Cesta ohňom - 17. Kapitola: Po búrke

Hostinec u Troch Mincí praskal vo švíkoch. Ľudia oslavovali slávnosti žatvy a zberu úrody. Hostinský narazil niekoľko sudov s najlepším pivom a ponúkal aj čerstvý burčák, ktorý zadovážil až so vzdialených viníc. Všetci tancovali a radovali sa nielen preto, že sa skončili dlhé dni plné lopotenia sa s úrodou, ale aj preto, že sa zbavili najväčšej hrozby – Šedých Hávov. Mnohí ľudia ani netušili, čo sa dialo pár posledných dní, ale určite si nemohli všimnúť obrovskú bitku medzi čarodejmi v centre mesta. Teraz, keď sa zbavili všetkých ťažkostí konečne si dopriali trochu oddychu.

Najviac asi však oslavovali Rywen a jeho družina. Rywen objednal najlepšie víno, ktoré mal hostinský na sklade a Vizira vytiahla z brašne fľašu s nejakým dobrým elixírom. Arvien bola šťastná, že sa znova zhliadla so svojim bratom, ktorý však musel mesto opustiť a vrátiť sa čo najskôr do Giladeanských lesov a informovať elfov o porážke Šedých Hávov. Va’hael sa tiež s nimi rozlúčil so slovami, že sa určite niekedy ešte stretnú a ponáhľal sa do Thaladunu.

Dargon nepil vôbec, Vizira len tak uskrávala, ale Rywen s Arvien to bohato kompenzovali. Rywen nikdy moc nepil, len striedmo pár pohárov vína, no teraz si mohol dovoliť uvoľniť sa po namáhavom a nebezpečnom dobrodružstve, prežitom v Meste Pokladov. Predviedol niekoľko kúzelníckych trikov a od pripitého a veselého publika zozberal búrlivé ovácie. Dokonca si spolu zatancovali do rytmu miestnych hudobníkov, hrajúcich rezkú veselú muzičku. Vo víre tanca s Arvien sa mu krútil celý svet.

Ráno sa zobudil s pocitom, ako keby mu do hlavy búšil obrovským kladivom vytrvalý trpaslík. V ústach mal sucho ako na púšti a do očí ho pálilo ranné slnko presvitajúce cez slabo zakryté okno. Rozhliadol sa vôkol seba, keď zrazu zistil, že je v jednej posteli s elfkou. Arvien sa rovnako ako on pomaly posadila na posteľ a keď na neho pohliadla, v jej očiach sa zrkadlil len údiv a hrôza, rovnako ako v jeho.

V susednej izbe zatiaľ Dargon diskutoval s Vizirou o rôznych rastlinách a ich účinkoch, keď z ničoho nič začuli krik pochádzajúci z Rywenovej izby. Vizira sa uškrnula a pozrela na Dargona. Dargon sa tiež pousmial:
„Nemali by sme im povedať, že sme ich do tej izby zaniesli my dvaja a nič sa nestalo?“
Odpoveďou mu bol diabolský úsmev alchymistky:
„Necháme ich ešte trochu podusiť, nie? Nech si to tí dvaja užijú.“

Na ďalší deň sa vybrali do Lipového Hája, kde sa konal smútočný obrad na počesť padlých pri Bitke o Lotosovú Vežu. Medzi prítomnými neboli len zúčastnení kúzelníci a čarodejky, teda okrem Šedých Hávov, ktorí sa neodvážili ukazovať nikomu na očiach, ale aj príbuzní a rodinní príslušníci padlých.

Obrad viedol Alistrus Múdry, ktorý mal dlhú a smutnú reč. Hovoril o veľkej tragédii, ktorá sa tu udiala, zahanbujúca lesk a slávu celého Delarysu. Menoval všetkých padlých, medzi ktorými boli aj Maerlin Zaklínačka a Magister Devalon. Obetovali všetko, čo mali, na ochranu svojich milovaných a pre slobodu. Ich mená nech nikdy nie sú zabudnuté. Nakoniec povedal, že ten, ktorý toto všetko spôsobil, bol potrestaný tým najväčším trestom. Nielen, že ho zbavil mágie a vykázal ho z mesta, ale uvrhol na neho kliatbu, ktorá zaistí, že nikto nebude vedieť jeho meno, ani to, že existoval.
Bude blúdiť ako duch po svete, vskutku osud horší ako smrť.

