Cesta ohňom - 10. Kapitola: Hlbiny tajomstiev

Hlbiny tajomstiev

Ráno sa prebudili odpočinutí a svieži, hoci spomienka na predchádzajúcu prazvláštnu a nadpozemskú slávnosť ešte stále rezonovala v ich hlavách. Dargon sa snažil nemyslieť na pochmúrne myšlienky, ktoré sa mu preháňali mysľou. Duchovia Thaladunu mu prezradili nepríjemné veci, ktoré radšej nechcel počuť, ale čo. Celý život to nemal ľahké, prečo by to malo byť iné aj naďalej. Myslel radšej na nadchádzajúcu cestu do hlbín lesa. Nemohol však nájsť svoje zbrane – luk s tuľajkou šípov a dlhý meč, ktorí bol jeho jediní dôveryhodný spoločník na dlhých a nebezpečných potulkách. Potom si však spomenul, čo mu Duch lesa sľúbil a nechal to tak. Zbalil si teda zvyšné veci, jedlo od druidov a so spoločníkmi vyrazil k okraju Hája, kde ich už očakával starý známy. Va’hael ich čakal, oblečený len v prostej košeli a nohaviciach farby listov. Na tetovaniami posiatej tvári bolo vidieť, že nebol z toho príliš nadšení.

„Zdravím vás. Faminika s hierofantom mi povedali, aby som vám ukázal cestu do Iliadorovej hrobky,“ povedal s čo najmenším entuziazmom na uvítanie Va’hael.

„A pre teba mám ešte niečo. Určite si ich už hľadal, ale Hlasy lesa si ich dovolili požičať,“ podával druid Dargonoci jeho zbrane. Ten ich s tichým poďakovaním prijal. Nebolo na nich vidieť žiadnej zmeny, avšak Dargon cítil, že sú niečím iné. Včera mu totiž Duch lesa sľúbil, že mu požehná jeho zbraniam, aby mohol účinnejšie brániť Matku Prírodu a bojovať proti Šedým Hávom.

„Dobre teda, veď nás do Iliadrovej hrobky, dúfam, že nás zavedieš správne,“ prehlásil Rywen a pozrel sa nedôverčivo na Va’haela. Ten si ho však už nevšímal, pretože už vykročil von z Tir’hielenu.

Va’hael ich viedol lesnými cestičkami, obrastenými húštím a nižším lesným porastom, ktorý sa pre ním akoby sám sťahoval a vytváral priestor na to, aby prešli. Za nimi sa však okamžite vracal na svoju pôvodnú pozíciu. Šli cez vyslnené pahorky i zatienené lesné údolia. Míňali potôčky a drobné vodopády. Prešli aj cez jednu veľkú rieku, ktorá pokiaľ videli končila vysokým vodopádom do neznámych útrob hvozdu a dunenie vodného živlu sa tiahlo lesom, prekrikujúc aj šum vetra v lístí. Dargon bol celkom uchvátený tou panenskou prírodou. Nedotknutá človekom, divo a bujne rastúca. Lesná zver ako srnky, diviaci a občas aj svorka vlkov ich mlčky z diaľky pozorovali. Občas vyplašili loviaceho rysa, alebo drobných vtákov, ktorí vzápätí vyleteli z korún stromov. Prešli okolo masívnej skaly, ktorá Dargonovi pripomínala ľudskú postavu. Prešli skalnatou súteskou, nad ktorou bola len obloha zatiahnutá drobnými mráčikmi. Dostávali sa hlbšie a hlbšie do tajomného Lesu Vysokých stromov.

Keď zapadlo slnko, založili tábor. Va’hael im dokonca dovolil zapáliť si oheň. Hliadky nebolo treba robiť, pretože im nehrozilo žiadne zjavné nebezpečenstvo, ale Dargon sa aj tak ponúkol, že bude dávať pozor. Sadol si na okrej skaly posiatej machom a nechal sa unášať rytmami prírody. Zhlboka dýchal a nasával do seba vôňu lesa, hliny, stromov, popadaného lístia, vlhkého machu a trávy pod ním, pach zvere a arómu ihličia. Miloval prírodu odjakživa, rád sa len tak preháňal po lesoch už keď bol malý. Príroda mu celkom učarovala a preto sa rozhodol ju chrániť a chrániť taktiež ľudí pred ňou a pred nimi samotnými, pretože aj oni sú súčasťou jedného celku. Spomínal na svoje detstvo, keď ešte žil so svojou rodinou, keď ešte s otcom chodili do lesa a učil sa jeho tajomstvá a zákony.

