Cesta ohňom - 11. Kapitola: Strážcovia lesa

Strážcovia lesa

Oslepujúce slnko ich zalialo, akonáhle vyšli z hrobky. Rywen niesol obidve palice, svoju aj Iliadorovu, mrkajúc očami, ktoré si privykali na jasné slnko. Rozhliadal sa po čistine, ale nikde nevidel Va’haela. Zakričal jeho meno, ale nik sa neozýval v odpoveď.

„Hm, asi si niekam odskočil,“ prehodil Rywen, „počkáme tu na neho.“

Keď prišli do stredu čistinky, aby sa natiahli na pohodlnú trávu, z lesa vystúpila postava. Rywen si najprv myslel, že je to Va’hael, ale keď sa pozrel dôkladne, zbadal vysokú postavu v šedom rúchu s kapucňou, znakom Šedých Hávov. Priblížila sa k nim a začala tlieskať.

„Výborne, Rywen. Zdá sa, že zvesti o tebe neklamali. Dokázal si so svojimi úbohými priateľmi to, o čo sa snažím už pekelne dlho. Neviem, ako sa ti podarilo oklamať druidov, aby ti pomohli, ale všetka česť,“ riekol Rywenovi známy hlas. Čarodej zdvihol ruky a zložil si kapucňu, pod ktorou sa skrývala známa tvár.

„Ty? Veď sám si nás sem poslal. Nejako mi nesedí, že by sa člen Šedých Hávov pokúšal zničiť vlastnú gildu,“ vyprskla Arvien. Lord Galedus sa len pousmial:

„Vidím, že ste svoju prácu odviedli na výbornú. Legenda teda neklamala. Tak Rywen, daj mi Iliadorovu palicu.“

„Prečo by som ti mal dávať, veď si mi klamal. A tajil, že patríš k tým „zástancom zákona“. Ešte si ich aj ohováral a nadával na nich Čo to má všetko znamenať?“ opýtal sa zmätený Rywen.

„Tebe nemusím nič vysvetľovať. Si iba hračka osudu, nástroj, ktorý som využil. Tak daj mi tú palicu!“ rozkázal šľachtic v šedom rúchu čarodejov. Rywen ucítil jeho zdrvujúci pohľad, pod ktorým sa mu podlomili kolená. Dokázal dokonale skryť svoju auru, pretože ani Rywen nedokázal odhaliť, že je v skutočnosti mágom. A to veľmi mocným. Cítil jeho silnú auru, avšak bol z nej zmätení. Nepríjemný pocit, ktorý vyvolávala, patril skôr démonom a magickým bytostiam. Dokázal si ju meniť, aby ho zmiatol?

„Prečo ju tak urputne chceš? Chceš zastaviť svojich kolegov, či čo?“ odvetil mu otázkou.

„Ničomu nechápeš. Oklamal som ťa, aby si mu ju priniesol, to je pravda, ale veci sa vyvíjali inak ako som predpokladal, nemohol som čakať, kým sa dostaneš naspäť. Tak vydáš mi ju?“

„Nie,“ prižmúril oči poleflí mág. V tom ucítil vo vzduchu náhlu zmenu.

„Rywen, sú tu ďalší,“ šepol Dargon a vytiahol svoj luk. Arvien vytasila pomaly svoj zakrivený meč a Vizira sa nervózne začala obzerať.

„To určite ten zradný druid, zradil nás tomuto šedopláštnikovi,“ zavrčala alchymistka.

„Nie, druidi nie sú mrzkí, ani zradní, to nemohol byť on,“ odvetil mu hraničiar.

