Cesta ohňom - 13. Kapitola: Odpad spoločnosti

13. Odpad spoločnosti

Rywen sa díval do diaľky k horám, kde sa slnko blýskavo odrážalo od množstva veží Delarysu. Prespali v Rosaxovom dočasnom príbytku, hoci Rywen toho veľa nenaspal. Sužovali ho nočné mori plné diabolského smiechu a Galedovho magického vystrájania. Svoju starú palicu z Chrámu Ohňa si upevnil k batohu na chrbte a v rukách teraz držal majestátnu palicu, zbraň Iliadora Veľkého. Drahokamy veselo žiarili na hlavici palice, ako sa od nich odrážali jemné lúče ranného svitu. Dlho do noci vymýšľali najlepší spôsob, ako sa dostať do mesta a ku veliteľovi Šedých Hávov. Bol veľmi prekvapení, keď sa k nim pridal aj Va’hael. Rosax si až neuveriteľne rýchlo vypratal svoju jaskyňu a na chrbte teraz mal len drobný batôžtek, hoci Rywen si bol istý, že keď odchádzali, v jaskyni nič nezostalo. Išiel s nimi aj Rosaxov verný strážca. Veselo pobehoval a troma hlavami si obhliadal všetko čo videl. Šťastne štekal a krútil chvostami sem a tam.

Rozhodli sa, že pôjdu cez stoky. Ústili mimo mesta, v zapadnutej diere, kde sa zbiehali odpadky a splašky z celého mesta. Nikto z toho nebol dvakrát nadšení, ale bola to jediná cesta, ktorá nebola priamo pod dohľadom Šedých. Rosax ňou unikol z mesta, teda logicky by sa tade mali dostať aj doň.

Keď sa približovali ku skládke, z diaľky ich vítal neskutočne hrozný puch rozkladajúcich sa odpadkov. Vizira pohotovo siahla do brašni a vytiahla z nej malý flakónik s čírou tekutinou. Odzátkovala ju a pričuchla k hrdlu. Slastne privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Potom podala flakónik aj ostatným. Rywen opatrne čuchol a telom mu razom prestúpila omamná vôňa. Cítil tam snáď všetky kvety sveta, šťavnaté plody aj slastné korenia. Zápach bol tatam a aj keď išli čím ďalej tým viac ku skládke, sladká vôňa im zostávala a necítili žiaden zápach.

Prišli až na okraj veľkej kopy hustého a mazľavého jazera plnom odpadkov. Nad ním krúžili miriády múch a komárov. Oproti nim na opačnom konci bolo v skalách vybudované hranaté ústie kanálneho systému, z ktorého pomaly tiekla zelenošedá brečka.

„Tu ústi náš slávny aquadukt, ktorý nosí vodu do všetkých častí mesta a z nich odvádza toto svinstvo. Vraj aby nešpinili more a nekazili spľaškami ryby v okolí mesta. Výdobytok civilizácie,“ prehovoril s nutnou dávkou sarkazmu Rosax.

„Pripomína mi to to, čo som videl v meste,“ odvetil poleflí čarodej.

„Vedz tomu, že tuto to vyzerá ešte lepšie ako v hlavách niektorých mešťanov,“ ozvala sa Vizira.

„Čisté mestá a špinavá príroda, to sú celí ľudia, všetko by najradšej menili tak, aby im to vyhovovala a mali čo najväčšie pohodlie, bez ohľadu na druhých a na následky,“ pridal sa k nim druid.

„Nestrácajme čas a poďme. Čím skôr sa dostaneme do mesta, tým skôr sa zbavíme toho hnusu,“ vyzval ich Rosax a prvý vkročil do hnusnej brečky.
Išli za sebou po okraji skládky, kde bola najplytšia hladina. Viedol ich Rosax, za ním šiel Rywen, Va’hael, Vizira, Arvien a Dargon. Rosax si svojho Kerbíka vložil do batohu, z ktorého teraz trčali tri hlavy a s vyplazenými jazykmi hľadeli na Rywena. Keď boli asi tak v polke cesty sa Kerbík prudko rozštekal a snažil sa vyskočiť z batohu. Dargon vytiahol luk a natiahol tetivu s vloženým šípom. Zastavili a Rosax sa snažil utíšiť rozbesneného psa.

„No ták, ukľudni sa, čo ťa rozrušilo?“
Všetci sa začali okolo seba nervózne rozhliadať ale nič podozrivého okrem šúp a zhnitých potravín okolo seba nevideli. V tom sa z kalnej hustej vody vynorili odporné chápadlá a začali sa sápať po nich. Voda vystrekla do všetkých smerov, ako sa chápadlá začali vynárať. Kerbík s tichým zakňučaním zmĺkol.

Dargon vystrelil šíp na najbližšie chápadlo, ktoré za po ňom začalo sápať. Ucuklo, keď ho strela prebodla, ale ďalšie a omnoho väčšie sa po ňom začali načahovať.
Vizira, krytá Arvien s taseným elfým mečom, ustupovala čo najrýchlejšie pred pľuzgierovitými chápadlami, ale v hustej vode im to išlo len ťažko. Nakoniec narazila na okraj skaly, ktorá obklopovala zo strán skládku a s hrôzou v očiach sledoval ako ho začínajú obmotávať slizké chápadlá, ktoré obišli elfku po stranách. Tá sekala svojou zbraňou do všetkých strán, no kde padlo jedno chápadlo, vynorili sa dve ďalšie. Pomaly aj ju začali obklopovať a ovíjať.
Druid si niečo vytiahol z váčku pripnutom na pase a hodil to po chápadlách, ktoré ovíjali alchymistku a elfku, pričom si pohmkával nejakú pesničku, alebo skôr melódiu. Zrazu na nich začali rašiť úponkovité rastliny a neprirodzene rýchlo rástli a zväčšovali sa, až obmotali všetky chápadlá. Ich korene sa do nich zavrtávali, chápadlá povolili zovretie a pomaly ochabovali pod tiažou rastlín.