V tom ho vyrušilo zašuchotanie, hoci bolo na prahu počuteľnosti. Nemusel otvárať oči, aby zistil, kto to je. Jeho zmysli mu to napovedali. Va’hael si sadol vedľa neho.

„Ty nespíš?“ spýtal sa ho Dargon.

„Zaujímavé, to isté som sa chcel opýtať ja teba,“ odvetil mu Va’hael.

„Ale keď už sa pýtaš, ja nepotrebujem spánok. Telo si obnovím meditáciou,“ pokračoval.

„Nie si moc nadšení s tým, že putuješ s nami,“ povedal Dargon. Nebola to otázka, len konštatovanie.

„Hierofant s faminikou mi povedali, že som ten pravý, ktorý vás dovedie tam, kam máte namierené. Budem sa vám snažiť pomôcť ako dokážem. Tebe dôverujem, neviem ani prečo. Si podobní ako my a tiež toho veľa nenahovoríš,“ riekol druid.

„Hovorím len vtedy, kedy je treba niečo povedať,“ odvetil mu hraničiar.

„Nechápem len prečo si v jednej spoločnosti s tým mágom. Všetkým ide predsa len o moc,“ pokračoval Va’hael.

„Nesúď knihu podľa obalu. Je iný ako ostatní mágovia. Viem to, pretože mu dôverujem a on dôveruje mne,“ odvetil mu na to Dargon.

„Je to možné, ale prečo putuješ zrovna s ním?“ povedal odrazu druid.

„Nepatrím nikomu, ako tento les. Moje kroky vedú tam, kam ich zaveje vietor. Teraz moje kroky idú cestou, ktorá je spoločná s Rywenovou. Kedy sa rozídu, to ukáže až čas,“ riekol Dargon. Va’hael sa pousmial:

„Vidím, že je v tebe mnoho múdreho. Neviem prečo si však Hlasy vybrali zrovna mňa. Som na komunikáciu s ľuďmi ten najhorší. Nevyznám sa v nich.“

„Možno práve preto si ťa vybrali,“ odvetil Dargon.

Ráno pokračovali do hlbín lesa. Keď prekročili malú riečku, Dargon ucítil zmenu. Neboli to stromy, ani porast, ten zostával rovnaký. Dokonca aj pachy a vône zostávali. Mal len nepríjemný pocit, jemné brnenie a stiahnutý žalúdok. Napovedali mu, že im hrozí nebezpečie, ale nevedel aké, žiadne totiž nevidel. Arvien to asi cítila tiež, pretože sa začala obzerať po okolí, no rovnako ako on, nič podozrivého nevidela. Potom to Dargon ucítil. Pohľad. Pohľad predátora, ktorý sleduje svoju korisť. Cítil ho. Respektíve ich. Bolo to viacero bytostí, ktoré ich z diaľky pozorovali. Z húštia, korún stromov, spoza kameňov. Neboli to obyčajné zvery, to by ľahko vycítil. O to viac ho to miatlo a znepokojovalo.

Pokračovali ďalej a Dargon videl aj na Rywenovi a Vizire, že sa im niečo nepozdáva. Jediný, kto zostával aj naďalej uvoľnený a kľudný bol Va’hael. Ten, akoby im čítal myšlienky, len prehodil:

„Nemusíte sa ničoho báť. To sú Tavuovia, Ochrancovia Thaladunu. Prastaré bytosti, chrániace posvätnosť lesa. Som tu s vami ja, takže vám nič nespravia, ale ak by ste sa túlali sami a mali nečestné myšlienky, rozcápajú vás na kusy.“

