Cesta ohňom - 8. Kapitola: Druidský háj

8. Druidský háj

V spoločnosti štyroch druidov vstúpili do Tir’hielenu, čo v reči elfov znamená Háj skalnatého stromu. Stromy tu narastali do gigantických rozmerov, slnečné lúče sa aj napriek veľkej námahe márne snažili vrhnúť svoj jas na pôdu, i keď občas pomedzi košaté koruny sa im to podarilo. Vytvárali tak nádhernú hru svetla a tieňov. Ako postupovali ďalej a rozhliadali sa, badali, že v niektorých statných duboch sú diery, vytvárajúce tak ideálne prístrešie. Pozorovali ich stovky zvedavých očí, od drobných hlodavcov, cez všelijaké druhy vtákov štebotajúcich v korunách stromov, až po druidov sledujúcich ich pomedzi kmene.

Míňali obrovské kamenné útvary, ktoré im pripomínali najrôznejšie zvieratá. Jeden pripomínal medveďa, ďalší svojimi ostrými a vysokými hranami zase rozprestreté krídla dravého vtáka. Na niektorých kameňoch boli aj vyryté symboli, inde bolo dokonca vidieť celé háje menhirov. Rywen sa cítil nesvoj, odvšadiaľ na neho sálala neznáma aura, cítil, že tu je jeho mágia najslabšia. Rozhliadal sa vôkol a pozoroval nádhernú prírodu všade vôkol. Cítil bázeň a úctu k tomuto miestu, ale zároveň mal strach, nevedel však určiť z čoho.

„Presne takto si to pamätám,“ zašepotala Arvien, rozplývajúca sa nad týmto miestom. Dargon sa mlčky rozhliadal a hoci na jeho tvári nebolo badať temer nič, určite bol uchvátený ako ostatný. Vizira to dávala najviac najavo a s otvorenými ústami hľadela na nebotyčné koruny obrovských dubov, bukov, briez i smrekov. Štyria druidi išli vzadu a po bokoch ako eskorta sprevádzajúca väzňov. Dostali sa do srdca lesa, cítili jeho tlkot a život, ktorí všade prekvital vo svojej najkrajšej podobe. Hoci už ustupovalo leto a nastupovala jeseň, všade sa leskla vlaha na pestrofarebných kvetoch rôznych veľkostí a tvarov. Dýchal na nich jemný vietor nesúci peľové zrnká a vôňu živice. Prišli až k obrovskému buku s veľkou dierou, do ktorej by sa kľudne zmestil dospelý troll, prekrytou prikrývkou z lístia a šľahúňov. Va’hael vystúpil dopredu a prehŕňajúc prikrývku vstúpil do útrob stromu. Po dlhej chvíľke vyšiel a povedal formálnym tónom:

„Pán a pani Thaladunu sú oboznámení s vašimi prečinmi. Zajtra na poludnie sa uskutoční Sohei, kde sa rozhodne o vašej vine a nevine. Dovtedy vám bude zabezpečené ubytovanie v jednom z našich príbytkov. Máte plnú voľnosť, ale nesmiete opúšťať Tir’hielen.”

Pokynul im, kadiaľ majú ísť, neustále v sprievode mlčanlivých druidov. Dostali prázdne stromy podobné tým ostatným s vchodmi zakrytými prikrývkou. Vstúpili do prekvapivo priestranných útrob statného dubu, ktorý skôr pripomínal skromnú izbu. Podlaha bola prestretá trávnatým kobercom, malé pníky slúžili ako stoličky a stôl, postele mali z machu a papradia. Vnútri vládlo tlmené svetlo, vychádzajúce z machovitej rastliny vystlatej po stenách. Jej výhonky žiarili tlmeným žltým svetlom. Vizira sa celá udychčaná rozvalila na mäkkej posteli a slastne si vzdychla. Po namáhavej ceste boli všetci unavený a hoci sa chceli pokochať zázrakmi hája, ich telá vzdorovito namietali.

