Cesta ohňom - 15. Kapitola: Odhodené masky

Keď mal kúzlo pripravené, čomu vďačil aj svojmu živlovému spoločníkovi, ktorý mu pomáhal svojimi vlastnými znalosťami a často ho opravoval tam, kde si to Rywen nebol všimol, obrátil sa k Akkaneovi.

Už len chýba spôsob, ako ťa dostať odtiaľto.

To nie je možné. Čarodej ma pripútal k prsteňu, len vďaka tomu môže fungovať. Musel by si zničiť prsteň aby si ma odtiaľto oslobodil. Znela džinova odpoveď. Rywen sa toho obával, ale predsa musel existovať spôsob, ako vyslobodiť elementála z jeho väzenia. V tom ho to napadlo. Spomenul si, že v jednej knihe z Chrámu Ohňa čítal o spôsobe ako naviazať na svoju dušu cudziu entitu. Bolo to niečo podobné ako posadnutie démonom a tie vedomosti boli sprístupnené len najdôveryhodnejším mágom Večného Ohňa. Išlo o to, že čarodej podobne ako pri očarovávaní predmetu elementálom povolá živla do sveta, ale miesto toho, aby ho pripútal na predmet, pripúta ho k svojej duši. Je to veľmi riskantná metóda, pretože čarodej so slabou vôľou môže podľahnúť silnejšiemu duchu živlu a stať sa jeho otrokom. Ak však dokáže spútať elementála dostatočne dobre, dokáže využívať jeho moc, nepotrebujúc pri tom žiaden predmet ako médium. Mnoho mágov túto mágiu odsudzuje a považuje ju za tabu rovnako ako vyvolávanie démonov a nekromanciu. Teraz sa mu to však videla ako dobrá metóda.

Dokážem ťa dostať odtiaľto, ale bude to veľmi nebezpečné, pre oboch z nás.

Čokoľvek som ochotní pristúpiť, aby som sa dostal z tohto väzenia. Povedz, ako?

Musel by som ťa pripútať na svoju dušu a spoločne so mnou by si opustil sféru, čiže by sa mágia prsteňa zničila. Pokiaľ je však mágia, pútajúca ťa k prsteňu príliš silná, nebudem ťa môcť odpútať. Za pokus to však stojí.

Dobre, prehlásil po menšej odmlke elementál, pomôžem ti, ako budem vedieť. A predtým než začneš. Pokiaľ sa ti podarí ma oslobodiť, splním ti jedno želanie ako prejav vďaky.

To vôbec nie je nutné. Chcem sa odtiaľto dostať rovnako ako ty.

Mohol si sa odtiaľto dostať už dávno, ale ty si ochotní riskovať svoj život pre moju záchranu. My živly sme síce hrdý, ale nie nevďační.

V tom prípade jediným mojim želaním je pomstiť sa nášmu vezniteľovi.

Medzipriestorovou sférou sa prehnal burácajúci víchor, svojím kvílením pripomínal radostný smiech. Aj obloha preplnená mračnami sa premenila z nevýraznej šedi na červeno – oranžovú zmeť farieb, pripomínajúcu oblohu pri východe slnka. Rywen neváhal a dal sa do kúzlenia. Uvoľnil svoju myseľ čo najviac sa to dalo a otvoril ju džinovi. Pevne dúfal, že ho Akkane nepodvedie, inak by ho teraz mohol kľudne ovládnuť. Mohol kľudne čakať len na to, predstierajúc svoju depresiu z uväznenia, aby ho oklamal. Vyhodil si také myšlienky z hlavy a začal sa sústrediť. Buď zomrie alebo sa oslobodí.



Pre Arvien to bol jedinečný zážitok, rovnako ako aj pre ostatných. Ešte nikdy nezažila niečo podobné. V jeden moment len stála uprostred jednej miestnosti, keď ju zrazu obklopila silná žiara. Cítila, ako sa jej telo stráca, stáva sa ľahším a ľahším, už necítila zem pod zemou, ale len na chvíľu. Myslela si, že sa jej telo rozfúkalo do všetkých strán, ako by bolo len nehmotným obrazom sebe sama. Cítila sa ako vo víre, pociťovala akoby neustále točenie, akoby vo víre. Zrazu sa všetko vytratilo, znova stála na pevnej zemi. Zatočila sa jej hlava a prišlo jej zle.

Keď sa rozhliadla, zistila, že sú v podobnej komnate ako predtým, ale tu boli okná ešte nerozbité a z diaľky k nej doliehal šum mora, vĺn narážajúcich do skál. Všimla si taktiež, že aj ostatným prišlo nevoľno po teleportácii. Šedý Háv sa však stále neprítomne díval, ešte stále omámený elixírom. Vizira mu prikázala, aby ich odviedol k väzňom. Vyviedol ich z komnaty von, kde sa im naskytol dych berúci obraz. Uprostred prstenca vysokých a špicatých skál vyrastajúcich z mora obmývanými jeho azurovými vlnami sa na kamennom ostrove uprostred vypínala obrovská veža. Vyzdobená bola množstvom sôch a chrličov v tvare morských drakov, príšer z bájí ako boli sirény, harpyje, gargoyly. Boli to len bezduché sochy, avšak aj tak naháňali hrôzu. Kamenný most viedol ponad burácajúcu vodu, spájajúc tak vežu s teleportačnou komnatou. Jeho okraje lemovali sochy gargolyov, príšer s masívnymi psími telami, blanitými netopierími krídlami a hlavou pripomínajúcu kríženca medzi psom a jašterom. Oblohu rozžiaril blesk, zvýrazňujúc ostré kontúry strašidelnej veže a jej sôch.