Nakoniec Alistrus predstavil obrovský žulový obelisk, pamätník, ktorý vytvoril on osobne na ich počesť. Na pamätníku boli vyryté runovým písmom mená všetkých, ktorí v ten osudný deň padli za svoju slobodu. Keď skončil a dav sa pomaly začal rozchádzať, Arcimág podišiel k Rywenovi.

„Zdravím ťa, hrdina Mesta Pokladov. Určite máš mnoho otázok, na ktoré by si chcel dostať odpovede a ja mám niekoľko otázok na teba. Bol by som rád, keby si sa za hodinu stavil v Lotosovej veži, je veľa toho, čo treba prebrať,“ oslovil ho Alistrus. Rywen slušne odzdravil a prikývol.

„Tvoji priatelia môžu ísť tiež, bude to príjemnejšie v spoločnosti takých očarujúcich dám a múdreho hraničiara,“ oslovil aj zbytok družiny. Poďakovali za pozvanie, no skôr, než stihli niečo ďalšie povedať, Arcimág sa im stratil z dohľadu.

Ako sa dohodli, o hodinu už kráčali dlhým schodiskom, na ktorom sa odohrala tá osudná bitka. Rywen ešte teraz cítil ozveny mohutnej mágie, ktorá pretekal týmto miestom. Cítil nepríjemné brnenie v žalúdku a v hlave mu mierne pískalo. Všetko bolo síce opravené, dané do poriadku, ako keby sa tu nič neudialo, ale spomienky sa zahladiť nedali. Aj brána bola už opravená, mohutné drevené krídla vystužené kovovými rámami. Keď k nim pristúpili, sami od seba sa otvorili a vpustili ich dnu.

Tentokrát však nešli po schodisku dolu, ktoré bolo aj tak zapečatené, ale išli hore, do útrob Lotosovej veže. Po schodisku vyšli až do veľkej kruhovej miestnosti, ktorej dominovali najmä police s hŕbami kníh, veľký stôl a nástenné gobelíny, zobrazujúce predchádzajúcich Arcimágov. Rywen rozpoznal len jedného z nich, Iliadora Veľkého, ktorého tvár videl dokonale vyobrazenú na soche v jeho hrobke. V Arcimágovej izbe bolo okrem Alistrusa, ešte niekoľko ďalších osôb. Nevideli im do tváre, pretože mali na sebe masky, nie iné od takej, ktorú mal na sebe Galedus pri vykonávaní rituálu. Na sebe mali bohato vyšívané róby, ktoré sa tiež náramne podobali na tú Galedovu.

„Opäť vás zdravím, Vizira, Arvien, Dargon a Rywen. Dovoľte, aby som vám predstavil Správcov Delarysu,“ ukázal bradatý arcimág na osem zamaskovaných.
„Už sme sa stretli. Vyslobodili ste nás z väzenia v Žraločej veži, za čo sme vám nadosmrti vďační,“ riekol jeden znich. Nevedeli ich od seba rozlíšiť, pretože všetci vyzerali rovnako a hlas mali skreslení. Pravdepodobne to bolo zapríčinené mágiou masiek a rób, pretože ako Rywen cítil, vyžarovali mocnými kúzlami.

„Dobrovoľne ste pomohli zastaviť Galeda a oslobodiť nás z jeho väzenie. Vaša dobrota nebude nepovšimnutá. V mene mesta Delarys a Koncilu Správcov, by sme sa vám radi teda niečo za vaše služby dali,“ riekol druhý zo Správcov. Pristúpil k nim a podal každému jeden prsteň.

