O zveroch - 8. časť - Druhá šanca

Druhá šanca

Prešli tri relatívne pokojné dni, Lucas je stále v umelom spánku, ale jeho stav je stabilizovaný. Mama sa tvári vyrovnane, tak som optimistická. Podľa nej má šancu prežiť.

 

Po škole som išla, tak ako každý pondelok a štvrtok, na hodinu juda.  Otec chce, aby sme sa rozvíjali nielen mentálne, ale máme sa venovať nejakému zmysluplnému športu. Či už pre chalanov alebo baby, je podľa neho bojový šport ideálny nástroj pre rozvoj tela a sebaovládania. A navyše sa budeme vedieť v dnešnom krutom svete brániť.

 

Chodila som už na karate, kde som získala hnedý pás. Potom mám za sebou dva roky lukostreľby. Asi mi to išlo príliš dobre, lebo hneď na prvých pretekoch som vyhrala tretie miesto. A nebolo to len šťastie začiatočníka, pravidelne som sa na súťažiach umiestňovala na prvých troch miestach. Otec po čase usúdil, že sa tam už nemám čo naučiť a prehlásil ma na judo. Mne to bolo ľúto, lebo streľba z luku ma celkom bavila. Boli sme tam dobrá partia. Takí pološialení Robinovia Hoodovia zmiešaní s indiánmi. Bola s nimi veľká zábava.

 

Keď som po tréningu juda prezliekla z kimona a starostlivo si zrolovala zelený pás do športovej tašky, tak som sa pozrela na telefón. Chcela som zistiť presný čas. Na ikonke správ som mala číslo 2. Na ikonke zmeškaných hovorov 1.

 

Pomyslela som si, že mi píše Sofia, tak ako skoro každý deň. Ale neprijatý hovor bol od mamy. Rýchlo som roztvorila správu a čítala: LUCAS NAS OPUSTIL

Musela som si sadnúť. Nečakala som to!

O 6 SA CHYSTAM K TETE MARII, DUFAM, ZE UZ BUDES DOMA.

To bol text ďalšej SMS.

Času mám ešte dosť. Rýchlo som vypadla z klubu a idúcky plakala po ulici. Išla som len tak, bez cieľa. Bolo mi ukradnuté, že sa ľudia na mňa pozerajú. Myslela som na tetu, na bratranca Lucasa, na krásne veci, čo som s ním zažila. Snažila som si spomenúť na posledné slová, ktoré sme si povedali. Podchvíľou som si utierala slzy.

 

Uvažovala som, ako sa asi cíti Patrik a či to už povedali ostatným deťom. Nerozumiem tomu. Prečo som sa na to vôbec nepripravila? Prečo som stále taká hlúpa optimistka?

 

Nebo sa rozplakalo tiež. Padal na mňa studený pichľavý dážď, ale nechcela som sa pred ním skryť. Viac ma bolelo v duši, ako na tele.  

 Keď som uvidela biely kostol v modernejšom štýle, tak som sa pudovo k nemu obrátila. Potrebovala som súrne útechu.

 

Mám rada atmosféru, čo vládne v kostoloch. Často si v nich predstavujem ľudí v dobovom oblečení, ako sa zúčastňujú svätej omše. Uvažujem nad tým, aké asi mali problémy. Radosti. O čo prosili, za čo sa modlili? Veľmi som dúfala, že aj dnes nájdem v Božom chráme trochu pokoja.

Nemôžem prísť domov takáto rozrušená. Naši by nechápali moje slzy, ich viera v posmrtný život je pevnejšia ako moja. Nechcem, aby teraz smeroval do neba, ja ho chcem mať tu!!! Prečo si to Bože dopustil? Prečo musia odchádzať prví tí najlepší z nás?

 

Ale ďakujem Ti za to, že som taká nedokonalá, že mám kopec zlých vlastností, aspoň tu ešte chvíľku pobudnem. Mne sa na tomto svete celkom páči.

