Cesta ohňom - 9. Kapitola: Noc mesačného svitu

Noc mesačného svitu

Noc. Nebezpečná a tajuplná. Človek nevidí poriadne pred seba, nevie, čo sa skrýva sa temnými tieňmi. Nevie, kadiaľ vedú jeho kroky a len tápe v nekonečnom mori atramentovej čiernoty. Oblohu osvetľujú hviezdy ako tisíce lampičiek zavesených na nebeskej klenbe. Mesiac mlčky osvetľuje cesty a pútnici mu vďačia za jeho spásny dar.

V tú noc pršalo. A výdatne. Búrkové mračná zahalili jasnú oblohu a blesky križovali oblohu. Za každým bleskom sa ozval duniaci hrom, nesúci sa prastarým lesom ako zúrivý rev rozbesneného zvieraťa. Ťažké kvapky bubnovali po listoch a všade bol cítiť výdatný dážď.

Rywen, Arvien, Dargon aj Vizira stáli na okraji kamenného amfiteátra a potichu, bez pohybu, užasnutí tým, čo sa dialo, sledovali zahájenie slávnosti Samhain, posvätného druidského sviatku, kedy sa u nich končil starý rok a začínal nový. Všade po obvode horeli zelené ohne, aj napriek prudkému lejaku a vzduchom sa niesla korenistá, omamná vôňa. Tajomné zelené svetlo z plameňov vrhané na druidov v rúchach s kapucňami, stojacich v kruhoch po celom amfiteátri, vytváralo mihotajúce tiene. Iskri tancovali divoký tanec, keď jeden z druidov do ohňa niečo hodil a plamene vyšľahli do výšky.

Rywen počúval harmonický spev druidov, ktorý sa šíril celým lesom ako zvučný chorál. Rozpoznával v ňom vysoké hlasy i nízke basové tóny, zneli v ňom nezrozumiteľné slová piesne aj tajuplný šepot. Dážď, oheň, spev. To všetko omamovalo jeho zmysli. V stred Kruhu stáli dookola menhiri, žiariace prastarými symbolmi a obrazcami, ktoré Rywen nikdy nevidel. Cítil úzkosť a strach, celý les akoby sa díval a sledoval túto ohromujúcu slávnosť. Potom z ničoho nič zavládlo ticho. Dážď aj plamene utíchli tiež, akoby sa báli ho prerušiť. Rywenovi prešiel mráz po chrbte. Spoza veľkého kameňa uprostred sa vynorili dve postavy, hierofanta a faminiky. Uchu lahodiaci, ale pritom hrôzu naháňajúci hlas prehlásil:

„Predstúpte, synovia a dcéry Gaii. Dnes je noc Samhain, Noc Mesiaca, Noc duchov. Kolobeh sa uzavrel, staré sa stretlo s novým. Nastal čas obrodenia. Duchovia lesov, lúk a hájov, voláme vás vaším menom, príďte k nám a obdarujte nás svojou múdrosťou.“

Hlas faminiky sa niesol do diaľky, šíril sa celým lesom a nedal sa ničím zahlušiť. Keď skončila, začala spievať pieseň. Bola nádherná, jej sýty hlas sa šíril a napĺňal každého pokojom a pokorou. K nej sa pridal hrubý hlas hierofanta a potom aj ostatných druidov. Dážď opäť začal bubnovať, plamene opäť praskať. Vietor sa zdvihol a rozfúkaval ohne a rúcha druidov. Nádherný súzvuk prírody, najkrajšia zo všetkých symfónií. Konáre sa začali pohupovať do rytmu hudby a vŕzganie ohromných stromov sa pripojilo k chorálu. Hoci nebo bolo husto zamračené, mesiac si našiel medzeru v mrakoch a osvietil svojím strieborným svetlom čistinku. Keď jeho svetlo dopadlo na kameň uprostred, ten sa rozžiaril vlastnou, vnútornou žiarou. Malo belasý nádych, ako jasné nebo a žiarilo do tváre hierofanta a faiminiky stojacej za ním. Miesilo sa so zeleným svetlom plameňov a vytváralo nové odtiene.

Niečo začalo Rywena volať k tomu kameňu. Nevedel si to vysvetliť, ale cítil, akoby ten kus skaly bol živý. Urobil krok vpred. Cítil ako ho nejaké ruka postrkuje dopredu, ako ho hlas volá k sebe. Ďalší krok. Ucítil, ako v kameni pulzuje život, nebola to neživá skala, ale bytosť. Nevedel si to vysvetliť, ale aura šíriaca sa zo stredu ho o tom uisťovala. Cítil to svojím vnútorným zrakom i sluchom. Jeho inštinkty mága sa nemohli mýliť. Ďalší krok. Bol čoraz bližšie ku skale obklopenej žiariacimi menhirmi. Svetlo ho volalo k sebe. Nedokázal od neho odpútať zrak. Krok vpred. Skôr podvedome cítil, že jeho priatelia robia to isté, idú dopredu rovnako ako on. Počul, ako hudba a spev silneli. Krok. A Ďalší.

