O zveroch - 6.časť - Rybačka, Otázky bez odpovedí

Rybačka

 

Keď po Samuelovi zomrel ďalší známy, zavolal ma otec na ryby neďaleko Paríža. Celkom som sa potešil, že budeme spolu iba my dvaja. V poslednej dobe bol doma málo a tváril sa veľmi vážne. Bol príjemný septembrový deň. Rieka pomaly plynula, slnko sa odrážalo od malých vĺn. Povieval slabý vietor. Stáli sme vo vysokých čižmách v plytkej rieke, do ktorej sme nahodili naše návnady.

Samotný rozhovor som začal ako prvý: „Otec, deje sa niečo, o čom by som mal vedieť? Máte nejaké problémy s mamou?“

Občas som si dokonca myslel, že sa chcú možno rozísť. Aj to sa u Požehnaných často nestáva.

 

Prekvapene sa na mňa pozrel a nervózne sa zasmial. „To ako si na to prišiel Martin?“

„No, málo si doma, s mamou sa v podstate nebavíte, si nervóznejší a na tréningu v telocvični je jasné, že si vybíjaš nejakú zlosť. Mám ešte pokračovať?“

„Martin, dúfam, že ti nebude prekážať moje dlhšie vysvetľovanie. S mamou sa hádame, len o jednej veci. Pre ňu aj pre mňa veľmi dôležitej. No najskôr si ma prosím vypočuj a potom máš toľko času, koľko chceš, aby si mi odpovedal.“

Potešil som sa. Konečne sa dozviem, čo je príčinou napätia v našej rodine.

 

Keď otec skončil, tak som chvíľu mlčal. Môžem mu naozaj povedať nie? Mama nebola tá zlá, len ma chcela chrániť. Ale ani otec nebol na vine, iba robí, čo musí a čo si myslí, že je pre nás všetkých jediná možná voľba.

 

Zo zadumania ma vytrhol záber, siedma ryba na háčiku. Tak som sa s ňou dal do boja, ktorý skončil mojím víťazstvom. Pritiahol som si ju a zobral do rúk, aby som jej vybral kus zahnutého kovu z úst. Bola naozaj krásny kúsok, s takými sa rybári bežne fotia. Ale dnes sme na to nemali náladu. Táto siedma ryba upadne do zabudnutia ako tie predošlé.

 

Prebrodili sme sa k brehu a dali sme ju medzi ostatné do siete, ktorá bola umiestnená v mútnej vode tesne na kraji rieky. Vyšiel  som na breh a pozrel sa na nebo. Je to zvláštne. Otec, starý rybár a nechytil ani jednu, ja sedem za sebou. Sedem naozaj krásnych kúskov. Niekto ma má tam hore asi rád, alebo mi chce niečo naznačiť.

 

A čo moja právnická kariéra? Nie je to iba mamin sen, ako si myslí otec. Naozaj chcem pomáhať chudobným ľuďom v tomto nespravodlivom svete. No to, čo mi navrhuje on, by malo priniesť dobro pre ešte viac ľudí. Ale nie je cena príliš vysoká?

Pozeral som sa bezradne na sedem nepokojných rýb, mykajúcich sa v sieťke. Mám vôbec na výber? Ony už nemajú. Len ja by som mohol rozhodnúť o ich osude.

Lenže my nie sme bezbranní tvorovia. Máme rozum a vieme sa dostať z každej „siete“, ak trocha zabojujeme. Samozrejme, že máme na výber. Niekedy sú to dve podobné skoro paralelné cesty, niekedy sú diametrálne odlišné. Inokedy iba môžeme niečo urobiť, ale nemusíme. A práve nič nerobenie môže mať katastrofálnejšie dôsledky, ako by to asi bolo v našom prípade.

 

Kedysi mi práve otec povedal, že keď sa už rozhodnem, tak nemám ľutovať svoje rozhodnutie. Mám skúsiť zo zdanlivo zlého rozhodnutia spraviť čo najlepšie.

Rozhodol som sa. Vybral som sieťku s rybami z vody rieky a dal ju aj s obsahom do prenosnej tašky. Mal som pocit, že ak by som ich vypustil, odmietol by som dobre mienený dar.

 

„Idem do toho otec! Nenechám ťa v tom samého. Ale školu si len preruším, rád by som ju raz doštudoval,“ povedal som rozhodne.