 

Prekonala som schody, pootvorila veľké drevené dvere a nazrela dnu. Mala som šťastie, práve sa konala svätá omša. Sadla som si do zadnej lavice na kraji. Okolo mňa nesedel nikto, vlastne v celom kostole bolo spolu asi tridsať ľudí aj s kňazom. Aspoň nebudem mať príliš veľkú hanbu, keď si tu poplačem. Aj tak tu nikoho nepoznám.

 

Kľakla som si, sklonila hlavu na tvrdú drevenú lavicu poznačenú rokmi a červotočmi, aby som sa úplne poddala tomu, na čo som sem prišla. Nepočúvala som kázeň kňaza, nepridala som sa k spevu, len som hľadala útechu v slzách. Až keď prišiel na rad Otče náš, tak som sa predsa len postavila, aby som sa aspoň túto modlitbu nahlas pomodlila.

 

„Otče náš, ktorý si na nebesiach, (potrebujem Ťa teraz tu Bože, zostúp ku mne a vysvetli mi prečo? Veľmi to chcem pochopiť), posväť sa meno Tvoje, (verím Ti, spolieham sa na Teba) príď kráľovstvo Tvoje (tam asi už nikto netrpí), buď...

Pozrela som sa na kňaza, ktorý odriekal modlitbu. Potom mi oči skĺzli vedľa neho. Okamžite som zabudla na posledné slová nespočetne krát opakovaného textu. Ten miništrant sa až priveľmi podobal na  chalana z múzea...

 

V chráme bolo zlé osvetlenie. Okrem niekoľkých elektrických lámp  v popredí k nám prenikalo len slabé svetlo z krásnych okien s vitrážou. Ako sa stmievalo, tmavli aj farby na výjavoch z biblie.

 

Nevidela som dobre. Mohol by to byť on? Alebo? Všetci si kľakli a ja s nimi. Sklonila som hlavu a narýchlo hľadala fotku v mobile. Nebola som si istá. Pozrela som sa k oltáru a pozorovala miništranta, ktorý veľmi sústredene a dôstojne pomáhal mladému kňazovi. Prišiel čas prijímania. Postavila sa do radu, dopredu ma hnala nielen zvedavosť, ale hlavne som si šla po posilu v podobe hostie. Opakovala som si, že to je dôvod, prečo som sem prišla.

 

Keďže som malá, tak som nedovidela na miništranta stojaceho pri kňazovi. Predo mnou kráčal vysoký statný muž. Až keď on pristúpil k prijímaniu, mala som konečne otvorený výhľad.

 

Kňaz povedal: „Telo Kristovo.” A ja som zostala stáť ako omráčená.

Kňaz zopakoval vetu, spamätala som sa, spravila krok vpred, prijala hostiu a náhlivo odišla k svojej lavici s jedinou myšlienkou v hlave. Je to ON!!!

 

Pre istotu som sa do konca omše smerom k oltáru nepozrela. Sama pred sebou som sa hanbila, že namiesto toho, aby som myslela na Lucasa, som mala chuť civieť na cudzieho chalana. Znova som sa cítila taká sebecká.

 

Omša sa napokon skončila. Všetci ľudia odišli. Ostala som sama v prázdnom kostole. Tiež by som mala ísť, súrodenci ma čakajú. Nakoniec som sa zodvihla, pri východe z kostola som sa prežehnala svätenou vodou a vstúpila do priestoru bohato zdobených veľkých drevených dverí. Podo mnou boli kamenné schody a na  nich tvárou ku mne otočený stál jediný človek. On.

 

Neprestalo pršať. Navyše sa stmievalo. Neskorý október dával o sebe poriadne vedieť. Striaslo ma. Zapla som si moju modrú vetrovku až po krk. Prekrížila som si ruky na hrudi, aby som sa zahriala a schádzala som pomaly po schodoch naschvál po úplne inej strane ako stál on.