K okraju čistiny, medzi kríkmi a stromami sa začali vynárať šedo odeté postavy. Spod zahalených tvárí na nich vrhali pohľady bez nejakého citu, ochotní splniť bez reptania akýkoľvek príkaz ich veliteľa. Obkolesili ich zo všetkých strán, uťahujúc smrtiacu slučku. Rywen si spomenul, že Va’hael vravel niečo o strážcoch lesa, ale nikde tie tvory nevidel. Museli ich nejako odlákať alebo čo. Navyše si uvedomil jednu skutočnosť, ktorú predtým nejako nezaznamenal, ako by to bola prirodzenosť. Ťaživá hmla, ktorá mu sťažovala kúzlenie, zmizla. Nevedel si to vysvetliť, ale mohlo za to asi požehnanie od Ducha lesa. Mal na svojej strane výhodu oproti ostatným čarodejom, malú, ale predsa len.

„Vieš, za iných okolností by z teba bol vynikajúci Šedý Háv. Si skutočne schopný mág, ale je ti jasné, že aj keby si bol akokoľvek mocný, nás je veľa. Nemáš šancu,“ konštatoval trochu znudene Galedus.

„Nikdy by som nechcel byť niečiou figúrkou,“ odvetil mu so zaťatými zubami Rywen.

„Ha, ha, veď ale ty už si figúrkou, chceš, či nechceš. Ja som ťa využil a osud si s tebou zahráva ako chce, polovičný a ešte k tomu sirota,“ zasmial sa smiechom, po ktorom behal mráz po chrbte.

Rywen pohliadol na svojich priateľov. V ich zúfalej situácii mali pramalú šancu na úspech. Všetci boli vyčerpaní po predchádzajúcom súboji a na ich tvárach zúfalé odhodlanie. Na nevyslovenú otázku mu rovnako nehlučne odpovedali kývnutím hlavy. Nikomu sa nechcelo teraz umierať, ale aj tak budú bojovať do posledného dychu. Šedé Hávy musia byť zastavené.

„Aj keď im vydáš tú palicu, zabijú nás aj tak,“ povedala mu Arvien. Tú nepríjemnú možnosť už zvážil, ale musel sa o to aspoň pokúsiť. Nemohol ich nechať bezdôvodne umrieť, len kvôli jemu.

„A necháš nás potom na pokoji?“ obrátil sa na Galeda. Odpoveďou mu bolo kývnutie, ale v jeho zradných očiach sa zrkadlilo niečo úplne iné.

Rywen aj napriek tomu vykročil k nemu a natiahol k Šedému Čarodejovi ruku s Iliadorovou palicou. V tom jeho zrak upútal pohyb na skale nad čistinou. Zaváhal a stiahol sa naspäť. Keď to Galedus videl, zmenil sa jeho truimfálny úsmev na zamračenú grimasu. Rywen spoznal postavu na vrchole vysokej skaly obrastenej stromami. Mohutné jelenie parohy mala len jediná osoba, ktorú poznal.

„Takže ty mi ju nedáš po dobrom? Dobre teda, vezmem si ju nasilu,“ prehlásil Galedus a naznačil niečo svojim mužom. V tom ho vyrušil mohutný hlas, ozývajúci sa odvšadiaľ a zároveň vychádzal odnikiaľ:

„V Thaladune sa nebude prelievať krv. Už bolo dosť vašich čarodejných trikov a úskokov. Odíďte a nič sa vám nestane.“

Galedus sa pozrel za seba na skalu a uvidel hierofanta v dlhom zelenom rúchu z lístia. Z jeho očí planul hnev a zrkadlila sa v nich zúrivosť tisícich zvierat.

„Nepleť sa do toho druid, toto je záležitosť Delaryských Šedých Hávov,...“ vyprskol Galedus, ale Hlas lesa ho prerušil:

„Bez dovolenia ste vstúpili na územie Lesa Vysokých stromov a plašíte zver. Títo dobrodruhovia sú pod ochranou duchov lesa, preto ich nechajte tak a odíďte. Inak na seba privoláte hnev lesa.“

