Pazúre Zaslepených - 01 -

Miestnosť vyzerala vo večernom mihotaní sviečok pochmúrne. A taktiež slúžila k účelom, o ktorých by ľudia radšej nemali vedieť.

Žena kráčala opatrne, ticho našľapovala, akoby sa bála, že na ňu čosi vyskočí spoza tej hlbokej tmy všade naokolo. Ale nič sa nestalo. Nikto nevyskočil, len vpredu na malom vyvýšenom mieste, ktoré malo pravdepodobne slúžiť ako obetný oltár sedel spokojne muž v stredných rokoch a doširoka sa usmieval. Žena pristúpila bližšie takže ju na chrbte pálila jedna s tých otrasných malých sviec až cítila kvapky studeného potu. Ale zraku to nepomohlo. Skoro nadskočila keď prehovoril:

“Som rád, že si prišla.”
“Je na mňa spoľahnutie.” Prehlásila žena sebaisto a už hľadela mužovi priamo do očí.
“To iste!” Mužovi sa dokonale podarilo zakryť náznak prekvapenia, ktorý snáď na chvíľu pocítil.
“Vieš,” ozvala sa znova, “keď sme takto sami rozmýšľam o starých časoch…”
Muž zdvihol ruku, aby ju zarazil:

“Staré časy sú preč Ilvijem. Nenávratne preč.”

Žena sa na chvíľu prikrčila, ale hneď sa zasa narovnala, odstúpila a ukázala to, čo celú dobu klopýtalo za ňou.
“Koľko…koľko ich ešte budeš potrebovať ? Nepotrvá dlho, kým na to niekto príde!” Žene vzrušením preskakoval hlas.

Stvorenie za ňou sa nehýbalo, len naširoko roztvorené oči a slabý dych i dvíhanie hrude svedčili o tom, že ešte žije.

“Už nie mnoho Ilvijem. Už nie mnoho."

Nebol to rev ktorý vyplašil vrany pred jaskyňou. Bol to ten strašný smrad. Smrad hnijúceho mäsa.

*
 
Tma. Dvere sa potichu otvárajú a kroky muža, ktorý sa ocitol v izbe nieje na hrubom koberci vôbec počuť. Prichádza k posteli. Mladík, ktorý tu spí oddychuje pravidelným rytmom. Má sen. Ten sen je zároveň skutočnosťou. A skutočnosti treba čeliť v pravý čas. Áno tentoraz sa pripravil. Tentoraz už áno. Mladík sa vymrští, ozve sa bratov prekvapený výkrik. Krv strieka na všetky strany. Zasiahla i svätý kríž na jeho hrudi. Už nieje viac novicom. Stáva sa psancom!

Vrah sa zo zabručaním posadil. Jeho jemný spánok vyrušili akési rozbúrené hovory na nádvorí.

Vstal, hodil na seba dlhý čierny plášť, kňažské rúcho zabalil do batohu a vykročil na chodbu. Tu hore bolo ešte ticho, ale dole v hostinci začínala vrava hneď za rozbriežku a trvala hlboko do noci.

Konečne vyšiel na čerstvý vzduch aby sa na to medzi ostatnými mužmi z hostinca pozrel zblízka. Muž čosi kričal a hlasno poťahoval nosom, ale nebolo mu nič rozumieť. Teda aspoň Dajvúr mu nič nerozumel. Muž v zbroji kráľovskej stráže zrejme áno, pretože mu uštedril pohlavok.

Muž prestal kričať, zosílilo len jeho neustále, tiché, ale znervozňujúce, poťahovanie nosom.

Na svete je vždy plno príležitostí na záchranu niečieho života. Problém je v tom, že vo väčšine prípadov sa to nevypláca. A kto rozozná menšinu od väčšiny ?

A navyše Norv Dajvúr mal plné ruky práce s vlastnými problémami. Ak sa odtiaľto v momente nevyparí, ten skurvenec ho určite spozná. A to bolo to posledné, čo vrah Norvovho formátu potreboval. Vždy nenápadný, vždy pripravený. Vyšiel z davu a vydal sa po cestičke smerom od podniku. Lenže, ako je známe, náhoda je sviňa. A Norv nepatril práve k ľudom, ktorým by sa na nohy lepilo šťastie.

„Hej ty! Poď sem.“ Norv sa nervózne otočil:
„Prosím?“ Snažil sa vyzerať nenápadne, ale hlas mu preskakoval.

„Ty…počkaj ešte! Pobav sa s nami do konca!”
Ak to takto pôjde ďalej, tí parchanti skôr, či neskôr získajú podozrenie.
 

