Cesta ohňom - 14. Kapitola: Vojna mágov

Nad mestom sa pomaly zbiehali ťažké šedivé mraky, vrhajúce zlovestné tiene do ulíc Mesta Pokladov, ako predzvesť niečoho zlého. Mračná na oblohe sa neustále menili a krivili, tvarovali do hrôzu naháňajúcich tvarov. Vzduch bol presýtený nejakým zvláštnym pachom, pretože aj zvieratá sa správali nezvykle, psy divoko brechali, mačky prskali, chovali sa podráždene, vystrašené, cítiac zlý osud, ktorý sa sťahoval nad mestom. Ľudia tiež radšej zostali zavretí vo svojich príbytkoch, hoci bolo ráno. Pre istotu, zo strachu z neznámeho, radšej zostali doma, kde sa domnievali, že sú v bezpečí. Obchodníci otvárali svoje podniky, no vidiac mrákavu a nevalný zástup odvážlivcov, ktorí vyšli do ulíc i napriek tomu všetkému. Ponurá atmosféra panovala nad celým mestom a najviac to bolo vidieť nad jej centrom, kde sa mračná zbiehali a miesili v podivnom víre, priamo nad Lotosovou vežou.

„Už to začalo,“ poznamenal Rywen, kráčajúci v spoločnosti svojich priateľov vyprázdnenými uličkami Delarysu, pozerajúc na oblohu. Vo vzduchu cítil ešte niečo, čo sem rozhodne nepatrilo. Mágia. Hoci ju zmyslami zachytil len okrajovo, vedel, že vzduch sa pomaly napĺňa energiou, ktorá si hľadá cestu von. A keď sa von dostane, tak im nepomôžu ani všetci bohovia. Všetci boli bojovo naladení a pripravení čeliť Šedým Hávom, hoci ich úloha bola trochu odlišná. Všetci zostávajúci mágovia, žoldnieri a ozbrojenci šľachticov a obchodníkov, zabijaci z rad Duchov, dokonca aj niektorí zbehnutí mestskí gardisti mali zaútočiť priamo na Lotosovú vežu, aby zaujali pozornosť Šedých Hávov.

Rywen a jeho družina sa mali potom prešmyknúť do Dhalorynovho paláca, sídla Šedých Hávov, kde mali nájsť a oslobodiť väzňov a potom prísť na pomoc hlavnej vlne útočiacej na Lotosovú vežu. Podľa informácii od Duchov, Galedus už začal rituál na odpútanie a získanie energie zo žriedla, hoci Rywen netušil ako ho chce dokončiť bez Iliadorovej palice. Nemohli však nič riskovať a preto teda mali zdržať Šedých Hávov čo najdlhšie. Pokiaľ by sa im podarilo oslobodiť väzňov, ich šance by vzrástli, dokonca by dokázali aj poraziť Šedé Hávy.

Rywen v rukách držal majestátnu Iliadorovu palicu. Artefakt v jeho rukách žiaril, hoci nebol pravý. Zoan totiž očaroval Rywenovu palicu tak, aby vyzerala presne ako tá Iliadorova. Tá pravá bola práve teraz v Zoanových rukách. Dlhý tmavomodrý kabát mu vial v prudkom vetre, zúriacom v uliciach a obrazce sa prepletali medzi sebou ako kvapky v daždi a vytvárali tak dojem vlniacej sa vodnej hladiny, ktorú miestami prepletali strieborné blesky. Arvien mala šabľu tasenú a spolu s Dargonom, ktorý mal pripravení pre každý prípad luk s nasadeným šípom, pozorovali bedlivo okolie, reagujúci na najmenšiu zmenu vetra, na najjemnejšie zašuchotanie.

Vizira si bola v obchode pre niekoľko elixírov, ktoré sa jej podľa nej určite budú hodiť a pár vecí. Slovom pár bolo myslené niekoľko tuctov, pretože keď z neho vyšla, bola doslova ovešaná amuletmi, na prstoch sa jej ligotali prstene a na rukách sa jej leskli náramky z alchymistického striebra. Rywen z nich cítil silnú magickú auru a Vizira teraz skôr pripomínala magicky obrnenú pevnosť, toľko mala na sebe čarodejních predmetov a artefaktov. Holt, alchymisti vedia, ako bojovať proti čarodejom. Rywen nenamietal. Jej výtvory im už párkrát pomohli z ošemetnej situácie.

Va’hael so stoickým mlčaním kráčal ako posledný. Na prvý pohľad sa mu nepáčili úzke kamenné ulice a vysoké budovy. Odhodlanie zastaviť Šedé hávy však bolo silnejšie ako jeho znechutenie nad mestom a preto pokračoval ďalej, s pokojom jemu vlastným. Jeho nový spoločníci sa mu začali pozdávať, hoci im na začiatku nedôveroval. Teraz, keď sú ich ciele spoločné, nevidel dôvod nedôverovať im.

Zatiaľ čo oni smerovali k budove Dhalorynovho paláca, zvyšok odboja smeroval k Lotosovej veži, patriacej Alistrusovi Múdremu. Ten tu však nebol a priestory v aj pred vežou sa len hemžili čarodejmi Šedých Hávov. Oni mali na seba upútať pozornosť, aby sa všetka sila Šedých Hávov sústredila na nich. Bola to samovražedná misia, ale bol to jediný spôsob, ako spomaliť, či dokonca zastaviť Galeda v jeho pláne. Zoan len dúfal, že Galedus ešte neprišiel na spôsob, ako zlomiť obranu Iliadorových zaklínadiel pútajúcich magický uzol. Zoan dúfal, že sa Rywenovi podarí preniknúť do väzenia a oslobodiť zvyšných čarodejov.

Našťastie v rukách držal Iliadorovu palicu, s ktorou pomocou hádam dokážu zabaviť Šedé Hávy na dosť dlho. Artefakt očaroval ilúziou tak, aby vyzerala presne ako obyčajná čarodejnícka palica, takže na prvý pohľad nebude pútať pozornosť. Keby sa však nejaký kúzelník rozhodol preskúmať ju bližšie, odhalil by klam. Teraz však nemal čas na pochybnosti. Teraz čakal na Rosaxove rozkazy, rovnako ako ostatní čarodejovia a bojovníci.