Určite čaká na niekoho iného. Netuším na koho, lebo v kostole som už nevidela ani nohu. Ale chcela som sa mu vyhnúť za každú cenu. Podvedome som sa ho bála.

 

Keď som zostúpila z posledného schodu na chodník, tak som počula za chrbtom neznámy chlapčenský hlas: „Ako ťa rozveselím?” Do ticha mesta zazneli tri slová.

 

 Zaváhala som asi na tri sekundy, no neotočila som sa. Rozhodla som sa pokračovať smerom k autobusu. Stále som si myslela, že to nepatrilo mne.

Nasledovala veta: „Slečna v modrej vetrovke, počkaj, prosím.“  

Ten hlas znel dosť prosebne. Až táto veta ma vyviedla z omylu. Naozaj hovoril na mňa!

 

Keď som pocítila dotyk na pleci, zľakla som sa. Asi došlo k presunu energie. Nebola som si cez vetrovku sto percentne istá. Otočila som sa a vo výhľade som mala iba chalanov čierny kožený kabát. Hoci som naozaj nechcela, musela som zodvihnúť zrak a pozrieť sa mu rovno do tých krásnych hnedých očí. Presne do tých istých, do ktorých som sa už toľkokrát hľadela na obrazovke môjho počítača. Zblízka boli ešte krajšie. Dokelu!

Teraz bol tak tesne pri mne, že som počula jeho pokojný dych. Ja som ho nielen počula, ale aj videla. Bola už taká zima, že sme obaja vydychovali viditeľnú paru, ktorá sa spájala do jedného obláčika nad našimi hlavami.

 

„Našla by si si na mňa malú chvíľku? Potreboval by som sa s tebou porozprávať.“

Jeho hlas bol hlboký, jemne zamatovo chrapľavý, pre mňa dokonalý. Pocítila som zimomriavky.

Skôr ako som ho stihla odmietnuť, zazvonil mi vo vrecku telefón. Mama.

 

 „Áno, mami. Už idem domov, “ rozrušene som jej povedala.

„Kde si, Alex? Si v poriadku? Nič sa ti nestalo? “ so strachom sa ma opýtala.

„Neboj sa, nič mi nie je. Bola som na omši. Musela som ísť, vieš, pomodliť sa za...” Hlas sa mi zatriasol. Nedokázala som dopovedať vetu. Mala som pocit, že ak bratrancovo meno vyslovím, tak to bude väčšia pravda.

„Chápem, pekné od teba. Len, prosím, príď. Stihneš to do šiestej?” Chcela sa ubezpečiť mama. Uvedomila som si, ako veľmi jej na tom záleží.

S uchom na telefóne som sa pozrela na hodiny na kostolnej veži a odpovedala som jej: „Bude to tesné, ale mala by som.“

„Počkám na teba. Dávaj si pozor, moja,” povedala mama a skončila hovor.

 

„Prepáč, fakt teraz nemôžem.“ S úľavou, že mám dôvod od neho utiecť, som sa ospravedlnila môjmu krásnemu neznámemu a pustila som sa smerom k autobusu. Prešla som zopár krokov a vtedy sa to stalo po prvý raz.

„Dovoľ mi ťa aspoň odprevadiť” Jeho hlas znel trocha inak. Zo zvedavosti som sa otočila. On sa zvláštne usmieval, ja som nechápala dôvod.

Bez toho, aby otvoril ústa, som počula: „Mám dáždnik a prší. Navyše sa stmieva.”  Ani neviem ako, tiež som odpovedala bez použitia pier: „Nie, nepoznám ťa.“

 

Ako som to vlastne urobila? Bolo to podobné reflexu. Jednoducho som zareagovala. On sa nechcel nechať odbiť, na tvári mal príjemný aj keď trocha sebavedomý úsmev.

 

„Ale poznáš, stretli sme sa v múzeu pred pár týždňami. Ty si sa tam hrala na dobrú samaritánku. Spomínaš si?“

To som už zalapala po dychu. On si ma pamätá!!! Keby tu nestál, tak tancujem od radosti. Nechce sa mi tomu uveriť. Je to neuveriteľnejšie ako to, že tu na mňa niekto telepaticky hovorí.