Vydali sa po moste k vchodu do veže. Všetci pripravené zbrane, ak by ich prepadli znova Šedé Hávy. Oblohu častovali blesky a sochy netvorov vrhali pri každom záblesku hrôzostrašné tiene. Čarodej vedúci ich k Žraločej veži sa pomaly spamätával z účinkov Hypnotizéra, čoho si však ostatný nevšimli. Nepamätal si, čo sa udialo posledných pár minút od súboja v Dhalorynovom paláci, ale zachoval si duchaprítomnosť a rýchlo prepočítal svoju situáciu. Mal na svojej strane výhodu prekvapenia, pretože dobrodruhovia zatiaľ netušili, že už sa prebral a rozhodol sa ju naplno využiť. Potichu si v hlave formuloval kúzlo.

Arvien si všimla, že Šedý Háv na okamih zaváhal, akoby nevedel, či ich vedie správne, ale potom pokračoval ďalej. Nezdalo sa jej to a pre to zbystrila pozornosť, každú chvíľu očakávajúc útok Šedých Hávov. Väčšina čarodejov však bojovala pri Lotosovej veži. Keď prišli k bráne, dobrodruhovia si prvý krát všimli, že si čarodej čosi mrmle, čoraz silnejšie. Všetci sa obozretne pozreli na seba, nevediac, čo spraviť.

Dargon si prvý uvedomil, že účinok čarovného elixíru už pominul a strhol čarodeja, ale on už dokončil svoje zlovestné zaklínadlo. Otriasla nimi menšia tlaková vlna, ale nič viac. Elfka sa len pochybovačne zasmiala:

„To nás malo zastaviť?“

Šedý Háv sa však škodoradostne usmieval. Nikomu sa ten pohľad nepáčil. Odrazu počuli, ako v diaľke aj blízko nich niečo zapraskalo. Akoby sa pohla skala. Druid sa obzrel, nasledujúci svojimi priateľmi. Z elfkinej tváre sa vytratil úsmev a Vizira na sucho preglgla. Kamenné sochy príšer sa začali hýbať, vytrhávať zo svojich stojanov, oči svietiace jedovatou zeleňou. Chrliče v podobe gargoylí sa odrhli a zaútočili priamo na štyroch dobrodruhov. Dargon chcel ešte zastaviť čarodeja, no jak po ňom hmatol, vyparil sa ako para a on len prehmatol. Nemal čas sa tým ďalej zaoberať, pretože sa musel brániť náletu kamenných monštier.

Prvá zaútočila na alchymistku, ktorá len nečinne prihliadala, ovládnutá strachom. Nevedela prečo, ale pohľad tých zelených jedovatých očí jej naháňal hrôzu. Arvien pohotovo odrazila kamenné pazúry, ktoré by ináč nepekne zhyzdili Viziru. Elfia čepeľ škrabla netvora, ktorý zotrvačnosťou letel ďalej. Va’hael nikdy nevidel nič podobné, spoliehal sa však na pomoc prírodných síl, ktoré mu pomôžu bojovať s touto zákernou mágiou. Zavolal na pomoc vietor, ktorý jeho prosbu vyslyšal a odvial najbližšiu oživlú sochu do hlbín mora. Dargon vystrelil šíp a strela požehnaná Duchom Thaladunu prerazila kamennú kožu gargoyli, preniknúc hlboko do jej útrob. Ozval sa hrdelný škrekot, pripomínajúci zastonanie, ktorý ich takmer ohlušil.

Elfka odrazila ďalší nálet príšery s tvárou pokrúteného psa a pripravila sa na ďalší, prichádzajúci z boku. No skôr, než stihla zaťať svoju šabľu do príšery ju niečo schmatlo zozadu a vynieslo do výšky. Pritom jej z rúk vypadla zbraň. Vizira sa už prebrala z prvotnej hrôzy a namierila svoju paličku na gargoyli, unášajúcu elfku. Dargon, vidiac, že Vizira môže trafiť aj Arvien, ju zarazil a sám vyslal po príšere salvu šípov. Všetky zasiahli svoj cieľ, prepichujúc krídla. Posledná strela prebodla netvorovi hlavu presne medzi očami. Klesajúca príšera letela nekontrolovateľne. Našťastie sa elfka dokázala vyšmyknúť so skalopevného zovretia. Dopadla by tvrdo na zem, keby ju nebol zachytil jemný vietor a stlmil jej pád, nakloniac ju tak, aby pristála pomaly na nohy.

Va’hael znova poďakoval vetru za jeho neoceniteľné služby a dal sa znova do spevu, aby zahnal dobŕdzajúce príšery. Tých však bolo na nich príliš veľa. Niekoľko ich obklopilo alchymistku a Dargon musel ustúpiť, aby ho nezhodili z okraja. Utŕžil pri tom veľa škrabancov, no zatiaľ nič vážne.

