Empathy, prológ

Prológ

Sú ľudia...ktorí sú schopní odhadnúť vaše správanie už pri prvom stretnutí. Podľa vašich reakcí...Podľa vášho vzhľadu...podľa mimiky...podľa giest, ktoré sú pre vás možno úplne bezvýznamné...Pre nich však nie. Občas máte pocit, akoby vám čítali myšlienky...a preto sú opovrhovaní spoločnosťou...Vnímajú city...Vnímajú myšlienky...Sú empatický... Vedia sa vcítiť do života iných...prežívať ich pocity...pomáhať tak...ale i ubližovať.

Môžu to brať ako dar...ako prekliatie...alebo sa s tým jednoducho zmieria....Niektorí pracujú ako analytici...iní využívajú svoje schopnosti na páchanie trestnej činnosti. A zvyšok...žije nomádskym spôsobom života. Nestýkajú sa s ľuďmi... Vyhýbajú sa im ...a žijú oddelene.

Vláda ich brala odjakživa ako hrozbu. Navonok sa totižto neodlišovali od normálnych ľudí...A ľudia vo vláde sa obávali,že im môžu uškodiť.Preto cvičili Lovcov- tých,ktorých jedinou úlohou bolo vyhľadať empatika a zabiť ho.
Týchto ľudí cvičil muž, ktorého duša bola taká čierna,že ho i samo peklo vyvrhlo. Muž,ktorí nenávidel empatikov viac ako ktokoľvek iný. Jeho jediným poslaním bolo zabíjať...
Volal sa Marestus.

31. 10. 1991
Detroit

Vonku už dávno stíchol smiech koledníkov, ktorý celý deň neprestajne klopali na dvere a so slovami "sladkosti alebo starosti " si vyžadovali zopár cukríkov a užívali si každoročný sviatok strašidiel, a najmä detí. Ale teraz, krátko pred polnocou bol všade pokoj. Ticho. Ticho, ktoré na ulici v odľahlej štvrti Detroitu nebolo až také bežné.

Alexandra Reedová práve sedela na pohovke v obývačke a sledovala neskoré správy. Jej manžel Thomas bol práve skontrolovať ich malého syna- trojročného Matthewa. Zo spánku často plakal-Alexandra to prikladala tomu, že je na svoj vek veľmi citlivý.
Keď Thomas vyšiel z detskej izby, nalial do dvoch pohárov červené víno a prisadol si k Alexandre. Tá si od neho s úsmevom zobrala svoj pohár a napila sa.
"A náš malý Matthew má tri roky,"poznamenala,"je zaujímavé, že sa narodil práve na Halloween..."
"Je to strašidelné," dodal jej manžel a pobozkal ju, " čo keby sme si teraz pozreli nejaký dobrý horror a potom..."
Znova ju pobozkal. A potom už ani jeden z nich nevenoval pozornosť televízií, kde práve FBI varovala verejnosť pred možným útokom vraha, ktorý sa pravdepodobne pohyboval niekde v Detroite. A ani v tom najhoršom sne by ich nenapadlo, že v tej chvíli sa nachádzal priamo v ich dome.
Keď Alexandra zbadala muža v čiernom obleku, ktorý sa zrazu zjavil v ich obývačke, nestihla ani vykríknuť. Padli dve strely. A potom pre istotu ešte i ďalšie.

Lovec si zasunul zbraň späť do puzdra a podišiel ku svojim obetiam. Alexandra Reedová a Thomas Reed na neho pozerali sklenými očami. Skutočne ostáva obraz vraha v očiach mŕtveho ? Rýchlo sa tejto myšlienky zbavil. Bol vycvičený na zabíjanie a ľútosť jednoduch neprichádzala do úvahy. Zrazu začul detský plač. Vošiel do detskej izby. Chvíľu hľadal vypínač, keď sa mu podarilo nájsť ho, zasvietil. Na posteli s detskými motívmi sedel chlapček s ryšavími vlasmi. Keď uvidel vraha, prestal plakať. Pozrel na neho prenikavími hnedými očami dieťaťa. Lovca zamrazilo. Zhasol svetlo a opustil dom.