Lotosová veža bola klenotom vyčnievajúcim vysoko nad mestom, posadený na hore v jeho centre. Priestor pred ňou bol obklopený bielou mramorovou stenou posadenej do skaly. K nej viedlo veľké a široké schodisko, lemované sochami predchádzajúcich arcimágov mesta, Iliadorom Veľkým počnúc. Okrem nich však teraz bezpečie veže strážila patrola Šedých Hávov, rozmiestnených po polkruhovom priestranstve pred vežou, striehnucich, aby každý okoloidúci zvedavec odišiel kade ľahšie. Masívne železné dvere vedúce do útrob veže boli dokorán otvorené a aj pri nich strážili kúzelníci zahalený v šedých róbach. Svojim i magickým zrakom bedlivo sledovali okolie, prichystaní okamžite zasiahnuť. Odrazu v strede vybuchlo slnko, teda aspoň tak im to pripadalo, pretože jasné svetlo ich všetkých do jedného oslepilo. Čoskoro sa však vytratilo a opäť zavládol sivý zamračený deň. Šedé hávy obrátili svoj zrak na postavu, ktorá sa zjavila na vrchnom okraji schodiska, priamo uprostred nich.

„Zdravím vás, Ariel, Miriam, Vendon, Kalix, Rob a Erich. Dnes na nejako nevyšlo počasie na naše stretnutie, čo?“ prehovorila priateľským hlasom osoba odetá vo fialovom rúchu.

„Čo tu chceš, Rosax?“ zvolal šedý čarodej najbližšie k nemu.

„Ale no tak Vendon. To už nemôžem navštíviť starých priateľov a hodiť s nimi reč?“ oboril sa s nevinným výrazom Rosax.

„Už nie si jedným z nás Rosax. Máme príkazy ťa na mieste zabiť za zradu,“ odvetil čarodej s hlasom chladným ako morské dno. Rosaxov úsmev sa mu z tváre pomaly vytratil. „Škoda, že to berieš takto Vendon. Viem, že poslúchate len Galedove rozkazy. Ale vy tiež s ním nesúhlasíte, rovnako ako ja. Ešte máte čas. Ešte sa môžete postaviť Galedovi.“

„Galedus má možno excentrické metódy, ale chce len vniesť poriadok do sveta. Už nebudú žiadne vojny, žiadne utrpenie, pokiaľ budeme nad svetom bdieť my.“

„Takže už aj ty, Vendon? Nikdy by som si nebol pomyslel, že tak múdry čarodej ako ty sa dá zmanipulovať Galedom. To, čo robí, prinesie svetu len ďalšie utrpenie a vojny, čo to nechápeš? Takú obrovskú moc nedokáže nikto uniesť, ani Iliador to nedokázal, preto ten uzol uzavrel.“

„Nie, ty nechápeš Rosax. Prišiel si nás presvedčiť, aby sme prestali, aby sme zradili rovnako ako ty?“

„Na malú chvíľu som v to dúfal, ale ako vidím, zbytočne. Aspoň som to skúsil. Verím, že ak sa nabudúce stretneme, bude to za lepších okolností.“

To bol signál pre čakajúcich čarodejov. Zasvišťali zaklínadlá, vzduch zaprašťal. Pred vežou sa objavili mágovia odboja, útočiaci na Šedé Hávy. Tí však boli pripravení, prvé zaklínadlá sa len neškodne rozbili o ich magické štíty. Ich odpoveďou boli vlny magickej energie vrhnuté po objavivších sa čarodejoch. Niektorí sa im vyhli, no tí, ktorých zasiahli, odleteli dozadu a navyše boli zbavení magickej ochrany a tí menej štastní roztrhaní. Rosax uprostred namieril prstom na svojho bývalého kolegu. Jeho telom prešli výboje energie až po špičku prstu, z ktorého vyšľahli tri blesky, každy zasahujúc jedného Šedého Háva. Hoci boli dobre chránení, modré blesky energie ich zasiahli plnou silou a odhodili ďaleko dozadu.

Moment prekvapenia sa však vytratil, pretože sa na bojisku začali objavovať ďalší čarodejovia Šedých Hávov. To už však smerom ku schodisku bežali bojovníci a mágovia odboja, pripravení zapojiť sa do boja. Na ich čele bežal Zoan, povzbudzujúc ich bojovým pokrikom. Bitka o Lotosovú Vežu sa začala.



Rywen bol s Rosaxom spojený mysľami, síce len slabo, ale aj to stačilo na to, aby mu Rosax poslal správu: Teraz.

Keď zvuky boja a ozveny kúziel doľahli až k nim a Rosaxov príkaz zarezonoval Rywnovi v hlave, rozbehli sa k Dhalorynovmu palácu. Počuli odtiaľ zvuky zhonu a záblesky. Šedé Hávy sa začali premiestňovať k Lotosovej veži, aby pomohli svojim kolegom v boji. To bola ich chvíľa. Nemali veľa času, museli teda postupovať rýchlo. Rywen vytiahol z kapsy smaragd vyrezaný v tvare skarabea, ktorý mu dal Rosax aby prekonali ochrany brániace nepovolaným osobám vstúpiť do sídla Šedých Hávov. Priblížili sa až k mostu, vedúcemu cez kanál, križujúci mesto a oddeľujúcim palác od zbytku mesta. Rywen zamumlal zaklínadlo a zelený skarabeus sa rozžiaril. Načiahol ruku s žiariacim drahokamom tam, kde tušil okraj bariéry. Keď sa jej dotkol, zaprašťalo to a odhalila sa clona, ktorá sa pomaly začala trhať.