Elfka sa odkotúľala k svojej zbrani, vyhnúc sa tak zároveň ďalšiemu náletu. Inštinktívne sekla do vzduchu, kde očakávala príšeru. Jej ostré zmysly ju nesklamali a elfia čepeľ sa zasekla hlboko do gargoyly, odseknúc jej pri tom jednu z končatín.

Va’hael napriahol ruku a zaspieval. Jeho hlas zarezonoval ako mocné trúbenie loveckého rohu, rozochvievajúc kamenný most aj príšery. Dve z nich nevydržali tak silné zvukové vibrácie a vybuchli v spŕške skalnatých úlomkov. Ostatné mali dosť pudu sebazáchovy a odlietli od neho čo najďalej, ďaleko od ničivého zvuku.

Vizira, takmer pochovaná pod útokmi ostrých pazúrov príšer a ich škrekotu, si myslela, že je to už jej koniec, keď ich náhly hromový hlas na okamih rozptýlil. To jej však stačilo na to, aby použila proti nim svoju paličku. Gejzír svetiel vybuchol na jej konci, keď ju držala vysoko vo vzduchu a do každej gargoyli v jej okolí z neho vystrelila žiarivo biela guľa. Magické strely zasiahli bolestivo kamenné príšery, ktoré vydali srdcervúci škrekot a rozptýlili sa.

Tentoraz prevzali iniciatívu oni a spoločne sa vrhli do útoku na gargoyli. Arvien využila momentu, keď na ňu zaútočila jedna z príšera a obratne jej vyskočila na chrbát. Prekvapená gargoyla začala sebou metať, no elfka sa pevne držala záhybov jej drsného tela. Vrazila svoj zakrivený meč hlboko do tela netvora, ktorý vydal srdcervúci výkrik, čo upútalo ostatné gargoyli. Začala klesať spolu s elfkou, avšak tá už mala svoju zbraň vytrhnutú z jej kamenného chrbta. Odrazila sa od nej vysoko do výšky, zachytiac sa o ďalšiu príšeru, u ktorej zopakovala postup. Schytala pri tom niekoľko hlbokých škrabancov od brániacej sa gargoyli, no ani to nezastavilo zúrivú elfku.

Vizira vytiahla ďalší zo svojich elixírov, odhodlaná zbaviť sa gargoylí. Vrhla ho po skupinke príšer s rohmi a krídlami. Keď sa rozbila, oslniví výbuch ožiaril v šedi ponorenú zátoku s vežou. Vizira si musela prikryť oči a niekoľko sekúnd bola oslepená, no gargoyly na tom boli podstatne horšie. Výbuch ich kamenné telá roztrhal na kusy, ktoré sa teraz povaľovali po časti mosta, v ktorom bola vyhĺbená menšia jama. Našťastie to konštrukcia ustála a nezrútila sa.

Dargon neprestával strieľať salvy šípov, zasahujúc hnusné príšery do citlivých miest. Tri gargoyli sa spustili na zem, obkľúčili ho a chystali sa ho dostať. Dargon odložil luk, vytasil svoj dlhý meč a pevne ho zovrel. Tri gargoyly sa na neho vrhli takmer naraz, dúfajúc, že ho pochovajú pod drvivou váhou svojich tiel a ostrými pazúrmi. Podcenili však Anrothského hraničiara.

Rozbehol sa vpred, v ústrety prvej príšery. Keď skočila, skotúľal sa pod ňou. Čepeľ jeho meča len tak mimovoľne sekla, zasiahnuc príšeru zospodu do brucha, kde zanechala hlbokú ryhu v skalnatom tele. Ostatné dve sa spamätali dosť rýchlo a znova sa vrhali po Dargonovi. Otočil sa a odrazil niekoľko ich útokov svojim mečom. Kov narážal o kameň a divoko pri tom zvonil. Kusy skál odlietavali do všetkých smerov. Hraničiarovi sa podarilo seknúť príšere po nohe a tej odpadla. Netvor stratil rovnováhu a zvalil sa na bok, ale stihol sa včas podoprieť. Nedala si však pozor na čepeľ sekajúcu zvisle po jej hlave. Kamenná hlava pukla a rozpolila sa. Príšera dopadla nehybne ako socha na zem.

Druhá gargoyla však využila Dargonovej medzery v obrane a škaredo ho sekla svojim hnátom do boku. Dargon potlačil bolesť, avšak krv sa mu začala prudko valiť z otvorených rán. Bol nútený ustúpiť a tak sa sústredil na obranu pred mohutnou príšerou, že si nevšimol druhú, ktorá sa chystala na neho zaútočiť zákerne za jeho chrbtom. V okamihu, keď sa odrazila k výskoku, na Dargona zvolal Va’hael a vystrelil rukou smerom k nemu. Na poslednú chvíľu sa vyhol letiacej gargoyle, ktorá v plnej sile narazila do druhej a zvalili sa na zem.

Než sa stihli zotaviť, začali ich ovíjať šľahúne nejakej popínavej rastliny, zarývali sa hlboko do ich tiel a rozrúšali ich kamenné telá, ako to robia korene so skalnatou zemou. Za okamih z nich bola len kôpka obrasteného kamenia. Dargon sa rozhliadol a zbadal Arvien, ktorá práve dorazila poslednú gargoylu tak, že jej odsekla hlavu. Nijaká ďalšia príšera už nezostala, len kusy skál a kamenia.