Ukľudnení vyhliadkou krásnej smrti sa optimisticky poberali ďalej. Dostali sa až na malú čistinku, kde Va’hael zastal. Pozreli sa smerom, kam pozeral a naskytol sa im úžasný pohľad. Pred nimi bola malá skalnatá budova so širokým otvorom. Skaly akoby sa sami vytvarovali do tej podoby a zo samotnej budovy vyrastal mohutný košatý strom, ktorého korene obklopovali skalu a zarývali sa do nej. Celá bola obrastená kríkmi a stromami, ktorých konáre a vetvičky sa navzájom spájali a prepletali a vytvárali tak nádhernú klenbu, skvostnejšiu než aké mali chrámy a svätyne, ktoré kedy videli.

„Nádhera,“ zmohla sa jediná na slovo Arvien.

„Tak toto je tá hrobka. Je vskutku prekrásna,“ dodal Rywen.

„Áno, je to náš dar pre Iliadora Veľkého,“ upresnil Va’hael.

„Dar?“ spýtavo sa na neho pozrel Rywen.

„Ty nepoznáš tú legendu?“ vrátil mu začudovaný pohľad Va’hael.

„On nie je miestny, tak nepozná moc dejiny Delarysu ani Lesa Vysokých Stromov. Vec sa má tak, že ochranca Delarysu, Mesta pokladov, Iliador Veľký toho vykonal veľa ako pre ľudí, elfov, trpaslíkov, a tak ďalej, tak aj pre Thaladun. Jeho želaním bolo spočinúť v lone matky prírody. Druidi mu po jeho smrti na znak vďaky a úcty vytvorili túto hrobku a pochovali ho v nej,“ rétoricky odvetila Vizira. Rywen pokýval hlavou, že už rozumie.

„Tak, načo čakáme,“ prehlásil po chvíľke kochania sa Rywen, „mali by sme vyraziť dovnútra.“

Podišli až ku vchodu, kde ich ovanul nepríjemný pocit. Nad nimi sa skvel runový nápis: Tu vo večnom spánku odpočíva Iliador Veľký, ochranca Delarysu a Arcimagus Ystral. Vstúp, pokiaľ chceš vzdať poctu Majstrovi, odíď, pokiaľ zbohatnúť túžiš.

„Čo je to za titul Arcimagus Ystral? Nikdy som o niečom takom nepočul,“ začudoval sa Rywen.

„Neviem, ale pokiaľ chcete ísť dovnútra a zobrať si odtiaľ niečo, nepôjdem s vami. Nič proti vám, ale radšej zostanem vonku na stráži,“ odvetil zdráhajúci druid.
D
argon už siahal po nejakom vhodnom konári na fakľu, ale Va’hael ho zastavil.

„Dovnútra by som nešiel s ohňom,“ pohliadol na neho s pohľadom smrteľne vážnym.

„Dobre teda,“ povedal Rywen a zamrmlal si pár slov. Dotkol sa vrchného konca svojej palice, na ktorej sa rozžiarilo jasné svetlo.

„Poďme,“ zavelil a ponoril sa do tmy hrobky.
Išli širokou chodbou, svetlo dňa šíriace sa od vchodu sa s každým krokom pomaly vytrácalo a nahrádzalo sa svitom z Rywenovej palice. Bola dosť široká na to, aby kráčali vo dvojiciach vedľa seba a mali pri tom dosť miesta na manévrovanie v prípade, že by sa strhol boj. Prvý išiel Rywen s Arvien, za nimi Dargon s Vizirou.

Najprv kráčali rovnou chodbou, pozdĺž ktorej boli na stenách vidieť prerastajúce korene. Prach sa víril za každým ich krokom, ozývajúcim sa v úzkej chodbe, ktorej koniec uzreli až po mnohých metroch. Poznali to podľa slabunkého svetla, vychádzajúceho z miestnosti na jej konci. Opatrne do nej vošli a uzreli tichú nádheru. V strede kruhovej miestnosti bola fontána so sochou ženy ovenčenej kvetmi. Z fontány tiekla voda dolu po drobných kanálikoch do bokov a tam mizli v prepletaných úžľabinách.