Rosax vytvoril pred sebou žiarivý modrý štít, ktorý vibroval pod náporom chápadiel snažiacich sa prebiť cezeň a uchmatnúť čarodeja. Rywen si medzitým pripravil kúzlo a s hromovým zadunením vyslal pred seba vlnu čírej energie, ktorá ako ostrá čepeľ poodtínala množstvo chápadiel, z ktorých sa následne začala valiť odporná zelená tekutina, ktorá tiekla z rán namiesto krvi. Zo skládky sa však stále vynárali a následne útočili na nich.

Dargona uchytilo jedno zo slizkých ramien a bol nútený odložiť luk. Druhou rukou vytasil meč a pritiahol si chápadlo bližšie k sebe. Jedným rýchlym seknutím oddelil časť chápadla od zbytku a to sa len bezmocne zošmyklo naspäť do vody. Nemal však čas na oddych, pretože sa po ňom začali sápať ďalšie a ďalšie, ktoré rozsekával svojim mečom, ktorý bol po chvíli pokrytý slizkou zelenou tekutinou.

Vizira si vydýchla, keď zvíjajúce sa ramená dopadli naspäť do vody a sledovala, ako si druid čosi šeptá a pritom gestami zväčšuje teraz už ohromne veľkú rastlinu, ktorá sa ako nákazlivá choroba šírila na chápadlá. Arvien tiež užastnuto hľadela a nevšimla si chápadiel, ovíjajúcich sa okolo jej nôh. Z ničoho nič však niečo prudko stiahlo pod hladinu druida aj elfku. Vizira vydesene hľadela na miesto, kde ešte pred chvíľou obaja stáli. Okamžite zavolala na dvoch čarodejov, ktorým z napriahnutých rúk šľahali bielo-modré blesky pretínajúce ramená.

„Rywen! Va’hael!“ kričal a ukazoval na miesto, kde zmizli druid s elfkou pod hladinou. Rywen si okamžite uvedomil, čo sa stalo a rýchlo skúmal bojisko. V tom uvidel, ako jedno z ramien drží Va’haela za nohy. Bol príliš ďaleko a Rywen sa bál, že by kúzlom mohol zasiahnuť aj jeho. Zoslal oranžové strely, ktoré spálili pár najbližších chápadiel a pokúšal sa dostať bližšie k druidovi. Rosaxovi sa v rukách zhmotnil ohnivý bič, ktorým šľahal po chápadlách. Za každým ich niekoľko spálených dopadlo so syčiacich čvachtom do vody, z ktorej sa chvíľu potom parilo. Rosax potom zbadal, ako jedny ramená tiahnú okolo neho Arvien. Gestom prinútil chápadlá, aby sa vynorili nad hladinu a mocným slovom posilnením svojou vôľou ich primäl, aby elfku pustili. Keď sa tak stalo, koncentrovaným rázom vzduchu v tvare čepele rozsekol ramená.

Dargon sa zatiaľ dostal k Vizire, ktorá si zatiaľ vytiahla kovovú paličku posiatu runami z brašni. Namierila ju na chápadlá a zo zafíru na hlavici vyšla mdlá žiara. Keď sa dostkla jedného z chápadiel, to sa začalo neprirodzene zvíjať až nakoniec zostalo tuhé. Doslova zamrzlo a viseli z nej zelenkasté cencúle. Takto namieril aj na ďalšie, ktoré rovnako ako prvé pozamŕzali. Teraz už nebolo pre hraničiara ťažké chápadla poodtíňať. Pod náporom jeho zbrane sa chápadlá s rynčaním trieštili.

Keď sa Rywen dostal bližšie k visiacemu druidovi, hrôzou zostal stáť. Z vodu sa vynorili obrovské ústa plné ostrých zubov v štyroch radoch. Va’hael sa snažil dostať k váčkom, ale chápadlá ho uchopili za obe ruky. Volal o pomoc z plných pľúc. Rywen zavrel oči a pozbieral magickú energiu z okolitého prostredia. V mysli ju vyformoval a slovom vypustil. Ohnivo planúca guľa modrých plameňov zasiahla stvorenie zároveň s inou, žiarivo bielou, ktorú zoslal Rosax. Spojený účinok oboch kúziel mal pre chápadlového tvora katastrofálne účinky. V oslnivom výbuchu bielej a modrej žiary zanikol ohromný rev tvora. Keď plamene aj jas pohasli, zrútili sa chápadlá do vody a zmizli pod hladinou. Druida však pustili chápadlá a on teraz padal voľným pádom z výšky do vody. Rywen okamžite zareagoval a tesne pred dopadom na neho zoslal kúzlo. Va’hael zľahka ako pierko pristál na hladine. Keď sa pozviechal, kývnutím poďakoval obom mágom.

„Čo to bolo u všetkých bohov za netvora?“ spýtal sa Rywen. Rovnako ako ostatní bol celý pokrytý od hnusnej lepkavej tekutiny z útrob toho stvorenia.

„Mám za to, že to bol Tabus, močiarny lovec. Ale nikdy som nevidel taký obrovský exemplár,“ vysvetlila mu Vizira, zatiaľ čo z brašni vylovila prázdne flakónky a šla k miestu, kde mal netvor pravdepodobne telo.

„Čo to robíš? Chceš sa uistiť, že je naozaj mŕtvy?“ spýtal sa jej Rywen.

„Tabusovia požierajú všetko. A to doslova, je im jedno, či je to chrumkavý dobrodruh alebo jeho magické brnenie. Bádatelia tvrdia, že má v tele enzým, ktorý dokáže dokonale rozložiť čokoľvek. Musím si overiť, či je to pravda,“ odvetila mu s úsmevom alchymistka.