Prekročil teraz oslabený závoj a za ním jeho štyria spoločníci. Svižne prebehli mostom i nádvorím až k veľkým a bohato zdobeným dverám paláca. Hoci boli zapečatené kúzlom, s pomocou zaklínadla a smaragdového skarabea ich nebolo ťažké otvoriť. Ocitli sa vo veľkej sále, ktorá by svojou veľkosťou pohltila jedno celé menšie námestie a jej steny hýrili maľbami a sochami. Nikde však nebolo ani stopy života, mŕtvolné ticho. Práve to čakali. Teraz museli čo najrýchlejšie nájsť uväznených čarodejov. Rosax im povedal, že ich uväznili niekde v paláci, ale ani on presne nevedel kde, prezradil im ale, že by to mohlo byť niekde v suteréne, kde sú palácové sklady a pivnice, alebo v západnej časti, kde bývala posádka gardy spolu s väznicou. Šedé Hávy si prispôsobili priestory panského sídla svojim potrebám a vylepšili ho svojimi vlastnými vynálezmi, takže nájsť čokoľvek v tomto bludisko bola takmer nemožná úloha. Bežali k opačnému koncu haly, keď sa v strede zarazili. Rywen pocítil náhlu zmenu v magickom poli a ucítil mocné kúzlo. Z čista jasna sa pred nimi objavil mág v šedom rúchu s tvárou ponorenou v kapucni. Po stranách sa zjavili ešte ďalší dvaja.

„Mysleli ste si, že preniknete do nášho sídla bez povšimnutia? Aké úbohé. Vy aj ten váš smiešny odboj skončíte rýchlo, nie ste pre Šedé Hávy žiadnym súperom.“

„Smiešny ste vy, ak si myslíte, že dokážete spútať Nód pod Lotosovou vežou,“ odvetil mu na to Rywen pevným a odhodlaným hlasom.

„Bez Iliadorovej palice to bude ťažšie, ale nie nemožné. Navyše si nám ju priniesol priamo pod nos.“

Rywen vedel, že sú v pasci. No taktiež vedel, že čarodejovia sa nepokúsia urobiť nič, pokiaľ si budú aj naďalej myslieť, že v rukách drží skutočnú Iliadorovu palicu. Čas rýchlo utekal a Rywen tuho premýšľal.

„Vydám vám ju pod jednou podmienkou,“ ozval sa po chvíli. Spod kutne ucítil zvedavý pohľad.

„Pustíte všetkých väzňov, ktorých tu neprávom držíte.“

Postava v šedom vybuchla v smiech.

„Naivný a hlúpy, to nie sú kvality, ktoré by som od teba očakával. Dáš nám tu palicu a ja sa prihovorím u Galeda, aby vás všetkých nezabil. Už len malá chvíľa a ten váš úbohý útok na Lotosovú vežu bude rozprášený.“

V jednom mal ten všivák pravdu, každú minútu, ktorú tu premárnili sa odboj dostáva pod čím ďalej väčší tlak Šedých Hávov. Musel si pohnúť. Slova sa tento krát ujala Arvien. Hlas toho čarodeja jej totiž pripadal nejaký známy.

„Ukáž aspoň svoju tvár ty kus ľudského hovna, nech viem koho to rozsekám na márne kusy.“

„Ak sa domnievaš, že som človek, podceňuješ ma,“ odvetil mág a dal si dole kapucňu. Tvár, ktorú odhalil, patrila elfovi s rysmi nie nepodobnými aké má Arvien, dokonca aj farbu vlasom mal podobnú – gaštanovo hnedú. Oči, hoci ich mal rovnako ako Arvien, zafírovo modré, nežiarili rovnako ako jej, ale nejako inak. Niečo v nich sršalo čírym zlom.

„Erliam? Si to ty?“ hlesla prekvapená elfka, keď uvidela tvár svojho brata.

„Nespoznávaš ma, tvoju vlastnú sestru?“

„Poznávam ťa, ale už nie si viac moja sestra. Až donedávna som len nečinne prizeral, ako naša rasa upadá, ako si hovieme pohodlne v našich lesoch. Ale ja som túžil po niečom väčšom, po sláve a uznaní, po moci, ktorú mám na dosah ruky.“

„Ty nie si Erliam. Môj brat by nikdy takto nehovoril. Možno nosíš jeho masku, ale jeho srdce je iné, pretože je rovnaké ako to moje,“ riekla Arvien tak chladným hlasom, že aj Rywena náhle zamrazilo.

„Tu nejde o to, kto som a kto nie som. Dajte mi tú palicu a ja vás možno ušetrím dlhej a trýznivej smrti,“ zopakoval elf.

„Odovzdám ju len ak oslobodíte väzňov,“ zopakoval znova Rywen.

„Hej, ak neoslobodíš okamžite väzňov, zrovnáme vám to tu so zemou,“ ozvala sa sebavedome Vizira. Všetci na ňu vrhli prepaľujúci pohľad.

„Zdá sa, že to nikam nevedie. No nič, aj tak som tu skončil. Nech si ten Galedus robí podľa svojho...“ a začal pomaly recitovať slová zaklínadla. Rywen neváhal a začal tiež, dúfajúc, že ich ochráni pred čímkoľvek čo na nich Erliam vrhne. Mágovia po stranách tiež začali mrmlať kúzla za sprievodu divokej gestikulácie. Dargon neváhal a vystrelil šíp po čarodejovi napravo. Lesnými duchmi očarovaná strela preletela čarodejovou bariérou ako nôž maslom a zabodla sa mu priamo do oka. Čarodej okamžite prerušil kúzlenie a nespútaná energia sa mu vyšmykla spod kontroly. Následný gejzír iskier a drobných výbuchov ho roztrhal na kusy.

Druhý čarodej vľavo stihol dokončiť svoje kúzlo a z jeho dlane vystrelila žiarivá biela guľa. Vizira však mala pohotovo prichystanú paličku s rušiacim kúzlom a jedným magickým príkazom guľu surovej energie rozptýlila. Vtedy bol už pripravený Va’hael. Jedným dupnutím vyslal k čarodejovi vlnu, šíriacu sa dlažbou až k nemu, až pod ním doslova vybuchla v gejzíre kameňov a dlaždíc. Rywen sa pripravoval na najhoršie, keď elfí čarodej dokončil svoje zaklínadlo skôr než on. Napriahol pravú ruku a z jediného prsteňa na nej vystrelil lúč šedého svetla. Keď sa dotkol Rywena, ucítil sa neprirodzene ľahký, až že by bol schopný lietať. Nebol to však dobrý pocit, mal práve opačný účinok, zachvátila ho panika a strach, jeho duša aj telo sa proti tomu bránilo, ale boli príliš slabé. Náhle Rywen uvidel ako sa všetko vôkol neho točí a stráca sa vo víre šedého dymu, až ho nakoniec pohltil celého.