„Dopadlo to celkom dobre,“ poznamenala Arvien.

„Ako to myslíš, celkom dobre? Veď nás napadli, okradli, spútali a teraz uväznili, ako na tom môžeš vidieť niečo dobré?“ namietala Vizira.

„No, ako poznám druidov, môžeš byť rada, že nás nechali na žive a naše telá nenechali hniť niekde uprostred lesa, aby si na nás pochutili zvieratá,“ odpovedala mu hneď Arvien s úškrnom na tvári. Vizira naprázdno preglgla.

„A navyše, nie je to tu také zlé. Len si musíš zvyknúť na tých komárov,“ poznamenal len tak mimochodom Rywen, ktorý bol celý doštípaný po ceste lesom. Obklopení jemnou lesnou hudbou cvrlikajúcich chrobákov, pišťiacich myší a lezúcich jazvecov, zaspali.

Keď otvoril oči, hľadel na atramentové nebo posiate hviezdami. Žiarili jasnejšie než svetlá ulíc v Delaryse a naplňovali ho zvláštnym pocitom pokoja. Spomenul si, čo mu raz o hviezdach povedal jeho učiteľ Rellen. Stáli vtedy na kopci nad mestom a obdivovali ich krásu. Vial svieži letný vánok a lúka pod nimi voňala kvetinami.

„Ach, hviezdy. Ako nemí svedkovia nás pozorujú, všetky naše činy, od počiatku vekov až po súčasnosť.“ Znel mu v hlave Rellenov hlas.

„V mori nepláva toľko rýb, po nebi nelieta toľko vtákov a v lese nerastie toľko stromov, koľko je hviezd nad nami. Niektorí vravia, že sú to duše zomrelých, ktorí pozorujú svojich potomkov, iní zase, že sú to úlomky zo slnka, ktoré plávajú v čiernom mori, ďalší naopak vravia, že sú to iné svety, podobné našim, ale vzdialené nekonečné diaľky. Je jedno, čo si myslíme myi, dôležité je, čo predstavujú.“

„Čím sú potom pre teba?“ opýtal sa mladý Rywen.

„Sú svetlom uprostred tmavej noci, sú sprievodcami a svedkami. Sú nemými sudcami našich činov. Raz sa možno dozvieš, čo z toho je pravda.“

„To nechcem,“ odvetil mu Rywen.

„Prečo?“ spýtal sa ho starší mág.

„Pretože by potom nemalo žiadny zmysel sa na ne dívať a dumať, čím sú. Tajomstvo by zmizlo a s ním aj tá nádhera. Preto nechcem zistiť, čím sú a pokaziť tým ich čaro.“

Rellen sa usmial.
Nevedel, prečo si na to spomenul, ale odrazu ho čosi vyrušilo. Zistil, že je uprostred čistinky a zvuk vychádzal z hustého lesného porastu. Obzeral sa, ale nič podozrivého nezbadal. Keď sa obrátil, mykol sa od ľaku. Pred ním stála nádherná žena. Prvé, čo ho upútalo, bola jej malá postava, dokonca aj v porovnaní s ním. Dlhé zelené vlasy sa leskli v svite hviezd a ako iskričky sa ich jas odrážal od kvapiek rosy v nich. Mala v nich zapletené listy a vetvičky a celé jej zahaľovali nahé telo. Uprene na neho hľadela smaragdovými viečkami, vyžarujúcimi mdlé, tajomné svetlo. Mlčky na neho hľadela, až kým sa mu v hlave neozvala jemná hudba. Bola tichá a nádherná, rozplývala sa mu po tele a hladila ho. V živote nezažil nič krajšie. Potom sa v piesni ozval spev a jeho slová ho ukľudňovali a uspávali. V okamihu sa však všetko zmenilo.