„To je Cúlian, Stvoriteľka a Ochrankyňa lesov. Podľa legiend stvorila elfov,“ riekla šeptom Arvien, keď videla ako si Rywen so záujmom prezerá fontánu. Keď sa pozrel bližšie, uvidel vo vode trblietať sa drobné kamienky, ktoré vydávali tú žiaru. Neveril vlastným očiam, keď si uvedomil, že sú to diamanty, len tak pohodené vo fontáne. A ešte k tomu očarované, keďže vydávali vlastné svetlo. Celá tá miestnosť na nich pôsobila vľúdnym a kľudným dojmom, voda takmer nehlučne žblnkotala a prelievala sa. Ale museli pokračovať ďalej, pretože naproti vchodu bol aj východ z miestnosti.

Vyšli teda do ďalšej chodby, kratšej však ako tá predchádzajúca. Neprešli ani pár metrov a ocitli sa v ďalšej kruhovej miestnosti, avšak väčšej ako tá predchádzajúca. Keď prekročili prah, udrel do nich vietor, až im skoro dych vyrazil. Rywen si to nevedel vysvetliť, ale bolo to tak. Prekvapene na seba pozerali, potom vošli.

Zrazu sa po stranách miestnosti zapálili fakle. Najprv len dve, no vzápätí ďalšie a ďalšie. Odrazu bola celá miestnosť osvetlená modrým, až belasými ohňami. Pred nimi na druhom konci miestnosti sa skvela postava starého mága vyrytá do kameňa. Pred ňou na vodorovnom podstavci ležala palica. Rywen cítil silné magické vibrácie, vychádzajúce z palice. Keby zatvoril oči, dokonale by cítil jej auru a vedel by presne, kde leží a aké sú jej kontúry. Do kruhu po obvode miestnosti medzi jednotlivými stojanmi s horiacimi fakľami sa hrdo vypínali na stojanoch brnenia. Bolo to zvláštne, ale starý mág bol asi zberateľom vojenských zbrojí, podľa toho, čo Rywen videl, len tých najskvostnejších. Boli to plátové zbroje aj s helmicami, vo svetle fakieľ videl jednotlivé ochranné runy a dekoratívne obrazce. Aj po tých stovkách rokov, čo tu pravdepodobne ležali si zachovávali lesk a krásu. Všimol si, že helmice majú zaujímavý tvar. Boli plné, s hľadím do tvaru ypsilonu a polkruhových akoby plátových chocholom na vrchole helmy. Niektoré brnenia mali pred sebou veľké obojručné meče, iný zase luky. Ticho strážili Majstrov odpočinok.

Opatrne podišli až k podstavcu, kráčajúc po dokonale hladkej podlahe z lešteného kameňa. Na nej bola namaľovaná osemcípa hviezda. Rywen si obzrel dokonalé umelecké dielo, ktoré majstri remeselníci odviedli na palici pred ním. Vyrezávaná zo slonoviny bielej ako mlieko, posiata prepletajúcimi sa runami, ktoré videl len za pomoci svojho jasného svetla. Vrchol bol vyrezávaný do zvláštneho tvaru, pripomínajúceho rozprestreté krídla orla z poprepletaných konárov a spodok tvoril kruh najjemnejšie vyrezaných ornamentov, v ktorých boli zasadené zafíry a diamanty ako oči a zobák dravého vtáka. Všetci podišli bližšie k podstavcu, aby si prezreli, pre čo vlastne prišli. Rywen sa pozrel hore, na mlčiacu vážnu tvár spiaceho mága. Rovnako ako palica bola dokonalým sochárskym dielom aj s tými najmenšími detajlami.

„Na čo ešte čakáme,“ povedala Vizira a siahla po palici.

„Nie,“ ozvali sa zborovo ostatní, ale bolo už neskoro. Vizira schmatla do rúk palicu a so záujmom si ju prezerala. Potom pohliadla na vytreštené tváre svojich spoločníkov.