„Dobre ale rýchlo, už aj tak nás to dosť zdržalo, musíme sa čo najskôr dostať do mesta,“ nabádal ju polelf.

Vizira nabrala niečo z obsahu mŕtvoly a potom sa vybrala k ostatným, ktorí už čakali pred vstupom do kanálov. Vstúpili do smrdutej chodby a Rywen s Rosaxom rozžiarili jasné sféry svetla nad svojimi hlavami, svietiac tak na cestu.

Keď vyšli zo stok, Rosax jednoduchým kúzlom odstránil zo všetkých smrduté a zapáchajúce zbytky z odpadkov. Dostali sa až do nejakého podzemného komplexy vysokých chodieb a priestranných siení, všetky však boli pusté a ľudoprázdné.

Zrazu začuli nejaký zvuk, ktorý však nebol zbytkom z Rosaxovej ozveny. Rosax okamžite stiahol odvolal žiariacu guľu a Rywen ho napodobil. Všetci zostali ticho a opatrne sa sunuli k zdroju toho zvuku. Rywen už mal na perách pripravené zaklínadlá, nepriateľa okamžite poslať do pekiel, či už to bol nejaký mág alebo beštia. Dobre poznal opustené komplexy, ktoré nikdy neboli také opustené ako sa zdali.

V tom sa ako nehmotné prízraky okolo nich zhmotnili postavy odeté celé v čiernom, dokonale splývajúce s okolím a dokonca ani magické svetlo dvoch čarodejov na nich nedopadalo, takže im nebolo vôbec vidieť do tváre. Chladná čepeľ sa blysla a Rywen pocítil jej mrazivý dotyk na krku. Rovnako tak zostali stáť ostatný, s vlastným tajomným zabijakom s priloženou čepelou na krku. Ako to, že ich necítil ani Dargon, či Va’hael, ktorí iste boli ostražitý. Do ucha mu šeptol hlas, po ktorom Rywenovi prebehol mráz po chrbte a chladil väčmi ako dýka na jeho krku: „Čo i len pomyslíš na nejaké kúzielko, potoče z teba fontána, kapišto?“ Rywen mlčky prikývol, bez najmenších pochýb, že to splní. Jeho pozornosť vzápätí upútali dve postavy, ktoré sa vynorili z tmy. Mali na sebe brnenie s odznakmi Korálovej gardy, mestskej stráže, považovanej za najnebezpečnejších bojovníkov na západe ríše.

„Čo tu robíte?“ štekol gardista v azurovej zbroji zo zvláštnych šupín, zarastená tvár posiata jazvami dala poznať, že je skúsený veterán.

„Že sme si vyšli na prechádzku do kanálov nám asi neuveríš, že?“ spýtala sa nevinne Vizira. Gardista sa zamračil ešte viac.

„Prišli sme sem hladať úkryt pred Šedými Hávmi,“ zvolal Rywen nakoniec, keď vyzeralo, že sa ich rozhodnú odstrániť.

„To ste mali zostať mimo mesta a zdrhnúť dakam ďaleko a nie sa vracať do sršieho hniezda,“ odvetil mu na to druhý strážca. Čepeľ na Rywenovom krku zvýšila nebezpečne tlak na jeho krk.

„Nezdá sa vám podozrivé, že sám Šedý Háv sa pokúša s bandou ozbrojencou vstúpiť do stok?“

„Bývalý Šedý Háv,“ podotkol Rosax.

„To je jedno. Mám rozkazy akéhokoľvek narušiteľa odpratať z cesty.“

„A kto vydal ten rozkaz?“ spýtal sa vecne bývalý Šedý Háv.

„To ťa trápiť nemusí, nech bohovia opatrujú vaše duše.“

„Počkaj!“ skrýkol Rywen. Starší gardista sa nasrdene otočil.

„Bojujeme proti Šedým Hávom, snažíme sa ich zastaviť, skôr, než zrovnajú toto mesto so zemou, máme dôležité informácie.“ Strážca sa zamračil na Rywena, ale tentokrát zamyslene, akoby zvažoval možnosti a premeriaval si ho pohľadom. Potom kývol tajomným zabijakom.

Zoan toho v svojom živote zažil už mnoho, ale udalosti posledných dní ho zaskočili absolútne nepripraveného. Začalo sa to najprv nevinne, niekoľko čarodejov si na ulici vymenilo pár ostrých slov, niekedy aj pár ostrých kúziel. Prišiel do Delarysu len nedávno, no aj tak vedel, že niečo tu nie je v poriadku. Mágovia boli zatýkaný za najmenšie porušenie nejakých pravidiel, ktoré ani on dobre nepoznal. Ani v najbláznivejších snoch, ktoré ho v poslednom čase mátalo, by si nedokázal predstaviť to, čoho sú Šedé Hávy, tajná organizácia čarodejov, schopní.

Ich Majster Galedus, ako sa dozvedel, jednoducho zosnoval dokonalú revolúciu na konci ktorej sa stal on pánom mesta. Úplne zrušil úradnú vládu a všetkých, čo mu oponovali dal zatknúť. V tom lepšom prípade. Vyhlásil stanné právo a narušiteľov dá okamžite popraviť. Túžil po moci, ako mnoho mágov pred ním, ale u neho hrozilo, že ju skutočne dosiahne.
Teraz sa spolu s ostatnými čarodejmi a uprchlíkmi skrýval v podzemnom komplexe Delarysu. Nebolo mu ľahostajné, čo sa stalo s mestom, mal rád napätie a dobrodružstvá, ale bola situácia, v ktorej sa všetci ocitli bola beznádejná. Nikto okrem Šedých Hávov nemal právo kúzliť, trestom za porušenie tohto nariadenia bola okamžitá smrť.

