Prenasledovaná: I. Kapitola

"Halo, vnímate ma? Počujete ma?" otvorila som oči. Videla som rozmazaný obraz tváre. Obraz sa mi však pred očami mihol len na pár sekúnd. Svetlo ma oslepilo natoľko, že som musela prižmúriť oči. Znovu som sa pokúsila otvoriť oči. Tentoraz som obraz tváre videla zreteľne a jasne.
"Kde, kde to som?" spýtala som sa ospalým zachrípnutým hlasom.
"V nemocnici. Spýtam sa vás na niekoľko otázok. Súhlasíte?" pokojne odpovedal. Bol to starší muž - asi štyridsiatnik. Mal krátke čierne vlasy a tmavé kruhy pod očami. Jeho čierne oči dokonale ladili s farbou vlasov. Pleť mu kontrastovala s čiernymi vlasmi a až splývala s bielym plášťom.
"Ano, súhlasím." odpovedala som po chvíli ticha.
"Fajn, najprv mi povedzte, ako sa voláte." pokojne sa spýtal a spýtavo na mňa pozeral. Ako sa volám? Ja...ja neviem. Ja to vážne neviem. Rozmýšľam, snažím sa spomenúť si, ale moja myseľ nemôže nájsť žiadnu odpoved´. Ako sa volám?
"Ja...neviem." odpovedala som a stále hľadala odpoved´.
"V poriadku. Podľa záznamov a občianskeho preukazu ste Chloë
Stewartová. Máte dvadsať jeden rokov. Ste tu pre otras mozgu po autonehode. Spýtam sa vás dalej. Aká spomienka sa vám vybaví ako posledná?"
V mysli sa mi premietal obraz: malý brat so zakrvavenou hlavou a jeho plač.
"Môj brat..." nedokončila som, ale chcela som ukázať ľavou rukou, že bol zakrvavený na hlave, ale ruku som nevládala zdvihnúť. Nevládala som vôbec nič.
"Bol zakrvavený na hlave...a...plakal."
"Takže si spomínate na svojho brata. Spomeniete si, ako sa volá?"
Môj brat...ako sa len...
"Neviem. Nespomeniem si."
"Dobre. Ked´že máte otras mozgu, je pochopiteľné, že si nemôžete spomenúť na dôležité informácie. Och, prepáčte, zabudol som sa vám predstaviť. Som doktor Samuel Jackson."
"Príšerne ma bolí hlava." priznala som. Tá bolesť mi vstupovala až do očí. Bola bodavá, akoby mi do hlavy bodali desiatky ihličiek.
"To je normálne. A ešte po roku v kome. Už sme si mysleli, že sa nám nepreberiete. Boli ste blízko smrti."
"čo? Po roku v kome? Môžem vidieť mamu a otca? A brata?"
"Bohužiaľ nie." odpovedal pokojne no tentoraz bolo v jeho hlase cítiť ľútosť.
"Prečo, čo je s nimi?" spýtala som sa zdesene. O rodičoch som vedela zo snov. Videla som ich tam sedieť.
"Sú mrtvi." smutne povedal.
"A môj brat?" spýtala som sa.
Doktor mi naznačil, že je tiež mrtvy. Je mi do plaču.
"Takže...som tu sama?" po lícach mi už stekali slzy.
"Pokúšali sme sa nájsť nejakých vašich príbuzných, ale nenašli sme nikoho. Je mi ľúto."
"To myslíte vážne?" vzlykala som. Bolesť hlavy ma oslepila a premohol ma spánok. Zase sa v mojej hlave premietali obrazy. Krv a všade krv.
_______________________________________
"Zobud´te sa, už je ráno!" prebudil ma doktor. Jeho hlas znel pokojne a veselo. Mám pocit, že mi chce niečo oznámiť.
"Mám pre vás výbornú správu. Dnes ráno môžete ísť domov." oznámil a veselo sa usmial. Jeho biele zuby sa leskli ako sneh na slnku. Vedľa kútikov úst sa mu objavili malé vrásky.
"Kam domov?" môj domov si totiž už nepamätám.
"Našli sme pre vás byt, ale ak chcete môžete bývať vo vašom rodnom dome."
"Môžem sa ta ísť pozrieť?"
"Samozrejme. Ehm, je deväť hodín ráno - tak o desiatej môžete ísť. Pošlem s vami niekoho, aby vás zaviedol. Súhlasíte?"
"Ano." súhlasila som.
"Výborne." kývol na pozdrav a odišiel.
Za ten celý čas, čo som tu, som si nestihla poobzerať izbu. Pokúsila som sa vstať. Obomi rukami som zatlačila do mäkkej postele a pokúsila sa posadiť. Trochu to zabolelo, ale predsalen sa mi to podarilo. Otočila som sa tak, aby som mohla vstať. Ked sa moje nohy dotkli studenej dlážky, skúsila som sa na ne postaviť. Už som stála, ked sa mi však podlomili nohy a ja som opäť sedela na posteli. Skúsila som to znovu a tentoraz sa to podarilo. Izba, v ktorej som bola asi rok, bola tak stredne veľká. Posteľ stála čelom pri stene a blízko nej boli presklenné dvere. Vedľa postele stál stolík, ktorý bol nižší ako postel. Všetko v izbe bolo biele až na bledo-modré kachličky na stenách. Na stolíku stála lampa. Stolík mal jednu zásuvku. Zvedavo som do nej nazrela. Bola prázdna tak ako polička pod ňou. Vedľa stolíka stál nejaký prístroj. Izbu osvetlovalo ranné slnko. Na stole pod oknom bol položený nejaký dokument. Bolo tam napísané moje meno a všetky údaje o mojom zdravotnom stave. Položila som ho späť na stôl a pozerala von oknom. Vonku bola kopa snehu. Mám výhľad priamo na park. Sneh sa krásne leskne na slnku. Všimla som si hodín na stene.
Je za pár minút desať.