„Tieto prstene vás budú označovať ako hrdinov Delarysu. Kdekoľvek v meste ich ukážete, buďte si istý, že vám každý bude chcieť vyhovieť. Kamkoľvek siaha naša právomoc, tam budete vítaní a nikto vám neublíži. Navyše každý z nich má iné magické vlastnosti, ktoré vám majú pomôcť, ak sa ocitnete v úzkych. Je len na vás, ako ich využijete,“ riekol tretí. Akonáhle si Rywen nasadil prsteň, ucítil jeho moc, prúdiacu krivkami strieborného kovu a hlavne energiu, sálajúcu z ametystu posadeného uprostred.

„Je tu však taká vec, že ste videli naše tváre, rovnako ako ostatní čarodejovia. My, ako Správcovia a právoplatný vládcovia Delarysu, musíme našu identitu skrývať. S ostatnými kúzelníkmi sme túto vec už vybavili, zostávate len vy,“ prehovoril ďalší alebo ďalšia, Rywen nevedel.

„Chceme, aby ste zložili prísahu, že nikomu, nikdy a za žiadnych okolností neprezradíte našu pravú identitu, naše mená a popis nášho výzoru. Súhlasíte?“ spýtal sa najkrajnejší zo Správcov. Všetci prikývli a ako jeden prisahali. Správcovia boli očividne spokojní. Nakoniec jeden z nich dodal:

„Prepáčte, ale musí to takto byť. V rámci bezpečnosti. Stačilo, že nás zradil jeden z našich radov, preto je lepšie, skrývať svoju pravú tvár. Nevieme ani vyjadriť našu vďaku. Dúfam, že vaše zážitky s Mestom Pokladov vás neodradia a zostanete tu dlhšie. Všetko by sa malo pomaly vrátiť do starých koľají, za čo najviac vďačíme vám. Do skorého videnia, hrdinovia Delarysu,“ riekol jeden, jedna, zo Správcov a kývol na ostatných. Jeden z nich si začal mrmlať kúzlo a keď skončil, za praskotu energie všetci ôsmy Správcovia zmizli. Teraz sa obrátili na Alistrusa, ktorý s nimi ešte asi neskončil.

„Dlho som rozmýšľal, ako sa ti odvďačiť, za tvoju pomoc, Rywen. Nemusel som však pátrať ďaleko, pretože od mojich priateľov zo Sovej pevnosti som sa dozvedel, že hľadáš otázky na isté odpovede,“ obrátil svoj pohľad tajomne na Rywena. Podišiel ku stolíku, kde bola položená jediná kniha a podal ju Rywenovi so slovami:

„Toto ti zrejme ukradli Šedé Hávy predtým, než si si ju stihol poriadne naštudovať. Sú v nej veľmi zaujímavé informácie, najmä na strane štyridsať osem.“
Rywen sa pozrel na obal knihy a zistil, že je to presne tá, ktorú mu dal jeden z mníchov tesne predtým, než Šedé Hávy zatvorili knižnicu. Nestihol si ju ani poriadne pozrieť, pretože ho zajali Šedé Hávy a všetky jeho veci mu zobrali. Otvoril ju teda na strane štyridsať osem.

Na jeho veľké prekvapenie tam bola skoro cez celú stranu ilustrácia amuletu. Ale nie kdejakého, ale presne toho, ktorého časť nosil Rywen neustále na krku pod šatami. Tento bol však kompletny, nerozlámaný. Rywen sa spýtavo pozrel na Alistrusa.

„Tento amulet kedysi patril Iliadorovi Veľkému a predtým možno ešte významnejším čarodejom, či čarodejkám, no ich mená sa stratili v čase. Iliador ho nosil, až do jeho smrti, no potom ho daroval elfom v Giladeane. Nevie sa, čo ho ktomu viedlo, ani od koho mal on amulet. Vie sa však, že amulet má obrovské magické schopnosti,“ vysvetlil Alistrus.