 

Vzdala som sa a nahlas mu povedala: „Dobre, tak sa poznáme. No aj tak nemám čas, veľmi sa ponáhľam.”

Nepotrebujem jeho pomoc. Na zastávku autobusu to mám asi desať minút. Neprší výdatne, za ten čas úplne nepremoknem. Ani tmy sa nebojím. Čo sa mi môže stať? Však je len niečo po piatej a na uliciach je stále dosť ľudí.

 

„Volám sa Martin,“ povedal telepaticky. Má krásne meno. Tak sa mu aspoň predstavím a pôjdem.

Vyskúšala som to na neho po prvýkrát vedome myšlienkou: „Alex.“

 

„Teší ma, Alex,“ povedal Martin a podal mi ruku. Ono to funguje! Potešila som sa. Váhavo som jeho ruku prijala. Moje prsty boli skrehnuté od zimy, ale jeho horeli. Kým on mi stisol ruku srdečne, moje podanie skôr muselo pripomínať dotyk chladnej ryby. No aj to som jasne cítila, že je náš. Rýchlo som si vytrhla ruku a vsunula do vrecka vetrovky. Zľakla som sa tej energie, čo medzi nami preskočila.

 „Aj mňa,“ odpovedala som. Hoci som si stále nebola istá, či ho naozaj chcem lepšie poznať. Mala som z neho zvláštny strach. Neskutočne veľký strach. Až sa mi nohy podlamovali. Ale je náš, mal by byť dobrý. Asi by som mu mala dať šancu.

 

„Nemusíš sa ma báť,“ povedal Martin, ako keby mi bol práve prečítal  všetky myšlienky. Otvoril veľký čierny pánsky dáždnik nad nami a ponúkol mi rameno. Nemalo zmysel klamať, preto som mu už neodporovala. Potrebovala som sa čo dostať najrýchlejšie na zastávku autobusu. Prijala som jeho rameno a spoločne sme vykročili po ulici.

 

Musela som sa sústrediť na to, aby som sa prispôsobila jeho kroku. Pokúšala som sa napraviť rytmus a prispôsobiť dĺžku toho môjho. Nechcela ho veľmi obmedzovať. Asi aj on skrátil krok, lebo po chvíľke sme sa zjednotili a bez slov kráčali vedľa seba.

 

Dážď potichučky bubnoval na látku dáždnika. Vzduch bol chladný a vlhký, ale ak mi bolo pred chvíľou zima, teraz mi bolo až priteplo. Bola som tak blízko pri ňom. Zrazu som si spomenula na otázku Kristíny: „Dokázala by si sa bozkávať s úplne cudzím chalanom?”

Teraz som už poznala odpoveď. S týmto určite áno. A zhrozila som sa sama nad sebou.

 

O chvíľu sme prechádzali cez cestu a ja som si poriadne ani neuvedomila, že je tam obrubník. Idúc na chodník som oň zakopla a padala. Jeho silné rameno ma podržalo. Periférne som zachytila jeho pobavený úsmev.

 

Okamžite som si zanadávala za moje myšlienky. Navyše som mala naozaj veľké podozrenie, že on ich počuje. Ak mi bolo pred chvíľkou teplo, tak teraz som horela hanbou. Ani chodiť neviem.

 

Čo by on mohol na mne vidieť? Pozerala som túžobne pred seba a márne vyzerala zastávku. Ešte sa v Paríži veľmi nevyznám. Neviem presne odhadnúť ani vzdialenosti, ani čas, za ktorý nejaký úsek prejdem. A zastávka stále nebola na dohľad. Ticho, ktoré bolo po mojom zakopnutí ešte trápnejšie, prerušil Martin.

 

 „Potrebujem sa s tebou stretnúť a porozprávať sa. Viem, že teraz nie je vhodná chvíľa. Ale ...“ Zas mi zazvonil telefón. Tentoraz otec.