Univerzita Vyšších Magických Umení bola uzavretá potom, čo bola väčšina učiteľov uväznená Šedými. Niektorých mágov na voľnej nohe bezdôvodne zatkli, aby im neprekážali v prevzatí moci nad mestom. Ostatní, čo mali dosť rozumu ušli z mesta alebo sem, do podzemia, kde ich čaká len smrť. Tak si to teda aspoň myslel. Ako jeden z vážených učiteľov k nemu ostatní, hlavne mladší kúzelníci, chovali rešpekt. Navyše vyhral iluzionistickú súťaž na čarodejníckom festivale, čo je naozaj úctyhodný skutok, ktorý ohúril mnohých mágov. Nechcel ich sklamať a tak ich radšej priviedol sem, kde boli vo väčšom bezpečí ako hore v meste. Teda dovtedy, kým ich úkryt neobjavia. Na viac už nemal síl.

Momentálne sa ocitol uprostred hádky s Theramom, Ifernosovým mágom z Rádu Večného Ohňa. Zoanova dlhá a vychudnutá postava bola v priamom kontraste s Theramovou podsaditou a malou postavou, ktorá bola však široká ako dvaja Zoanovia. Trpaslík prskal ako chŕlil jednu nadávku za druhou a tuho zatínal veľké päste trčiace z hodvábneho červeného rúcha plnom ohnivých motívov, až mu hánky beleli a na plešatej hlave sa mu ako perly ligotali kvapky potu. Občas si utrel sivobielu bradu, zviazanú do elegantných copov zviazaných bronzovými sponami. Pripomínal mu besného buldoga, rovnako ako každý trpaslík keď sa naštve. Ifernosov mág nesúhlasil s jeho plánom, aby otvorene bojovali proti Šedým Hávom, hovoril, že je to čistá sebevražda. Iluzionista bol prekvapený počuť trpaslíka ako nechce bojovať. Snažil sa ho teda presvedčiť a vystavať s ostatnými čarodejmi nejaký schopný plán. Nedarilo sa mu.

V jednom z kútov tú hádku pozoroval Devalon, Magister Univerzity Vyšších Magických Umení. Čakal na jeho podporu, ale zdalo sa, že ani starí mág nemá moc chutí postaviť sa na otvorený odpor proti dobre organizovaným čarodejom. Zatiaľ si len lenivo pobafkával zo svojej fajky.

Z druhého kúta to spod čiernej kapucne pozorovala Maerlin, baghadarmenská Zaklínačka. Boli to mágovia, ktorí sa venovali runám a očarovávaním predmetov. Poznal Maerlin len málo, niekoľkokrát sa stretli, avšak nikdy toho veľa nenahovorila, ale z jej zvláštnych žltých očí žiarila veľká moc, ktorou vládla a nikto o tom nemal pochýb. Magické svetlo miestnosti padalo aj na jej tvár, ale tak lenivo, akoby muselo prekonať nejakú hustú bariéru a nebolo to len tmavohnedou farbou jeho pokožky. Na sebe mala pre ňu typické čierne rúcho so zlatými runami, žiariacimi ohromnou magickou aurou.

Z ďalšieho rohu miestnosti prehodil nejakú poznámku Nath’aniel, elfský čarodej, po ktorej sa trpasličí mág ešte viac rozzúril. Čo sa Nath’aniela týkalo, Zoan, ani väčšina čarodejov, ho nemal moc rád. Väčšinou si neustále z každého robí srandu, mnohokrát aj z neho samotného a často sa vyvyšuje nad ostatných. Hoci bol vynikajúcim čarodejom, nemal podľa Zoana vôbec úctu k svojmu remeslu. Pochádzal z Giladeanského hvozdu a prisťahoval sa do Delarysu pred niekoľkými rokmi, aby si tu rozšíril svoje čarodejnícke vzdelanie. Podľa Zoana ho elfovia vyhostili za jeho arogantné správanie, ktoré muselo vadiť aj im. Nosil zamatové rúcho zeleno-bielej farby so zaujímavými obrazcami, ktorým dominovali motívy oblohy a lesov. Vlasy farby slnka nosil zopäté do copu a z jeho zelených očí žiarilo pobavenie.

Vedľa neho Tarkasovi niečo šeptala jeho kolegyňa. Tarkas bol mágom Kruhu Vody a nosil podľa toho modrú róbu s vlnitými runami a ornamentami. Bol celkom nízky, dokonca aj v porovnaní s elfom Nath’anielom, nie najvyšším príslušníkom svojej rasy. Ale z jeho zafírovo modrých očí žiarilo tajomno, ktorým dokázal zakryť svoje pravé úmysly a so svojím britkým jazykom dokázal zmiasť každého s kým vravel. Zoan si ho vážil, hoci nie vždy rozumel tomu, čo vravel. Určite bol jeden z najrozumnejších prítomných mágov, vždy uvažoval vo viacerých rovinách a chladne analyzoval všetko čo sa vôkol neho dialo.

Naproti tomu vôbec nemusel Elerna, prchkého a horlivého gnómskeho mladíka. Bol čestným členom Iluminátorov, vynálezcov a vedátorov. Ako jedinému z čarodejov sa mu podarilo uniknúť vezeniu Šedých Čarodejov, ale ako, to bolo pre Zoana záhadou. Ako vždy mal na hlave strašné vrabčie hniezdo a na vlasoch zdvihnuté okuliare, či akýsi ďalší poondiaty vynález. Nevenoval pozornosť hádajúcim sa mágom, miesto toho si zhotovil drobného vtáčika tvoreného akýmisi kovovými súčiastkami a teraz ho nechával poletovať okolo seba. Ako malé dieťa sa hral, keď sa dospelí hádali.