Otec sa naširoko usmial a zdvihol ruku, ja som urobil to isté a ťapli sme si. Cítil som, že hoci som neurobil nič, len povedal jedno áno, tak je na mňa hrdý ako nikdy.

Domov sme prišli s úlovkom, ktorý sa nebude tak ľahko opakovať. Napriek tomu mama z našej rybačky nadšená nebola, pretože už od dvier z výrazu našich tvárí vedela, na čom sme sa s dohodli.

 

Po dlhých týždňoch vyzeral otec v ten večer šťastne.

 

Otázky bez odpovedí

Za posledné tri týždne som si celkom zvykla na náš nový domov. Bývame vo veľkom päť izbovom byte na druhom poschodí, ktorý máme v prenájme. Ja mám izbu sama, Kristínka tiež a  chalani sú spolu v izbe pri rodičovskej spálni. Obývacia miestnosť je velikánska. Ale aj tak najviac času trávime v príjemnej kuchyni, ktorá je zároveň aj jedáleň.

 

Dom má šesť poschodí, pričom na každom sú tri byty. Susedia už zistili, že moja mama je lekárka, vďaka drobným zdravotným problémom a úrazom sme mali možnosť sa s niektorými zoznámiť.

 

Celkom som sa zmierila aj s novou školou, decká v Paríži sú vyspelejšie, drzejšie, ale nie sú zlé. Nezávidím im, asi nie je najjednoduchšie byť tu mladý. Veľkomesto má príliš veľa lákadiel. A všimla som si taký paradox. Napriek tomu, že tu žije veľa ľudí pokope, akosi majú k sebe podstatne ďalej ako v menšom meste.

 

Moju novú izbu som už oblepila plagátmi, ktoré som si priniesla z domu, takže sa v nej cítim ako v mojej pôvodnej. Táto je ale o poznanie menšia. Zato mám zaujímavejší výhľad hoci je rovno do ulice. Rovno pred mojím oknom rastie krásny javor. Musím mať veľa rokov, jeho vetvy sa počas veterného počasia skoro dotýkajú okna. Keďže je teraz jeseň, listy na ňom ubúdajú každým dňom. Ten strom sa mi naozaj veľmi páči. Je pokojný a majestátny, ide z neho príjemná energia. Už teraz sa teším sa jar, keď zapučí.

Ja, Kristína a Peter sme sedeli v chlapčenskej izbe, lebo je najväčšia. Hrali sme hru vadí – nevadí. Poobede nás prišiel za nami aj bratranec Patrik. Zároveň sme sa starali o malého Sebastiána. Mama dnes mala dlhú službu v tunajšej nemocnici. Mala by sa vrátiť po polnoci. Otec má nočnú, už odišiel.

 

 Bratranec bol na rade a kládol otázku: „Vadí alebo nevadí?“

„Nevadí ,”sebavedomo som odpovedala. Nemám nijaké tajnosti. Naivne som verila, že sa ma môže opýtať na čokoľvek, a že ma nič nerozhádže.

„Už si sa s niekým naozaj bozkávala?” normálne mi pri tej otázke zabehlo. Cítila som sa zahanbená. Tajnosti síce nemám, ale mať sedemnásť a byť nepobozkaná je v dnešnej dobe pravdepodobne hanba.

Ale s predstieranou odvahou som odpovedala: „Nie.”

To sú teda drzé otázky. Mala som sto chutí mu to vrátiť. Keď fľaša skončila otočená smerom k nemu a ja som mala možnosť pýtať sa, využila som to: „Chcel by si chodiť s Monikou z našej triedy?“

V škole som si všimla, ako na ňu okato pozerá. Tušila som odpoveď. Patrik sa trocha zahanbil a odpovedal pravdivé: „Áno.“

Oľutovala som moju hlúpu otázku. On je do nej naozaj zaľúbený...Ale baby ako Monika sú na iných chalanov. Nie na dobrákov ako je Patrik. Nemyslím si, že má u nej nejakú šancu. Ale s hlúpymi otázkami začal on, takže zaslúžil si odplatu. O chvíľku zas fľaša ukázala na mňa, pre zmenu sa pýtala Kristína.

„Dokázala by si sa bozkávať s úplne cudzím chalanom?” Evidentne ju Patrikova téma zaujala. To je šialená myšlienka. Spolčili sa proti mne! Pobúrene som vstala.

