Prenasledovaná: II. Kapitola

Stojím pred domom, v ktorom kedysi bývala rodina v plnom počte. Priviezol ma sem syn doktora Jacksona na čiernom mercedese.
Stále tu stojím a uvažujem, či mám vojsť dnu. Nakoniec som šla. Dvere však boli zamknuté. Boli to dosť veľké biele dvere. Podišla som k najbližšiemu oknu. Holou haluzou som rozbila sklo a zvnútra otvorila okno. Bolo staré a nevyzeralo tak novo ako dvere. Vliezla som dnu. Všade vládla temná tma. Vošla som do obývačky a šla rovno k dverám pri ktorých bol vypínač. Zažla som svetlo, ale potom mi to prišlo zbytočné, pretože stačilo vytiahnuť rolety. Tak sim šla späť k oknu a vytiahla rolety. Do obývačky preniklo denné svetlo. Zhasla som svetlo a prezerala si obývačku. Pod oknom je dvojdielne kreslo a vedľa neho pri stene je dalšie kreslo. Pred ním je okrúhly stolík z čierneho dreva. Obe kreslá boli leské červené - kožené. Na stolíku boli zvädnuté kvety narcisov. Všade bolo ticho - takmer ako na cintoríne.
"Chloe? Kde si, Chloe?" ozvalo sa z vonku. Išla som k oknu odkiaľ som sem prišla a vykukla som von.
"Tu som. Pod sem, Matthew." zavolala som naňho a vrátila som sa dnu. Prezerala som si miestnosť. Matt o chvíľu vošiel za mnou.
"A čo teraz?" spýtal sa. Matt sa mi páči. Má tmavo-hnedé vlasy skoro až čierne. Jeho sýto-zelené oči je jednoduché zapamätať si.
Mal na sebe čiernu teplú bundu, ale vyzeral, akoby mu bola zima. čierne džínsy mu dokonale sedeli. Mal obuté sivé zimné boty, čo vyzerali ako tenisky.
Po chvíli mlčania som odpovedala: "prezriem si to tu," a šla som dalej. Prešla som okolo poličiek s fotkami. Zastavila som sa a vytiahla jednu z fotiek v hnedom rámčeku. Na fotke som ja, ked´ som mala pätnásť. Mala som dlhé hnedé vlasy. Teraz mám čierne vlasy po plecia. Odmalička som bola bledá ako aj rodičia. Pery mám tmavšie - akoby som ich mala narúžované. Moje čierne oči som mala orámované tenkou čiernou linkou. Na fotke mi nebolo vidno celé telo, ale mala som asi nejaké čierne tričko. Teraz mám na sebe čierny kabát, ale bol dosť tenký. Cítila som zimu až v kostiach. A tmavo-modré džínsy mi boli príliš dlhé. To mi až tak neprekážalo, pretože som kráčala v čiernych čižmách na opätku.
Môj otec vyzeral dobre. Mal trocha dlhšie hnedé vlasy začesané dozadu. Mal tmavo-modré oči a na perách mu hral úsmev. Napovedá mi, že to bol energický človek. A vedľa neho mama bola malá a jej načerveno odfarbené vlasy jej dodávali známky temperamentu. Jej hnedé oči hľadeli na oca a na mňa. Zatiaľ čo otec bol v bielej košeli, mama zvolila karmínovo-červený sveter. Na tvári mala úsmev a odhaľovala biele zuby.
Mama na rukách držala malé stvoreniatko - ročného Davidka. Ten sa tak krásne usmieval! Musela som sa pousmiať pri pohľade naňho. Mama ho držala v modrej dečke.
Boli sme tak nádherná rodinka. Rozplakala som sa pri pomyslení na to, že už nikdy nebudeme spolu. Ticho som vzlykala a Matt si to okamžite všimol. Prišiel ku mne a súcitne ma objal.
"V poriadku?" uisťoval sa a hladkal ma po ramenách.
Neodpovedala som, ale z môjho plaču asi vycítil, že nie.
"Pod´ si sadnúť. Nájdem vodu." Posadil ma do kresla a zmizol kdesi v tme.Stále som plakala a slzy sa mi rinuli z očí ako vodopády. O pár minút sa Matt vrátil s pohárom vody. Podal mi ho a ja som sa napila. Sadol si vedľa mňa a utešoval ma.