Za ním si Simia zamyslene prezerala hádajúcu sa dvojicu. Na Univerzite vyučovala zaujímavý smer mágie, ktorý sa zaoberal liečiacimi účinkami magickej energie. Podľa toho čo počul, pomáhali chorým v Landorovom chráme, ale kňazi Pána Svetla k nim neprechovávali veľkú náklonnosť, pretože im fušovali do remesla a navyše to boli čarodejníci a čarodejnice. Podľa Zoana bola Simia milá a chápavá dáma, veľmi bystrá a dôvtipná. Občas sa zapojila do hádky, len aby upokojila rozvášnených čarodejov.

Zoan sa pokúšal zhromaždiť nielen mágov, ale aj ostatné organizácie v meste, ktoré trpeli pod nadvládou Šedých Hávov. Podarilo sa mu presvedčiť Mestskú gardu, po tom, čo obmedzili ich právomoci a zrušili úradnú vládu kráľovho zástupcu. Bolo tu prítomných aj mnoho šľachticov a bohatých obchodníkov, ktorým vadil nastolený systém. Zo všetkého najviac ho prekvapilo, keď za nimi prišli členovia nejakej organizácie, o ktorej doteraz nemal ani tušenia, že existuje. Vraveli si Duchovia a mali celkom dobré informácie, nielen o ich pozícií, ale čo bolo dôležité, o Šedých Hávoch. Od nich sa dozvedel, že šedí čarodejovia chcú preniknúť do Lotosovej veže už zajtra ráno a vykonať tam nejaký rituál. Čokoľvek to bolo, určite to nebolo pre nich nič dobrého a preto museli konať rýchlo.

V zamýšľaní sa ho vyrušilo Nath’aniel, keď prezradil, že ich niekto pozoruje. Do miestnosti vzápätí vstúpila skupina zaujímavých ľudí, teda až na jednu, ktorá bol zjavne elfka, pod dohľadom dvoch Koralových gardistov v sprievode skupiny zabijakov z gildy Duchov. Ďalší mal na sebe prosté oblečenie, avšak prazvláštne tetovania na tvári a na rukách a z jeho očí sálal ako veľká múdrosť tak primitívna divokosť. Vedľa neho bol podobní, avšak v koženej veste odetý človek s lukom a mečom, pravdepodobne lesník, alebo lukostrelec. Jedna z nich bola Vizira, známa alchymista, ktorá dokázala robiť tie najlepšie elixíry v meste, o čom sa stihol presvedčiť. V skupine spoznal aj Rywena, s ktorým sa stihol spoznať počas čarodejníckej slávnosti. Všetky pohľady sa upútali na tú päticu a hlavne na toho v čele. Aj Zoan ho spoznal a nevedel skryť hnev, ktorý sa v ňom vzbúril akonáhle spoznal Šedého Háva, Rosaxa.

Akonáhle vstúpili, Rywen pocítil na sebe tucty pohľadov. Miestnosť, skôr menšia sála bola k prasknutiu naplnená čarodejmi, mágmi a čarodejkami. Všetci upierali premeriavacie, zvedavé alebo pohŕdavé pohľady na nich a najmä na Rosaxa. Ihneď ucítil zmenu atmosféry, keď spoznali, kto je mágom v purpurovej róbe. Zavládlo také ťaživé ticho, ktoré by sa dalo krájať. Rosax sa nedal vyviesť z miery a s profesionálnym prístupom, bez náznaku zaváhania ani strachu pozdravil tak, ako káže tradícia:

„Dobrý deň, ctihodní Magusovia a Magny. Som rád, že vás všetkých vidím, najmä teba, veľavážená Simia.“
Usmial sa na čarodejku, ktorá mu však jeho úsmev neopätovala. Zrazu sa ozval jeden z čarodejov, robustný trpaslík s brilantne upravenou bradou:

„Koho to sem démoni Pekelnej priepasti priniesli. Šedivého zradcu špinavého. Čo tu u Ifernosa robíš? Prišiel si nás špehovať?“

„Ale Theram, to si vážne myslíš, že by som bol taký hlúpy, aby som vás špehoval? Tvoja súdnosť je povestná, ale teraz o nej mám vážne dosť pochýb,“ odvetil mu bez známky strachu Rosax, hoci Rywen cítil, že by ho všetci mágovia, čo sú tu, najradšej upiekli zaživa a bráni im v tom len ich civilizovanosť a zvedavosť.

„Čo tu teda robíš? A ako si nás našiel? Zabezpečili sme celý komplex detekčnými zaklínadlami,“ obrátil sa na neho Zoan.

„Za prvé: vaše detekčné zaklínadlá pravdepodobne nefungujú pri vstupe do kanalizácie. A čo sa týka mojej prítomnosti, je to veľmi komplikovaný príbeh. Stal som sa vyvrheľom ako vy. Hávy chcú vidieť iba moju mŕtvolu, takže som musel utiecť. Zhodou okolností som sa stretol s týmito pánmi a dámami a presvedčili ma, aby som im pomohol. Tak sme prišli sem, cez stoky.“

„A náhodou ste narazili na miesto našej porady. Nie je to až priveľká zhoda okolností, že sa Šedý Háv,“ začal elfský čarodej so zlatavými vlasmi a zamatovým hlasom ale Rosax ho okamžite doplnil:

„Bývalý Šedý Háv,“

„Pardón. Že sa bývalý Šedý čarodej objavil so svojimi kumpánmi a náhodou obišli naše magické alarmy. To ti máme veriť, že už nie si členom tej prekliatej organizácie a že sa na nás nevrhne celá eskadra mágov?“

„Ak si si nevšimol Nath’aniel, toto vôbec nie sú Šedé Hávy. A sú aj jedným z dôvodov, prečo som tu aj ja. Je vlastne šťastie, že sme na vás narazili, pretože sme hľadali práve vás.“

„Jeho oči sú čisté ako hladina jazera, nevidím v nich žiadny kal lží. Jeho jazyk neprekrúca slová ako jeho priateľ, ktorý ho zavrhol,“ prehovoril tajomným hlasom mág v tmavomodrej róbe s vlnitými ornamentmi a so strapatými havraními vlasmi.