„Čo?“ stihla povedať, kým ju elfka zasypala urážkami o jej príčetnosti a o nebezpečnosti brania si prastarých artefaktov mocných mágov. Zatiaľ, čo sa hádali, Rywen zbadal, že spod podstavca sa začala vynárať belasá hustá hmla. Tiahla sa okolo nich rovno k stojanom s brneniami. Obklopila ich a nasala sa do nich, vypĺňajúc tak vnútro zbrojí aj medzeri medzi jednotlivými časťami. Keď sa vsiakla úplne, brnenia ožili.

Toho si však všimol iba Rywen, pretože ostatní boli zaujatí hádkou. Spod helmice ako aj medzi plátmi bolo vidieť jasné belasé až modré svetlo. Všetky pohľady spod helmíc, ak by sa to tak dalo nazvať, hľadeli priamo na nich. Keď ich Rywen upozornil, bolo už neskoro. Otočili sa a Vizira naprázdno prehltla, nespúšťajúc oči z pohybujúcich sa brnení. Arvien s Dargonom medzitým s odhodlanými výrazmi tasili svoje zbrane. Dargon vytiahol svoj luk a šíp namieril do medzery v prilbe najbližšieho z prízrakov. Arvien tasila svoju šabľu s ostrým tak tenkým, že by preťal kvapku vody. V duchu si začala počítať, rozhliadajúc sa po miestnosti. Stála úplne vľavo vedľa Rywena s palicou pripravenou k útoku. Vedľa neho bola Vizira, teraz už nie vystrašená, ale tuho premýšľajúca, hľadajúc niečo vo svojej brašne. Na opačnom konci mieril Dargon so svojím lukom po brneniach a hľadal v nich skuliny.

Boli obkľúčení a jediný východ zatarasil obrovský obrnený prízrak s obojručným mečom s planúcim modrým svetlom, z ktorého vychádzala chladná para. Napočítala päť nepriateľov na každej strane, postavených do polkruhu okolo nich. Štyria z nich mali pripravené luky s modrými magickými šípmi.

„Len žiadne ukvapené pohyby, možnože sa s nimi dohodneme,“ precedil pomedzi zuby. Arvien sa len uškrnula:

„Tak sa skús s nimi dohodnúť, ale nevyzerá to, že by im bolo do reči. Asi sme ich poriadne vytočili. Čím to asi bude?“ Hodila nevraživý pohľad na Viziru, ktorá len pokrčila ramenami a ďalej šmátrala vo svojej brašni.

V tom obrovský prízrak čosi nezrozumiteľné vykríkol. Kovový hlas im dunel v hlavách ako mocný hrom. Čakali. Ticho, ktoré nastalo by sa dalo krájať. Až teraz si Rywen všimol, že v celej miestnosti nie je ani zrnka prachu. Odrazu obrnené prízraky zaútočili. Zadrnčalo päť tetív. Štyri blankytne modré šípy sa odrazili od priezračnej steny. Rywenovi sa na čele objavila kvapka potu a jeho magický povel sa stratil v rynčaní zbroje.

Dargonov šíp sa zabodol do priezoru prilby veľkého obrnenca, až sa mlha v nej zavlnila, ale ten si toho ani nevšimol a pokračoval s napriahnutým mečom vpred. Arvien s vymrštila prudko ako šelma medzi obrnencov s ťažkými mečmi. Sekali po nej, no čepele zasiahli buď vzduch alebo sa odrazili od jej pohotovej šable. Niekoľkokrát sekla ona po nich, ale jej ostrie sa neškodne zviezlo po kovových plátoch. Vizira konečne vytiahla z brašne malú fľaštičku, odzátkoval ju a na jeden hlt vypil. Podľa výrazu tváre to nebolo zrovna chutné. Rywen odrazil ďalšiu salvu šípov, mocným hlasom zreval zaklínadlo a palicou udrel do zeme. Smerom od neho až k vchodu sa kamenná podlaha zavlnila. Obrnencov to vyviedlo z rovnováhy a následný náraz vzduchu ich povalil na zem.

