O zveroch - 7.časť - V pube

V pube

Aj keď som na to nemal náladu, išiel som sa zabaviť s priateľmi po dvoch týždňoch do obľúbeného podniku. Večer sme začali červeným vínom, ktorými sme si pripili na nový vysokoškolský semester a iné významné udalosti.

Tí, čo sú na univerzitách, tak už poctivo chodia na prednášky. Z našej partie len dvaja neštudujeme. Ako dôvod prerušenia štúdia som povedal, že musím pomáhať našim v podnikaní a že si dávam pauzu, lebo trénujem na preteky. Obe sú čiastočne pravda. V rámci telesnej prípravy do tímu budem pravidelne chodiť na rôzne súťaže.

Ale niečo sa zmenilo, ich krčmové reči ma nebavili ako zvyčajne. Chvíľami som sa poriadne nudil. Ak ešte počas leta mi bolo v spoločnosti tejto partie fajn, tak v poslednej dobe sa od nich držím ďalej. Už mi to aj vyčítali. Ale dnes ma môj najlepší kamarát Tomáš vytiahol von, lebo chcel, aby som mu schválil frajerku.

Ale jeho krásna neznáma meškala. Keď sme prebrali, čo nového v škole, kto s kým chodí, kto čo vyviedol profesorom, kam sa pôjde o dva týždne na chatu, aká bude jesenná časť futbalovej ligy, konečne prišla naozaj pekná vysoká tmavovláska. Zastala si k Tomášovi, pobozkala ho na líce, ale usmiala sa mňa.

„Ty musíš byť Martin,“ povedala mi podávajúc ruku.

„A Ty Mariana,“ prijal som jej ruku a opätoval úsmev. „Tomáš o tebe básni už niekoľko týždňov, no musím uznať, že čo sa týka výzoru, tak naozaj nepreháňal.“

Za tento kompliment som dostal vďačný pohľad od kamarátovej novej známosti. Tomáš je úplne obyčajný človek, zato s veľmi dobrým srdcom. Jeho tmavovlasá slečna je naša. Aj keď pri podaní rúk medzi nami veľa energie neprešlo. Možno o svojom dedičstve ani netuší, lebo je nepatrné. Z tých, čo majú pod dvadsať percent, vie o tom len málokto. Bolo mi jedno, či je Požehnaná alebo nie, od prvej chvíle som vedel, že je to milé dievča a že si ju Tomáš zaslúži. Tie jeho doterajšie boli poriadne potvory.

„Mariana študuje za učiteľku na základnej škole. A okrem toho raz do týždňa vedie keramický krúžok v jednej charitatívnej organizácii.“ Chválil priateľku.

Prečo nie, asi má podvedomú potrebu pomáhať ľuďom. Veľa z učiteľov je Požehnaných. Nemyslia na peniaze, ale život obetúvajú pre deti, z ktorých si to možno všimne polovica a len niektorí si to aj vážia.

Pozrel som sa na nich ako celok. Sú pekný pár, on je ešte vyšší odo mňa, má svetlé vlasy a modré oči. Marianna je mu asi po nos a niečím mi veľmi pripomína Tomášovu mladšiu sestru.

Zodvihol som pohár a povedal: „Na zdravie vám obom a na lásku.“ Usmiali sa na seba. Bolo to príliš sladké. Trochu som zažiarlil.

Ja som už dlhšiu dobu sám. Dievčatá o mňa majú záujem odjakživa, ale nikdy som nemal dlhotrvajúci vzťah. Nikdy som ich nebral vážne. Aj teraz viem aspoň o dvoch, ktoré by so mnou išli okamžite na rande, ale nemám záujem.

Predtým som sa vyhováral, že je to kvôli škole, na ktorú sa chcem v prvom rade sústrediť. Teraz sa ani nemám poriadny dôvod. Asi čakám na pravejšiu ako sú tie, ktoré sa mi ponúkajú v okolí. Jednoducho po poslednej známosti som rád, že mám pokoj od báb. Radšej žiadny vzťah ako nevydarený.

Poriadne som si odpil z pohára a presadol si radšej niekam, kde sa nebudem musieť s nikým rozprávať. Nemal som o čom, môj život sa zmenil od základov, len som nesmel o tom nikomu hovoriť. Tak trochu som im tie ich obyčajné problémy závidel.