„A čo to vlastne zobrazuje? Sú na ňom nejaké runy, ale nedokážem ich vôbec prečítať. Nie sú zapísané v žiadnom z jazykov, ktoré poznám, ani v dialektoch,“ opáčil Rywen, vyťahujúc svoju časť amuletu, prirovnávajúc ho k obrázku v knihe.

„Ako iste vidíš, je to osemcípa hviezda, každý hrot ukazuje na iný symbol a tie sú navzájom poprepájané. Runové symboly sú v jazyku staršom, než je elfčina, v takzvanom jazyku drakov, ktorý sa dnes už vôbec nepoužíva a je len málo takých, ktorí ho ovládajú, čo i len z časti. Symboly znázorňujú osem prvkov, takzvané elementy,“ vysvetľoval ďalej Arcimág.

„Ale vždy som si myslel, že elementy, stavebné prvky sveta, sú len štyri,“ skočil mu do toho Rywen.

„Áno, tak si to myslí dodnes mnoho mágov a mudrcov, pravda je však taká, že ich je viacej. Okrem ohňa, zeme, vody a vzduchu sú to ešte svetlo a tma, život a smrť. Navyše je milné si predstavovať, že sú to nejaké hmotné elementy. Predstavujú princípy, premeny energie. Každý z nich leží oproti svojmu protikladu a tým sa vyrovnávajú. V strede je špirála, znázorňujúca harmóniu, rovnováhu medzi ostatnými prvkami. Amulet, ktorý nosíš, je v skutočnosti symbolom mágie, symbolom vesmíru, sfér a sveta. Keď sa pozorne pozrieš a zamyslíš sa nad ním, pochopíš pravdu. Nedá sa to vysvetliť slovami, na to musí prísť každý sám,“ dokončil trpezlivo Alistrus.

„Rywen, vieš, kto je to Ystral?“ spýtal sa ho po chvíli arcimág, aby nechal polelfovi čas na vstrebanie všetkých tých informácií. Rywen sa zamyslel. V duchu prechádzal všetkými knihami, ktoré kedy čítal, až našiel spomienku, kedy v jednej knihe u majstra Rellena čítal niečo o Ystral.

„Niečo málo viem. Vraj je to bytosť, niektorí ju považujú za bohyňu, iní za stelesnenie mágie,“ povedal Rywen.

„Pravda je možno niekde uprostred. Je však pravda, že Ystral je tajomnejšia než všetci bohovia a jej úmysly sú nejasné. Dokonca aj samotní bohovia sa jej boja, alebo majú pred ňou rešpekt a oni zrejme vedia o nej viac, než my. Jedno je však isté – ona je vôľa mágie, tak ako je Gaia dušou sveta, ona je dušou mágie, jej podstatou, nemennou súčasťou. Tak ako mágia prestupuje všetko, či už hmotný svet, alebo nekonečné sféry,“ dodal arcimág. Potom prešiel na inú tému:

„Neviem, prečo sa amulet rozdelil na dve časti, ale nedokážem si predstaviť silu, ktorá by to bola schopná urobiť. Mohlo sa to stať pred tisíckami rokov, ako aj nedávno. Vedz však jedno. Ten, kto spojí amulet dokopy, môže ovládnuť jeho moc. Pokiaľ je však niekto príliš slabý, tá moc môže ovládnuť jeho. Ako si ho vlastne získal?“

Rywen mu vyrozprával všetko, čo sa stalo v tú osudnú noc. Ako našiel zranenú elfku, ako jeho mesto napadli skuruti vedení elfom s obsidiánovo čiernou pokožkou, ako mu elfka podala časť amuletu a ako ju nakoniec ten temný elf zabil. Alistrusovi sa na tváry prehĺbili vrásky, keď pozorne počúval Rywenove slová. Niečo si zamrmlal a potom sa spýtal:

„Je možné, že ten temný elf hľadal práve tú časť amuletu, ktorú práve držíš?“

„Áno, zdalo sa mi, akoby ten elf prišiel len kvôli tomu,“ zauvažoval logicky Rywen, keď si znova všetko prebehol.