„Tak. To by sme mali,“ prehlásila Vizira. Va’hael videl Dargonove nepekné zranenie a vyliečil ho svojimi zázračnými schopnosťami druida. Arvien vypila elixír, ktorý jej podala alchymistka a za okamih za jej škrabance a rany od príšer zacelili.

„Mali by sme ísť dovnútra a vyriadiť si to s tým parchantom,“ zavelila rázne elfka. Nik nenamietal. Boj s gargoylami ich síce dosť vyčerpal, ale aj nažhavil. Ich čepele dychtili po krvi čarodejov a oni im s radosťou vyhovejú.



Šedé Hávy mali viditeľne navrch, ale čarodejovia, bojujúci za svoju slobodu, sa nemienili vzdať. Keď sa však za ich chrbtami objavili čarodejovia v Šedom, všetky nádeje pohasli. Teraz na nich útočili z oboch strán, obkľúčili ich vo smrteľnom objatí svojich kúziel. Zoan robil čo sa dalo, aby so silou Iliadorovej palice ochránil čo najviac mágov, no vedel, že tak mocný magický nápor nezastaví ani legendárna zbraň. Šedé Hávy toho už mali dosť a chceli to čo najrýchlejšie ukončiť.

Oblohu preťali blesky, udierajúce do budov v meste aj do samotnej Lotosovej veže. Neprirodzený vír oblakov, utvorený presne nad ňou sa začal rýchlejšie krútiť a zvíjať. Silný vietor sa premenil na víchricu, strhávajúcu všetko, čo nebolo pevne pripevnené k zemi. Na celé mesto sa spustil dážď, no kvapky dopadali tak veľké a takou silou, že to pripadalo skôr ako nekonečný vodopád padajúci z oblohy. Dve frakcie čarodejov medzi sebou naďalej bojovali, ani neobvyklé vyčíňanie prírodných živlov ich nevyviedlo z koncentrácie.

Rosax vedel, že to nie je žiadna prirodzená búrka. Silná mágia, odpočívajúca pod horou sa prebudila a drala na povrch. Magické ochrany povoľovali a ona sa ako zúrivé zviera, doteraz väznené v okovách snažila oslobodiť a vtrhnúť do sveta. Príroda sa búrila proti tomu, jasne dávajúc najavo svoj hnev. Nemali už veľa času. Našťastie bez Iliadorovej palice nie je Galedus schopní prekonať ochrany. Alebo áno? Dlho nad tým nepremýšľal, pretože ho v okamihu niečo ohlušilo, dunivý výbuch, nasledovaný jasnou žiarou, ktorá pohltila všetko, aj jeho vedomie.



Opatrne našľapujúc, stúpali hore po schodoch vo vnútri obrovitej veže, slúžiacej ako väzenie. Všetci mali zmysly plne sústredené. Prechádzali bludiskom chodieb a schodísk, sprevádzaní len zvukmi svojich krokov a bľačiacej fakle, rozvíreným prachom, točiacim sa v špirálach, keď chodbou preletel vietor. Nikde nevideli nijaký náznak cely, klietky, alebo niečoho podobného, čo pripomína väzenie. Len opustené chodby. Odrazu Dargon v čele zastal.

Chvíľu stál a počúval. Ostatní sa obozretne obzerali vôkol. Zaraz uvidel v diaľke mdlé zelené svetlo. Vydal sa k nemu, v pätách mu kráčali jeho spoločníci. Blížili sa ku koncu chodby, kde svetlo vychádzalo z väčšej, omnoho väčšej miestnosti. Svetlo, teraz už nie zelené, ale pomiešalo sa z rôznymi farbami, až zostalo nakoniec biele, bolo také intenzívne, že nedokázali zaostriť, čo sa tam nachádza. Keď prešli pod klenbou a zvykli sa na náhle svetlo, zistili, že sa nachádzajú v uprostred veže.

Stáli na okraji mosta, vedúceho naprieč priepasťou, na ktorej koniec nebolo možné dovidieť. Nad priepasťou a mostom sa vypínala vysoko kupolovitá strecha, ktorá však bola deravá a teraz cez ňu dovnútra veže padala dažďová voda priamo na dno priepasti. Celé do bolo ohraničené mohutnými múrmi posiatymi výklenkami. Vo výklenkoch žiarili pestrofarebné drahokami, vrhajúce tisíce odtieňov dúhy, ktoré sa dorážali v padajúcich kvapkách. Každú chvíľu oblohu preťal blesk a osvietil veľkú sieň svojim jasom.

Most bol uprostred rozšírený do kruhu, uprostred ktorého stál Erliam, spínajúci ruky dohora. Zvieral v nich zelený kryštál žiariaci sýtym zeleným svetlom a zdalo sa, akoby pohlcoval svetlo ostatných kryštálov posadených do výklenkov na okrajoch siene. Elf v šedom rúchu si pri tom recitoval tajomné slová, ktoré mrazili do morku kosti, hoci ich človek počul len z diaľky, no ozývali sa mu v hlave v plnej sile. Vzduch bol presýtený zatuchnutým smradom, ktorý dráždil ich nosy. Za Erliamom, na opačnom konci mosta, sa vlnil ako hladina jazera kruhový obraz, obklopený prstencom zelených výbojov energie.

