V novej škole1

Prvá kapitola

Nová škola
Lenivo som otvorila oči a vypla budík (a pritom som ho takmer zhodila zo stola). Cez hlavu som si prehodila perinu. Poviem vám úprimne, ani v najmenšom prípade som nemala v úmysle vstať. Ibaže som musela. Trvalo ešte asi päť minút, kým som úplne rozlepila oči a prinútila sa postaviť. Keď som tak urobila, pozrela som sa na budík. Bolo pol ôsmej. Dočerta. Prvý deň v novej škole sa začína vážne úžasne.

Tri tretiny svojho doterajšieho života som prežila v krásnom, veľkom, znečistenom, historickom, na rieke postavenom meste Bratislava. Naša rodina bola úplne obyčajná. Ja, mama, otec a môj brat Juraj. Moja matka bola učiteľkou dejepisu na strednej škole, kde chodil Juraj. Kedysi som sa chodila pozerať na jej prednášky. Bavilo ma počúvať ju, ako rozpráva študentom o Keltoch, da Vincim, procesoch s čarodejnicami, Vikingoch a rôznych legendách a mýtoch. Otec bol riaditeľom veľkej firmy na výrobu mobilov. Nechápem, ako sa moji rodičia mohli znášať, nehovoriac o tom, že sa vzali a mali spolu dve deti.
Keď som mala asi jedenásť rokov, rodičia sa začali hádať. Stále. Nemohli sa zniesť, neustále si protirečili. A potom otec od nás odišiel. O niekoľko dní sa vrátil s rozvodovým právnikom. Potom odišiel úplne. A my s mamou sme sa museli presťahovať do Rajeckých Teplíc, čo je mesto, kde mama vyrástla. A ja som mala nastúpiť na novú školu. Dnes.

Keď som vošla do triedy, všetci na mňa hľadeli ako na zjavenie. Pravdepodobne sa pýtali sami seba: Čo tu tá robí? ! Namyslená fiflena ,ktorá prišla z Bratislavy a myslí si, že všetko vie, všetkému sa rozumie a všetko videla.
Učiteľka sa na mňa však milo usmiala.
„Sadni si ku Sabrine, “povedala mi a rukou ukázala na drobné , čiernovlasé dievča. Poslúchla som ju.
„Prvá hodina je slovenčina, berieme vetné členy, na matike berieme priamu a nepriamu úmernosť, na dejepise Mateja Korvína, na fyzike meteorológiu a na občianskej náuke základné ľudské práva,“ oznámilo mi to dievča ,“a ako sa vlastne voláš?!“
„Ja som Gabriela Podolanová, “odvetila som jej a nachystala si slovenčinu, “a aké je tvoje priezvisko?“
„Oravcová, “vzdychla si a otvorila zošit,“ nemám nič spoločné s Jergušom Oravcom. Škoda...“
Zamyslene si podoprela ruku a hľadela do prázdna.

Celé vyučovanie som ako-tak pretrpela a potom som išla domov. Trieda ,do ktorej ma zaradili, mala fakt dobrý kolektív a mám pocit, že som celkom zapadla. Baba ,s ktorou ma posadili, bola celkom fajn a rýchlo sme sa skamarátili. Doma sa ma mama pýtala ,ako bolo. Odpovedala som jej že dobre a sadla som si s knihou v ruke do kresla.
„Juraj nás nepríde pozrieť?“ opýtala som sa, keď som hľadala stranu ,kde som skončila, “majú teraz prázdniny...“
„Práve som s ním volala...“odvetila mi mama, “príde asi zajtra...večer. Cez deň má vraj stretnutie s nejakým dievčaťom...“
Zasmiala som sa a odtrhla pozornosť od knihy.
„Juraj nám prišiel do puberty, “poznamenala som. Mama niečo písala na notebooku.
„Čo robíš? “opýtala som sa jej a sadla si k nej.
„Spracúvam jednu starú legendu, “odpovedala mi mama, “zajtra ju chcem porozprávať žiakom. Myslím, že si ma celkom obľúbili .“
„Aká je to legenda? “opýtala som sa. Vždy som rada počúvala jej príbehy, legendy ,na ktorých som prakticky vyrastala.
„Kedysi dávno žil na Lietavskom hrade istý šľachtic so svojou manželkou. Mali sa veľmi radi a túžili po dieťati, ktoré ale dlho nemohli mať. Raz v zime ,keď vonku zúril treskúci mráz, šľachtičná konečne priviedla na svet dieťa ,krásnu dcéru. Krátko po jej narodení však zomrela. A kráľ zostal na výchovu dcéry sám. A tá vyrástla do krásy. Jej otec chcel, aby sa vydala za bohatého šľachtica ,ktorého ale ona nemilovala. Zamilovala si chudobného kováča z dediny. Keď to zistil jej otec, veľmi sa nahneval a hneď usporiadal svadbu s tým šľachticom .Ale jeho dcéra ušla za kováčom, volal sa Ľudovít. Ukrývala sa u neho, ale potom ju jej otec našiel. Ľudovíta dal uväzniť, ale ten stihol dať svojej vyvolenej prívesok na pamiatku .Popravili ho. A kráľova dcéra ušla do hôr ,kde od žiaľu zomrela. Ale hovorí sa ,že ešte pred svojou smrťou ukryla svoj najväčší poklad niekde pri hrade . A nájde ho vraj len ten ,kto vie, čo je to pravá láska.“
„To bolo krásne!“ povedala som,“ našiel niekedy niekto miesto, kde by ten poklad mohol byť?“
Mama sa zasmiala.
„Je to legenda, Gabriela, “vzdychla si mama, “nevie sa, či je to skutočne pravda.“
„Predstav si, že by ho niekto našiel! “vyhŕkla som a líca mi horeli vzrušením,“ bol by to objav storočia!“
„Pamätaj ,čo hovorí legenda, “zasmiala sa mama, “nájde ho ten , kto vie, čo je to pravá láska.“
Povzdychla som si. Raz ho nájdem!