„Ešte je tu jedna vec. Keď sme boli vo Žraločej veži, jeden z Šedých Hávov nosil masku elfa, no vskutočnosti to bol temný elf. Nebol to však presne ten istý, čo aj v tú noc, ale iný. Mal plešatú hlavu s vytetovanými striebornými obrazcami,“ riekol Rywen, dúfajúc, že je tá informácia dôležitá. Alistrusovi sa vrásky prehĺbili ešte viac, ale nič nepovedal.

„Zvláštne, naozaj zvláštne. Vskutku ti ďakujem za tieto informácie. Nevieš náhodou, čo tu ten temný elf chcel?“

„Očividne zamenil Galedov Akrylský kameň za falošný, čím sabotoval jeho plán absorbovať energiu žriedla. Sám ho použil na vysatie mágie z uväznených čarodejov. Povedal, že aj tak jeho plán vyšiel a že ľudia sú vopred odsúdení k záhube,“ odpovedal Rywen.

„Zvláštne, lebo Rosax mi povedal, že ten elf vždy pomáhal Galedovi, podporoval ho a navrhoval mnohé zmeny, s ktorými Galedus súhlasil. Zrejme to bol impostor, ktorý mal zničiť Šedé Hávy zvnútra,“ uvažoval Alistrus.

„Kto ho však mohol poslať, čo som počul, vyjadril sa aj o svojom pánovi,“ pokračoval Rywen. Alistrus vypadal zamyslene a zdalo sa, že pozorne v mysli preberal všetko, čo sa dozvedel, rovnako ako Rywen.

„O elfoch s temnou pokožkou som už niekde počul, ale všetko sú to len zamlžené informácie. Sú vraj príbuzní elfov, ale ani oni sa o nich moc nezmieňujú. Sú však nebezpeční a zákerní. Čokoľvek majú zalubom, nebude to nič dobrého. Možnože viac informácií o nich budú mať elfovia z Giladeanu, alebo v Sovej pevnosti,“ uvažoval nahlas Alistrus. Dokonca aj veľký mág mal trhliny v tejto oblasti.

„V Sovej pevnosti som tiež hľadal, ale nijaká zmienka o elfoch s tmavou farbou pleti,“ odvetil Rywen.

„Je možné, že náš Suelin, Najstarší, bude o nich niečo vedieť,“ ozvala sa Arvien.

„Musíme zistiť o týchto temných elfoch čo najviac. Ja osobne sa pokúsim zistiť u ostatných Arcimágov, či niečo nevedia,“ riekol arcimág.

„My sa zatiaľ vyberieme do Giladeanu, môj ľud by mohol niečo o nich vedieť,“ navrhla elfka.

„Bol som svedkom toho, čoho bol ten temný elf schopní. Ak je za tým viac jemu podobných, musíme ich zastaviť. Katastrofa, ktorú môžu zapríčiniť, by mohla ohroziť rovnováhu sveta,“ riekol tajomne Dargon. Vizira s nimi horečne súhlasila a prikyvovala.

Chodbou sa niesli ich rýchle kroky a šušťanie plášťov. Zarachotili kľúče a ich ozvena sa niesla ďaleko do siete tmavých chodieb hlboko v labyrinte pod mestom. Spolu s otáčaním kľúča si jedna postava začala čosi drmoliť a mdlé svetlo sa začalo šíriť od zámku do celých dverí vo forme znakov a rún. Otvoril ich a obaja vstúpili dnu. Rosax si zašomral popod nos a veľkú miestnosť, teda skôr niekoľko miestností spojených dohromady ožiarilo jasné svetlo, nemajúc jasne určiteľný zdroj.

Dargon sa rozhliadal po prazvláštnom laboratóriu plného čudných strojov, mechanizmov, alchymistického príslušenstva a políc s ingredianciami a knihami. Miestnosti boli od seba rozdelené len nízkymi stĺpami.