Zastala som, pustila som sa jeho ramena a prijala hovor. Martin trpezlivo stál pri mne s dáždnikom nad mojou hlavou, neprestal ma naďalej ochraňovať pred kvapkami. Bolo mi to nepríjemné, lebo počul všetko. Navyše ani som nevedela, kam sa mám skôr pri telefonovaní pozerať. Tak som sledovala chodník a naše nohy.

  

 „Alex? Si v poriadku? Kedy prídeš?“ Cítila som v otcovom hlase podráždenie.

 „Už som pri zastávke autobusu, do pol hodiny som doma. Nemusíš sa báť,“ ubezpečovala som ho.

 „Dobre. Poponáhľaj sa, musím ísť s mamou k tete. Čakáme na teba.“ A zložil.

Pôvodne mal byť teraz v službe. Musel si ju vymeniť. Nervozita z hlasu mojej mamy a otca sa cez telefón presunula aj na mňa. Roztrasene som vsunula telefón do vrecka vetrovky a bez toho, aby som sa pozrela na Martina, som ho chytila za rameno a prudko vyrazila vpred. Musím byť doma čím skôr! Potrebujú ma!

 

Moje myšlienky zas prerušil votrelec: „Dobre, ja počkám.“

 

Zas som nemala ani potuchu, čo by som mu mala na to povedať. Nerozumela som, ako počká, kde počká, na čo počká. Naozaj som v tej chvíli nevedela myslieť na nič iné, len na mojich blízkych. V zákrute na konci ulice sa konečne objavil autobus.

 

Okamžite som sa ho pustila. Letmo som sa na neho pozrela, aby som mu v duchu povedala: „Ďakujem za odprevadenie.“ Nemala som čas čakať na jeho reakciu, rozbehla som sa k zastávke, ktorá bola od nás vzdialená iba niekoľko metrov.

 

V autobuse som si sadla na prvé voľné miesto pri okne. Pozrela som sa von. Krásny chalan z múzea stál bez roztvoreného dáždnika na chodníku. Jeho kožená bunda a vlasy stihli zvlhnúť. Dostali oceľovo-čierny odtieň. Nejasne som ho videla skrz tečúce kvapky na zahmlenom okne. Hľadel mi smutne do tváre.

Zrazu som počula v hlave už známy hlas: „Teraz si ťa už nájdem, Alex Chevalier.“

 

Odkiaľ vie moje priezvisko? Nepamätám si, že by som mu ho bola spomínala. Vzdychla som si. Odvrátila som od neho pohľad. Neviem, či naozaj chcem, aby ma našiel. Je úžasný, ale niečím ma desí.  A navyše chce niečo odo mňa a ja netuším čo

.

Autobus vyštartoval zo zastávky. Neodolala som ešte jednému pohľadu von. No na moje sklamanie som videla len jeho odchádzajúcu postavu. Prišlo mi veľmi ľúto, že som na neho nebola milšia. Jednoducho to s chalanmi neviem. 

                                      

xxx

Našiel som ju!  Lepšie povedané, ona si našla mňa. V poslednej dobe sa mi stalo viac zvláštnych vecí a toto je jedna z nich. Ale na rozdiel od tých ostatných, táto bola veľmi pozitívna.

 

Keď som dostal odkaz od archanjela, hneď som si na ňu spomenul. Nechcel som ísť dnes miništrovať, ale po tom, ako som sa dozvedel o Lucasovi, potreboval som sa porozprávať s priateľom kňazom. Až spätne som si uvedomil, že som sa v piatok stretol s jeho vrahom a nič som nespravil. Cítil som vinu, pretože som ho mohol pomôcť chytiť.

 

Don Jozef ma nakoniec presvedčil, že práve v takejto chvíli je ideálny čas vymodliť si odpustenie službou na omši. Boli to pekné slová. No napriek tomu, že som im veľmi neveril, tak som sa rozhodol poslúchnuť ho. Jeden dobrý skutok na dnes nezaškodí. Dúfal som, že to zmierni moje výčitky svedomia.