Arvien len videla, ako sa Rywen stráca v šedej hmle, kým po ňom nezostala len iluzórna Iliadorova palica, padajúca s tupým rachotom na podlahu.

„Nieee,“ skríkla, ale bolo už neskoro. S tasenou šabľou sa vyrútila na toho, kto býval jej bratom. Erliam jedným gestom privolal palicu k sebe a pevne ju zovrel. Pocit triumfu sa mu však okamžite vytratil z tváre, keď si uvedomil, že palica je len podvrh. Uvedomil si však aj neskoro, keď ho zúrivá elfka schmatla za rúcho a povalila na zem. Na krku ucítil chlad jej čepele a ešte chladnejší pohľad jej očí. Elfka sa pozrela do jeho krvavočervených očí a teraz už si bola istá, že tento elf nie je jej bratom, ale len niekým, kto nosí jej masku.

„Kde je Rywen, ty zkurvysyn?“ vyslovila každé slovo so zúrivou razanciou, aby jej poriadne rozumel. On sa však začal len smiať hrôzostrašným smiechom šialenca. Potom sa rozplynul vo vzduchu, ako by bol len para.

„Nenávidím čarodejov,“ precedila pomedzi zuby elfka a vstala. Jej pohľad dopadol na omráčeného Šedého Háva v rohu a keby dokázala pohľadom zabíjať, bol by už isto mŕtvy.



Nath’aniel sa pobavene zasmial, keď jeho kúzlo – guľa zmotaných a prepletajúcich sa bleskov, ktorá práve poletovala medzi mágmi Šedých Hávov, zasiahla svojimi všade vystreľujúcimi výbojmi ďalších dvoch čarodejov a škaredo ich spálilo. Bol to však len drobný úspech v porovnaní s ich terajšou situáciou. Museli sa stiahnuť až hlboko do stredu schodiska, pretože Šedým Hávom sa podarilo využiť svoju početnú prevahu a vytlačiť ich z nádvoria veže. Rosax sa tuho sústredil, aby zneškodnil čo najviac zaklínadiel, vrhaných Šedými Hávmi. K tomu mu dopomáhal Zoan, zovierajúc v rukách Iliadorovu palicu a mumlajúc si neustále slová mocného kúzla, ktoré chránilo všetkých v jeho dosahu pred ničivými kúzlami Šedých Hávov. Oči mu pri tom žiarili nadpozemskou bielou žiarou, ako využíval moc ukrytú v palici. Zatiaľ Zoanove iluzórne kópie miatli šedých čarodejov. Keď si mysleli, že už ho zasiahli, ilúzia sa rozptýlila a nahradila ďalšími dvoma a tak ďalej. Pritom nedokázali rozlíšiť, ktorý je ten pravý a tak naslepo míňali svoju energiu.

Najväčší úspech zožínal Elern so svojim belarytovým golemom. Golem bol sám o sebe imúnny voči mágii a tak bez problémom rozsieval svojimi päsťami skazu medzi Šedými Hávmi. Tí sa snažili ho zničiť aj spútať, no kúzla sa od neho odrážali ako hrach od steny. Elern na jeho ramene pri tom kúzlil o sto šesť, chŕliac pri tom magické úlomky ostré ako britva na čarodejov, inokedy zase ohnivé gule vybuchujúce v pekelné plamene, rozsievajúc tak dokonalý chaos.

Šedé Hávy však neboli žiadny amatéri. Traja čarodejovia z odboja podľahli ich mágii. Využívajúc pri tom surovú magickú energiu v jej najčistejšom stave. Také kúzla dokážu preniknúť aj tou najlepšou magickou ochranou. Desať Šedých Hávov uprostred nádvoria pred vežou utvorili magický kruh, uprostred ktorého stál najskúsenejší čarodej. Deväť mágov tak dávalo svoju energiu tomu v strede a ten ju sústredil do jedného silného kúzla. Z oblohy začali padať obrovské cencúle so smrteľne ostrými špicami, rozbíjajúc sa s rachotom o zem ale aj o telá. Zároveň sa zdvihol skučiaci mrazivý vietor, ktorý sa do nich zahrýzal svojimi chladnými tesákmi. Mnohí nechránení čarodejovia aj bojovníci podľahli pod náporom ľadovej smršti, ktorá sa na nich valila z oblohy. Rosax zaklial. Takto to dlho veru nevydržia. Dúfal, že si Rywen švihne.



Rywen otvoril oči. Pripadalo mu to ako vo sne. Všade okolo neho plávali oblaky ako ostrovy na mori. Ticho. Mal pocit, akoby padal, ale pri tom sa len vznášal v prázdnote. Vôkol bola len šeď, nekonečno jej odtieňov. Skľúčenosť, samota. Tie pocity ho ovládli a naplnili ho. Smútok, večnosť, samota. Tie pocity však neboli len jeho. Uvedomil si, že je tu ešte niekto. V tomto nekonečnom priestore okrem neho musela byť ešte ďalšia bytosť, no nevedel určiť aká. A či je vôbec priateľská alebo nie. V tom sa jeden z oblakov pred ním premenil. Teraz vyzeral ako ľudský trup s hlavou a rukami. Každý jeden detail bol akoby zahmlený, ale pri tom ostrý. Jeho zmysli boli zmätené, ale ako tak dokázal rozoznať obrysy veľkého človeka. Tam, kde mala byť tvár však boli len nejaké nejasné obrysy a dve úzke štrbiny, žiariace vlastným, nadpozemským jasom. Rywen vedel, pred kým to stál.