„Tak, tu pracovala tvoja matka dňom i nocou.“

„Nenaťahuj to a povedz, čo presne moja matka robila, že kvôli tomu musela zomrieť.“

„Dobre teda, keď inak nedáš,“ zarazil sa Rosax a pokračoval: „Tvoja matka sa snažila rozlúštiť tajomstvo „daru“, ako som už spomínal. Zistila, že každý človek, elf, či škret, alebo iná humanoidná rasa, ma v sebe zahrnuté rysy, ktoré dedí od svojich rodičov. Preto sa deti tak podobajú na svojich rodičov. Zistila, že podobne je to aj s magickými schopnosťami, ktoré sa môžu, ale nemusia dediť. Niekedy sa dvom čarodejom narodí dieťa úplne bez talentu, inokedy sa môže stať, že sa dvom úplne obyčajným ľuďom, bez nejakej význačnej línie čarodejov, narodí syn alebo dcéra s „darom“. Tuto uznala, že je to na náhode, ale ona dokázala tú náhodu vypočitať. Robila niekoľko pokusov, až kým sa jej to podarilo určiť. Takto sme dokázali aspoň čiastočne kontrolovať počet mágov v Delaryse, poprípadne ich rýchle identifikovanie.“

„Čo to má však spoločné s jej vraždou? Prečo si ju zabil?“

„Tak za prvé. Nie je to tak ako si myslíš. Za druhé, už sa k tomu dostávam. Teda po rokoch experimentovania, sa jej podarilo extrahovať z krvi niečo ako iskru, alebo ako to ona volá vlohu pre „dar“. Dokonca sa jej podarilo vložiť túto iskru do druhého človeka, ktorý po nejakom čase dokázal ovládať obmedzene mágiu. Nefungovalo to však na každom. Niektorí to dokonca neuniesli a zbláznili sa z toho. Iných to zabilo.“

„To nie je pravda, moja matka by nikdy nikoho nezabila,“ oboril sa Dargon.

„Veľmi ju to trápilo, všetci však do toho išli dobrovoľne, uvedomujúc si to riziko. Väčšinou to boli bezdomovci, ktorý bez tak nemali čo stratiť. Platila im za to. Veda je nebezpečná a pri spojení s mágiou obzvlášť. Pokrok však musí prinášať obete, to boli jej slová.“

„Lži, klamstvá,“ neveriacky krútil hlavou Dargon.

„Vypočuj si aspoň koniec. Dostala sa až do bodu, kedy bola schopná túto vlohu vystopovať v ľuďoch, aj u tých, u ktorých sa dar ešte neprejavil. Potom však prišla tá nehoda.“

Rosax vykročil do jednej z miestností, kde kúzlom otvoril jednu z truhiel zapadaných prachom, zatiaľ vysvetľoval ďalej:

„Pokúšala sa vynájsť metódu, ako ovládať tento dar úplne. Aby ľudia, ktorí nechcú mať s mágiou nič spoločné, mohli pokojne žiť, bez strachu z prenasledovania a odsudzovania. Aby tí, čo si ten dar nezaslúžia, boli oň pripravený. Áno, sám si videl, ako Alistrus pripravil Galeda o schopnosť čarovať, on ho však len odstrihol od zdroja, nevymazal mu však schopnosti nadobro. Navyše Alistrus je mocný mág a tých nebehá po svete mnoho. Preto sa rozhodla vyrobiť toto.“
Vstal od truhlice a ukázal Dargonovi, čo bolo v nej. V ruke držal malú tyčku s vysúvacím hrotom. Celá bola zo zvláštneho matného kovu a jemne vibrovala v mágových rukách.

„Čo to je?“

„Vec, ktorá zabila tvoju matku.“

Dargon nemo hľadel na drobný predmet. Pozrel na Rosaxa, aby mu to vysvetlil.