Galedus už mal toho očividne dosť a vydal príkaz svojim mužom:
„Zabite ich!“

Rywen ucítil prudkú zmenu v magickom poli, ako asi dvadsať mágov naraz vyslalo smrtiace kúzla ich smerom. V tej istej chvíli Rywen ucítil jemné vibrácie z palice, ktorú držal. Šírila sa ním závratnou rýchlosťou akási energia, využívajúc ho ako médium. Prešla ním ako blesk a vytryskla do sveta v podobe kúzla. Čas sa vôkol Rywena a jeho priateľov akoby zastavil. Nie, spomalil sa, uvedomil si vzápätí. Magické strely sa zastavili niekoľko metrov pred nimi a lenivo sa vzduchom plavili ďalej, akoby boli vo veľmi hustej tekutine a vzduch sa vôkol nich tetelil. Samotná realita im bránila v zasiahnutí svojich cieľov. Rywenovi priatelia na to hľadeli rovnako prekvapene ako šedí čarodejovia. Keď sa prebrali z údivu, okamžite prebehli popri nich dozadu, k vchodu do hrobky.

Keď boli v bezpečí, zaklínadlá do seba s ohlušujúcim zadunením narazili a vybuchli v oslepujúci gejzír svetla a niektoré odrazené vlny zasiahli aj šedých mágov. Tí sa bleskurýchle spamätali a znova začali vyslovovať čarovné slová, kúzla sa im však nedarilo tak efektívne vyčarovať ako obvykle. Rywen sa taktiež pripravoval ochrániť seba aj priateľov. Nemal dostatok sily, aby odolal všetkým útokom, ale dokázal spútať magickú energiu v palici a využiť ju. Zlaté strely, zelené blesky, vlny drviacej energie aj ohnivé gule narážali do vlniacej sa priesvitnej bariéry modrastej farby. Rywen sa snažil ako najviac vedel, dokonca odrážal kúzla späť na zosielateľov, ale bez účinku. Dlho nevydrží, skôr či neskôr padne vyčerpaním alebo kúzlom.

Ešte predtým však ucítil slabé vibrácie pôdy, ktoré sa postupne zosilovali, až sa pôda otriasala. Rywen si myslel, že pod náporom mágie sa chveje samotný les, ale potom zbadal to, čo bolo pôvodom toho zemetrasenia.

Vyrušení chvením sa zastavili aj čarodeji a zmätene sa rozhliadali vôkol. V tom sa ozval výkrik, ktorý zahlušil rachot. Do jedného z mágov narazil jeleň, idúci v čele ohromnej čriedy. Jelene a srnky sa predbiehali, zrážajúc prekvapených mágov, ktorí sa nestihli včas ubrániť. Vlci a medvede strhávali čarodejov, ktorý im neuhli z cesty. Niektorí sa teleportovali do bezpečia, ale ohromné stádo sa valilo cez čistinku ako mohutná vlna, strhávajúca so sebou všetko a všetkých.

Jelene, medvede, líšky, jazvece, daniele, vlci, zubry, divoké prasatá, rysi sa valili ako jeden, nad hlavami im lietali vrany, sýkorky, orly, myšiare, ďatli i straky. Vtáky sa oddelili a začali napádať zmätených čarodejov, niektoré zvieratá sa tiež oddelili od stáda a zaútočili. Čarodejovia sa bránili pred zubami, drápmi i zobákmi žiarivými štítmi, ohnivými i mrazivými.

Strhol sa boj a niektoré zvieratá zmenili svoju podobu a stali sa z nich ľudia. Začali spievať akúsi pieseň, znejúca ako bojová hymna. Zdvihol sa vietor a zúrivo dul, veterný vír sa zjavil pri niekoľkých čarodejoch a pohltil ich, vyhadzujúc ich následne do stromov a na tvrdé skaly. Spod zeme vyrašili korene, zachytávajúce a pútajúce šedých čarodejov. Stromy sa oháňali korunami a konármi, akoby aj oni bojovali proti votrelcom v ich lese. Kríky sa zdvihli zo svojich stanovíšť a premenili sa na groteskné postavy, tvorené halúzkami a lístím. Škrabali po nich svojimi tŕňmi a ostrými konármi posiatymi rukami, ak sa teda ich výhonky tak dali nazvať.

