O zveroch

V múzeu

Dnes bol naozaj veľmi zvláštny deň. Ležím vo svojej posteli, mala by som sa pripravovať do školy na zajtra, ale nechce sa mi. Lepšie povedané, vôbec sa neviem sústrediť. Stále sa v myšlienkach vraciam k tomu, čo sa dnes odohralo na exkurzii v Historicko-prírodovedeckom múzeu v Paríži.

Veľmi som sa na ten výlet tešila. Som v maturitnom ročníku a toto bola prvá exkurzia v mojom poslednom roku na strednej škole. Milujem získavanie vedomostí. Milujem miesta, kde na mňa dýcha história. Vždy sa tam cítim veľmi príjemne. Asi som čudná, ale mám obrovskú radosť, keď niečo objavujem, keď sa učím, keď získavam nový uhol pohľadu na svet okolo mňa. No moje známky v škole nie sú nijak výnimočné, medzi spolužiakmi som lepší priemer. To bude asi tým, že nie všetko, čo v škole je, ma zaujíma a baví.

V múzeu som bola spočiatku s našou triedou a sprievodcom. Jeho výklad bol veľmi pútavý. Dychtivo som obdivovala rôzne vykopávky z dávnoveku. Zaujal ma nadčasový medený polorozpadnutý náramok na ruku. Hneď som si začala predstavovať, aká asi bola žena, ktorá ho nosila? Pomohol jej získať obdiv muža, kvôli ktorému si ho dávala? Bol naozaj pekný, niečo podobné by som si raz možno aj kúpila. No netuším, k čomu by som ho nosila.

Trochu som sa omeškala za mojou skupinou pri exponátoch na poschodí. Ponáhľala som sa za nimi po schodoch do veľkej haly. Pohľad na Veľkú galériu evolúcie bol zhora fascinujúci. Veľmi som sa na ňu tešila. Sú v nej stovky zvierat z rôznych časových období. Okamžite som vytiahla mobil a spravila som si dve tri fotky z výšky.

Vtedy som si ho všimla, rovno pri Africkej karaváne, ktorá sa skladá z niekoľkých desiatok vypchatých typických afrických zvierat v reálnych veľkostiach. Stál tam vysoký štíhly atletický chalan s tmavými vlasmi, ktorý sa nepozeral na slony, žirafy, hrochy ..., ale prekvapivo na mňa!

No nebol to len taký bežný pohľad, on na mňa doslova civel. Musela som sa poobzerať okolo seba, ale na kovových schodoch múzea som v tej chvíli bola iba ja sama. V rifľových kraťasoch, v bielom obtiahnutom tričku s nápisom Vždy máš na výber, na nohách ťažké kožené topánky vojenského typu a na ľavom zápästí množstvo rôznych náramkov. Moje dlhé blonďavé vlasy som si dnes učesala do vrkoča, ktorý nosievam prehodený cez plece.

Ani môj make-up nebol nejaký výrazný, tak som nechápala, čo sa mu na mne nezdá. Podľa mňa som bola oblečená celkom dobre. V rámci mojich možností. Nie je na mne nič zvláštne, väčšinou som pre ľudí neviditeľná. Alebo aspoň sa veľmi snažím takou byť. Odjakživa mám potrebu zapadnúť do davu.

No on na mňa stále pozeral a dokonca sa mi zdalo, že sa na mňa usmial. Pokračovala som dole po schodoch, nechápavo hľadiac stále na neho a na jeho hypnotický úsmev. No na schodoch sa neoplatí dívať nikam inam ako pod nohy. Zakopla som a keby som sa nedržala zábradlia, tak by som určite spadla. Vtedy som prestala vnímať čudného chalana a uvedomila som si, že niečo sa v hale deje.

Obzrela som sa napravo a uvidela som dievča s tmavými vlasmi približne v mojom veku ako padá na zem asi dvadsať metrov odo mňa.. Okolo nej ešte nebol nikto, kto by ju včas zachytil. Počula som, ako jej hlava tupo buchla na mramorovú dlážku. Niekto od ľaku vykríkol. Okamžite som sa k nej rozbehla, aby som jej pomohla.

Jej telo sa zvíjalo v hrozných kŕčoch. Oči mala doširoka otvorené, ale bolo vidieť iba bielka. Hrozný pohľad lákal prvých zvedavcov. Okolo úst sa jej už začala robiť pena, ale to som už bola u nej. Nikdy som nevidela človeka s epileptickým záchvatom. Nikdy som sa neučila, čo v takejto situácii mám robiť.