Všade vôkol panovala tma. K jeho ušiam sa nieslo vzdialené kvapkanie. V tom pocítil v ústach sucho a prach. Skúsil spraviť krok a rozoznelo sa zacinkanie. Rozliahlo sa vôkol a ozvena na neho vrhala zo všetkých strán. V tom sa pred ním objavilo svetlo. Zdrojom bol dokonale opracovaný kryštál lebky. Osvetľoval modrastou žiarou obrovskú jaskyňu. Otočil sa a zbadal, že stojí uprostred zlatých mincí. Obklopovali ho a spoza toho nekonečného mora zlata vyčnievali strieborné čaše, žezlá, prstene, prilbice posiate drahokamami, zbrane, brnenia aj diamanty veľké ako päsť.

Spomenul si, že jeho priateľ, trpaslík Kagnar, s ktorým strávil istý čas a zažili veľa dobrodružstiev, mu vravel, že má obrovský poklad. Nepovedal mu, odkiaľ ho má a čo s ním chce spraviť. Nemohol to byť však jeho byt, pretože Kagnar nebýval v jaskyni. Rozhliadal sa ďalej a predieral sa kopou zlata a drahokamov. V tom si všimol veľkých políc, siahajúcich až do nedohliadnuteľných výšin, kde bol asi aj strop jaskyne. Police takmer praskali pod ťažkými zväzkami kníh, zvitkov a ďalších písomností. Ihneď sa tam rozbehol a začal si čítať nápisy. Niektoré runy nepreložil, ale iné dokázal prečítať. Boli tam historické aj umelecké diela, vedecké dokumenty, aj filozofické traktáty. Skutočne sa ocitol uprostred obrovského pokladu. Spomenul si, ako raz v jaskyni lupičov spolu s Kagnarom našli poklad, čo tí lotri ulúpili. V truhliciach sa vynímali drahokamy a zlaté mince ako tu v jaskyni. Kagnar sa ho vtedy spýtal:

„Prečo si nikdy ništ nezobereš? Veď to by ti stačilo na spokojný život až kým nenatáhneš brká.“

„A prečo sa chvastáš pokladom, hodným kráľom, no nikdy ho nikomu neukážeš a tiež si nikdy nezoberieš z koristi ani zlatku? Jednoducho na spokojný život nepotrebujem žiadne poklady. Mne stačia tí, ktorých mám rád a oni majú radi mňa. A ešte pocit, že títo lumpovia dostanú to, čo im právom náleží. Pekný chládok cely.“

„Uf, už sém si myslel, že je z teba sentimentálna baba,“ povedal mu Kagnar.

V tom uvidel v kope zlata niečo, čo sa mu zdalo povedomé. Podišiel bližšie a zazrel rukoväť meča zapichnutého do polovice v minciach. Obzrel si ju a spoznal v nej známe ornamenty a runy. Bol to jeho meč, ktorý stratil už dávno, keď putoval s Kagnarom po severe. Mnohokrát mu zachránil život, keď zlyhali jeho kúzla. Teraz tu bol pred ním a jeho chladná čepeľ sa leskla striebornou žiarou. Schytil ho za rukoväť a vytiahol ho. Jaskyňou zaznela pieseň, ktorú čepeľ zaspievala. Obzrel si svoj obraz, odrážajúci sa od neho, keď zrazu v ňom zbadal aj niekoho za sebou. Prudko sa otočil a namieril zbraň pred seba. Pred ním stál trpaslík. Nebol však z mäsa a kostí, ale z hrubého kameňa a v očiach mu žiarili dva ametysty. Rywen si nebol istý, ale pripomínal mu Kagnara, vyžarovala však z neho ťaživá aura a vzduch vôkol akoby tiež oťažel.

„Prečo si berieš to, čo ti nepatrí, Polušiak?“ oslovil ho prezývkou, ktorú mu dal jeho trpasličí priateľ. Rywen zmätene na neho hľadel. Bol to Kagnar alebo nie?

„Tento meč mi patril, bol to dar od môjho učiteľa,“ odvetil mu vzdorovito Rywen.