 „Neviem, prečo by som to robila!  Čo je vám dnes? Idem urobiť Sebastiánovi večernú kašu. Hrajte sa ďalej sami. ” Stratila som náladu na takú sprostú hru.

 

Predstierala som urazenie a zobrala brata na ruky, aby som ho odniesla do kuchyne. kuchyne. Posadila som ho na kuchynskú linku a spoločne sme zohriali mlieko, do ktorého sme potom pridali ochutenú instantnú kašu. Na prilepšenie som mu dala trocha masla a nechala malého zamiešať. Nie je veľmi dobrý jedák, ale keď sa takto spolu zahráme, tak sa mi zdá, že zje viac.

 

Posadila som ho za stôl, sadla som si k nemu a opýtala som sa ho: „Chceš papať sám?” Namiesto odpovede mi zobral lyžicu z ruky a začal sa po svojom babrať s jedlom. Oproti nám bol malý televízor, vyhľadala som kanál pre najmenších a bezmyšlienkovite pozerala raz na rozprávku, raz na brata. Otec príde až ráno, mama o štyri hodiny. Snáď sa mi ho dnes podarí rýchlo uspať.

Vtom zazvonil telefón. Bola to mama. Pomyslela som si, že to bude iba pravidelná večerná kontrola.

 

„Ahoj, mami. Všetko je v poriadku. Sebastián práve je svoju kašu a ostatní sa bavia u Kristíny. Večerali sme cestoviny. Zvyšok máš v chladničke.“

 „To som rada,” povie mama. Z tých troch slov som pochopila, že niečo sa stalo. Niečo dosť zlé.

„Mami, si v poriadku?”

Odpoveďou mi bolo iba ticho. Sú rôzne druhy ticha, ale toto znelo dosť zlovestne.

 „Je tu Lucas, postrelili ho. Práve ho operujú.“

Znova ticho. Vlastne nie, počula som jej dych. Potom pomaly pokračovala: „Volám, volám kvôli tomu, že zostanem v službe, kým bude treba. Prosím, dozri, aby išli všetci načas spať. “

„Dobre. Spoľahni sa,“ snažím sa ju upokojiť aspoň tým, že všetko doma zvládnem. „Alex, prosím ťa, zatiaľ nikomu nič nehovor. Iba by sa vystrašili.“

Takže je to dosť zlé, pomyslela som si, inak by to nepovedala.

„A skús Patrika poslať domov, peniaze na taxík sú v skrinke, treba sa postarať o dvojičky. Teta Mária je už na ceste do nemocnice a malá Annie sa o ne dlho starať sama nemôže.“

Prehltla som horkú slinu a povedala: „Mami,  s Božou pomocou snáď…

Prerušila ma: „Už musím bežať. Dobrú noc, moja.“ A potom som počula už len pípanie prerušeného hovoru.

 

Rýchlo som dokŕmila brata. Jemu by to trvalo ešte aspoň desať minút. Kuchyňu upracem neskôr. Potom sme spolu zašli do chlapčenskej izby, aby som ukončila zábavu.

 

 „Sorry, ľudia, ale je čas ísť spať. Mama, volala, musí zostať v nemocnici. Takže ja idem uspávať malého a vy sa zatiaľ pekne presuňte do postelí. Keď malý zaspí, prídem vás skontrolovať.“ Nastalo hromadné klasické rodinné brblanie, ktoré som už dávno bola schopná ignorovať.

 „Patrik, ty by si mal ísť domov. Tu máš peniaze na taxík. Už som ho zavolala, o desať minút bude pred vchodom.” Snažila sa to povedať čo najpokojnejšie.

„Prečo? Mal som tu predsa spať?” opýtal sa ma prekvapene.

Nemohla som mu to povedať, hoci som hrozne chcela. Pár minút dozadu sme sa hrali a hoci som bola na neho kvôli otázkam napálená, tak v tomto momente mi ho bolo hrozne ľúto.

„Tvoja mama musela súrne niekam odísť. Annie je u vás sama s Tobiasom a Chrisom. Máš ich ísť postrážiť.“

Sklonil hlavu a bez slova si išiel pobaliť svoje veci a hneď na to nič netušiaci odišiel. Netuším kto a ako mu to povie. Ja som na to právo nemala.

 

Zamkla som za ním byt. Nestalo sa prvýkrát, že mama zostala v nemocnici. Je to jej poslanie a aj deti si dávno zvykli, že ma musia poslúchať. No dnes som závidela, že sú mladší. Byť najstarší z detí v rodine asi vždy znamená deliť sa s rodičmi o ich starosti. Nie je to fér.