Galedus aj ostatný čarodejovia však mali vo svojich rukách ďalšie triumfy. Vodca čarodejov zahrmel magickým slovom a čistinou prebehla ohromná vlna energie, ktorá všetkých uzemnila. Svojim nenávistným pohľadom spálil skupinu mužíkov - kríčkov. Ostatní mágovia sršali zo svojich natiahnutých rúk blesky, iní zase z napriahnutých dlaní vypúšťali vlny chladu, zmrazujúce besných vlkov aj dravé líšky, ktoré sa vzápätí roztrieštili ako sklo, keď do nich narazila zdrvujúca tlaková vlna.

Jeden mág vytvoril okolo seba bariéru zo žiarivých čepelí, ktoré škaredo sekali po dotieravých zvieratách. Aj keď bola moc čarodejov nesmierna, tu boli v Thaladune, posvätnom Lese Vysokých Stromov. Ich mágia tu nebola taká silná, oslabená samotným pralesom, ktorý si neprial ich prítomnosť. Aj tak oslabení však dokázali rozsievať skazu.

Rywen neváhal a vrhol sa do víru boja, rovnako ako jeho priatelia. Namieril palicu na najbližšieho čarodeja a vykríkol zaklínadlo, posilnené energiou z palice. Aj napriek magickým ochranám čarodej vyletel vysoko do vzduchu a so zaprašťaním dopadol do lesa, kde sa na neho vrhla zver. Inštinktívne sa otočil, aby čelil ďalšiemu, ktorý po ňom vyslal množstvo ľadových kryštálov s hrotmi ostrými ako hrot oštepu. Zamumlal cloniace kúzlo a kryštály sa rozbili o neviditeľnú stenu. Rywen napriahol ruku a vyslovil ďalšie zaklínadlo. Z ruky mu vyšľahol prúd modrého plameňa, ktorý však narazil na tuhý odpor čarodejovej magickej ochrany, oblizujúc neviditeľný štít vôkol neho. Rywen siahol do hlbín svojej moci a vytiahol z nej potrebnú silu, ktorá sa predrala na povrch. Čarodej oproti nemu vzplanul ako pochodeň a neľudsky zareval. Rywena sa zmocňoval nádherný pocit, oheň v jeho vnútri jasne horel, živený násilím a utrpením. Títo čarodejovia zasluhovali smrť, že sa opovážili zaútočiť na neho a jeho priateľov. Podľa učenia svojich majstrov však potlačil ten hnev v sebe, hoci ho naplňoval blaženým zadostiučinením.

V tom si náhle všimol ohnivú auru okolo Galedusa, šeptajúci strašlivé zaklínadlo. Keď dokončil, aura sa premenila na krvavočervenú vlnu plameňov, rýchlo sa šíriacu cez bojisko. Šedými čarodejmi prešla bez efektu, akoby boli vzduch, ale všetko ostatné vzbĺklo a spálilo na uhol. Rywen okamžite zareagoval a vyčaroval ochranné kúzlo na seba. Zobral si moc z palice a použil ju na rozšírenie a posilnenie svojho kúzla. Usmernil ho tak, aby chránilo všetkých v jeho dosahu, druidov, stromy i jeho priateľov a zvieratá. Spaľujúca vlna sa zastavila a pohasla.

Arvien zatiaľ pribehla na pomoc jednému medveďovi, ktorý sa neúspešne pokúšal napadnúť čarodeja obklopeného čepeľami. Uhýbala sa ostriam, ktoré by jej bez problémom uťali hlavu. Ako bič na ňu dorážali spojené čepele a svojou šabľou odrážala magické dýky vrhané spoza bariéry. Pohybovala sa až neskutočne rýchlo, jej čepeľ sa mihala a vždy bola na správnom mieste, blokujúca magické ostria. Mág sformoval pred sebou fialovú guľu vlniacu sa ako vodná hladina a gestom ju poslal proti elfskej bojovníčke. Prúd čistej energie sa prudko valil proti nej, ale ona si len čosi šepla a zvislo sekla zbraňou. Preťala ho s ľahkosťou, ako by to bol len vzduch a nie magický úder. Prúd sa rozdelil, minúc elfku a potom sa jednoducho rozptýlil.