„Dobre teda. Dajme tomu, že ti veríme, ale ako máme veriť im, keď ani nevieme, kto vlastne sú?“ s prižmúrenými očami si Rosaxových spoločníkov premeriaval trpaslík. Až teraz si Rywen všimol, že mal na sebe rúcho Ifernosových Mágov Ohňa.

„Toto je Rywen, mág, ktorý ma presvedčil aby som mu pomohol a jeho priatelia, Vizira z Delarysu, elfka Arvien, hraničiar Dargon a ctihodný druid Va’hael z Thaladunu.“

„Dôstojní Magusovia a Magny, som Rywen z Anrothu. Prišiel som vyhľadať vašu pomoc a poraziť Šedé Hávy.“

„A ja som škret z jaskyne a prišiel som sa naučiť písať,“ uchechtol sa Nath’aniel. Rosax na neho vrhol nepekný pohľad. Ostatní to nekomentovali, ale určite mali rovnaký názor ako zlatovlasý elf. Boli predsa zdecimovaní, mnohí z čarodejov sú uväznení a niektorí dokonca mŕtvi. Nebolo možné, aby hŕstka porazila mocnú organizáciu mágov, nie to jeden priemerný čarodej.

„Nechajte ho, nech nám povie, čo má na srdci,“ prehovoril starý mág sediaci v kresle, bafkajúci z fajky. Očividne sa tešil veľkej úcte, pretože všetci do jedného náhle stíchli.

„Tak ako vy, som sa stal súčasťou Galedových intríg. Využil ma, aby som mu z Iliadorovej hrobky priniesol jeho palicu. Prišiel som sem, aby som prekazil plány Šedých Hávov, zvrhol Galeda a ukončil tak ich krutovládu. Nezvládnem to však sám. Potrebujem všetkých mágov v meste. Potrebujem vás.“

„Máš pravdu, hadovi treba odťať hlavu,“ ozval sa znova tajomný mág.

„Nevieme pri tom, čo Galedus vlastne robí, o čo sa snaží. Ako ho môžeme zastaviť, keď ani nepoznáme jeho moc. Navyše má pod sebou tucty čarodejov, ochotných plniť jeho príkazy. Nemáme šancu,“ namietal starší mág s dýmkou.

„To nie je tak celkom pravda. Ja veľmi dobre viem, o čo mu ide,“ predstúpil Rosax a prezradil prítomným všetko o žriedle, Iliadorovej palici a mágií, ktorá žriedlo drží. Vysvetlil, čo chce Galedus spraviť a s informáciami od Duchov, aj kedy to spraviť. Rywen ho doplnil o svoje rozprávanie, ako unikli zo čarodejníckej slávnosti, dostali sa do Thaladunu a tam po boku druidov bojovali proti Šedým.

„Treba ho zastaviť čo najskôr,“ naliehal Rywen.

„Urobil z nás psancov vo vlastnom meste. Musíme sa skrývať ako potkany v kobkách. Pokiaľ je to, čo vravíš pravda, s tou mocou nás môže všetkých nájsť a zabiť. Musíme sa teda aspoň pokúsiť vydobyť si slobodu,“ zapojil sa Zoan.

„A keď budeme bojovať, zomrieme tiež,“ zahundral šedivý trpaslík.

„Ale aspoň zomrieme, pokúšajúc sa zastaviť tých tyranov,“ pridala sa mladá blonďavá čarodejnica.

„A načo nám to bude, radšej pôjdem preč z tohto mesta,“ pridal sa elf.

„Utiecť ako zbabelec, to nikdy. Od nás závisia osudy našich priateľov a kolegov a obyvateľov mesta, nemôžeme ich nechať napospas Galedovým Šedým Hávom,“ nedal sa iluzionista.

„Skôr či neskôr Galedus pôjde a s ním aj jeho režim. Zabudne sa na neho aj na jeho zločiny,“ povedal mág v rúchu farby morskej hlbiny.

„Počul som príbehy o mocných čarodejoch a čarodejniciach, ktorí bojovali proti démonom z Pekelnej priepasti. Počul som o múdrych mágoch, ktorí rozvíjajú Umenie a predávajú svoj odkaz ďalej. Počul som o zázrakoch, ktoré vykonávali vo všetkých kútoch sveta, ale to, čo tu teraz vidím, nie sú tí hrdí kúzelníci. Vidím len do seba zahľadených zbabelcov. Znechucuje ma to a mrzí, že musím vidieť magické umenie takto upadať,“ pokračoval Rywen.
„Tak či onak, ja pôjdem a trebárs aj sám sa postavím Galedovi a jeho kúzelníkom.“

„Máš guráž mladý. Alebo si úplne hlúpy,“ poznamenal trpaslík v rúchu Ifernosových mágov.

„Možno áno, ale s Ifernosovým požehnaním sa mi možno podarí ich zastaviť,“ odvetil na to pohotovo Rywen, spoznajúc v trpaslíkovi jedného zo svojich kolegov z Chrámu Večného Ohňa. Trpaslík si pozorne premeral mladého čarodeja a potom riekol:
„Zdá sa, že oheň kráča v tvojich šľapajach a v očiach sa ti odráža lesk Večného Ohňa. Skoro som ťa nespoznal, dlho to bolo, čo som naposledy navštívil Chrám. Ako sa má Pyrodhar. Už som toho starého podpaľača dlho nevidel,“ usmial sa prvý krát trpaslík a podišiel k Rywenovi, aby si potriasol s ním ruku.