Bola to bytosť pochádzajúca mimo hmotný svet a pri tom zosobňujúca jeden z jeho aspektov, stelesňujúca podstatu vzduchu – živel, elementál vzduchu. Dal si do súvislosti predchádzajúce udalosti, ktoré sa mu náhle vyrojili v hlave. Dávalo to zmysel. Ten elfí čarodej ho musel premiestniť do inej sféry, v tomto prípade do sféry vzduchu. Spomenul si, že posledné, čo videl bol prsteň. No jasné. On ho uväznil do tejto sféry mimo priestor. Bol v kaši. V hlave ucítil náhly tlak, akoby sa niečo z vonku tlačilo do jeho mysle. Naberalo to na sile a silou mocou to chcelo prekonať jeho prirodzené zábrany chrániace jeho myseľ a dušu. Elementál sa snažil dostať do jeho mysle. Vedel, že je to jediný spôsob ako s ním komunikovať, ale taktiež sa ho mohol pokúsiť ovládnuť, alebo zničiť. Tlak už bol taký neznesiteľný, až si myslel, že mu pukne hlava. Odrazu povolil, poddal sa tej sile a nechal ho prejsť do svojej mysle. Bolo to také náhle, že sa Rywenovi zatočila hlava a zahmlilo pred očami. Nečakaný prievan v jeho hlave o chvíľu prestal, ani si neuvedomil ako. Cítil len svieži, pokojný vánok.

Kto si? Zaznela mu otázka v hlave. Neboli to slová, skôr tok myšlienok, ktoré dávali tú otázku dokopy.

Rywen. Som priateľ, ó mocný elementál vzduchu. Odoslal svoj myšlienkový tok entite pred ním. Slová však nehlasne povedal v jazyku živlov. Dúfal, že tak si nakloní mocnú bytosť na svoju stranu a presvedčí ho. Nerád by zomrel v nejakej inej sfére bytia ako sa narodil.

Prečo rušíš Akkaneho svojou úbohou prítomnosťou? Do jeho mysle sa oprel skučiaci vietor.

Som tu uväznený čarodejom menom Erliam, v žiadnom prípade som nechcel ťa nechcel rušiť, ó mocný duch Akkane. Vietor v jeho mysli aj v sfére na chvíľu ustal. Akkane. To meno už niekde raz počul. Bolo to meno jedného z vyšších duchov, o ktorých sa učil u Rellena. Takže to nebol len nejaký elementál, ale rovno vyšší vzdušný živel – džin.

Takže aj ty si tu uväznený tým čarodejníkom. On však nie je ten, za koho sa vydáva. Je falošný a podlý ako celá jeho rasa. Preniklo do jeho mysle unavene.

A kde je to tu? Spýtal sa opatrne Rywen. Dúfal, že jeho otázka džina neurazí.

Toto je časť môjho domova. Bývala. Odtrhnutá od zbytku, visiac v prázdne pripútaná železnými okovami. No jasné, ten prsteň, nachádzali sa v ňom. Rywen súcitil s elementálom. Tu beží čas inak ako v normálnom svete. Mohol tu stráviť hodiny a pri tom by neprešla ani sekunda. Akkane tu musel byť už celú večnosť. Hoci duchovia vnímajú čas inak ako bežní smrteľníci, ak ho teda vnímajú, musí to byť pre neho ťažké žiť v uzavretom priestore a čase, bez možnosti ujsť. Pre takú mocnú bytosť to musela byť riadna potupa. Nezávidel mu to a zároveň s ním súcitil. Musí prísť na to, ako sa odtiaľto dostať. Našťastie mal dosť času, priam večnosť. Ani si to neuvedomil, ale všetko, čo si myslel, počul aj jeho vzdušný spoločník.



„Nedovoľ mu prehovoriť, pohnúť prstami, ani dokonca myslieť,“ prikázala Vizira Arvien, držiacej zo zadu spútaného čarodeja. Mal na sebe početné modriny a podliatiny, ako od kamenného výbuchu, tak od elfkiných rán.

„Nebude lepšie z neho vymlátiť dušu?“ spýtala sa elfka, na čo sa začal kúzelník ešte viac mykať. Jeden kopanec pod koleno ho však upokojil. Spod žmochlanej látky slúžiacej ako roubík sa ozvalo slabé zastonanie.

„Myslíš si, že to bude fungovať?“ spýtal sa nedôverčivý hraničiar alchymistky, ktorá práve odzátkovala drobnú fľaštičku z priezračnou tekutinou.

„Nikdy som ho neskúšala na čarodejovi, ale podľa receptu by to malo vyjsť. Hypnotizér by mal zabrať do minúty.“

„Hypnotizér?“ spýtali sa naraz druid aj hraničiar.

„Sérum, ktoré z kohokoľvek spraví vášho oddaného služobníka. Trochu som upravila elixír pravdy a zmiešala ho s prísadami, ktoré sa väčšinou robia na prípravu jedov a vuolala, hypnotizér bol na svete. Nielen, že bude hovoriť pravdu čistú jak sklo, ale navyše urobí čokoľvek o čo ho požiadam,“ usmiala sa šibalsky Vizira.

„Tak už mu to nalej do chrápy, nech to máme z krku,“ poručila jej elfka. Alchymistka vytiahla šedému kúzelníkovi látku z pusy, čo využil na to aby niečo začal hovoriť, no elfka mu tak silno stisla ústa, že z nich vyšiel len čudesní fľusot. Kopla ho kolenom a on zavil, čo Vizira využila na to, aby mu do hrdla naliala obsah fľaštičky. Chcel ho vypľuť, no Arvien mu pridržala ruku k ústam, až kým to neprehltol. Najprv sa nič nedialo, potom mu z ničoho nič navreli žili na čele a zreničky sa mu neprirodzene rozšírili. Elfka odtiahla ruku a znechutene si ju utrela od slín o čarodejove rúcho.

„Váš oddaný služobník očakáva rozkazy, moja pani,“ riekol čarodej plne pod vplyvom elixíru.

„Kde je Rywen a ten všivák, čo sa vydáva za Erliama?“ vyprskla na neho Arvien.

„Prepáčte, ale neviem. Prosím, netrestajte ma,“ hlesol bedákajúci mág.

„Naozaj to funguje? Nemám ho pre istotu ešte raz udrieť?“ vrhla sklamaný pohľad na Viziru.

