O zveroch - 3.časť - O nás

O nás
Navonok sme úplne obyčajná rodina. My deti chodíme do školy, trápime sa s úlohami ako všetci naši rovesníci. Stretávame sa podobnými problémami ako iné rodiny s viacerými deťmi. Naši rodičia majú svoje civilné povolania, ktorému sa venujú naplno.

Môžem povedať, že sme v našom okolí dosť populárni a ľudia si nás vážia. Hlavne mama je v ich očiach anjel. Pomáha všetkým a neustále. Otec takisto. Mimo nemocnice mamina lieči zadarmo, rozdáva rady, zháňa lieky, ale čo si u nej ľudia vážia asi najviac, vie vypočuť a poradiť skoro v každej životnej situácii.

Otec ako hasič má veľkú úctu, pretože zachránil už život alebo majetok mnohým ľuďom v našom meste. Mimo pracovnej doby je veľmi šikovný domáci majster. Dobrovoľne a zadarmo pomáha susedom, známym, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť odborníka. Občas s ním chodí pomáhať aj Peter.
Ja zas často asistujem mame. Viem šikovne obväzovať, dokonca som už pichala injekcie. Nie je to také hrozné, ako sa zdá. Krvi sa vôbec nebojím. Po strednej pôjdem na medicínu. Nič iné u mňa nikdy neprichádzalo do úvahy, pretože svet bielych plášťov ma vždy priťahoval.
Keďže naši sú veľkí ľudomilovia, nikdy sme neboli pri peniazoch. Veľká časť ich zárobkov ide na dobročinnosť a k tomu vedú aj nás, pomáhať druhým kdekoľvek a akýmkoľvek spôsobom. Ja ich na jednej strane z hĺbky srdca obdivujem, no na druhej strane to úplne nechápem. Bola by som radšej, keby sme si napríklad občas mohli dovoliť dovolenku o akých rozprávajú moji spolužiaci.

Alebo mi je ľúto, keď nie sú doma, lebo sa venujú niekomu, kto ich vraj viac potrebuje. Chýbajú mi. Som v našej rodine najväčší sebec. Jednoznačne a od malička. Sama som z toho smutná, ale neviem si pomôcť. Mala by som byť viac obetavejšia. Hneď vysvetlím prečo.

Voláme sa Anjelom požehnaní, vekmi sa názov skrátil na Požehnaní. Sme veľmi vzdialení potomkovia anjelov, ktorí na pokyn Boží zasiali svoje semeno do niekoľkých ľudí, aby mohli lepšie chrániť ostatných. Ale bohužiaľ sme už len čiastoční Požehnaní. Každý z nás je zároveň aj potomkom ľudí. Vieme sa normálne rozmnožovať, žijeme obyčajné životy, máme všetky klasické ľudské vlastnosti.

Priemerný Požehnaný má v sebe niečo medzi 35-55 percent anjela. Všetko nad je v dnešných časoch skôr rarita, častejšie sa požehnanosť pohybuje v nižších číslach. Ak má človek napríklad 40 percent, tak to neznamená, že zvyšok jeho osobnosti je Zatratený. Možno iba čisto ľudský. No aj 100 percentný človek dokáže byť dobrý a mať v živote správne rozhodnutia.

Každý z nás, je úplne jedno, či viac ľudský alebo anjelský, celý život podvedome hľadá cestu k dobru a musí sa neustále rozhodovať medzi nimi. Medzi svetlom a tmou. Padá a hľadá silu na vstávanie. No Požehnaní ľudia, hlavne tí, ktorí sa o svojom dedičstve dozvedia, majú povinnosť robiť dobro a pomáhať svetu. Preto sme tu a preto sú moji rodičia takí dokonalí.