Arvien neváhala a prudko zaútočila na zjavne prekvapeného čarodeja. Ten sa nestihol ani ubrániť jej náhlemu protiútoku, ktorý ignoroval aj jeho magickú clonu. Všimol si toho asi až vtedy, keď jeho hlava dopadla na zem so stále prekvapeným výrazom plným zhrozenia.

Rywen zbadal, ako sa jeden z vtákov pri ňom premenil na druida, ktorým bol sám Va’hael. Polelfí čarodej mu kývol na pozdrav a bok po boku sa pustili do spoločných nepriateľov. Va’haelova koža akoby stvrdla a premenila sa na kameň. Magické útoky sa od jeho kamennej kože odrážali ako vlny o skalu. Druid dupol a zemou prešlo zemetrasenie, ktoré strhlo niekoľko útočníkov na zem, kde ich okamžite lapili rašiace rastliny a korene.

Dargon prvou strelou prekvapil jedného čarodeja a šíp mu preletel hrdlom. Druhý už bol pripravený a mávnutím ruky odvrátil šíp naspäť na lučištníka. Dargon sa musel uhnúť, ale vzápätí ho neviditeľná ruka udrela do hlavy a on sa prevrátil na zem. Inštinktívne sa odvalil presne vtedy, keď červený blesk dopadol na miesto, kde pred chvíľou ležal a zanechal za sebou vypálenú trávu. Postavil sa, ale znenazdania sa ocitol tvárou v tvár tomu čarodejovi a v chladných očiach sa mu blýskala nenávisť. Dargon ho chcel udrieť, ale čarodej mu priložil ruku pri čelo a telom mu prestúpila ostrá bolesť. Akoby tisíc mečov do neho bodalo zároveň. Zvíjal sa a krútil, pomaly upadal do bezvedomia.

Zrazu zahmlene uvidel záblesk svetla, potom ďalší a ďalší. Bolesť zmizla a on klesol na kolená. Podišla k nemu Vizira a pomohla mu vstať, v jednej ruke držiac akúsi kovovú paličku s drahokamom, ktorý vydával mdlý jas. Pozrel sa dolu a zbadal mŕtveho čarodeja, ktorého výraz sa zmietal v bolestivom kŕči.

Tentokrát sa im však do cesty postavila celá skupina Šedých hávov. Dargon vytasil svoj meč a postavil sa hrdinsky pred Viziru, aby ju chránil, ochotní čeliť neprimeranej presile. Keď sa mágovia napriahli k jednotnému úderu, do ich stredu padol nejaký kamienok. V okamihu skupina mágov vybuchla v oslnivom svetle a ich zvyšky sa rozpŕchli po lese. Následná tlaková vlna zasiahla aj ich.

„Hop, zabudla som, že mágia zvyšuje ich účinok,“ nevinne konštatovala alchymistka, keď vstávala zo zeme. Dargon sa držal za uši, v ktorých mu príšerne zvonilo. Keď sa k Vizire ohromene otočil, len mykla plecami.

Arvien sa rozbehla proti ďalšiemu čarodejovi, ktorý si ju však včas všimol a jedným slovom ju mohutným nárazom odhodil naspäť. Pocítila bolesť, keď sa jej pochrúmalo pár rebier a pád na zem jej vyrazil dych. Zašeptala si niečo pre seba a pocítila, ako do nej prúdi sila, prvotná sila zeme, dodávajúc jej silu a zbavujúc ju bolesti. Postavila sa a to už jej mág venoval plnú pozornosť.