„Tie krištáli, cítim v nich živé bytosti,“ poznamenal Va’hael.

„To budú zrejme uväznený čarodejovia,“ dodal Dargon.

„Ja cítim ešte niečo,“ smrkla alchymistka, omámená tým hnusným zápachom.

„Cítim, že niekto tu dnes príde k úrazu,“ prehodila Arvien pevnejšie zovierajúc svoju zahnutú zbraň.

Čarodej v strede náhle ukončil odriekanie. Pohasla zelená žiara aj jas ostatných krištáľov, sieň odrazu stmavla a zápach sa vytratil. Erliam otvoril oči a pohliadol na nich. Ich farba už nebola zafírovo modrá, ale krvavo červená. Ten pohľad ich doslova prebodával a oni ucítili náhlu tieseň a úzkosť.

„Idete neskoro. Celé toto mesto je už odsúdené k záhube. Povedal som Galedovi, že pravú palicu má jeden z mágov útočiacich na Vežu. Určite ju teraz má a odpečaťuje magické žriedlo,“ prehlásil znudeným hlasom, pohrávajúc sa s každým slovom ako keď orol lenivo otrháva mäso zo svojej mŕtvej koristi.

„Kde je môj brat ty netvor? A čo si urobil s Rywenom? Hovor, lebo ti osekám prsty jeden po druhom,“ ignorovala jeho prehlásenie Arvien s chladne vražedným pohľadom.

„Ó áno. Už ste asi moju pretvárku odhalilo. Nikto sa nedokáže skrývať večne. Ale mne to postačilo na dosť dlho, aby som oklamal všetkých, dokonca aj samotného „Veľkého“ Galeda,“ slovo veľký však vyslovil s akýmsi posmechom.

„Ľudia sa nikdy nepoučia. Preto sú odsúdení k záhube,“ pokračoval teatrálne Erliam.

„Čo sa týka Rywena, ten je na bezpečnom mieste,“ poklepal si po svojom prsteni. Arvien už prešla trpezlivosť a tak sa rozbehla smerom k nemu, odhodlaná rozťať lebku tomu, kto nosil masku jej brata. Náhle však pocítila, ako sa vzduch z jej pľúc stráca a ako svet okolo nej stráca farbu a ponára sa do temnoty. Všetko sa začalo krútiť a ona mala pocit, akoby padala dolu do priepasti, ktorá sa pod ňou otvorila. Niekto ju schytil, ale úzkosť a strach neustupovali, chcelo sa jej zvracať. Odrazu sa všetko vrátilo do normálu, most bol celý, nezívala v ňom diera dolu a svet opäť nabral farbu.



Rywen ani netušil, aké jednoduché bude rozšíriť tú trhlinu v sfére. Jedna malá chybička a jedno jednoduché kúzlo dokázali toľko, čo by sa podarilo asi len najmocnejším mágom. Ako mu jeho učiteľ Rellen vravel: Nie je dôležité vykúzliť zbytočne mocné kúzlo, ktoré aj tak ničomu nepomôže, ale je dôležité vedieť zakúzliť v pravý čas, v pravom mieste a to pravé kúzlo. V tomto duchu si počínal aj Rywen. Sféra sa začala búriť zmršťovať, mágia prsteňa začala chabnúť. Sféra sa čoskoro vytratí, rovnako ako jej moc. Teraz sa už len dostať von. Zhlboka sa nadýchol a vyriekol zaklínadlo. S pomocou Akkaneho vo vnútri svojej mysli nakoniec prešiel trhlinou a vstúpil do materiálneho sveta.



„Tu si v mojom panstve dievča. Teraz tu zomriete za svoju drzosť a nezmiernu hlúposť. Niet cesty späť,“ prehlásil Erliam. Začal gestikulovať rukami ma vzduch sa začínal naplňovať ťažkým a zapáchajúcim vzduchom, ktorý ich štípal v nosoch. Miestnosť ešte viac potemnela, ako sa ňou niesol elfov hrubý a neprirodzene skreslený hlas. Zaklínanie však nedokončil, pretože ho niečo vyviedlo z koncentrácie. Ozvalo sa hlasné puknutie a Šedý Háv sa zarazil, energia jeho kúzla sa stratila v nenávratne. Odrazu sa z jeho prsteňa začala valiť hustá hmla, ktorá sa rozširovala a rozširovala. On len bezmocne hľadel ako sa zhmotnila niekoľko metrov pred ním do postavy čarodeja s dlhými havraními vlasmi. Rywen otvoril oči, žiariace neprirodzeným svetlom.

„Nemožné,“ hlesol udivený elfí čarodej v šedom. Rywen sa cítil mdlo a všetko sa mu točilo vo víre všemožných farieb, ako sa premiestnil z medzisféry do fyzického sveta. Akonáhle sa však spamätal a pozrel na svojho väzniteľa, vzdul sa v ňom hnev. Neprirodzený jas v jeho očiach pohasol, ale nahradil ho iskriaci hnev.

„Ako si to spravil?“ neveriacky na neho hľadel Erliam.