Dargon si vymenil luk za meč a začal odrážať útoky dvoch doterných prízrakov, snažiac sa dostať k lukostrelcom. Aj ním to zalomcovalo, keď sa zem otriasla. Arvien sa svojimi obratnými krokmi pretancovala až k lukostrelcom. Jednému sekla do medzery medzi hrudným plátom a prilbou do hmlovitého svetla. Ozval sa prenikavý kovový výkrik, po ktorom sa obrnenec rozpadol na zem. Hmla sa vytratila. Elfka sa inštinktívne vyhla ťažkým úderom obojručných mečov, ale jeden ju zasiahol do lopatky. Nebolo to plnou silou, ale aj tak ju to vyviedlo z tempa. Ocitla sa obklopená tromi prízrakmi. Štvrtý, lukostrelec, sa stiahol dozadu. Aj ona sa stiahla chrbtom k stene a odrážala dotieravých obrnencov. Jeden úder ju odtlačil až k stene, kde pri jej hlave blkotala fakľa. V žiare modrého ohňa dostala nápad.

Dargon sa vrhol na jedného z prízrakov, ale nedokázal mu spôsobiť ani škrabnutie. Až keď jeho meč prešiel medzerou v brnení, miestnosťou zarezonovalo kovové zaškrípanie a obrnenec trochu ustúpil. Videl ako sa Rywen pripojil k nemu, vrhajúci jasné biele strely po prízrakoch v brnení. Rynčanie ocele o oceľ sa ozývalo celou pohrebnou miestnosťou. Ak to takto bude pokračovať, stane sa aj ich hrobom. Vizira s ďalšou fľaštičkou v ruke a s palicou v druhej odhodlane vystúpila dopredu pred dvoch obrnencov a zhlboka sa nadýchla. Keď vydýchla, z úst jej vyšľahol šarlátový plameň, prebíjajúc svojím jasom všetky ostatné svetlá, či už fakieľ, alebo Rywenovej palice. Dva prízraky, pohltené ohromným plameňom zastali. Keď Vizira skončil, brnenie obidvoch žiarilo a sálalo teplom ako čerstvo vytiahnuté z kováčskej pece a výdatne sa z nich parilo. Keď Rywen uvidel jasný plameň, otočil sa na Viziru:

„Výborne, ale skús niečo, čo ich zničí, nie zahreje.“

Alchymistka sa poškrábala na hlave, ale keď jej šíp preletel ponad hlavu, skrčila sa. Na približujúcich sa prízrakov hodila fľaštičku, ktorá sa rozbila o ich oceľové brnenie a obsah ich ofŕkal, až to zasyčalo. Obrnenci akoby prekvapene pozreli na seba a vyrútili sa na alchymistu. Potkli sa však o dieru v kameni, ktorá tam zostala po syčiacej tekutine. V tom si uvedomili, že aj ich brnenie syčí a rozpadáva sa na miestach ofŕkaných obsahom fľaštičky. Ich pláty na nohách sa pomaly rozpadli úplne a oni sa kvíliac zrútili na zem.

Arvien vzala zo steny fakľu a začala sa ňou oháňať. Obrnenci na chvíľu odstúpili, ale keď miestnosť zaplavila žiara červených plameňov, zaváhali. Toho využila vrtká elfka a vrhla sa medzi nich. Čepeľ šable striedal plameň fakle. So zúrivosťou šelmy zahnanej do kúta sa pokúšala oslobodiť. Nakoniec sa jej podarilo prebojovať si svoju cestu. Odkotúľala sa k Vizire, ktorý s víťazoslávnym výrazom kopal do bezmocných, v kyseline rozpustených brnení. Keď si všimla elfiu bojovníčku s množstvom malých škrabancov po celom tele a s ozbrojenými prízrakmi v pätách, úsmev ju prešiel.

