O zveroch - 5.časť - Zmena plánov

Zmena plánov

Dnes som nemala dobrú náladu. Prešiel necelý mesiac od úmrtia nášho strýka a my sme sa pred pár dňami dozvedeli, že sa počas víkendu sťahujeme do Paríža. Rodičia si nás všetkých posadili na gauč a zo seba vysypali ich nami vôbec nečakané plány. Začali vysvetľovať rôzne pozitíva, že otec viac zarobí, mama získa vysnívanú robotu v modernej nemocnici.

Všetci budeme chodiť na prestížnu školu, budúci rok odpadnú problémy s ubytovaním mne aj Petrovi, keďže sme sa obaja chystali do Paríža do škôl. Pre mňa to bude o to výhodnejšie, že budem môcť chodievať na prednášky pre budúcich medikov.

Všetky tie pozitíva boli veľmi racionálne, ale aj tak som mala pocit, že mi idú zničiť život! V postate ho už zničili. Byt predali bez nášho vedomia, ani netuším, kedy tu boli obhliadky, asi keď sme boli v škole.

Nemám nič proti Parížu, chodievali sme tam k ujovi Samuelovi na prázdniny každé leto. No ani náhodou som neplánovala opustiť už teraz mojich spolužiakov, kamarátky. Čakal ma s nimi predsa najkrajší školský rok môjho života, maturitný. Neviem si predstaviť, čo budem bez nich robiť. Komu sa chce začínať znova od nuly.

Aj som sa vyplakala. Zas ako jediná v rodine. Všetci chápu, že treba tete pomôcť, že bude teraz sama so svojimi piatimi deťmi. Najstarší bratranec Lucas je už dospelý a pracuje. Podľa mňa on zaujme miesto v rodine po otcovi. Nebude to mať jednoduché. Druhý syn tety Márie sa volá Patrik, je o pár mesiacov mladší ako ja, má takmer sedemnásť. Vraj s ním budem chodiť do jednej triedy. To sa celkom teším, vie byť veľmi vtipný. Potom ešte majú dvanásťročnú Annie, ktorá má tiež umelecké sklony ako naša Kristínka. Hrá na gitare a krásne spieva, nielen v kostole. No a pred  dvomi rokmi sa im narodili dvojičky Tobias a Christopher.

Teta je mamina sestra, vždy sa mali veľmi radi. Ja mám zas rada bratrancov a sesternicu. Niekde v kútiku duše sa na nich teším. No navonok to odmietam priznať, pretože si to vôbec neviem predstaviť. Toto mesto je môj domov, tu som sa narodila, spoznávala svet, mám priateľov. Je mi, ako keby ma chcel niekto vykoreniť a to dosť bolí.

Sedela som pri počítači a len tak bezmyšlienkovito surfovala po internete.

„Cink“, prišla mi správa na sociálnu sieť. „O 20 MINUT SOM U TEBA, S.“

To ma prebralo zo sebaľútostného ničnerobenia. Rýchlo som sa pustila do triedenia vecí.  Rozhodla som sa, že mojich kamarátov obdarím na pamiatku niečím osobným. Aby som sa vyhla trapasu, že sa rozrevem, tak dám Sofii celú škatuľu s darčekmi. Ona im to odovzdá, až keď odídeme. Môžem sa na ňu spoľahnúť, vždy som sa mohla. Aj ona je anjelsky človek, podľa mňa aj na 70 percent. Presné percento netuším, nikdy som sa jej na to nepýtala. Bála som sa, že potom mi vráti otázku a to by som sa za mojich chabých 50 percent musela tak trocha hanbiť.

Práve Sofia mi bude zo všetkého a všetkých chýbať najviac.

Ozval sa zvonček pri vchodových dverách. Už je tu! Otvorila som dvere a v nich sa objavila známa drobná postava mojej prirodzene ryšavej kamarátky. Objali sme sa a chvíľku zotrvali v objatí. Obidvom sa nám zarosili oči. Som dosť citlivá osoba, pred druhými nerada plačem, ale s mojou najkamoškou sme od detstva prežili všetky možné emócie miliónkrát.