„Máš pravdu, ale prišiel si oň a už ti viac nepatrí. Prečo si na neho teda robíš nárok? To ste celý vy. Nepatríš síce priamo k ľuďom, ale tak ako oni si nárokuješ to, čo nie je tvoje.“

„Priznávam, stratil som ho. Teraz už mi nepatrí,“ povedal a odhodil meč. Keď sa znova pozrel na kamenného trpaslíka, už tam nebol. Ani poklad.

Stál na vysokej polorozpadnutej veži pohltenej plameňmi. Živel besnil všade vôkol a neznesiteľná páľava ho mučila. Dym ho dusil a štípali ho z neho oči. Obloha bola čierna ako uhoľ. Zrazu sa pred ním dym zhmotnil do podoby postavy. Keď uzrel jej tvár, okamžite zabudol na bolesť aj na to, že sa mu ťažko dýchalo. Tú tvár si pamätá odo dňa, keď bol jeho domov, malé mesto vyvraždené a vypálené. Nájazd viedol temný elf, s diabolským úsmevom na jemnej tvári, plnej nenávisti a krutosti. Rywen vykríkol, plne ovládnutý hnevom a túžbou po pomste. Zagestikuloval rukami a vyriekol magické slová, ktoré zneli skôr ako kliatba. Plamene sa roztancovali okolo neho. Teraz už ho nepálili, ale slúžili mu. Napriahol ruku a plamene vystrelili k temnému elfovi. Ten sa len smial a ten smiech ho bodal ako dýka. Klial a hromžil, metal po ňom ohnivé gule, ale nič z toho mu neublížilo. Len sa ďalej smial, až sa veža otriasala. Rywen sa nevládal a s rozcuchanými vlasmi a tvárou od sadzí sa pohľadom plným nenávisti pozeral na svojho nepriateľa. Vtedy si uvedomil, že sa pozerá na seba samého, akoby bol oproti zrkadlu. Videl svoju tvár aj potrhané rúcho a uvedomil si, ako moc sa na neho podobá. V tom sa plamene zdvihli do výšky a vytvorili na nebi zvláštny úkaz, pripomínajúci letiaceho vtáka. Zrazu sa veža pod ním prepadla a on s ňou. Keď sa rútil do temnoty, v hlave mu zneli slová majstra Pyrodhara, Arcimága Chrámu Ohňa:

„V srdci ti horí plameň pomsty. Pamätaj, že ten ťa len spáli a nezanechá nič z tvojej duše. Bude z teba len dutá figúrka, bažiaca len po pomste a krvi. Nenechaj sa tým plameňom zničiť. Máš v sebe aj druhý plameň, plameň lásky, dobroty a čistoty, ktorý ťa naplní. Musíš sa rozhodnúť, ktorým sa necháš ovládať.“ Potom nasledovala tma.

Zalapal po dychu, ale zhltol len vodu. Pomaly klesal do hlbokej vodnej priepasti. Začal sebou metať a rozhadzovať rukami, nič nepomáhalo. Ukľudnil sa ako ho to učili jeho majstri a sústredil sa. Začal plávať nahor a snažil sa nájsť hladinu. Pomaly strácal vedomie a už sa zmieril so svojím osudom, keď tu ho zrazu niekto chytil a vytiahol. Zhlboka sa nadýchol, cítil ako mu chladný vzduch prúdi do pľúc a lačne po ňom lapal, vypľúvajúc a vykašliavajúc vodu. Keď konečne prišiel k sebe, uvedomil si, že je na loďke. Plával po rieke v spoločnosti nádhernej ženy, ovenčenej riasami a chaluhami. Mala lesklo modré vlasy a pokožku rovnakej farby. Bola útla ale vysoká a hľadela na neho zafírovomodrými očami hlbokými ako jazero.