 

            Ľahla som si so Sebastiánom do mojej postele a zhasla svetlo. Rozhodla som sa ho nechať spať u mňa, aby som to nemala v noci k nemu ďaleko. Ešte sa budieva kvôli smädu a tak. Zaspievala som mu uspávanku, čo poznám od mamy a popri tom mi myšlienky utekali k tomu, čo sa to s nami v poslednej dobe deje.

Po necelej polhodine zaspal, ja som išla ešte upratať kuchyňu, skontrolovať ešte raz byt, či sme zamknutí a či ostatní išli do potelí. Byt bol pokojný, všetci kľudne zaspali, akurát mne sa ešte nechcelo. Pomodlila som sa, ale márne som sa snažila zaspať.

 

Tak som si otvorila notebook a surfovala som po nete. Hľadala som nejakú aktuálnu správu o prestrelke. Bolo toho veľa, ale nič podobné z dnešnej noci som nenašla. Tak som sa rozhodla aspoň napísať Sofii krátku správu, že ako sa má. Chýba mi.

 

Pri vypínaní notebooku na mňa hľadel chalan z múzea. Ale ja som ho veľmi nevnímala. Mám strach o nás, o Lucasa, o tetinu celú rodinu. Chcelo sa mi plakať. Dnes večer som po prvýkrát bola naozaj rada, že sme sa presťahovali. Veď rodina si má pomáhať. Naozaj je to tak správne.

Znova som si ľahla do postele k bratovi. Nenechal mi veľa miesta. Ale bola som rada, že nie som sama, lebo mi bolo veľmi smutno. Nakoniec som predsa len zaspala.

 

Ráno ma prebudilo hudobné zvonenie budíka môjho telefónu. Rýchlo som ho vypla, aby sa Sebastián nezobudil. Mal pomerne pokojnú noc, pil iba raz a takisto sa iba raz zobudil, že mu chýbala mama. Vedela som, že sa ešte nevrátila, to by už pri mne neležal. Ona si ho odo mňa vždy zoberie, nech sa už vráti v ktorúkoľvek hodinu.

 

Prisunula som stoličku k posteli, aby sa neskotúľal a išla som do kuchyne. Otec by už mal byť doma. Našla som ho pri kuchynskej linke. Robil si sendvič. Vyzeral veľmi unavene a ustarostene.

 

„Dobré ráno,” povedali sme si navzájom.

Jeho oči sa mi zdali červenšie ako inokedy po nočnej.  

„Mama sa ešte nevrátila? Večer volala, že zostane v nemocnici.”

 Skúšala som začať opatrne rozhovor, lebo som netušila, či už niečo vie.

 Povedal mi: „Ja viem.”.

 Takže to musí byť fakt vážne, keď mu dala mama vedieť. Obom sa nám nechcelo o Lucasovi rozprávať. Radšej sme sa tvárili, že sa nič nedeje.

„Pomôžem ti so súrodencami nachystať ich do školy,” navrhla som mu.

 

Súhlasil a spoločne sme sa pustili do prípravy raňajok a desiat pre deti. Potom nás odviezol najskôr do škôlky, kde sme vyložili Sebastiána, ďalšia zastávka bola škola, kde sme mali vystúpiť my ostatní. Keď som ako posledná opúšťala auto, otec tiež vystúpil von. Verejne ma pred školou pobozkal na čelo a povedal mi: „Si ten najkrajší anjel, akého som kedy stretol.”

 

Síce mu ani na sekundu neuverila, však sa poznám, ale aj tak ma celú zahrial príjemný pocit. Pre svoju rodinu by som urobila čokoľvek, tak veľmi ich ľúbim. Bolo mi úplne jedno, že kto sa práve pozeral a či si zo mňa kvôli tomu budú uťahovať. Postavila som sa na špičky a vďačne ho pobozkala na líce.

 

 „Mám ťa rada,“ tiež som mu vyznala svoju lásku a rozbehla som sa za súrodencami. Inokedy by som sa nenechala pobozkať, ale dnes ráno to bolo úplne iné. Cítila som úzkosť. Ako keby sa okolo našej rodiny, teda hlavne rodiny mojej tety zaťahovali temné mračná. Videla som, že aj otec bol celé ráno nesvoj,  veď mama sa nám od včera vôbec neozvala.