Napriahla sa k úderu, no on rýchlym gestom vyčaroval výboj, ktorý ju zasiahol do zbrane, vyrážajúc ju z jej ochromených rúk. Na nič nečakala a spod opaska vytiahla dýku, avšak čarodej bola znova rýchlejší a ďalším výbojom ju odzbrojil. Jeho slová potom prešli do recitovania a vôkol jeho rúk sa začala zbiehať energia vo forme zeleného dymu, zhlukujúca sa vôkol jeho krúžiacich rúk. Arvien sa rýchlo pregúlila k svojmu meču a pevne ho uchopila. Vedela, že to nestihne k čarodejovi v čas, preto sa rozhodla pre niečo odlišné ako boj na blízko. Rukoväť elfského meča sa predĺžila, takže v rukách teraz držala dlhú násadu kopije s čepelou. Z celej sily ju vrhla po čarodejovi. Čarodej si ani neuvedomil, že ho niečo zasiahlo, tak urputne sa sústredil na zaklínadlo. Keď zakričal v agónií, jeho nepodarené kúzlo vyšľahlo v podobe zelených plameňov.

Rywen videl, ako sa na čistine zhmotňujú ďalší mágovia v šedých róbach, pomáhajúc čeliť besniacemu lesu. Jeden hlúčik mágov sa práve chystali uškvariť svorku vlkov, keď Rywen vyslovil kúzlo. Uprostred nich vybuchlo oslepujúce svetlo a ich magické slová zanikli v spŕške iskier a kliatob. Znenazdania pocítil, ako sa ho zmocňuje neznáma sila. Vnikala do každej čiastočky jeho tela a zapĺňala jeho myseľ neprirodzeným strachom. Číry des z neznámeho ho pomaly ovládal a hrozilo, že prepadne bezmeznej panike. Snažil sa proti tomu bojovať, ale tá sila a strach boli mocnejšie než čokoľvek, čo kedy cítil. Uvidel Galedusa ako zariekava a okolo neho sa zhmotňujú čierne runy a znova miznú. Všimol si, ako zvieratá miznú v panike, druidi zmätene pobiehajú a Arvien ustupovala pred čarodejom, nad ktorým mala jasnú prevahu. Jeden druid vrhol po Galedovi spŕšku veľkých kameňov mávnutím ruky, ale oni sa len neškodne rozptýlili na prach.

Viziry sa tiež zmocňovala nevysvetliteľná hrôza, ale aj napriek tomu vytiahla z batohu jednu fľaštičku a hodila ju po čarodejovi, ktorý magickými slovami usekával konáre a koruny rozpínajúcich sa stromov. Fľaštička sa rozbila o jeho magický štít a obklopila ho štiplavá hmla nepreniknuteľná a oslepujúca. Čarodej začal tápať a slepo rozhadzovať rukami, avšak to už bolo neskoro, pretože ho vzápätí privalil obrovský padajúci konár. Viziru ale náhle ovládol strach tak hrozný, že okamžite sa schúlila do klbôčka ako malé dieťa. Prepadlo ju zúfalstvo, rovnako ako aj ostatných.

Jedného z čarodejov schmatol ohromný konár stromu a začal ho stláčať ho ohromnou silou. Posledné, čo čarodej videl, než upadol do bezvedomia, bola smejúca sa tvár kmeňa. Spod róby mu vypadol nejaký predmet, ktorý vzápätí rozdrvili ovíjajúce sa korene.

V tom sa lesom ozval ohlušujúci rev ohromných zverov. Galeda to vyviedlo zo sústredenia a ostatným sa vrátil zdravý rozum. Videli, ako doprostred bojov doslova vtrhli obrovské beštie a začali trhať čarodejov ako hadrové bábiky, ignorujúc ich čarovné ochrany. Jeden tvor vyzeral ako medveď, ale s veľkou hlavou šabľozubej mačky, ďalší bol čierny vlk s parohmi ako daniel. Medveď obrých rozmerov, ktorému z tela vytŕčali ostré kamene rozpútal hotový chaos svojimi tesákmi a mohutnými tlapami. Bizarné bytosti predstavovali brutálnu a primitívnu silu lesa, prvotný hnev prírody.