„Ďakujem,“ bolo jediné, na čo sa Rywen zmohol. Cítil sa trápne, v prítomnosti tej nádhernej bytosti. Celý premočený sa začal triasť od zimy, nebolo veru zrovna najteplejšie. Žalúdok sa mu zvíjal a myslel si, že o chvíľu bude zvracať. Nikdy necítil také protichodné pocity. Na jednej strane bol uchvátený krásou jeho záchrankyne, na druhej strane mu bolo veľmi zle.

„Kto si?“ spýtala sa ho. Tú otázku by mal skôr položiť on, ale prehltol ju. Nechcel ju nijako uraziť, mal pred ňou bojazlivú úctu.

„Rywen,“ odpovedal trochu bojazlivo.

„Kto si?“ ozvala sa znova. V jej hlase znela tá otázka jemne, ale zároveň pevne a naliehavo, akoby doňho narážali vlny.

„Rywen, Rywen z Anrothu, mág,“ povedal trochu neisto, dúfajúc, že ju odpoveď uspokojí.

„Kto si?“ narazila doňho ďalšia, silnejšia vlna myšlienok a naliehavých pocitov.

„Neviem, čo chceš počuť, povedal som ti, kto som. Čo chceš aby som ešte povedal,“ došla mu trpezlivosť, keď sa ho to spýtala už desiaty raz. Kráska sa usmiala a odvetila mu:

„Ak nevieš kto si, mal by si to zistiť. Meno a povolanie, to nič neznamená. Pomocou svojich činov zistíš, kto v skutočnosti si.“

Na okamih sa odmlčala a potom mu ukázala rukou na breh. Plávali okolo prístavu, ktorý si len letmo pamätal. Ďalej plávali okolo Riady, svojho bývalého domova, miesta, kde sa učil od majstra Rellena mágií. Plávali ďalej a míňali miesta, ktoré poznal z minulosti, aj tie, ktoré nikdy nevidel. Videl aj bitky obrovských armád, morovou ranou zasiahnuté mesto, majestátne hrady aj spustnuté ruiny. Videl ako mohutný les zachvátili plamene a celé ho pohltili, ako z popola a pustiny vzklíčil nový život, v podobe mladých výhonkov. Plávali na loďke a ona mu hovorila:

„Rieka času je neúprosná, valí sa ďalej a strháva so sebou všetko, nič jej neunikne, kruh života je však večný. Ak chceš vedieť kto si, musíš sa jej vzoprieť. Musíš vystúpiť na breh a ísť proti nej, aj keď ťa bude strhávať ďalej. Len tak dosiahneš pravdy, ktorú chceš poznať. Nezabúdaj však na tých, ktorých máš rád a spomínaj na nich, inak budú stratený v rieke času.“

Rywen nevedel čo povedať. Premýšľal nad tým, čo sa mu snažila povedať a vrýval si tie slová do pamäti. Odrazu zistil, že záchrankyňa má tvár Arvien, usmievajúcej sa na neho. V tom sa mu v hlave rozoznel jej hlas:
„Vstávaj.“

Zobudil sa a uvidel ako sa nad ním skláňala Arvien s ohnivočervenými vlasmi.

„Vstávaj ty spachtoš, nechceš hádam uraziť Hierofanta a Faminiku. Zavolali si nás k sebe, tak si švihni.“

V spoločnosti druidov, zahalených do jednoduchých rúch a plášťov, farby piesku a listov sa vydali na stretnutie s „hlasmi lesa“, ako mu vysvetlila Arvien. Hierofant aj faminika sú niečo ako heroldi, hovorcovia lesných duchov, živočíchov a rastlín a zároveň boli vodcami druidskej komunity.

Priviedli ich na zvláštne miesto, pripomínajúce menší amfiteáter, ale zdalo sa, akoby vznikol prirodzene. Všetko zahaľovala zeleň, po vonkajšom obvode stáli veľké kamenné oblúky a v strede bol veľký priestor vyplnený kamennými menhirmi postavenými okolo jednej špicatej skaly mieriacej šikmo dohora. Pred skalou stály dve osoby, chrbtom otočené k nim. Zastali pri vstupe do amfiteátra a čakali. Druidi akoby po nehlasnom príkaze odišli a zanechali ich tak. Rywen hľadel na hierofanta s faminikou so záujmom a trpezlivo vyčkával, čo spravia.