„Myslím, že Ifernos stojí dnes pri tebe. Keď to tak je, možnože sa nám podarí toho nafúkaného šedého pandrláka zaraziť hlboko do zeme. Ja som Theram a počítaj so mnou,“ riekol mu trpaslík.

„Tie príbehy, ktoré si počul, boli pravdivé, mnohokrát však prifarbené. My sa môžeme tiež zapísať do jedného takého príbehu. Možnože si jedného dňa budú ľudia šeptať o bitke medzi čarodejmi a naše mená sa zapíšu do ich myslí. Minimálne do myslí mágov a čarodejov. Idem do toho s tebou, ale potrebujeme nejaký plán,“ pridala sa k nim blonďavá čarodejka, ktorá sa predstavila ako Simia.

„Elern Fabernick, meno moje. Počúval som vás dôkladne a zdá sa, že to bude pekná sranda. Máte plnú moju podporu a taktiež môjho Otesánka,“ ozval sa malý gnómsky čarodej, ktorý sa doteraz s niečim hral. Rywen netušil, kto alebo čo je ten Otesánek, ale každá pomoc sa hodila.

„Všetci ste blázni. Šedý vás premenia na popol akonáhle vystrčíte nos z tejto diery,“ povedal elf.

„Takže ty tu budeš sedieť na prdeli a dívať sa jak náš rozfašírkujú, čo? Alebo utečieš domov za maminkou a schováš sa jej pod sukňu, kým všetko neprejde, že?“ dobŕdzala do neho Arvien. Elf sa na ňu škaredo pozrel.

„Ale počkaj, ty domov nemôžeš ísť. Chudátko Nath’aniel,“ doberala si ho elfka. Očividne to zabralo, pretože elf stíchol a sklopil zrak.

„Budúcnosť je nepriehľadná ako kalné jazero, nevidieť až na dno. Jediné, čo nám zostáva, je ponoriť sa a presvedčiť sa na vlastné oči. Kto však zostane na brehu, nič neuvidí. Tarkas a Kruh Vody ide do toho s vami,“ prehovoril tajomným hlasom mág v tmavej róbe.

„Pravý bojovník pozná, kedy bojovať a kedy zase treba ustúpiť a žiť, aby mohol bojovať aj ďalší deň. Ja síce nie som bojovník, ale poznám, že teraz je tá chvíľa, keby sme sa mali prestali skrývať a zaútočili pre zmenu teraz mi,“ riekla rovnako tajomne vyzerajúca čarodejnica v čiernom rúchu posiatom zlatými runami. Nevidel jej do tváre, ktorú halili čierne tiene.

„Maerlin Zaklínačka ukáže tým šedým, čo je to pravá moc mágie,“ dokončila napokon.

Starý magister Devalon si len potiahol z fajky a riekol: „Povedal som si, že na staré kolená už nebudem robiť žiadne blbosti, ale ďas to ber, aspoň si užijem trochu zábavy pred smrťou.“

„Duchovia budú s vami,“ ozval sa tichý šepot, ktorý bol ledva počuť. Nikto nevedel, odkiaľ sa to ozvalo a aj samotným čarodejom a čarodejniciam prebehol pri tom mráz po chrbte. Ostatní sa k nim pridali tiež, vidiac, že mnoho uznávavných mágov ide do toho.

„Tak, teraz si len treba pripraviť plán,“ navrhol Nath’aniel. Všetci prekvapene na neho pozreli.

„My už máme niečo vymyslené, len to chce trochu doladiť,“ prehodil Rywen.
Po porade ich Koralový strážci odviedli do malej komnaty, kde sa mohli ako tak prespať.

„Mohli to tu aspoň vymalovať,“ posťažovala sa Vizira, vyťahujúc z brašny prikrývku.

„Mám tu odkaz pre Rywena,“ oznámil strážca, ktorý sa vyrútil z chodby.

„Ja som Rywen.“

„Maerlin Zaklínačka si praje tvoju spoločnosť.“

Rywen prekvapene nadvihol obočie. Podobne prekvapený boli aj jeho priatelia.

„Kedy?“

„Čo najkôr to pôjde, Magus.“

„Tak to aby som ju nenechal dlho čakať,“ riekol Rywen a vybral sa k strážcovi.

„Dávaj si pozor, zaklínači sú čudáci, dokonca aj na mágov,“ upozornila ho Vizira.

„Neboj sa, viem sa o seba postarať,“ venoval jej úsmev a už sa strácal v chodbe. Vizira len pokrútila hlavou.

Strážca ho viedol bludiskom podzemia až do k dverám, za ktorými bola pravdepodobne komnata onej zaklínačky. Strážca kývol, aby vošiel. Rywen teda otvoril dvere a vstúpil. Ocitol sa v neveľkej komnate, skôr to bola komora, zaplavená štiplavou vôňou vychádzajúcej z misky na stolíku. Celá bola ponorená do mdlého svetla jedinej pochodne umiestnenej v rohu.

„Viem, čo hľadáš, Rywen O´Doren,“ privítal ho tajomne hlboký hlas zaklínačky. Vynorila sa z rohu, jej čierna róba sa šúchala po kamennej dlážke ako dáky had. Rywen bol znepokojený a obkľúčil ho neznámy, skľučujúci pocit. Atmosféra miestnosti na neho pôsobila ťaživo.

„A čo teda hľadám?“ vyskúšal ju Rywen.

„Odpovede.“

„Tie hľadáme všetci.“

„Áno,“ usmiala sa, teda pocítil jej úsmev, pretože cez hrubú kutňu jej nevidel do tváre, „všetci hľadáme odpovede, ale ja ti ich môžem poskytnúť. Záleží na tom, či si ochotní položiť mi otázku.“

Náhle Rywen vedel, čo sa chce spýtať a mal dojem, že ona to vedela tiež.