Aby som sa aj ja lepšie zabavil, tak som začal počúvať najskôr myšlienky mojich priateľov. Navonok sa niektorí tvárili, že sú v pohode, ale vo vnútri s niečím bojovali. Napríklad taký Tomáš by sa chcel stretávať s Marianou každý deň, no ona si od neho stále drží odstup a jemu to prekáža. Zaujalo ma to, preto som začal počúvať Mariannine myšlienky. Možno sa dievča prezradí. Nebol som si istý, či sa o tú informáciu podelím aj s Tomášom, pretože som mu nechcel brať ilúzie. Vyzeral byť zaľúbený po uši. Ale nič zaujímavé som nezachytil.

Dopil prvý pohár a nalial som si druhý. Hlasy v hlave sa mi začali miešať. Ale nebolo to nepríjemné. Začal som sledovať ľudí v pube, boli tu rôzne typy. Nakoniec ma zaujali dvaja muži skrytí v kúte snažiaci sa byť chrbtom ku všetkým. Niečo mi na nich nesedelo. Snažil som sa sústrediť na ich myšlienky, ale s jeden a pol pohárom vína som toho nebol schopný. Schválne som sa prešiel k baru, ktorý bol bližšie ku nim, aby som si objednal nejaké nealko. Vedel som, že brzda sa zíde a že ich odtiaľ budem lepšie počuť.

„Neverím, on strelil policajta za bieleho dňa! Nemal by tu sedieť. Mal by sa okamžite zdekovať z mesta,“ pomyslel si menší a chudší.

Druhý, podľa všetkých znakov evidentne Zatratený, mu niečo hovoril do ucha, ale podarilo sa mi to zachytiť.

„Ak to niekomu cekneš zabijem teba a aj jeho! Vlastne neviem, či poliš zdochol. Bolo to ešte decko, ale aj tak. Treba ich všetkých pozabíjať, vredov! Nenávidím ich. Sú to ...“

Hneď na to si Zatratený pomyslel: „Mňa nikdy nechytia. Ja som viac ako zákon! Tomuto idiotovi som to musel povedať. Najlepšia klebetná baba v okolí to rozchýri a ja stúpnem na cene. Budem si žiť ako kráľ.“

„Tak to je sila. Asi by som sa ho mal začať báť. Joint sa nezdá. Musím pred ním varovať našich,“ pomyslel si druhý z mužov.

Zrazu sa ten strelec postavil nad toho menšieho. Varovne mu položil prst k spánku, hneď na to si ho priložil k perám a sfúkol, ako keby to bola práve vystrelená zbraň. Jeho úsmev bol šialený. Konečne som mu videl do tváre. Bola to fľakatá tvár narkomana, ktorý si už ani neuvedomuje, čo je realita. Prezývka Joint mu sedela.

Potom dal sediacemu mužovi pohlavok a víťazoslávne ako hrdina odkráčal k dverám. Keď išiel okolo mňa, tak som sa pohrával s myšlienkou potknúť ho a odzbrojiť. Ale to by sa moje otlačky ocitli na jeho zbrani. Však čo, už som si vypočul všelijaké rozhovory, som na to zvyknutý. Veď ani nemám dôkaz, či ten policajt zomrel. Možno bol len postrelený a teraz leží niekde mimo ohrozenia života. Rozhodol som sa, že to nie je moja vec a nechal som ho ísť. Namiesto toho som si zobral svoj drink a pokračoval v pití s priateľmi skoro až do rána.

Pred obedom, keď som konečne vstal, ma okrem nepríjemných pohľadov sprevádzala aj urputná bolesť hlavy. Nepamätám si, žeby som sa bol niekedy až takto opil. Hoci kamoši na tom boli podstatne horšie. Jedného sme mali problém dovliecť do taxíka.

Tak skoro s nimi von nepôjdem. Nie som na to hrdý, ako som dopadol a teraz vidím, že to nebol najrozumnejšie prežitý čas. Ale asi som si potreboval vyčistiť hlavu. Len keby tá „očista“ na druhý deň tak príšerne nebolela...