Cesta za pokladom,prvá kapitola

Prvá kapitola
Na cestu


Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno,v úplne inom(a predsa aj rovnakom)svete,ako je náš.Tu sa o ňom hovorí už len v prastarých legendách,ktoré poznajú iba tí najstarší z najstarších.A hovorí sa o ňom ako ...o svete za okrajom.Svet za okrajom je ako svet,kde sa naveky zastavil čas...je ako svet,kde sa nám plnia aj tie najbláznivejšie sny.
Nás ale zaujíma Magická Zem,ktorá je dejiskom tohoto príbehu.Nachádza sa v nej,v tom najzabudnutejšom(ale zároveň aj najkrajšom)kúte malá krajinka s malebnými lesmi,poliami,údoliami a dedinkami.O tejto krajinke nevedia ani tí najmocnejší králi Magickej Zeme.A možno je to tak aj lepšie...
Táto krajina nosí názov Sídlo.Prečo práve Sídlo,to vedia len mocní čarodeji a tí to prezradia len tím,ktorí si to zaslúžia...
V Sídle žije národ,ktorý bol v dávnych časoch omnoho početnejší ako je dnes.Nezaujímajú ich problémy elfov,trpaslíkov alebo ľudí.Nezaujímajú sa o nepokoje Magickej Zeme.Záleží im na úrode,pokoji a hlavne tichu.Žijú len sami pre seba.Milujú dobré jedlo(a hlavne dobré pitie).
Sídlo sa skladá z niekoľkých väčších miest,ktoré sú ohraničené kamennými múrmi,ktoré však nikdy neslúžili ako hradby.Neďaleko od nich je vždy hromada dediniek.Majú názvy väčšinou podľa stromov alebo rastlín,ako sú napríklad Bukovce,Dubová,Brezová,Vŕbové,Javorovce alebo Lipová(lipy sú najrozšírenejšie stromy v Sídle,rastú takmer na každom kroku a práve preto volajú elfovia tento kraj“zem líp“).No nájdu sa i názvy ako Močaristá,Blatovce,Chladná alebo Žabince(v tejto dedine ľudí noc čo noc budí zo spánku kŕkanie žiab).
Ale dedina kde sa tento príbeh začal sa volá...Brestovice.Brestovice sa nachádzajú takmer na hranici Sídla a „ostatného sveta“(ako nazýva staršia generácia Sídla všetko neznáme a na míle vzdialené od jeho bezpečných hraníc).Tečie cez ne malý,ale zato dravý potôčik ktorý si vyslúžil romantické meno Stužka.V Brestoviciach sa nachádza radnica(ktorej už roky vládne rodina Johna Limetreeho),malá pošta,jeden malý obchodík so zmiešaným tovarom,a asi tridsať malých domčekov.Uprostred tejto dedinky je neveľký vŕšok.Pod ním je malé jazierko,okolo ktorého rastú brezy,smutné ovisnuté vŕby a,samozrejme,niekoľko brestov(veď práve vďaka nim sa táto dedina volá Brestovice!)
No,a na tomto vŕšku stojí dom.Čo dom,v porovnaní s malými domčekmi v dedinke hotový domisko!
Bolo to panstvo starej,váženej a bohatej rodiny Elmovcov.A i tento dom mal meno.Volali ho Brestovce.Teraz tam žil posledný z rodu Elmovcov,výstredný starý mládenec Coorain Elm.
Jeho rodičia(čiže Petunia a Bill Elmovci)už dávno neboli medzi živými(nech je im zem ľahká)ale svojmu synovi zanechali veľký majetok.Coorain si tam žil od svojej dvadsiatky a zistil,že je neuveriteľne výhodné byť sám sebe pánom.
No skutočne veľmi čudné bolo(a podľa národa v Brestoviciach neprípustné)že hoci mu už ťahalo na tridsaťpäťku,stále a stále sa nechystal oženiť.Možnože nechcel byť pod papučou a možnože ho odmietala každá žena.No nech to bolo akokoľvek,Coorain Elm sa často stával námetom rozhovorova diskusii v krčmičke Pod veľkým brestom(čo jej názov skutočne vystihovalo,keďže sa pod brestom aj nachádzala).Pán Coorain Elm sa často stával terčom najrôznejších klebiet a tých najnehoráznejších posmeškov.