Rozhliadol sa a videl, ako plamene naberajú na intenzite i na výške a dostávajú aj pevný tvar. Tvorili obrysy zvierat i ľudí, videl na okraji lesa drobné svetielka, svetlušky. Medzi druidmi začali krúžiť vlci, jelene, medvede, kuny, líšky, jastraby, diviaci a ďalšie a ďalšie Zachytil aj pohyby druidov. Už len nespievali, ale začali sa vlniť do rytmu hudby. Tancovali. Ďalší krok.

Videl ako z plameňov vyletúvajú bizarné bytosti a pripájajú sa k tancujúcim drudom. Napol človek a napol koza, takzvaný satyr s píšťalou sa k nim pridal, drobné víli s kmitajúcimi motýlimi krídelkami začali poletovať sem a tam, zanechávajúc za sebou trblietavé stopy. Nádherné ženy s dlhými vlasmi a jemnou pleťou farby lístia vyšli zo stromov a začali tiež tancovať. Ďalší krok. Ocitol sa priamo pred žiariacim kameňom. Pulzujúce svetlo silnelo a s ním aj očarujúca hudba. Niečo mu povedalo, aby načiahol ruku ku skale a tak aj spravil. V tom ním prešla vlna energie, akoby ho zasiahol blesk. Najprv videl len ostré svetlo, ktoré ho úplne oslepilo. Počul zvláštny, nadpozemský hlas, ozývajúci sa mu v hlave:

„Rywen. Viem prečo si prišiel. Nie je však všetko také ako sa zdá. Spletitá cesta osudu ťa zaviedla až sem, do Srdca kamenného stromu. Pozerám sa do tvojho srdca a vidím v ňom dva plamene, ktoré so sebou zvádzajú urputní súboj. Vyhrá ten, ktorého viacej sýtiš. Dúfam, že sa rozhodneš správne, až nadíde ten čas. Teraz však potrebujem tvoju pomoc, Gaia potrebuje tvoju pomoc. Musíš zastaviť čarodejov, ktorí si hovoria Šedé Hávy, inak hrozí, že všetko živé bude stratené. Sú zaslepení aroganciou a mocou a tak nevidia, čo spôsobujú, ako ubližujú vlastnej Matke Prírode, ktorá im darovala život. Ak budú pokračovať a podarí sa im dokončiť ich plány, osud zeme bude smerovať do záhuby. Neodídeš však bez pomoci, preto som teba a tvojich priateľov dnes zavolal k sebe.“

Rywen počul v hlase súzvuk zvláštnych melódii, akoby to bola súčasť druidskej piesni, no výraznejšia. Chvíľu mal v hlave zmätok, než si všetko, čo mu Duch lesa povedal, v hlave urovnal. Pocítil, ako jeho telom začala prúdiť príjemná teplá vlna energie a naplňovala ho blaženým pocitom. V dlani sa mu zjavil nejaký predmet, drobný kamienok, ktorý len tak mimovoľne strčil do vrecka. Na jeho palici uvidel, ako sa rozžiarila nejaká runa, ktorá tam však predtým nebola a pridala sa k ostatným, už vyrytým. V tom mu začali mysľou prúdiť obrazy ako rozbúrená rieka. Elfka, Arvienina matka, mu podáva časť amuletu, ktorý nosí. Zasväcovací súboj v Chráme Ohňa. Oslepujúce svetlo.

Námestie v Delaryse, podľa toho, čo si pamätal, to bolo vo Vládnej časti. Pršalo, bola búrka. Nebo prečesávali blesky. Boli tam dvaja mágovia, jeden ležal na zemi, mŕtvy, druhý stál nad ním a snažil sa mu pomôcť, aj keď už zbytočne. Obklopení boli davom ľudí. Odrazu sa tam objavili Šedí čarodejovia. Nepočul, o čom sa bavili, no jeden zo Šedých zabil druhého mága. Scéna sa zmenila, teraz stál v neveľkej sieni, uprostred ktorej stál masívny stôl s ôsmymi veľkými stoličkami okolo. Na nich sedeli osoby zahalené v zvláštnych róbach a tváre im zakrývali čudesné masky. Hádali sa, no nepočul ich, ale zrazu sa po okrajoch sály zjavili Šedí čarodejovia a naraz vyčarovali nejaké kúzla. Nevidel však aké, pretože sa zase ocitol inde.

Bol v lese a hoci v ňom vládla tma, videl zreteľne škretov ako sa plýžia k jednej osade. Napadli ju zo všetkých strán. Šípy, rev, krv, smrť. Tá osada mu bola povedomá, no nevedel odkiaľ. Teraz sa pozeral z vrchu, akoby bol vtákom a plachtil vzdušnými prúdmi. Pohliadol dole a zbadal šíre polia, pahorkatiny, rieky, skaly a lesnaté hory. Poznával to, bol to jeho rodný kraj, Anroth. Pohliadol na juh a tam videl čierne more. To more sa hýbalo, prelievalo sa cez kopce a pohlcovalo všetko, čo mu stálo v ceste. Blížilo sa k Anrothu. Potom temnota pohltila aj jeho a on upadol do bezvedomia.