 „Tak poď ďalej, naposledy.“ Povedala som s tónom odsúdenca idúceho na popravu.

 Sofia ma chcela okamžite utešiť: „Nebuď taká negatívna, vidíme sa každé prázdniny. Buď prídem do Parížan ja,“ šťastne zamrkala, ona toto mesto celkom môže, „alebo prídeš ku mne. Moja poschodová posteľ ti bude stále k dispozícii.“

Okamžite mi zdvihla náladu. Často som u nej spala a predstava nás dvoch v Paríži sa mi zapáčila. Už teraz by som jej vedela ukázať rôzne zaujímavé miesta. Možno to nebude až také zlé. Vďaka internetu, telefónom, môžeme byť v dennodennom kontakte, akurát len menej osobnom.

 „Tak fajn, poďme na to!“ a začala som jej vysvetľovať, ktorý darček je komu, čo mu dávam, prečo a spoločne sme na tom dosť nasmiali, lebo občas som zabalila celkom vtipné veci. Nakoniec som prišla k tomu najdôležitejšiemu. Postavila som sa slávnostne do stredu mojej izby a v ruke som držala krásne zabalený balíček. Fakt som si na tom dala záležať.

 „Sofia, chcem ti dať kúsok zo seba, preto prijmi odo mňa môj vankúšik. Viem, že sa ti vždy veľmi páčil. Nech sa ti na ňom dobre sníva a občas si pritom na mňa spomeň.  Neboj oprala som ho,“ dodala som viac menej pre istotu. Môj mäkkučký vankúšik v tvare ovečky zmenil majiteľku. Sofia prijala s vážnou tvárou balík a vytiahla z tašky svoj drobný balíček. Už na prvý pohľad to vyzeralo ako zabalené CD-čko.

„Ja som ti napálila naše obľúbené piesne, keď ti bude za Saint-Dizier smutno, tak si to môžeš pustiť a budeš mať pocit, že si znova s nami,“ povedala mi s milým úsmevom.

Sofia je jednoducho perfektná baba. Objali sme sa a poplakali si. Už teraz sa teším sa na leto, určite ju navštívim. Naši mi sľúbili, že budem môcť isť aj na niekoľko týždňov, ak budem chcieť. A možno o rok príde za mnou do Paríža na vysokú školu, to by bolo úplne super. Ak sa mi ju podarí na to prehovoriť. Ona na rozdiel odo mňa o vysokej škole nesníva.

XXX

O dva dni som si darované CD pustila na mojom notebooku, v novom dome v staršej štvrti na okraji Paríža, hneď prvý večer, ako sme sa nasťahovali. V tej chvíli sme ešte ani internet nemali zapojený. Preto som Sofii napísala iba kratučkú SMS: „DAKUJEEEM ZA CD.“

 Do minúty mi Sofia odpovedala: „OVECKA SA MA TIEZ SUPER, UZ SA SKAMARATILA SO SLONOM. J” Zasmiala som sa tak nahlas, že okoloidúca mama zo zvedavosti nazrela do izby. Ukázala som jej správu a ona mi s úsmevom povedala: “Vidíš Alexandra, skutočné priateľstvo nepozná vzdialenosť. Viem, že budete navždy kamarátky,“ a pobozkala ma na čelo. Ja tiež cítim každou bunkou môjho tela, že má pravdu.  Sofia je moja spriaznená duša na Zemi.

Vďaka týmto mojim dvom najväčším anjelom bola moja prvá noc v Paríži celkom príjemná. Nerada priznávam, ale vyspala som sa vo svojej novej izbe úplne parádne. Asi to bolo zapríčinené fyzickou námahou, ktorú som vynaložila, keď som ako najstaršie dieťa v rodine pri sťahovaní vláčila mnohé škatule a tašky.

Takto pekne vyspinkaná som bola pripravená začať nový život vo veľkomeste.