„Poďte bližšie, nič sa vám nestane,“ ozval sa hlas sladký ako med a ľahký ako pierko, znejúcom skôr ako hudba. Jej spoločník mlčal a spolu sa otočili. Rywen s priateľmi skupinovo vyšili smerom k nim a zastali niekoľko krokov od Hlasov lesa. Arvien vykročila dopredu a hlboko sa uklonila s rukami prekríženými cez hruď a riekla:

„Nech večný kolobeh života vami prúdi ako rieka úrodnými poľami, ctihodná Faminika a Hierofant.“

„A nech v tvojom srdci prekvitá láska a radosť, ako v lesoch kvety,“ pozdravila na oplátku Faminika s Hierofantom zborovo. Ich hlasy sa zvláštne prepletali a dopĺňali, jemný tón faminiky s hlbokým hlasom hierofanta a vytvárali tak dokonalý súzvuk dvoch nezlúčiteľných hlasov. Hierofant bol vysoký tmavovlasý muž so sivou pokožkou a voľným rúchom. Vo vlasoch mal mnoho zapletených copánkov, ale najzvláštnejšie bolo, že mu z hlavy rástli jelenie parohy. V žltých dravčích očiach sa odrážal nepokoj a každým pohľadom si ich premeriaval, očakávajúci nejaké nebezpečenstvo, ako nejaký predátor.

Faminika bola od neho menšia, plavovlasá dievčina, s dievčenskou tvárou ale pri tom váženou a elegantnou. Vyžaroval z nej pokoj a hlboká múdrosť. Oči mala sivé a pleť mala nazelenalý nádych. Vo vlasoch mala mnoho konárov a listov, oblečená bola do podobného rúcha ako jej spoločník, ale ženskejšieho strihu. Celá bola posiata lúčnymi kvetmi v rozkvete, hýriacimi všetkými farbami ako pestrofarebná dúha. Ako ostatní druidi, aj oni mali po tvári aj na rukách tetovania. Ostatní sa tiež uklonili na znak úcty a vodcovia druidov im odpovedali úklonom hlavy.

„Vítame vás v našom hvozde. Mrzí ma, že vaše prvé stretnutie s nami bolo také nepríjemné, ale nadchádzajú ťažké časy, musíme byť opatrní,“ povedal hierofant.

„Va’hael je možno trochu unáhlenejší, čo sa týka ochrany lesa, ale robí to z najlepších dôvodov. Pred pár dňami sme boli totiž napadnutí skupinou mágov. Mnoho dobrých druidov a zvierat vtedy padlo. Odvtedy si dávame na každého cudzinca pozor. Aj oni sa vydávali za dobrodruhov,“ doplnila ho faminika.

„Rozumiem. Ale je to zvláštne, prečo by čarodejníci napádali druidov?“ spýtal sa Rywen.

„Hľadali jedno miesto, ale nedovolili sme im ho nájsť, pretože je posvätné. Naliehali na nás, aby sme ich tam doviedli, no keď sme odmietli, zaútočili. Ich telá sa teraz podieľajú na vyživovaní nášho hája,“ povedal kľudne hierofant, pričom sa Vizira nervózne zavrtela.

„Nebojte sa, nič sa vám nestane. Dnes v noci ste boli súdení duchmi Thaladunu a preukázali ste, že nie ste hrozbou a vaše úmysly sú čisté ako lesná bystrinka,“ riekla jemne faminika. Všetci boli prekvapení. Rywen vyšiel dopredu, na úroveň Arvien a prehovoril:

„Takže asi viete, čo je naším cieľom.“

„Áno. Hľadáte to isté, čo tí čarodejovia predtým, ale na rozdiel od nich vám povieme, kde sa to miesto nachádza. Mapa, čo máte je nepresná a pochybujem, že by ste sa s ňou niekam dostali,“ odpovedal mu na to hierofant.