Ja som sa narodila približne 50 percentná, mojimi skutkami a myslením som si to božské v sebe asi znížila. Mama hovorí, že som ako živé striebro. Niekedy neúmyselne narobím problémy. Naposledy som bola u Vykladača pred tromi rokmi a ktohovie ako som na tom teraz.
Vykladačom sa môžu stať len výnimoční Požehnaní. Nie je ich veľa a treba za nimi cestovať. Vidia auru, vycítia dary, nahliadnu do vnútra človeka a podľa toho nám dokážu odhadnúť percentá. Tie sa dajú slušným životom čiastočne získať, ako keby bolo možné anjelskú stránku v sebe rozvíjať. Svätci sú zvyčajne ľudia s vyše 80-timi percentami.
Medzi Požehnanými sa samozrejme nájdu aj takí, čo úplne prepadli zlu, stali sa z nich Zatratení a klesli skoro až na nulu. Ale aj v tom najhoršom človeku navždy zostáva niečo dobré, iba niekde hrozne hlboko ukryté a raz sa môže znova začať rozvíjať. Všetko závisí od toho človeka samého, je to na jeho slobodnom rozhodnutí.

Aj my ostatní môžeme mať rôzne dary, ktoré sú dedičné. Začínajú sa objavovať po šestnástom roku života. Súvisí to s pubertou podobne ako napríklad väčšina alergií. Kým dary ma zatiaľ obišli, k alergii na harmanček som sa už dopracovala. Aspoň doteraz som si na sebe nijaký dar nevšimla. Dosť často sa stáva, že sa ani jeden dar plne neprejaví, poprípade nedosiahne veľkú intenzitu. Dúfam, že to nebudem môj prípad.
Keď sa tak nad tým zamýšľam, včera v múzeu som dokázala pomôcť dievčaťu so záchvatom. Možno sa mi prejavil dar uzdravovania... Ktohovie.
Navyše, keď si v hlave prehrávam celú scénu, stále nerozumiem, prečo som sa otočila ku Kláre tesne predtým ako padla. Čo ma zaujalo? Čo ma na ňu upozornilo? Súvisí to s darom uzdravovania?

Nie všetci Požehnaní majú schopnosť navzájom sa spoznať. Niektorí vidia časť aury okolo hlavy, iní pocítia pozitívnu energiu napríklad pri podaní ruky. Požehnaného človeka môžete spoznať aj podľa toho, že je vám v jeho prítomnosti dobre a po stretnutí s ním ste posilnení. Sú to veselí, dobroprajní ľudia, ktorí sa snažia z negatívneho vytvoriť pozitívne.

Rodičia sa stretli na dobrovoľníckej misii ešte počas vysokoškolských štúdií mojej mamy. Počas občianskej vojny v Juhoslávii išla na pár mesiacov do Srbska v rámci hnutia Lekári bez hraníc. Zároveň takto získavala zdravotnícku prax. Otec tam pôsobil ako záchranár. Stretli sa pri rozvalinách jedného rozbombardovaného domu. Vo vnútri plakalo dojča, otec s kolegami ho vyťahoval s nasadením vlastných životov.

Mamu tam privolali ako zdravotníčku, aby prezrela bábätko a poskytla mu potrebnú starostlivosť. Keď sa dotkli ruky krásnej medičky a popolom zašpineného záchranára pri podaní už ledva stonajúceho balíčka, tak zistili, že sú obaja Požehnaní. Iskra okamžite preskočila. Táto chvíľa ich natoľko spojila, že sa už od seba nepohli a o pár mesiacov sa zobrali. Vraj, keď ste si tým druhým istý, tak nie je dôvod dlho čakať. Podľa nich je to iba vzájomné trýznenie.

Radi nám o svojom zoznámení rozprávajú a my deti ich ešte radšej počúvame. Obaja vtedy na chvíľočku viditeľne omladnú a v očiach im ešte viac zažiari vzájomná láska. Kým jeden rozpráva, druhý ho vtipne doplňuje a my deti sa na tých poznámkach smejeme. Mám úžasných rodičov. Hoci sú „len“ 40 percentní, sú to pre mňa tí najlepší ľudia na svete.