„Mal by si sa lepšie starať o svoj prsteň,“ odvetil mu na to Rywen.

„To je vlastne jedno, predstavujete len drobné zdržanie. Až to tu s vami skončím, budete prosiť, aby som vaše úbohé duše zabil.“

„A teba,“ ukázal na Rywena, „ si zvlášť vychutnám. Môj pán mi prikázal, aby som ťa priviezol živého aj s amuletom, ale čo na tom, keď si sa tak urputne bránil, až si stratil niekoľko končatín.“ Zasmial sa diablským smiechom šedý čarodej.

„Kto vlastne si? A kto je tvôj pán?“ spýtal sa Rywen. Akkane v jeho vnútri sa búril a chcel zničiť toho elfa hneď na mieste ako stál, ale Rywen nad ním mal kontrolu. Síce slabú, ale držal ho zatiaľ na uzde. Aj on sa chce pomstiť, no predtým by mohol získať nejaké informácie o tom, čo sa tu vlastne deje.

„Myslím, že ho poznáš. Raz ste sa totiž stretli. Už nie je dôvod, aby som naďalej nosil tvár toho špinavého elfa z povrchu,“ prezradil ten, ktorý sa vydával za Erliama a niečo si zamrmla. Elfie rysy sa len trochu zmenili, ale stále ich mal ostré, ako každý elf, no tieto boli ešte ostrejšie. Najväčšiu zmenu však prerobila farba jeho pleti a vlasy, ktoré sa stratili. Tvár mal teraz uhľovo čiernu ako najhlbšia noc. Na holej lebke mal striebornou farbou vytetovaný nejaký obrazec. Z očí krvavočervenej farby sálalo šialenstvo a nenávisť. Rywen už podobného elfa tmavej pleti videl. Presne tej noci, keď skuruti vypálili jeho rodné mesto a zabili mu nevlastných rodičov. Temný elf viedol skurutov a sám ničil a zabíjal. Jeho diabolský smiech sa mu vryl do pamäti, keď prebodol nevinnú elfku, ktorá mu tesne predtým darovala časť zmuletu.

„A nevolám sa Erliam, ale Saereth,“ predstavil sa plešatý temný elf. Arvien mu chcela na to jeho meno niečo povedať, ale hlas sa jej zasekol v hrdle a bola celá oslabená. Va’hael ju podopieral, pretože sa ledva držala na nohách. Halu osvietila ďalšia séria bleskov, ktoré preťali ponurú temnotu, vládnucu v nej, hoci bolo pravé poludnie. Kvapky dažďa sa ďalej valili dolu do priepasti pod mostom, na ktorom proti sebe stáli dvaja mágovia.

Rywen mal už toho dosť. Keď uzrel tvár temného elfa, spomienky na tú krvavú noc sa vydrali na povrch, rovnako ako aj nenávisť a túžba po pomste. Teraz už nemal dôvod ďalej zadržovať ducha vzduchu, teraz mali spoloční cieľ – zničiť temného elfa, svojho väzniteľa. Obaja začali kúzliť v rovnakom okamihu. Rywenovi z ruky vyšľahol pletenec bleskov, posilnení ešte o časť Akkaneho moci mieriac neomylne na Saeretha. Ten dokončil svoje zaklínanie a stratil sa v oblaku čierneho dymu, ktorým blesky neškodne prešli a narazili do steny nad portálom, až sa sieň Žraločej veže zatriasla. Odrazu sa na mieste, kde stál temný elfí čarodej, zjavilo niekoľko Saerethov. Každý obraz robil to isté, čo ten druhý, takže Rywen nedokázal odhadnúť, ktorí z nich je pravý. Odrazu do neho narazilo niečo silné a odhodilo ho niekoľko metrov dozadu. Prudko narazil hlavou o zem, až sa mu zjavili pred očami hviezdičky.

Obrazy temného elfa začali naraz odriekať zaklínadlo. Len od jedného vyletelo smrtiace zaklínadlo, guľa jedovatých zelených plameňov. Rywen okamžite vykríkol protikúzlo, ktoré pohltilo moc kúzla. Plamene sa rozplynuli, zostal po nich len pach spáleniny a hniloby. Akkane v jeho vnútri to už nestrpel ďalej sledovať. Vstúpil do jeho duše a na tú chvíľu sa z ich dvoch stal jeden. Rywen nevedel, či slová, ktoré sa mu derú z úst sú jeho vlastné, alebo elementála.

„Väznil si ma veky, ty úbohý smrteľný červ. Buďte prekliaty, ty aj tvoj ľud. Teraz poznáš môj hnev, hnev veterných smrští, hurikánov a búrok,“ riekol Rywen pozmeneným, hlbokým hlasom a s každým vysloveným slovom oblohu preťal blesk. V očiach mu taktiež ako v oblohe prebleskovalo a temný elf v nich videl moc ducha, ktorý mal byť uväznený v prsteni.

„To nie je možné,“ zašeptal si znova. Opäť vyslal kúzlo na Rywena – Akkaneho, kúzlo, ktoré ho malo pripútať na mieste a znehybniť. No obrovská sila vôle ducha vetra spolu s Rywenovou tomu odolala. Rywen sa zdvihol zo zeme, rovnako ako vietor v sieni, naberajúci na intenzite. Jedno mocné zaklínadlo, ktoré vyšlo Rywenovi z úst zničilo falošné obrazy temného elfa, takže zostal len on sám.