„Kde nájdem vraha mojich rodičov?“

„Neboli to tvoji pravý rodičia, to dobre vieš. Prečo ti teda toľko záleží na pomste?“
Netušil, odkiaľ toho tá žena toľko vedela.

„Nezaslúžili si to.“

„Dobre teda. Otázka je položená. Poďme teda nájsť odpoveď. Varujem ťa. Možno sa ti páčiť nebude, možno jej nebudeš rozumieť, ale lepšiu nedostaneš. Chceš ju teda poznať?“

„Áno.“

Maerlin ho ponúkla, aby si sadol za stôl. Sama si sadla oproti nemu. Teraz lepšie videl jej jemné rysy na tmavej tvári. Bola rovnako ako Vizira Baghadarmenka.

„Skôr než dostaneš svoju odpoveď, musíš vedieť niekoľko vecí. Ako iste vieš, zaklínači pracujú s istým druhom mágie. Je to mágia symbolov, rún, znakov, písma. Dokážeme vidieť vzorce, predivá stvorenia ako v prírode, v usporiadaní zdanlivo chaotického sveta. Dokážeme vidieť symboly a vzorce všade, kam sa pozrieme. Existujú runy, ktoré vznikli na základe spoločného jazyka. Všetky jazyky a dialekty vo svete, dokonca aj vesmíre, sú len odvodené z tohto prajazyka, prapísma. Zaklínači nielenže vidia tieto symboly a dokážu ich čítať, dokážeme ich aj napísať. Pomocou nich dokážeme vidieť súvislosti, ktoré ostatným unikajú, pritom ich majú takpovediac priamo pred nosom.“

„Dobre, ale ako to súvisí so mnou a tým vrahom?“

„Trpezlivosť. Predtým, ako sa dozvieš svoju odpoveď, musíš vedieť kto si.“
„
Kto som? To predsa viem.“

„Meno, titul, hodnosť, povolanie, záľuby, túžby, to nie je to, čo mám na mysli. Myslím tvoje pravé meno, tvoj osud.“

„Čože? Nerozumiem.“

„Tak ako každý strom, rastlina, zviera, dokonca aj oblak či kameň, aj ľudia majú v sebe určité symboly, prepletené vo vzorcoch a tie určujú ich život a osud. Predtým, než ti poviem, kde je tvoj nepriateľ, musím odhaliť tvoju podstatu. Len tak dokážem nájsť aj jeho, pretože je s tebou spojený.“
Postavila pred neho misku s podivnou tekutinou.

„Nahliadni cez Zrkadlo duše do svojho vnútra a odhalíš tak pravdu o sebe a o svojom nepriateľovi.“

Rywen sa neisto naklonil nad misku a pohliadol do nej. Nevidel nič, len tekutinu v nej. Od jej hladiny sa odrážalo svetlo z pochodne v rôznych odtieňoch. Začul nejaké hlasy, tiché mrmlanie si, ktoré sa zdalo vzdialené, ale intenzita sa stupňovala. Odrazu ho za hlavu zdrapili dve ruky a v hlave mu vybuchlo svetlo. Farby vírili všade okolo neho, telo už necítil, plával v prázdnom priestore. Bol zmätený a stratený. Hoci bol už niekoľkokrát vo sférach, nebol na takéto niečo pripravený. Toto dokonca neboli sféry, bolo to v jeho vnútri, vnútri jeho duše. Zaplnila ho náhla prázdnota. Ticho. Nič. Absolútny pokoj. Potom uzrel malú iskru, drobné svetieľko ani nie meter od neho. Ale čo tu znamenala vzdialenosť, v tejto prázdnote. Náhle sa svetlo začalo zväčšovať až ho celého obklopilo a on sa cítil oslobodený, ako keby splynul s celým vesmírom. Potom sa rozhliadol a naplnil ho nový pocit. Sloboda, voľnosť. Ako vták letel vesmírom a všade, kam prišiel, vzbĺklo ďalšie svetlo. Oheň nádeje.

Odrazu bol naspäť v potemnenej miestnosti. Maerlin mala stále ruky na ňom a on pocítil ostrú pálčivú bolesť na ľavej tvári. Zreval od bolesti, ktorá odišla práve tak náhle, ako sa zjavila.

„Čo to u všetkých sfér bolo?“ siahol si inštinktívne na popálenú tvár, ale nemal tam nič.

„Pozri sa sám.“ Rywen sa znova naklonil nad misku, ale tentokrát nedôverčivejšie. V mdlom svetle videl odraz svojej tváre, ktorú zdobilo tmavomodré tetovanie v tvare krídla z plameňov, ktoré mal okolo ľavého oka.
„Čo to znamená?“

„Tvoje pravé meno. Ner´rul Aneray. Azurový fénix.“

Rywen bol načisto zmätený. Nevedel, čo si má o tom myslieť.

„Ako toto všetko súvisí s tým temným elfom, ktorý my zabil rodičov?“

„Trpezlivosť, Azurový fénix. Tvoj osud je zahmlený a nepredvídateľný. O tvojej budúcnosti sa ešte len rozhoduje. Budeš bojovať a zvíťazíš, či padneš? Neviem, či to bude dnes, či zajtra, ale jedno viem iste. So svojim nepriateľom sa stretneš a nebesá sa ostrasú v základoch. Bohovia nech ti pomáhajú, pretože padneš a znova povstaneš zo svojho vlastného popola.“

„Ale kde ho nájdem? Kde sa s ním stretnem?“

„Na juhu. Musíš cestovať na juh. Tam sa rozhodne, či vôbec znova vstaneš.“