Asasín sa snažil strážnikovi nepozerať priamo do tváre. Už vedel, kto je ten vinný muž. Kráľovský pisár. Verný, tichý baránok.

“Ach no iste, iste by som to veľmi rád páni, lenže mám vcelku naponáhlo, viete ja…som rozprávač. Potulný…no a teraz keď sa blíži zima…”
“Ach iste“, fúzatý strážnik sa k nemu naklonil nebezpečne blízko.
Roub, ten starý úlis!

“Tak aspoň získaš inšpiráciu pre tie tvoje babské povedačky!“
Chlapi sa zasmaili. Dokonca aj tí u krčmy. Jediný kto sa nesmial bol zúbožený pisár.

*
 
Žeby si ten chudák získal moje sympatie ?

“Uff, nerobte si starosti vzácni páni, mám toho dosť. Skutočne, já.. .”
"Ale to nevadí!“ Prehlásil Roub. „To vôbec nevadí, že chlapi ?“
Ďalšie pochechtávanie publika. Roub sa náhle zastavil a chytil asasína za rukáv.
„Si mi nejaký povedomý. Nestretli sme sa už náhodou ?“

Norv sa rozhliadol dookola. Väčšina osadenstva podniku sa už vrátila dnu do tepla, ku korbeľom piva a fešným čašníčkam. Nepáčila sa im takmer nulová akcia, ktorá sa zvrtla v ešte nudnejší rozhovor medzi dvoma nadutcami. Tí čo sedeli pri oknách ešte občas vyzreli na nádvorie, ale vzápätí znechutene odvrátili pohľad.

Ozval sa ston, výkrik hrôzy a strachu.

Muži vyskočili, pena im odkapávajúc od brady ako novorodeniatam, čašníčky odhadzujúc prudkým pohybom až popadali jedna cez druhú. Hodnú chvíľu im trvalo kým sa znova pozviechali na nohy, muži sa potkýnali, nadávali im kopali a dupali ako sa márne snažili cez nich dostať. Šťastie mali len tí v predných radách, ktorí pre istotu zablokovali vchod, takže nik nemohol dnu ani von.

Ozvalo sa niekoľkonásobné puknutie väzov ako po sebe šialene dupali. Všade bol chaos a zhon, krik a bolesť. Vonku, dnu, vpredu vzadu. Norv sekal ako o život zo strany na stranu, nevediac, či trafil, či nie. Predsa len: jeho štýl boja bol o niečom inom. S nožom v rukáve, ticho a hlavne rýchlo.

Lenže teraz stál tvárou v tvár obrovskej presile z morbidne ťažkou zbraňou v ruke, čo ju vzal Roubovi, ktorého hlavičkou položil k zemi. Aspoň že mal stále ešte pár trikov v rukáve: mŕštnosť, vynaliezavosť a…tiež pár nožov. Keby bolo treba, prebije sa aj do kuchyne, kde by si mohol doplniť zásoby.

Cúval a premeriaval si nepriateľov novým, zastrašujúcim pohľadom. Nezabralo to. Chlapi mali očividne dobrú guráž, viditeľnú presilu a zlosť kvôli mŕtvemu veliteľovi. Dnes však asasín nemal bojového ducha. Cítil sa nedospatý a to kvôli týmto zastaným škrečkom! Keď bol nedospatý bol i naštvaný, čo pri jeho druhu povolania ľudia trefne zamieňali za slovo nebezpečný. Vlastne to boli slová dve: veľmi nebezpečný.

Zostalo ich päť: prvý k nemu odvážne priskočil, dostal rukojeťou zbrane do oka. Druhý sa dal ustrašene na útek. Norv schytil Roubovho koňa nervózne prešľapujúceho na mieste a dúfal, že nemajú nablízku pomoc ozbrojenú strelnými zbraňami. Nič sa však nedialo. Len traja prenasledovatelia zaručali, nasadli na svojích statných hnedákov a už sa hnali za ním.

Čumilovia sa vrátili do hostinca, pozbierali preživšie dievčičky, korbele a zbrane pred podnikom a začali sa mlátiť navzájom. Najprv len zo srandy (to lietali lyžičky, nožíky, taniere a stoly) až to nakoniec vyústilo do ostrej bitky (to už lietali zuby, oči a podávalo sa červené víno). Každý tak mohol byť v boji na život a na smrť, každý si teraz mohol zahrať hru, ktorej boli pred malou chvíľou prostými divákmi. Krčmár schytal paradajkou do brucha a skácal sa pod pult ako podťatý.

Nuž veru, zábava musí byť.