Rywen sa spolu s Dargonom medzitým márne pokúšali zastaviť nápor troch obrnencov. Dargon mal veľkú sečnú ranu na ľavom rameni, ale nevšímajúc si bolesti a krvácania, stále urputne bojoval. Rywen s magickými slovami na perách vysielal po dvoch lukostrelcoch blesky, ale tie im nič nerobili. Neustále po ňom strieľali salvu za salvou, pohlcovanú zlatavým jasom priezračnej bariéry. Rywen vykríkol magický povel a vymrštil po nich obrovskú magickú vlnu praskajúcej energie. Odhodila ich až ku stene. Boli zjavne otrasení, ale Rywen neváhal. Voľnú ruku zovrel v päsť, akoby niečo stláčal. Brnenie jedného z prízrakov sa začalo zmršťovať a zovierať hmlu vo svojich útrobách. Rywenovi navrela žila na čele od námahy, ale on ďalej so zovretými perami mrmlal zaklínadlo. Nakoniec bolo jeho brnenie tak zmačkané v neforemnom tvare. Rywen pokračoval v zaklínaní a druhého obrnenca obklopili kamenné ruky, ktoré vyrazili zo steny. Prízrak sa snažil vyslobodiť, ale ďalšie a ďalšie ruky ho uchopovali a väznili na mieste.

Arvien odrážala a vyhýbala sa pádnym mečom, ale vyzeralo to na márny boj. Jej čepeľ nedokázala preniknúť pevným brnením a zasiahnuť citlivé miesta. Keby ich nebolo tak veľa, možno by mala príležitosť sústrediť sa, ale už aj tak cítila, ako jej dochádzajú sily a plynulosť jej pohybov sa strácala. Vrazila fakľu do priezoru prilby jedného z prízrakov a ozvalo sa zakvílenie. Pustil meč a začal sa chytať za helmu, akoby ho to pálilo. Dargon s Rywenom sa stiahli k nim. Rywen sa ešte pokúsil vyslať ľadovú strelu po jednom z obrnencov dotierajúcich na Arvien. Z ruky mu vyšľahol prúd chladného vzduchu a zasiahol prízrak do helmy a premenil sa na ľad. Prudký úder odhodil obrnenca stranou.

Veľký obrnený prízrak s magickým mečom zatiaľ stál stranou a pozoroval boj, ale keď sa dobrodruhovia stiahli, vyrazil vpred. Zvyšní obrnenci pred ním ustúpili, aby mu urobili miesto. Zaútočil na elfku, ale v tom mu úder skrížila palica. Rywen s planúcim pohľadom pozeral na prízrak a bodol svojou palicou. Runy na nej začali žiariť šarlátovo – modrým plameňom. Prízrak odrazil bodnutie a sekol po ňom, ale palica pohotovo vykryla jeho útok. Prízrak sa znovu zahnal, ale do tváre ho zasiahla syčiaca ohnivá strela. Žiaden ďalší efekt však nedosiahla a znova po mágovi zvrchu zvislo sekol. Rywen nastavil palicu, ktorá zastavila mohutný úder, ale Rywenovi sa podlomili kolená. Prízrak zakrúžil svojím mečom a hneď po odrazenom seknutí ho kopol. Prekvapený Rywen zaváhal a ďalšie seknutie dopadlo na hruď. Telom mu prešla neskutočne bolestivá vlna chladu. Spadol na zem a sťažka dýchal, palica mu vypadla z ruky. Oblečenie mal na hrudi rozseknuté, takže bolo vidieť amulet, ktorý nosil pod ním. Prízrak sa napriahol na konečný úder, ale zastavil sa a dlho hľadel na Rywena. Mág si uvedomil, že pozeral na jeho amulet. V tom sa jeho mysľou ozvali slová:

„Kto si?“

Všimol si, že aj ostatní prestali bojovať. Obrnené prízraky zložili zbrane a jeho spoločníci hľadeli ako leží na zemi a pred ním sa naprahuje prízrak.

„Kto si?“ ozvala sa telepatická otázka, teraz naliehavejšie.

„Rywen z Anrothu, učeň Rellena, mág Chrámu Ohňa,“ odpovedal mu na to.

„Prečo nosíš Majstrov amulet?“ zaznela v jeho mysli ďalšia otázka.

