O upíroch

Upíri
Prológ
Mala som šestnásť rokov,keď sa to stalo.Volala som sa Nicoll a mala som súrodencov,rodinu,školu,priateľov a budúcnosť.Ale to všetko sa zmenilo v jednu noc.

Moja kamarátka Jane oslavovala sedemnástku a boli sme v jednom bare spolu s našimi spolužiakmi.Tí z nás,ktorí vyzerali starší ako v skutočnosti boli opití pod kritiku a bujaro sa bavili.Ja som len znechutene sedela pri pulte a rozmýšľala som,či nemám ísť radšej domov.V ruke som držala pohár s kolou.Bola by som poprosila Brucea,môjho frajera,aby ma odviezol domov,ale tiež bol opitý.A tak mi nazostávalo nič iné ako čakať na autobus,ktorý mi šiel až okolo pol jedenástej.
A vtedy si vedľa mňa sadol jeden chlap.Malo ma hneď napadnúť,že sa s ním nemám púšťat do reči,ale opatrnosť nikdy nebola moja silná vlastnosť.Bol vysoký,pekný,mal hnedé vlasy...hotový princ.A tak som ho oslovila.A to bola jedna z najväčších chýb v mojom živote,akú som kedy urobila.
„Čo robí taký slušný chlapec ako ty na takomto mieste a navyše v takomto čase?“
„To sa skôr ja pýtam teba,“povedal a ja som bola prekvapená.Jeho hlas bol...nehodil sa na sedemnásťročného chalana.
„Nevyzeráš,že by si sa nejak extra bavila,“pokračoval a napil sa z pohára.Nezdalo sa mi,že pije nejaký džúsik.
„Môj frajer sa opil a ja sa nemám ako dostať domov,“mykla som plecami a zrazu som pocítila strach.On sa usmial.
„Zveziem ťa,“povedal.Striaslo ma.Nebol to návrh.Bol to rozkaz. A ja som ho poslúchla.
„Volám sa Nicoll,“predstavila som sa.
„Ja som Jack Willov,“povedal a chytil ma za rameno.

Zastavil pri lese.Vtedy som začala mať obavy.Prečo nejde do mesta?
„Kam ma to vezieš?“opýtala som sa.
„O chvíľu ťa to už nebude zaujímať,“povedal a za lakeť ma vytiahol z auta.
Pamätám sa,že jeho oči boli odrazu červené .Pamätám si štípavú bolesť na krku.Uhryzol ma.Trocha sa napil a potom ma pustil na zem pokrytú suchým lístím.Videla som,že nasadol do svojho auta a potom odišiel.Ochromila ma bolesť.Môj krátky ľudský život sa skončil.

Ležala som tam a bola som neschopná pohybu .No dokázala som myslieť.Jack....ach keby sa toto nikdy nebolo stalo!Ležala som tam na zemi a chcela som zamdlieť,no nedalo sa.Prestala som vnímať čas.Okolo mňa bola nepreniknuteľná temnota a nado mnou svietili hviezdy.
Vtom sa ku mne niekto priblížil.Myslela som si,že je to Jack,že sa vrátil,aby ma dorazil.No v tom som zazrela jeho tvár.Nebol to on.Ale na perách mal krv a mne hneď došlo,čo je zač.No on mi položil ruku na čelo a ticho mi pošepol,aby som sa upokojila.Prezrel mi krk a potom niekomu vedľa seba povedal:“Premenil ju niekto od nás,predpokladám.Ak som ho mal na starosti,Dárius ma zabije.“
„Dárius mal s tými mláďatami už dávno niečo urobiť,“povedal jeho spoločník .
„Pche!“odfrkol ten prvý,“a čo by spravil?!Tie mláďatá treba odstrániť...Ak sa o nás dozvedia Lovci,všetci sme mrtvi.Choď.Ja počkám tu,kým neskončí premena.“
Ja som už viac nepočula.Okamžite ma obklopila tma.