Začala som hrabať v mojom batohu a vytiahla som jediný pevný predmet, čo by jej nemal ublížiť. Môj hrebeň. Asi to nie je veľmi hygienické, ale aspoň to nie je nič rozbitné. Potrebovala som jej to strčiť do úst. Pomohol mi vedľa stojaci študent. Pomaly sme jej otvorili sánku a strčili hrebeň medzi zuby. Aby si náhodou nezahryzla do jazyka.

Mimovoľne som vnímala učiteľa dievčaťa, ako telefonuje na záchrannú službu. Periférnym videním som videla strážnika, ako sa snaží od tohto divadla odtlačiť čo najviac detí. Spolužiačka kričala na dievča na zemi meno Klára. Konala som ako v tranze. Pravú ruku som trpiacemu dievčaťu priložila na silno trasúce sa čelo. Bolo úplne mokré a ruka sa mi po ňom kĺzala. Ľavú ruku som je priložila na oblasť srdca a obidve som pritlačila.

„Neboj sa, Klára, ja ti pomôžem!“ Zvolala som, aby som prekričala jej chrčanie a môj strach. Zavrela som oči a jediné, čo mi vtedy napadlo bolo, že sa budem modliť. Bože, prosím, pomôž tomuto dievčaťu! Ty si všemohúci. Dovoľ, aby sa upokojila a nikdy viac sa jej záchvat neopakoval. Veľmi pekne Ťa prosím.“

Tak ako mňa modlitba upokojovala, prestala som vnímať okolie, seba a cítila som iba jej telo, ktoré sa šklbalo stále menej a menej. Neprestávala som v modlení. Počula som jej dych, ktorý sa spomaľoval a jej nádych sa stával stále hlbší a hlbší. Napriek tomu, že som mala zavreté viečka, videla som pred nimi príjemné svetlo. Pod mojou ľavou rukou sa srdce pomaličky upokojovalo, cítila som jeho rytmus v celom mojom tele, ako keby sme boli jedna bytosť.

Ďakujem ti, Bože! Povedala som hneď, ako som mala istotu, že jej telo je úplne pokojné.

Oči som otvorila až potom, ako som mu povedala, že je úžasný. Netuším, ako dlho sa to celé odohrávalo. Možno päť minút, možno dvadsať. Stratila som pojem o čase. Pre mňa to bolo všetko ako v spomalenom filme. Zrazu som opäť vnímala svet okolo mňa. Zvuky, svetlá, pachy. Chlad dlážky, o ktoré sa opierali moje holé kolená.

Preglgla som, zohla som sa k hlave dievčaťa: „Už je dobre, Klára, môžeš otvoriť oči. Ak chceš.“

A ona ich naozaj otvorila. Jej oči boli neskutočne modré. Boli také krásne, že na ne asi v živote nezabudnem. Pomohla som jej posadiť sa a poprosila jej kamarátku, aby ju pridržala. Vtedy už bežali záchranári s nosidlami cez halu.

„Tešilo ma, Klára,“ povedala som jej dvíhajúc sa zo zeme. Kolená ma poriadne boleli, takže to nebolo päť minút ale určite viac. Dobre to poznám z kostola. Okrem veľkej únavy som mala pocit, že ma niečím toto stretnutie obohatilo, niečo naučilo a samu veľmi prekvapilo. Mohli by sme byť kamarátky, určite by sme mohli byť.

Klára pozrela na mňa nebeskými očami, stisla pery a po kratučkom zaváhaní mi jemne chytila ľavú ruku do dlane. Chcela byť so mnou ešte aspoň chvíľku a až potom povedala jedno krásne úprimné: „Ďakujem.“

Vôbec som netušila, ako mám na jej slová zareagovať. Bežne pomáham ľuďom, pre mňa je to úplne normálne. Pre každého by malo byť. Sklopila som oči, uvoľnila si ruku a povedala: „Bolo mi potešením pomôcť ti. Všetko dobré, Klára.“


Ani neviem, ako som sa mi podarilo predrať sa cez dav zvedavcov a zamieriť ku chodbičke s toaletami. Pri veľkom nie najlepšie osvetlenom zrkadle na dámskych záchodoch som strávila niekoľko minút. Nevšímala som si zúboženú osobu, ktorá tam na mňa hľadela. Mizla mi vo zvláštnej hmle. Točila sa mi hlava. Keďže som bola úplne vysmädnutá.Veľmi dlho som pila. A oddychovala. Potom som si poriadne umyla tvár studenou vodou. Jej chlad mi robil veľmi dobre. Učupila som sa pod umývadlo, hlavu som si uložila na ruky a oddychovala úplne vyčerpaná.