Tavuovia škriekali a trhali, ani magické ochrany čarodejov im v tom nezabránili. Stromy sa vykorenili zo svojich stanovíšť a vpochodovali na čistinku, strhávajúc svojimi korunami všetko, čo sa im priplietlo do cesty. Na Galeda sa vrhlo jedno zo stvorení, ale on jedným slovom odrazil jeho útok. Veľký biely vlk s dlhými očnými zubami padol mŕtvy na zem. Okolo Galeda sa na nevydaný rozkaz začali zhlukovať zostávajúci čarodeji, brániaci sa pred beštiami, stromami a druidmi mohutnou magickou bariérou, cez ktorú neprenikli ani útoky Tavuov.

Potom sa čarodejovia vyparili a zostal po nich len zvýrený prach a udusaná tráva. Z bojiska sa stiahli všetci Strážci lesa, až na hierofanta a jeho priateľov, ktorí zostali pri ňom, rovnako otrasení ako on. Rywen si všimol, že Arvien nie je pri nich. Zakričal jej meno, no odpovede sa mu nedostalo. Vtedy ju zbadal, ako leží na spálenom poraste blízko vyhorenej časti lesa. Rozbehol sa k nej, srdce bubnujúce ako šialené. Keď sa k nej dostal, stisla ho úzkosť. Mala na sebe početné popáleniny a len plytký dych naznačoval, že je ešte nažive. Nevedel, čo má robiť, stál tam ochromený. Nenapadalo ho žiadne kúzlo, ktoré by ju dokázalo vyliečiť.

Vtedy zbadal ako sa k nim blíži k ním strom, skôr postava, premieňajúca sa z jelše na nádhernú ženu. Faminika ovešaná lístkami a konárikmi pomohla Rywenovi sa spamätať. Arcidruidka ho utíšila jemnou hudbou, rozoznejúcej sa v jeho vnútri a pristúpila k elfke. Priložila jej ruku na hruď a Rywen zacítil, ako z nej vyžaruje mocná mágia. Zelenkavé svetlo obklopilo faminikinu ruku rovnako ako elfkine telo, až si polelf musel zakryť oči. Keď skončila, Arvien sa zhlboka nadýchla a pohliadla jej do očí, potom prekvapene na Rywena.

„Ďakujem,“ vyšlo z nej za sprievodu kašlania.

„Ššš, dieťa moje. Teraz odpočívaj,“ utíšila ju faminika. Rywen sklonil hlavu na znak úcty a vďaky.

„Les zaženie každého trúfalca, ktorí si neváži života a nemá úctu k prírode,“ povedal hierofant.

„Ale za akú cenu,“ poznamenala Vizira, keď sa rozhliadala okolo zničenej čistiny. Akoby sa ňou prehnal zdrvujúci víchor, neušetriac ani jedno steblo trávy ani jeden lístok na strome. Spálená a zoškvarená zem na niekoľkých miestach ešte ticho tlela. Pár druidov sa snažil vyliečiť rany obrovským Tavuom, ktorí boli zasiahnutí krutou mágiou Šedých Hávov. Niektorí druidi a zvieratá sa už nepostavili, len ich ostatní odniesli na posledný odpočinok.

„Z popola vyrašia nové rastlinky, po smrti vždy nasleduje život, taký je kolobeh prírody. Všetko má svoj čas aj údel,“ prehovoril jemný hlas faminiky, ktorý však znel trochu smutne.

„Získali ste to, po čo ste prišli, ale vaša cesta sa zďaleka ešte neskončila. Pomôžeme vám aj naďalej. To čoho sa dopustili Šedé Hávy nezostane nepovšimnuté,“ prehlásil hierofant.

„Ale teraz si musíte odpočinúť, rovnako ako les,“ dodala ukľudňujúcim tónom faminika.