„Nie, hovorí pravdu, som si istá. Keď nevie, tak to skutočne nevie. Musíme na to inak. Ako ste vedeli, že prídeme?“

„Povedal nám to Galedus. Vravel, že sa strhne bitka dnes ráno a že vy sa budete snažiť oslobodiť zajatcov. Erliam sa sám ponúkol, že vás tu počká a prichystá vám pascu.“

„Prečo zrovna on?“

„Mal s Rywenom iné plány. Nám len povedal, že ho máme zajať a vás ostatných zabiť. Potom sme mali zobrať palicu ku Galedovi.“

„Aké plány? O čom to hovoríš?“ naliehala elfka.

„Neviem, nič bližšie nám nepovedal.“

„Toto nikam nevedie,“ povedal Dargon. „Vieš, kde nájdeme zajatcov?“ spýtal sa omámeného čarodeja.

„Vo väzení v Žraločej veži.“

„Kde je tá veža, vieš nám ukázať cestu?“ náhlila na neho elfka.

„Áno, teleport je na druhom podlaží, zavediem vás tam, moja pani.“

Ľadové cencúle čoraz drvivejšie dopadali na slabnúcich mágov. Šedé Hávy využívali svojej výhody a zatláčali odboj ďaleko za schodisko. Tarkas konečne dokončil svoje zaklínadlo a od vyčerpania sa mu podlomili kolená. Cencúle sa začali topiť, až sa premenili na dážď. Mrazivý vietor sa tiež premenil na teplý južný vánok. Jeho priateľka ho podoprela a naliala do neho obsah flakónku, čo mala u seba. Tarkas sa otriasol, ale znova mohol stáť na nohách. Podarilo sa mu odvrátiť zaklínadlo a to bolo hlavné.

Teraz sa však na nich začala valiť iná pohroma. Obrovské ohnivé gule vyletúvali od čarodeja v strede magického kruhu a ako pekelná smršť dopadali na hlavy mágov, mnohí z nich vzbĺkli okamžite ako fakle, iní sa stihli včas ochrániť. Spŕška za spŕška sa valili vlny ohnivého útoku. Martiela sa na to už nemohla ďalej dívať. Nechala čarodeja zvíjajúceho sa na zemi v obrovských bolestiach s žiarivo červenou runou vypálenou na čele a vykročila smerom k veži, nevšímajúc si spúšte okolo, ohnivé strely sa jej bezpečne vyhýbali. Vo vzduchu nakreslila kľukatú runu a niečo zašeptala. Runa sa objavila uprostred čarodejníckeho kruhu, no tí si znamenia vznášajúceho sa vo vzduchu nevšímali. Zlaté krivky znamenia žiarili energiou. Potom zaklínačka vytiahla z vrecka ako päsť veľký hlinený disk s vyrytou rovnakou runou. S posledným vyrieknutým slovom zlomila disk. Runa vybuchla zlatou žiarou pohlcujúc všetkých čarodejov. Keď žiara pohasla, z kruhu už na nich nepršali žiadne ohnivé gule. Zdalo sa, že čarodejovia doslova zamrzli na mieste, bez známky pohybu. Všetci, najmä ostatní mágovia Šedých, zarazene sledovali ich znehybnených kolegov, čo sa s nimi stalo.

„Čo to bolo u všetkých pekelníkov?“ spýtal sa ohromený Theram.

„Znamenie,“ bola jediná Martielina odpoveď.



Nie je možné sa odtiaľto dostať. Prsteň ma ovláda a ten, kto ovláda prsteň, ovláda aj túto sféru. Povedal mu ohromný elementál.

Ja viem, ale musí byť spôsob ako sa odtiaľto dostať. Malá vada, chyba, trhlina, čokoľvek, čo by som mohol využiť.

Je tu niečo také, prsteň je mierne poškodení. Za tie roky čo som tu, som sa mnohé dozvedel. Aj to, že nie je možný únik.

Počkaj. Vravíš, že prsteň je poškodení? To by sa dalo využiť. Len ešte neviem ako. Bolo skutočne ťažké si spomenúť. Niekde v hlave mal tie informácie, len ich dostať. Za tie roky u Rellena aj v Chráme Ohňa ho mnohému naučili. Mágia bola mocná, ale nie dokonalá, vždy sa dalo niečo obísť, vždy sa dalo niečo spraviť inak. Len treba vedieť ako. Jediné zaváhanie, jediné klopýtnutie a ste naveky stratení. Mágia je nevyspytateľná vec, hlavne pre tých, čo sa s ňou zahrávajú. Ako ten nešťastní čarodej, ktorého roztrhalo jeho vlastné kúzlo, pretože sa nechal vyviesť z koncentrácie. Šíp do oka pravda dokáže človeka rozhodiť. Aj Galedus si zahrával s mocou presahujúcou jeho znalosti. To sa mohlo skončiť horšie, oveľa horšie. Za ten čas, čo tu strávil, Rywen to nedokázal odhadnúť, asi hodiny, sa s elementálom spriatelil, ak sa to dá tak nazvať. Boli obaja v rovnakej situácii. On musel nedobrovoľne slúžiť smrteľníkom, navyše odtrhnutí od svojho skutočného domova, večných sfér. Rywen však mal nápad aj schopnosti na niečo, čo elementála nenapadlo. Niekedy sa aj primitívne myslenie nižších bytostí zíde.

Ak tomu správne chápem, ty aj táto sféra ste pripútaní k tomu prsteňu.

Správne.

Ja som tu však len ako hosť, niekto kto sem nepatrí, žijem len vďaka tomu, že tu nie je žiadna zem o ktorú by som sa mohol rozpľasnúť. Teoreticky by som bol schopní sa odtiaľto dostať, potrebujem však nájsť tú trhlinu a ešte niečo, čo by ma spájalo s hmotným svetom. Niečo, čo je časťou niečoho, čo má základ v materiálnej sfére, čiže na zemi. Prehmatával si vrecká a potom ho trklo. Amulet čo nosí je predsa rozdelení. Druhá časť však môže byť kdekoľvek inde vo svete a v takom prípade nevedel, ako sa kúzlo zachová. Ďalej prehľadával obsah svojich vreciek, až našiel to, čo hľadal. Malý kamienok v tvare žaluďa. Zo slávnosti Samhein si toho moc nepamätal, ale niečo mu vravelo, snáď spomienka, či vnútorný hlas, že ten kameň je cestou ku slobode.