„Posledný pokus sa jej vymkol z rúk. Túžila sa k tebe vrátiť, preč od Šedých Hávov a skorumpovaného Delarysu. Ďaleko od toho zmätku a faloše. Chcela dožiť kľudný život, bez prenasledovania. Preto sa rozhodla, že na sebe vyskúša tento prístroj. Bohužial, mágia je nevyspytateľná, čo si okamžite po použití uvedomila aj ona. Miesto toho, aby jej schopnosti zmizli, mágia v tejto tyčke ju zabila. Prišiel som, až keď už bolo potom. Okamžite som prišiel na to, čo sa stalo a keď som zistil, čo ten prístroj robí, vedel som, že sa nemôže dostať do nesprávnych rúk. Pretože ktokoľvek s darom, by bol okamžite mŕtvy, keby ho niekto bodol s touto ihlicou. Miesto odobratia daru, by ho ten dar zabil. Preto som sa rozhodol klamať. Povedal som všetkým, že sa Malian zbláznila a preto som ju zabil. Zapečatil som toto laboratórium, aby sa sem nikto nedostal a jej telo pochoval na dôstojnom mieste. Pochop, nemohol som dopustiť, aby sa tento prístroj dostal ku Galedovi. Nič by ho potom nezastavilo, ani tí najväčší mágovia by proti nemu nič nezmohli.“

Dargon nebol schopný slova. Všetko to dávalo zmysel, ale on mal stále v hlave zmätok. Nedokázal tomu uveriť. Jeho matka. Chcela byť s ním, ale zomrela pri tom. Zabil ju vlastný vynález. Rosax mu podal predmet do ruky a keď na neho Dargon zmätene pohliadol, odvetil:

„Tento predmet je veľmi nebezpečný. Dokonca aj v mojich rukách je to priveľké pokušenie. Preto ti ho dávam. Môžeš ho zničiť, alebo si ho nechať. Je to posledné dielo tvojej matky, preto patrí tebe.“

Už na ďalší deň ráno mali Rywen, Arvien aj Dargon všetky svoje veci zbalené a v stajňach spolu sedlali kone. Tie boli z najlepšieho chovu, rýchle a vytrvalé, pýcha svojho plemena. Ďalší dar od Správcov, ktorý ich prekvapivo očakával v stajniach. Neverili tomu, ale podkoní im jasne hovoril, že Markus, z obchodníckej firmy Grendel a Markus, ktorá obchoduje prevažne s koňmi a dobytkom, im poskytuje ich najlepšie kusy. Ich prípadné otázky a pripomienky nepočúval a ihneď po prevzatí zmizol. Tak si ich vzali, veď ako sa to hovorí, darovanému koňu na zuby nehľaď.

Keď višli zo stajne aj s osedlanými vraníkmi, čakalo ich ďalšie prekvapenie. Stála tam Vizira na vlastnej, plne osedlanej, vakmi a batožinou preplnenej klisne.

„Ahoj Vizira, čo tu robíš?“ privítal ju prekvapený Rywen.

„To si myslíte, že zdrhnete z mesta a ani sa nerozlúčite?“ odvetila mu na to baghadermenka s kučeravými vlasmi zopätými tentokrát do jednoduchého copu.

„Práve sme sa chystali za tebou, prečo máš toľko vecí? Ideš robiť nejaký svoj ďalší obchod?“ pridala sa rovnako prekvapená elfka.

„Nebuďte hlúpy. Nemyslite si, že sa odídete zabávať bezo mňa. Aj ja si chcem konečne užiť nejaké to dobrodružstvo. Tie obchody a naťahovačky s partnermi mi už dlho liezli na nervy a vy ste ma vytiahli z rutinného života. Konečne som zažila nejaké poriadne vzrušenie. Ak je to s vami tak stále, chcem ísť s vami.“

„Ale čo tvoj obchod?“ spýtal sa Rywen.

„Čo by? Celý ho mám zo sebou. Bez tých pár neprenosných vecí sa zaobídem. Navyše môžem svoje zbožie predávať na cestách a rozšíriť si tak svoje obzory. Tak načo čakáme, môžeme vyraziť,“ popohnala ich alchymistka.