A dnes,v prvomájové slnečné popoludnie to ani náhodou nebolo ináč.Obloha bola modrá,bez náznaku oblakov,vzduchom sa šírila vôňa prichádzajúceho leta a na trávnatej stráni sa páslo stádo ovečiek a vyzerala tak,akoby bola pokrytá nádielkou januárového snehu.
V krčmičke rečnil starý John Motyka,ktorého v okruhu siedmich míľ nevolali inak ako Včela.Prečo si vyslúžil túto prezývku?možno preto,že sa usilovne staral o záhradu v Brestovciach a možno preto,že klebety zbieral usilovnejšie ako včela med.
„Viete vy,čo som počul o našom drahom pánovi Coorainovi Elmovi?“začal zoširoka,presne tak,ako to mal vo zvyku,“že kuje pykle s čarodejmi!“
polovica krčmy zhíkla.Krčmárka,stará Judith Kriačinková doliala Johnovi pohár,a uprene ho sledoval,čakajúc,čo povie ďalej.A ten veru pokračoval:“Navštevuje ho Pláštnik,ten starec s kapucňou a palicou.Všetci o ňom tvrdia,že je čarodejník,ak nie aj niečo omnoho horšie!“
„Ty len never všetkému,čo sa hovorí,Včela,“zavrátil ho Bezzubý Jack,majiteľ krčmičky Pod veľkým brestom a Judithin manžel,“si už starý a vidíš aj to,ženám sem,do hostinca chodia elfovia na kus reči!“
Len,čo to dopovedal,z kúta miestnosti sa ozval tichý,zvonivý smiech.Včela i Jack sa tam pozreli.Sedel tam nejaký cudzinec v plášti,s kapucňou na hlave.Ten po chvíľke vyšiel von a ešte stále sa veselo smial.Včela sa pozrel na Johna s nadvihnutým obočím.Ten nahnevane mávol rukou.Tu sa do ich diskusie zamiešal Harry,mladý syn mlynára z Chladnej.
„Ja som teda počul veľa vecí,“prehovoril,“aj to o Pláštnikovi aj o elfoch.Neviem či je to pravda.Môže byť,ale zároveň ani nemusí.Jazyky toho natárajú veľa.A možnože tieto reči vznikajú len a len preto,že ešte stále nie je ženatý a že je taký bohatý.“
Celá krčma sa rozosmiala.Všeobecne sa totiž vedelo,že mladý Harry v prítomnosti príslušníkov nežnejšieho pohlavia kokce a nijako sa nevie vyjadriť.No v poslednom čase sa veľmi zblížil s Ruženkou z Bukoviec,dcérou starého Jedľača.Všetci dobre vedeli,že svadba je blízko,no najprv bude Harry musieť Ruženku požiadať o ruku.(A keďže je taký hanblivý,Ruženka bude musieť požiadaď o ruku jeho.)
„Len sa smejte!“vykríkol nahnevane a buchol päsťou do stola,“Coorain Elm je čudný a basta!“

Medzitým ako Cooraina Elma veselo ohovárali v krčme Pod veľkým brestom,on sám sa prechádzal po terase pred jeho veľkým starobylým domom.Celá bola pekne vyzametaná(to je jeho práca)a okolo nej rástli stromy(pravdaže to boli bresty)a rozvoniavali tam rozkvitnuté kvety.Včely bzučali a usilonne zbierali nektár a peľ.V diaľke sa črtali jablone a slivky v plnom kvete a biele kvety na ich konároch spôsobovali,že vyzerali ako obsypané snehom.
Coorain si zapálil fajku a sadol si do ratanového kresla.Ako starý mládenec si žil v pokoji a to najmä vďaka peniazom po rodičoch,a nikdy,nikdy mu ani nenapadlo,že by sa mal oženiť.
A predsa,čím bol starší,tým častejšie ho premáhal akýsi smútok...A to najmä koncom jesene,keď stromy zhadzovali lístie a cez Sídlo prechádzali elfovia,ktorý mierili k brehom mora,aby sa vrátili do krajiny svojich otcov a tam navždy žili v pokoji,ďaleko od ľudských problémov...
Tento smútok ale neprichádzal preto,že sa cítil byť sám...nie,to nie.Ťahalo ho to na cestu...do neznámych krajín,do pustín,kde žijú len zvery...Bola to aj túžba po dobrodružstve,ktorá mu nadala spávať...
Pretože ľudia zo Sídla žijú jednotvárnym a pokojným životom a skutočne len málokedy sa niekedy vyberú do neznámych diaľav.

Coorain sa zadíval do diaľky pred sebou.Obloha bola modrá,bez oblakov a všetko okolo neho volalo,že sa blíži leto.Vietor potichu šumel v korunách stromov a pospevoval si svoju pomalý,smutnú pieseň.
Coorainov zrak zablúdil na Kopec,ktorý rozdeľoval Sídlo na dve časti.Na Západnú a Východnú.Na západnej strane sa nachádzala väčšia časť Sídla,Brestovice a veľké lesy.Na východnej strane to podľa brestovčanov nebolo s kostolným poriadkom.V tamojších hostincoch posedávali nad holbou piva trpaslíci,fauni tam zabávali domácich hrou na flaute a iných hudobných nástrojoch a elfovia sa občas prišli pokochať tamojším úžasným vínom.
Coorain spozoroval starého muža,ktorý kráčal dole Kopcom.Oblečený bol v modrosivom a v ruke držal drevenú palicu.

Len,čo ho Coorain zazrel,vošiel do domu,cez plecia si prehodil plášť a do ruky vzal nabalený batoh,ktorý čakal pri dverách už najmenej týždeň.Keď sa znova otočil,starec už stál pred ním.
„Zdravím ťa,Coorain!“pozdravil ho slušne,“prepáč mi,že meškám,ale elfovia mali na starej južnej ceste nejaké problémi a trolmi.Tak som im trochu pomohol.Neveril by si,ale v Magickej zemi sa teraz dejú veľmi čudné veci...“
„A to už aké?“opýtal sa Coorain a zamkol dom.Kľúč strčil do hliny v kvetináči.
Bol čas vydať sa na cestu.