Na omšu prišlo omnoho menej ľudí ako zvyčajne počas týždňa. Predpokladal som, že kvôli nepríjemnému počasiu. Krátko po začiatku omše sa zjavil vo dverách oneskorenec. Okamžite som ho spoznal. Bola to ona,  Alexandra.

 

Kostol je cez deň osvetlený len minimálne, ale ona zažiarila vo dverách viac ako denné svetlo, ktoré s ňou vniklo dovnútra. Vždy vidno oneskorencov, aj keď sa snažia vojsť „nenápadne“ na omšu alebo kdekoľvek, kde sú ostatní ľudia nehybní. Keďže som sedel pri oltári vedľa kňaza na vyvýšenom mieste, tak som mal na ňu celý čas dobrý výhľad, hoci si sadla úplne dozadu.

 

Nebol to veľmi pekný pohľad. Počas celej kázne plakala. Ani raz nezdvihla hlavu. Snažil som sa jej čítať myšlienky a bolo mi z nich smutno. Je to Lucasova sesternica. Už nebude problém ju nájsť. Neuveriteľné, aký je ten svet malý.

 

Potom prišiel Otče náš a ona sa postavila. Mala na sebe rozopnutú dlhšiu prešívanú modrú vetrovku. Dnes mala vlasy zopnuté dozadu. Oči červené a opuchnuté. Ale aj tak bola krásna a taká zraniteľná.

 

Všimla si ma. Okamžite som to vedel podľa jej myšlienok. Páčim sa jej. Aj ona mne, aj keď uvažuje ako ťažká pubertiačka. Hoci podľa môjho odhadu môže mať približne sedemnásť rokov a mala by byť o niečo vyspelejšia. Mal som čo robiť, aby som sa pred oltárom neusmieval. Bolo to dosť ťažké. Niekedy je na škodu, keď človek vie čítať myšlienky. Nemusí to byť iba výhoda. Ale na druhej strane bol som rád, že vďaka mne prestala na chvíľu myslieť na bratrancovu smrť.

 

Potom nasledovalo prijímanie, vtedy som sa k nej dostal úplne blízko. Uvedomil som si, aká je fyzicky krehká. Ale vyžarovala z nej neuveriteľná sila, ktorú si evidentne ani ona sama neuvedomovala. Už neplakala a keď sa na mňa na zlomok sekundy pozrela, tak som celý stuhol. Do konca omše som len tŕpol, či neodíde skôr. Nemohol by som za ňou bežať. Aj keď cez sakristiu by som mohol vyjsť tváriac sa, že idem niečo odniesť.

 

Ale našťastie zostala v kostole až do konca. Rýchlo som sa prezliekol a postavil sa na schody. Dlho, veľmi dlho nechodila. No vedel som, že je vo vnútri a že sa odhodláva vyjsť. Málokedy muž dostane druhú šancu a som sa ju rozhodol využiť.   Musel som ju bližšie spoznať.

Odprevadil som ju na autobus a zistil som, že je to celkom milá baba, aj keď trocha hanblivá. Bolo mi v jej prítomnosti príjemne. Prekvapivo rýchlo sa naučila hovoriť telepaticky. Nič som jej nemusel vysvetľovať.

 

Zato pri čítaní jej myšlienok som sa dobre pobavil. Je iná ako dievčatá, ktoré poznám. Je plná protikladov. Keby som nevedel, čo sa jej deje v hlave, tak by som si myslel, že u nej vôbec nemám šancu. Správala sa úplne naopak, ako som očakával. Odmietala ma, ale to ma vôbec neodradilo. Čím dlhšie som s ňou bol, tým viac som bol presvedčený, že je tá pravá. A hoci mi nedala adresu, mal som už starostlivo premyslený plán, kde sa s ňou znova stretnem.