Preskúmal ho a jeho domnienky sa potvrdili. Drobný úlomok skaly patril k väčšiemu celku, nejakej skale v Thaladunskom lese. To by mohlo stačiť. Teraz len musel správne sformulovať kúzlo, aby dokázal rozšíriť tú trhlinu a s pomocou ohniska so základom v materiálnej sfére opustiť túto sféru. Ale ako dostať odtiaľto aj džina? Nemohol ho tu predsa nechať, zavretého v klietke ako nejaké zviera.



Šedý Háv ich viedol do jednej komnaty, kde podľa jeho slov mal byť teleport do Žraločej veže. Bol to jediný spôsob ako sa do nej dostať, pretože sa nachádzala uprostred skalnatej bariéry útesu, kde sa nedalo dostať ani po súši ani loďou, kvôli špicatým skalám a zradným prúdom. Bola tak dokonale skrytá, perfektné miesto pre väzenie, pretože aj keby z nej niekto ušiel, cez magickú ani skalnatú bariéru by sa nedostal.

Aké bolo však ich prekvapenie, keď v kruhovej komnate s mnohými oknami, vyplnenými dúhovými mozaikami, na nich čakali dvaja čarodejovia v šedom. Rovnako ako oni, boli prekvapení aj kúzelníci, vidiac jedného z nich ako vedie partičku dobrodruhov. Prví sa spamätal Dargon, natiahnúc tetivu luku s nasadeným šípom. Vystrelil rýchlo a jeho strela preto nebola príliš presná, zato trafila čarodeja do ramena. Druhý čarodej okamžite zareagoval, zosielajúc prvé kúzlo, ktoré ho napadlo. Z rúk mu vyšľahli magické výboje. Va’hael zaspieval pieseň prírodným silám, aby ich ochránili. Napriahol ruky v ochrannom geste a príroda jeho prosbu vyslyšala. Blesky sa zviezli po neviditeľnej kupole, ktorá sa zhmotnila vôkol nich. Na chvíľu si mysleli, že sú pohltení bleskovým útokom a spálený na popol, no blesky sa len neškodne skĺzali pred nimi.

Arvien sa s tasenou šabľou rozhodla doraziť zasiahnutého mága, avšak ten prekonal bolesť a zaútočil. Pohliadol elfke do očí s prastarými slovami na jazyku. Rozbehnutá Arvien sa zastavila, akoby prikovaná k zemi a začala bojovať s kúzlom. Čarodej však bol silnejší a jej sa pomaly podlamovali kolená, v spánkoch jej tepala krv a v hlave rezonovala obrovská bolesť. Zatínajúc zuby bojovala proti tej bolesti no márne. Vykríkla akoby ju na nože brali a to doslova, pretože cítila ako sa nehmotné čepele zabodávajú do jej tela, spôsobujúc jej nesmierne utrpenie. Dargon vystrelil po čarodejovi ďalší šíp, ale ten sa už na to pripravil a jedným gestom strelu odklonil od pôvodnej dráhy, neškodne ho nechajúc naraziť do steny. Vizira medzitým vytiahla z vačku fľaštičku a hodila ju doprostriedka miestnosti. Akonáhle sa rozbila, komnatu zaplavil štiplavý dym, dráždivý a páliaci v očiach. Všetci začali kašľať len Va’hael si začal spievať hrdelným hlasom, prekonávajúc tak nepríjemný dym. Krištáľová mozaika na oknách sa rozletela na márne črepy, keď do miestnosti vtrhol čerstvý vietor rozháňajúc odporný dym. Vietor zosilnel a premenil sa na víchricu. Druid napriahol ruky k dvom Šedým Hávom a prudký vietor sa do nich oprel. Ešte chvíľu odolávali náhlemu prievanu, ale surová prírodná sila ich strhla. Jediné, čo po nich zostalo, boli hrôzostrašné výkriky, keď sa strácali padajúci z okien. Ostatných divoký vietor ušetril. Va’hael vyzeral unavene, no na jeho tvári sa objavil spokojný úsmev.

Elfka však vyzerala stále pod vplyvom kúzla, stojaca na mieste bez jediného pohybu. Vizira k nej prišla a začala hľadať nejaký elixír vo svojej brašne, ale nedokázal nájsť ten vhodný. Druid k elfke podišiel a čosi si zamrmlal. Priložil ruku na Arvienine rameno a rozžiarila sa mdlým zeleným svetlom, ktoré prešlo na elfku. Trvalo to len okamih, po ktorom sa elfka konečne pohla. Rozhýbala stuhnuté končatiny a hodila vďačný pohľad na druida, ktorý len mlčky prikývol. Potom sa elfka obrátila k čarodejovi, ktorý sa zdal stále pod vplyvom kúzla, z očí jej sršala zlosť.

„Prečo si nám nepovedal, že portál strážia ďalší mágovia?!“

„Nepýtali ste sa na to, prosím odpustite!“ nariekal omámený čarodej.

„Prečo si nám aspoň nepomohol, keď na nás zaútočili?“ pokračovala v káraní Arvien.

„To bude asi tým elixírom, potrebujem ešte vychytať pár múch,“ ozvala sa tentokrát alchymistka.

„Tak to určite. Hej, čakajú na nás ešte nejaké ďalšie prekvapenia, pasce, skrytý čarodejovia, nečakané príšery?“ obrátila sa k čarodejovi.

„Pokiaľ viem tak už nič. Vstup do väzenia strážili len títo dvaja a Erliam mal priamo pod kontrolou celú Žraločiu Vežu.“

„Je možné, že ho tam nájdeme,“ zauvažoval Dargon.

