodlaní odhodiť všetky záväzky, len tí sú schopní porozumieť pravej podstate druidizmu.“

„Veľmi ma to zaujíma. Keď som študoval u Relena, naučil som sa mnoho o rôznych spôsoboch mágie, ale o druidizme sa nezmienil. Rád by som sa o tom dozvedel viac.“

„Myslím, že Arvien ti prezradila viac než dosť. Na to, aby si pochopil všetko by si sa musel vzdať svojej mágie, čo sa asi nestane.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval:

„Zajtra vstúpime do Tir’hielenu, tam sa rozhodne, čo s vami bude. Dobrú noc.“

Odišiel. Dlho potom vládlo ticho, premýšľali a nemo hľadeli nad seba, na hviezdami posiaty čierny koberec.