Okolo mňa chodili baby, chichotali sa, maľovali, rozprávali o samých banálnostiach a mne to bolo úplne jedno, či ma niekto vidí a čo si myslí. Cítila som sa veľmi unavená. Na chvíľku som len existovala. Nemám ani predstavu ako dlho som strávila v tejto polohe.

Zo zvláštnej letargie ma zobudilo hudobné zvonenie môjho mobilu. Už podľa melódie som vedela, že je to Sofia. Moja najlepšia kamarátka mi volala: „Alex, kde si,prosím ťa? Všetci už sú pri východe, učiteľ nás začal spočítavať. Okamžite príď sem!“

„O dve minútky, Sofia, nejako učiteľa zabav,“ poprosila som ju. To ma v momente prebralo. Dnes bol s nami jeden z najprísnejších učiteľov. Mohla som mať dosť veľký problém a so mnou celá trieda. Kľudne by nám zajtra kvôli tomu mohol dať celej triede písomku!

Vstala som, pozrela do zrkadla. Už som videla normálne, zrazu aj svetlo nad zrkadlom žiarilo lepšie. Narýchlo som si zopla mokré vlasy do gumičky. Dúfam, že nik z našich nevidel, ako som pomáhala Kláre. Netúžila som po zvedavých otázkach. Navyše, keď som na ne ani sama nepoznala odpovede.

Odhodlane som vyšla som z toaliet. No zastala som hneď vo dverách ako obarená. Presne oproti mne stál o stenu chodbičky opretý ten krásny chalan. Jednu nohu máš pohodlne skrčenú a tiež opretú o stenu. Asi na niekoho čakal. Hral sa na mobile. Alebo si niečo iba tak prezeral. Uvedomila som si, že stojím v otvorených dverách a pohla som sa. Ako som vychádzala z dverí, tak sa nám stretli pohľady. Ale hneď sklonil hlavu bez väčšieho záujmu a hral sa ďalej. Vydýchla som si od úľavy, asi čaká na nejakú babu. Som ja ale sprostá.

Rýchlo som vykročila smerom z chodbičky do haly, no idúc okolo neho som mala taký zvláštny pocit. Bol dosť vysoký, minimálne 185 cm, široké ramená, okolo neho sa šírila príjemná vôňa.Bolo na ňom niečo príťažlivé, a zároveň znepokojujúce. Cítila som sa ako na rontgene, či ultrazvuku. Ako keby ma niekto skenoval až na kosti. Nedalo mi, keď som zahýnala za roh chodbičky, obzrela som sa. On stále stál na tom istom mieste a hral sa na mobile. Muselo sa mi to len zdať, prečo by si ma mal nejaký chlapec a navyše taký pekný chlapec premeriavať? Som hrozne domýšľavá.

Za rohom som sa rozbehla, prebehla halu, niekoľko miestností s exponátmi a asi nejaké tri minútky som bola konečne pri mojej triede nastúpenej pred vchodom do múzea. Nervózny učiteľ sa akurát pýtal Sofie, že kde ma naposledy videla. Vtedy som sa mu zjavila za chrbtom a ona sa len naširoko usmiala a ukázala na mňa.

Učiteľ sa obzrel a typickým cynickým tónom povedal:„Á, slečna Alex Chevalier ako posledná, to sa dalo čakať. To mi v autobuse vysvetlíš.“

Potom celej triede zavelil: „Vážení, odchod, čaká nás autobus a cesta domov.“

Sofia ma chytila pod pazuchu a do ucha mi pošepkala: „Tak to bolo o chlp.“ A obidve sme sa klasicky pubertálne zachichotali. Mám ju veľmi rada. Je mi skoro ako sestra, pretože sa poznáme od škôlky. Chodíme spolu do jednej triedy, roky sedávame v škole pri sebe, bývame na jednej ulici a viezli sme sa spolu aj v autobuse cestou domov.