„Dostal som ho, od jeho nositeľa,“ povedal po pravde Rywen. Jeho mysľou prešla pálčivá bolesť, ale potlačil ju, inštinktívne zatvoriac oči. Keď ich otvoril. Prízrak sklonil svoju zbraň a bez slova sa postavil na svoje miesto na stojane. Tak urobili aj ostatné prízraky, dokonca aj tie, ktoré rozleptala kyselina a zničili Rywenove kúzla. Hmla z ich útrob sa rozpŕchla a vyparila. Rywen nechápal, avšak na hlbšie premýšľanie ho príliš bolelo telo. Ostatní ešte opatrne čakali nejaké nepriateľské reakcie od brnení, ale oni tam stáli rovnako, ako keď do miestnosti pred chvíľou vošli.

Arvien podišla k Rywenovi a kusom odtrhnutej látky mu obviazala ranu na hrudi. Potom išla Dargonovi pomôcť obviazať si svoju ranu na ramene. Dargon si všimol jej šrámu na lopatke a obviazal aj tú. Vizira zase niečo hľadala vo svojej brašne.

„Nechcela by si toho nechať a pomôcť mi?“ okríkla ho elfka, ktorú neustále šramotenie znervózňovalo.

„Počkaj, len niečo,... á tuto to je,“ vytiahla z batohu puzdro s niekoľkými flakónkami hustej modrej tekutiny. Podišiel k nej a podal jej odzátkovaný flakón.

„Daj si, na tvoje zdravie,“ povedal jej s úsmevom.

Arvien si ho s pochybovačným výrazom vzala a napila sa. Vyprskla, až ofŕkala Viziru po tvári.

„Čo je to sakra za brečku?“ osopila sa na ňu znechutene.
Utierajúc sa do rukáva jej povedala:

„Viem, že to nechutí ako malinová šťava, ale čo si čakala. Daj si, bude ti lepšie.“
Jednu fľašku podal aj Dargonovi a potom podišiel ku kľačiacemu Rywenovi.

„Napi sa tohto, budeš sa cítiť lepšie.“

„Čo to je? Delaryské pálené?“ spýtal sa s rozpačitým úsmevom čarodej.

„Vzdelaný mág a nerozozná pálené od liečivého elixíru. Zaberá síce s oneskorením, ale je to najlepší výrobok, ktorý by si zohnal. Ostatné mávajú vedľajšie účinky, no ja som dokázala vylepšiť recept,“ povedala alchymistka a mrkla na mága.

„Stále ma ale udivuje, ako si dokázala rozpustiť tých dvoch prízrakov, boli predsa chránení mágiou,“ spýtal sa po napití očividne nechutného nápoja.

„Chránení, nechránení, nijaká hmota nedokáže odolať Vizirinmu čističu. Dokáže to rozožrať čokoľvek, ale je to extrémne vzácna substancia, bohužiaľ som minul svoju poslednú dávku.“

„Z čoho sa to u všetkých duchov Giladeanu vyrába? Veď to tých obrnencov rozožralo ako nič,“ udivene sa pripojila Arvien.

„Tajný recept, ale jednou z ingrediencií je baziliščia krv a dračie sliny. Stálo to celý majetok, ale nakoniec sa to zišlo, ako vidím,“ odvetila jej alchymistka.

„Aj tak sa mi to zdá divné. Ako to, že nás tie brnenia nechali len tak? A čo to boli zač?“ opýtal sa Dargon.

„Myslím, že som o nich už čosi čítal. Pravdepodobne sú to Strážci, mocní duchovia, ktorých si povolávajú čarodejníci a mágovia na ochranu pokladov. Podľa moci toho, kto ich povolal sú rôzne silní a sú veľmi odolní, dokonca aj voči mágií. Zaklínajú sa do brnení, alebo sôch a strážia dané miesto, poprípade plnia ďalšie príkazy. Aj mne sa to zdá veľmi divné, ale keď si ten veľký Strážca všimol môj amulet, stiahli sa,“ vysvetlil mu to Rywen.

„Nemôže mať niečo spoločné tvoj amulet s Iliadorom?“ domnievala sa elfka.

„Je to možné, no na soche som si nevšimol, že by ho nosil,“ poznamenal Rywen. Postavil sa a ucítil horko a brnenie pod obväzmi, v mieste kde mal rany od Strážcovho meča, najskôr účinky Vizirinho drijáku. Ostatní taktiež vstali a vydali sa chodbou von.