Pokúsil sa ešte naposledy na účinný protiútok. Z každým jeho vysloveným slovom sa celá sieň naplnila neprirodzeným chladom. Kvapky sa menili na ľad, rovnako most pokryla vrstva námrazy, neskôr ľadu. Všetkým okrem temného čarodeja pomaly odmŕzali končatiny, kropaje potu sa menili na ľadovú vrstvu, pokrývajúcu celé ich telá. Para od nich stúpala, ako sa ich telesné teplo pomaly vytrácalo vo všeobímajúcom smrteľnom chlade.

Rywen tiež cítil ten bodajúci mráz a nahlodával jeho krehké telo, ktoré mohlo rýchlo podľahnúť magickej zime, ale odmietal sa vzdať, rovnako ako Akkane, ktorý bol zrodený žiť v extrémnych podmienkach sfér. Rywen, oslabený ako na tele tak na duchu už nevzdoroval elementálovi a nechal ho, nech ho plne ovládne.

Rywenove telo sa zmenilo, spriesvitnelo, akoby bol len matný závoj kolembajúci sa vo vetre. Oči mu zažiarili zábleskmi tisícich výbojov a v zmrazujúcej sa sieni zavyl prudký vietor, prudší neš ako zúril práve vonku. Rywen splynul s duchom živlu v sebe a stali sa jednou súčasťou. Premenil sa na víriaci prúd vzduchu a hmly, uprostred ktorého žiarili dva svetlo modré body – oči, sálajúce prvotným hnevom. Rywen cítil moc, ktorá ním prúdila, ktorá ho posilovala a dávala mu neskutočnú silu, silu búrok a víchric. Saereth vedel, že je zle, preto začal odriekavať obranné zaklínadlá, ktoré ho mali zachrániť pred besniacim živlom a mágom.

Akkane – Rywen opäť zmenil svoj výzor. Zväčšil sa najmenej na dvojnásobok a uprostred vzdušného víru sa zjavila postava obrneného bojovníka, ale nijakého, akého kedy bolo vidieť kráčať po zemi. Akkane ukázal svoju pravú tvár, tvár princa živlov, vyššieho elementála, džina. Ukázal sa v celej svojej impozantnej veľkosti.

Blesky sršali nielen vonku, ale aj z neho. Sieň sa otriasala pod zúriacim víchrom, ktorý víril jej útrobami. Kusy stien sa odlámali a most sa pomaly rozpadával. Hromový hukot a prudké zavíjanie vetra prehlušovalo všetko ostatné, aj zaklínanie úbohého čarodeja, ktorí sa márne snažil vybudovať magické ochrany proti živlu.Jedna po druhej z neho odpadávali, ako ho očesával prudký vietor. Jeho šedý háv sa rozpadával a koža tiež od neho pomaly odpadávala. Odrazu vytiahol z vrecka zeleno žiariaci kameň, ten s ktorým pred chvíľou vykonával nejaký rituál.

„Prestaň, inak ho zničím!“ vykríkol náhle temný elf a prekričal tak aj burácanie v hale. Akkane najprv chcel dokonať to, čo začal, ale Rywen si zachoval zbytky príčetnosti a pokúsil sa zastaviť svoje aj džinovo besnenie. Vizira, Va’hael, Dargon aj Arvien, sledujúci všetko z bezpečnej vzdialenosti na okraji siene, si uvedomili, že ten kameň či krištáľ v rukách Šedého Háva je nejaký mocný artefakt, no nevedeli odhadnúť jeho moc. A nevedeli prečo sa temný elf vyhráža jeho zničením.

„Prečo by mi malo záležať na tom kuse skaly?“ spýtal sa burácavo Rywen.

„Si ignorant, keď nespoznávaš Akrylský kameň. Vzal som ho Galedovi a nahradil falošným, takže nebude môcť absorbovať moc žriedla. S jeho pomocou som vysal moc všetkých čarodejov uväznených v Žraločej veži,“ rozmáchol sa Saereth v otvorenom geste.

„Keď ho zničím, ich moc bude nenávratne zničená s kameňom,“ pokračoval ďalej temný elf.

Nezáleží mi na nejakých smrteľníkoch, pomyslel si Akkane a už sa chystal v porovnaní s ním drobného elfa rozmliaždiť.

Nie, bojoval s ním Rywen. Síce aj on chcel zlého elfa vidieť mŕtveho, nechcel pri tom riskovať niekoho životy.

Snaží sa nás zastaviť, klame nás, ako všetci z jeho rasy, nedal sa odbiť džin.

Zatiaľ čo Rywen s Akkanem zvádzali vnútorný súboj, besnenie vetra a dažďa ustalo, blesky už nešľahali. Saereth sa rozhodol využiť ich nepozornosti a utiecť. Otočil sa smerom k portálu, ktorý ešte stále jasne žiaril na konci mosta. To nemohol ani jeden z nich dopustiť. Z Rywenových – Akkaneho očí vyšľahli modré blesky a neomylne zasiahli temného elfa.