„Dobre, teraz nás dostaň tam a žiadne podvrhy, je to jasné? Ak nás premiestniš do prostred oceánu tak si ťa osobne vyhľadám a vypitvem zaživa,“ pohrozila elfka čarodejovi, ktorý len s hrôzou v očiach prikývol a prichystal sa na kúzlo. Postavili sa doprostred miestnosti, kde bol na podlahe vyrytý magický kruh s geometrickými útvarmi rôznej veľkosti v jeho strede. V okamihu, keď začal odrecitovávať slová kúzla, obrazce sa rozsvietili vlastnou žiarou. Nakoniec žiara zaplavila celú miestnosť a keď pohasla, nezostalo po nich ani stopy.



Zatiaľ boj o Lotosovú Vežu prebiehal v plnom prúde. Zaklínadlá sa bili jedno cez druhé, kúzlo striedalo protikúzlo, magické bariéry sa prelamovali pod tiažou útokov a ozveny boja otriasali takmer celým mestom. Misky váh sa prelievali z jednej strany na druhú a vyzeralo to, že žiadna nemá na vrh. Rosax to však videl inak. On dobre vedel, že odboju pomaly dochádzajú sily, fyzické, psychické aj tie magické a ak nenastane rýchly obrat, Šedé Hávy ich rozdrvia. Nikto z nich nebol poriadny veliteľ, všetci bojovali takpovediac sami za seba, iba výnimkami spolupracovali spolu najviac traja čarodejovia. Zášť, závisť a vzájomná konkurencia vládla aj tu, uprostred bojovej vravy a mágovia boli príliš hrdí a podozrievaví na to, aby sa spolu bojovali, hoci stáli bok po boku proti spoločnému nepriateľovi. On, ani nikto iní z radov odboja nedokázal zjednotiť roztrúsené jednotky čarodejov a bojovníkov. Šedé Hávy mali na svojej strane oproti nim obrovskú výhodu. Nielen, že mali početnú prevahu a za každý padlý Háv nastúpil na jeho miesto druhý, ale boli aj zohraní, každí ihneď vedel kde je jeho miesto a vzájomne sa dopĺňali. Nebol to len súboj dobra so zlom, ale aj rádu s chaosom, pričom ich odboj predstavoval ten chaos. Malo to aj svoju výhodu. Šedé Hávy sa nevedeli často skoordinovať proti nepredvídateľným a rôznorodým čarodejom. Ťažko stavali obrany, keď nevedeli, čo na nich ďalšie zošlú. Jednoduché sa bolo ubrániť jednému čarodejovi, ale tridsiatim a k tomu z rôznych škôl mágie, to už bolo zložitejšie. Náhle si Rosax všimol, čarodejovia Šedých Hávov znova vytvorili magický kruh a pripravovali sa vychŕliť ďalšie smrtonosné kúzla. V tom si všimol to, čo Šedým Hávom v zápale boja uniklo. Medzi ich rady nepozorovane vnikli niekoľkí Duchovia – zabijaci, špeciálne vybavení na zneškodnenie čarodejov. Ich dýky a meče boli špeciálne očarované, aby prenikli čarovnými plášťami, čoho bol o malý okamih aj svedkom. Traja zabijaci zabodli svoje dýky do troch čarodejov, ktorí si ani nestihli uvedomiť, že sú mŕtvy, tak boli zapálení do boja. Skôr než si to niekto stihol všimnúť, rovnako nečakane ako sa zjavili, tak aj zmizli. Bola to viac než len mágia, uvedomil si bývali člen Šedých Hávov. Zamrazilo ho, keď si pomyslel, že by jeden zo zabijakov mal za cieľ práve jeho. Čarodejovia v šedom sa však dokázali znova skoordinovať. Spoločne vytvorili mohutnú magickú clonu, od ktorej sa kúzla neškodne odrážali. Elernov golem bol práve vystavený mohutnému protiútoku. Jeden čarodej zoslal na neho spomaľujúce kúzlo, druhý zase mocné zaklínadlo, ktoré oslabilo jeho imunitu na mágiu. Elern nestíhal odraziť všetky tie útoky, sám sa musel potýkať s obranou seba samého pred náporom mágov. Tretí po golemovi vyslal veľkú slizkú guľu, ktorá po náraze s ním vybuchla a všetko vôkol oprskala silná kyselina. Golem, oslabený čarami, tiež schytal dávku a pravé ramenu mu so syčaním požierala nenásytná tekutina, zahryzovala sa do vzácneho kovu, z ktorého bol vyrobený a rozpúšťala ho, až sa stala nefunkčnou. Elern zoslal spŕšku farebných gulí všade vôkol ako odpoveď. Každá guľa mala inú farbu a keď sa stretla s nejakým čarodejom, každá spôsobila iný efekt. Modrá sa rozpadla na tisíc tancujúcich a vybuchujúcich iskier, žltá pohltila všetko v ohni, zelená premenila dokonca jedného čarodeja na kamennú sochu. Jeho golem však už nevydržal a povolil pod náporom ďalších útokov, zhodiac svojho stvoriteľa.

Trpasličí kúzelník Theram vyvolal veľkú stenu plameňov, posilujúc ju ešte o ďalšie starobylé slová a mocné zariekadla, aby dokázala účinnejšie prekonať ochrany čarodejov. Žiara a teplo sálajúce z nej prekážalo Šedým Hávom, no nedokázali ju zneškodniť priamo, preto sa rozhodli zaútočiť na jej stvoriteľa. Na trpaslíka dopadla smršť energetických čepelí, no jeho ohnivý štít ich všetky pohlcoval svojimi hladovými plameňmi. Vedel však, že sa takto neubráni dosť dlho, našťastie mu na pomoc pribehol Zoan s Iliadorovou palicou a využil moc artefaktu na to, aby odrazil spŕšku magických striel späť na ich zosielateľov. Veľa mágov z odboja však už padlo a vyzeralo to s nimi bledo. Nath’aniel zostal uväznený v klietke vytvorenej z čistej energie, znemožňujúc mu kúzliť. Tarkas utrpel rozsiahle popáleniny a musel sa stiahnuť k Simii, ktorá so svojimi učňami liečila zranených kúzelníkov a bojovníkov. Vizira sa stratila neznámo kam. Ostatní teraz prešli z útoku do obrany a museli sa stiahnuť. Rosax spolu so Zoanom kryli ich ústup protikúzlami. Vyzeralo to s nimi skutočne zle.