"Chceš ísť preč?" spýtal sa ticho.
"Chcem sa ísť pozrieť do svojej izby," oznámila som mu a vstala.
Nechcela som nič viac vidieť len svoju izbu. Matt šiel hned´ za mnou. Vyšla som na chodbu, a šla rovno k dverám, na ktorých visel plagát The Cure. Otvorila som ich. Boli to plné hnedé dvere. Rolety boli vytiahnuté. V izbe bol poriadok - čo nasvedčovalo tomu, že som bola poriadkumilovná. Hnedá podlaha dodávala izbe temný dizajn. Moja posteľ stála pod oknom a zdobila ju čipkovaná čierna prikrývka a tmavo-modré vankúše. Steny izby boli natreté bordovou červenou. Na vnútornej strane dvier visel plagát známej Victorie Francés. Je tu aj veľké zrkadlo s čiernym rámom. Na zrkadle viseli fotky. Kapela The Cure s podpismi a fotka celej rodiny - tá istá čo bola v obývačke. Vedľa zrkadla stála skriňa z čierneho dreva. Otvorila som ju a prezerala si oblečenie. Zatvorila som ju a šla o kus dalej. Bližšie k posteli stál písací stôl taktiež z čierneho dreva. Na stole bol čierny notebook a lampa. Stôl mal tri zásuvky. Do všetkých som nazrela a našla učebnice. Aha... chodila som na výšku. Posadila som sa na postel a prehľadávala nočný stolík na ktorom bol budík a lampa. Otvorila som prvú zásuvku. Bola tam kniha od Stephena Kinga a veľká čierna kniha s krvavým nápisom Denník a pod ním bielym moje meno. Chloe Stewartová.
"Písala som si denník," povedala som si pre seba. Matt to počul a od dvier kde stál, si prišiel ku mne sadnúť. Položila som denník na stolík a prehľadávala zásuvku. Našla som tam čiernu škatuľku. Boli tam peniaze. Položila som ich na stolík. V zásuvke už nič viac nebolo.
V druhej zásuvke boli veľké biele dosky, ktoré mi hned padli do očí. Otvorila som ich na prvej strane. Boli tam nakreslené šaty dlhé po kolená pripomínajúce hviezdnu oblohu. Prelistovala som doskami. Bolo tam veľa návrhov.
Pri stene oproti stála umelá figurína a vedľa nej stolička. Figurína mala oblečené práve také šaty ako na prvom kreslenom návrhu. Dotkla som sa šiat a pod prstami cítila jemnú zamatovú látku.
"Ach, nádherné." Matt prišiel ku mne a tiež sa dotkol látky.
"Aká jemná." poznamenal Matt.
Vedľa figuríny stála komoda. Prehľadala som všetkých päť zásuviek. Boli tam látky všakovakých druhov. Zamat, satén, čipka... Všetko čo modna návrhárka potrebuje.
Vrátila som sa späť ku stolíku. V zásuvke bola ešte malá knižka posiata hviezdami. Na prvej strane bolo napísané:
Zbierka básní
Night and Day
a pod tým moje meno. Listovala som knihou. Bolo v nej veľa básničiek.
"Ja píšem básne?" prekvapene som pozrela na Matta.
"A aj poviedky, pozri," otvoril tretiu zásuvku, ktorá nebola dobre zavretá. Boli v nej tri zošitky. Prvý s názvom V zajatí krvi druhý s názvom Jednorázovky a tretia s názvom Jednorázovky 2.
"Tak čo, chceš tu zostať?" spýtal sa Matt nakoniec.
"Nie, zbláznila by som sa tu," a poobzerala som sa po izbe.
"Fajn. Tvoje veci presťahujeme neskôr. Teraz ťa zaveziem do toho bytu, dobre?"
"Dobre," súhlasila som.
"Tak pod´me." Matt vstal a chytil ma za ruku. Vyšli sme z izby a potom vyliezli rozbitým oknom. Matt mi otvoril dvere auta, a ked som nasadla, zavrel ma. Sadol za volant a pomaly nás viezol po zľadovatenej ceste.
Prišiel na mňa smútok. Stratila som rodinu. Prečo práve ja? Stále mám pred očami tú fotku.