Kameň mu vyletel z rúk.Rywen aj Saereth naraz vykríkli nesúhlas, ale to už bol Akrylský kameň vo vzduchu a holohlavý temný elf bol vrhnutý silou kúzla do zeleného portála. Akonáhle ním preletel, portál sa rozplynul. Nikto už nestihol kameň zastaviť v jeho páde, ani mocný džin ani čarodej. Zelený kus skaly sa roztrieštil o most vo výbuchu smaragdového svetla.

Akkane – Rywen stratil svoju impozantnú podobu a sila výbuchu aj tak mocnú bytosť odhodila dozadu. Rywen znova vyzeral ako obyčajný polelfí čarodej. Otrasený nešťastne hlesol, rovnako ako aj jeho priatelia vzadu, ktorý sa okamžite prirútili, aby mu pomohli. Vtedy z miesta, kde sa Akrylský kameň rozbil, začali vyletúvať farebné svetielka a blúdili po celej sieni. Desiatky a desiatky ich vyletúvali a brázdili sieňou, vytvárajúc tak ohromujúcu zmeť farieb. Občas jedno zo svetiel narazilo do jedného z krištáľov v stene haly a rozbila ho. Na ploche uprostred mosta sa vtedy zjavila vo víre farebného dymu postava. A ďalšia a ďalšia. Zakaždým, keď jedno zo svetiel rozbilo krištáľ, objavila sa ďalšia postava.

Rywen rozoznával čarodejov a mágov, dokonca aj mníchov zo Sovej pevnosti. Všetci boli zmätení a rozhliadali sa vôkol, vrhajúc po sebe navzájom spýtavé pohľady. Jedným z objavivších sa čarodejov bol aj elf, ktorý tentoraz musel byť pravý Erliam. Akonáhle ho Arvien zbadala, aj napriek svojej slabosti sa vrhla k nemu. Keď Erliam uvidel svoju sestru, usmial sa a privítal ju v tuhom objatí.

„Myslela som si, že ťa Šedé hávy zabili,“ neubránila sa slzám elfka. Rywen ju videl prvý krát plakať, od šťastia.

„Nie, len ma uväznili, ani neviem poriadne za čo,“ riekol unavene Erliam. Zatiaľ čo sa objímali, jeden z mníchov zo Sovej pevnosti vykročil smerom k Rywenovi, Vizire, Va’haelovi, Dargonovi, ktorí boli tiež pekne zmätení.

„Myslím, že tu sú naši osloboditelia. Som rád, že ťa opäť vidím Rywen. Vedel som, že to dokážeš,“ povedal mních, v ktorom Rywen spoznal vrchného knihovníka Keleba. Všetky pohľady sa obrátili na nich. Rywen sa trochu zapýril a ocitol sa v rozpakoch, nečakal vďačnosť od toľkých ľudí, ktorí jemu a jeho priateľov začali ďakovať za vyslobodenie. Rywen si však okamžite spomenul na mágov bojujúcich pri Lotosovej veži a na ich úlohu.

„Prepáčte, ale ešte je dosť skoro na ďakovanie a podobné veci. Boj so Šedými Hávmi nie je vôbec vybojovaní. Teraz sa hŕstka čarodejov z odboja pokúša prelomiť ochranu Lotosovej veže, v ktorej sa Šedé Hávy opevnili. Ak im neprídeme včas pomôcť, všetci sú stratení,“ oznámil im odhodlaným hlasom Rywen. Teraz nebol čas na pochybnosti, museli konať rýchlo. Z davu vystúpil postarší muž s hrdým výzorom a postojom leva. Kráčal sebaisto a vyrovnane, určite to býval kedysi bojovník.

„Aj ja ďakujem za vyslobodenie synak. Ale ako máme bojovať s Šedými Hávmi, keď sme tak ďaleko od nich. Odobratá sila sa k nám síce vrátila a už viac nie sme uväznený v tých hrozných krištáľoch, ale ako? Ako môžeme pomôcť?“ spýtal sa hrdelným hlasom statný muž.

Rywen si v tom zmätku ani neuvedomil, že Akkane už nezdieľa jeho telo, necítil už ani jeho vedomie. Magická energia uvoľnená pri rozbití Akrylského kameňa zrejme odtrhla mocného ducha.

Akkane? zvolal svojím vedomím a čakal na odpoveď. Nič sa však nestalo.

Ó, mocný duch vetra a búrky, žiadam ťa o splnenie želania, ktoré si mi sľúbil za to, že ťa vyslobodím, zvolal znova, tentoraz intenzívnejšie.

Veď si predsa o žiadne želanie nestál, prišla mu konečne odpoveď. Veľký oblak víriaceho dymu sa zjavil vysoko nad zhromaždením. Všetci pohliadli nahor, na vyššieho elementála a zostali v údive. Len málo čarodejom sa podarilo uzrieť živla a ešte menej o tom môže teraz rozprávať.

Rozmyslel som si to, bez tvojej pomoci to nezvládnem, ó mocný džin.

Sálou sa rozľahol smiech, vysoký a prenikavý, ako skučanie vetra v škárach v stenách.
Tak teda dobre, Rywen. Pre priateľa všetko. Poslednú vetu počuli všetci, ktorý boli vtedy prítomný v Žraločej veži. Prvýkrát bol smrteľník označení za priateľa bytosťou zo sfér.