Vyšli teda spoločne bránami mesta a ohliadli sa späť na Mesto Pokladov, ktoré sa zotavovalo z otrasu, ktoré sa ním prehnalo za posledných pár dní. Pred nimi sa otvorila široká pláň a tak popohnali svojich nových koní. Keď sa hnali planinami, nad hlavou im zakrúžil veľký jastrab. Všetci štyria pohliadli hore, keď sa ozval jeho škrekot. Rywen sa usmial a v duchu mu poslal odkaz: Do skorého videnia, Va’hael.

Rywen by sa stavil, že jastrab mu odškriekal na pozdrav a potom znova zmizol vo výšinách nebies.

V tmavej miestnosti panovalo ticho, ktoré by sa dalo krájať rovnako ako temnota v nej. Keby niekto osvetlil tú izbu, uvidel by niekoľko stolov a police preplnené všakovakými fľaštičkami, nádobami a sústavami hadičiek a sklených trubiek.

Jedna postava v šedom potrhanom háve kľačala a pohľad zabodávala do zeme. Na jej holej čiernej hlave ryhovanej strieborným tetovaním sa leskli kvapky potu. Nad ním stála druhá osoba v ťažkej bojovej zbroji s plášťom, pri pase sa jej hompáľal meč. Ku kľačiacemu bol otočený chrbtom a znudene si prehliadal miestnosť.

„Mal si jednoduchú úlohu, Saereth,“ prehovorila vznešeným a nadradeným hlasom postava v čiernom brnení. Slová v ústach lenivo prevaľoval, ako by ho celá vec unavovala. V jeho hlase však znelo niečo tajomné a hrozné, tichý strašlivý šepot v pozadí. Saereth sa zatriasol.

„Kde je môj Akrylský kameň?“ spýtal sa po chvíli vysoký elf.

„Vyskytli sa komplikácie môj pane. Nejaký čarodej, pol...“ začal sa zajakávať kľačiaci elf, ale prerušil ho ten nad ním a otočil sa na Saeretha, stále upierajúceho pohľad na chladnú podlahu.

„Nezaujímajú ma tvoje úbohé výhovorky, Saereth. Žriedlo sa nepodarilo uvoľniť a Delarys nie je zrovnaný so zemou. Navyše si zničil môj Akrylský kameň,“ prerušil ho druhý elf.

„Ale čarodejovia sú zdecimovaný. Stovky ich zomreli pri bojoch,“ namietal Saereth, ktorý sa stále bál pohliadnúť na svojho pána. Ten si ho premeriaval pohľadom.

„Čiastočný úspech, ktorý nič neznamená.“

„Ten čarodej, ktorý ma porazil, mal na sebe Amulet,“ vyhŕkol odrazu Saereth. Temného elfa to zrejme zarazilo.

„Aký amulet?“

„Skôr časť, mal časť vášho amuletu, pane,“ vyjachtal zo seba.

„A ako to, že si ho nedokázal priviezť sem? Mal si jasné rozkazy,“ rozhorčil sa Saerethov nadriadený.

„Už som ho mal, ale unikol mi.“

„Takže tebe unikol, hmmm. No nedá sa nič robiť. Aspoň že si si zachránil tú svoju prašivú kožu,“ zamyslel sa na okamih, „nezabijem ťa za tvoju neschopnosť, aj keď mám teraz u Isadhar sto chutí ti useknúť tú tvoju drzú hlavu. Za cenné informácie, ktoré si mi doniesol ťa nechám žiť.“

„Ďakujem pane,“ vydýchol si Saereth.

„Avšak bez trestu to nejde. Keby som ťa nepotrestal, nijako by si sa zo svojich chýb nepoučil a to by bolo zle. Ja totiž chyby neodpúšťam,“ dodal druhý elf a začal si čosi mrmlať. Temnota v miestnosti ešte zhustla, ako obklopila kľačiaceho Saeretha. Jediné čo bolo počuť, bol jeho srdcervúci krik.