„Vaše veci sme vám už vrátili, nič nie je poškodené,“ povedala odrazu faminika a tajomne pozrela na Viziru, ktorá stála zarazená na mieste. Rywenovi sa zdalo, akoby jej čítala myšlienky.

„A pomôžete nám nájsť ten chrám?“ spýtal sa Rywen.

„Isteže. Vieme, že tam musíte ísť a získať, čo je tam ukryté. Pošleme s vami jedného z našich druidov, aby vás tam doviedol,“ riekla faminika a následne dodala, “ale až zajtra. Dnes v noci je Samhain, Sviatok Mesiaca. Nebolo by bezpečné potulovať sa sami hvozdom. Navyše budeme radi, ak sa zúčastníte na slávnosti, ktorú dnes v noci poriadame.“

„Bude nám cťou a potešením,“ povedala Arvien s Rywenom naraz. Faminika sa pousmiala a prehovorila na Viziru:

„Ak chceš, môžeš si v našom háji nazbierať niektoré byliny. Ak po tom tvoja duša tak baží, zavediem ťa tam osobne.“

„To, to by ste pre mňa urobili, ctihodná faminika?“ vyjachtala zo seba Vizira.

„Odjakživa som zháňala rastliny, ktoré tu tak hojne rastú, ale nikde som ich nedokázala zohnať. Som vám za to nesmierne vďačná.“

„Môžete teraz ísť. Keď zapadne slnko, príďte sem na slávnosť,“ povedal im nakoniec hierofant.

„To je úžasné, koľko vzácnych rastlín sa nachádza v tomto háji. Nikdy som nevidela takú nádheru,“ povedala rozčarovaná Vizira, keď sa neskôr vrátila. Rywen vylihoval na posteli a premýšľal. Chmúrne myšlienky mu hmýrili hlavou ako otravný hmyz. Tí čarodejovia, ktorých zabili druidi, museli určite patriť k Šedým Hávov. To sú skutočne takí netrpezliví a horliví, že sú ochotní znepriateliť si druidov? Tá palica musí mať pre nich veľkú cenu, že takto riskujú.

„Bosva vília, exis veľký, darmuta jednokvetá, koreň monari, miazga z liliovníka,...“ vymenúvala najrôznejšie rastliny Vizira.

„S týmito surovinami urobím také elixíry, že Galen bude len čumieť. Preberiem mu všetkých zákazníkov, čo mu len zostali,“ nahlas sa radovala alchymistka. Keď dokončila siahodlhé menovanie, spýtala sa Rywena:

„Nepríde ti tento hvozd tak trochu hrôzostrašný?“
To Rywena vytrhlo zo zamyslenia a odvetil jej:

„Sme tu už dosť dlho a ty si si to všimol až teraz?“

„No nie, ale len tak to pozorujem už dlhšiu dobu, že s tebou to nič moc nerobí. Chováš sa prirodzene a vôbec. Mne to teda naháňa hrôzu, ale aspoň mám z toho nejaké odškodné,“ povedala alchymistka a potľapkala si svoju koženú brašňu. Rywen sa zasmial:

„Ja som videl toľko nadprirodzených vecí, že mi trochu živší hvozd nenaženie strach, hoci som sa dosť obával, keď nás napadli. Ale dopadlo to dobre, nie? Mimochodom, to sa ti všetky tie byliny, korene, fľaštičky a neviem čo ešte zmestí do tej jednej brašni?“

Vizira sa len uškrnula a znova potľapkal svoju brašňu. Rywen skutočne zažil veľa, ale to, čo sa udialo potom, si nedokázal predstaviť ani vo svojich najneprirodzenejších snoch. Nikdy sa tak veľmi nezmýlil, keď vravel, že mu hvozd nenaženie strach.