O zveroch - Územie mŕtvych - 9.časť

Územie mŕtvych

Pršalo už tretí deň. Aj nebo smútilo za Lucasom. Dnes sme sa s ním mali rozlúčiť. Všetci sme sa obliekli do čiernych šiat, nakúpili biele kvety a v tichosti sa duševne pripravovali na to, čo bolo pred nami. Dokonca aj Sebastián bol pokojnejší ako zvyčajne. Celé ráno skoro vôbec neotravoval, pekne sa hral sám v chlapčenskej izbe.

Keď sme dorazili na cintorín, na vlastnej koži sme si jasne uvedomil nevľúdnosť počasia. Je koniec novembra, teploty cez deň občas klesajú pod desať stupňov. Napriek silnému dažďu prišlo veľa ľudí.

Prítomní boli aj Lucasovi kolegovia z policajného zboru oblečení v uniformách. Najbližší spolupracovníci niesli veľmi dôstojne truhlu s mojím bratrancom. Na ich tvárach sa dal čítať smútok a hnev. Sánky mali pevne zavreté a na svaloch po bokoch tváre sa im z času na čas mihol pohyb. Strach som v ich očiach nevidela. Tí ktorí ho mali, už dávno nie sú v zbore. A ostatní sa ho naučili denno-denne jednoducho ignorovať.

Celý čas som držala za ruku Sebastiána, ktorého som dostala na starosť. Mama podopierala tetu Máriu a snažila sa ju všemožne podporiť. Samotný pohľad na matku, ktorá stratila dieťa veľmi bolí. Vraj je to najhoršia bolesť na svete. My Požehnaní sa vtedy v myšlienkach opierame o bolesť Panny Márie. Jej utrpenie našim ženám pomáha dve tisíc rokov.

Mama už dva dni doma nespala. Pomáhala svojej staršej sestre so všetkým vrátane príprav pohrebu. Starostlivosť o našu rodinu prešla automaticky na mňa a na otca. Ten sa navyše teraz počas pohrebu staral o dvojčatá. Neviem, či niekto plakal. Možno som tu jediná, ktorá mala pocit, že sa rozplače. Slzy na krajíčku som mala od rána.

Naozaj by som chcela by som mať tak takú pevnú vieru ako naši. Veria, že Lucas je už v nebi so svojím otcom a že je mu tam lepšie.  Ale keď mne tak veľmi chýba! S nami tu bolo aj jeho dievča. Stekali jej slzy slzy po tvári, lebo z času na čas si ich utrela bielou vreckovkou. Chodil s ňou rok a pol. Dnes bola bledá ako smrť. Prišlo mi jej naozaj úprimne ľúto. Nechcela by som byť na jej mieste. Ešte prednedávnom úplne vážne uvažovali o zásnubách...

Len druhýkrát v živote, čo sa zúčastňujem pohrebu a už viem, že ich nemám rada. Ak to má niekomu pomôcť, tak len pozostalým. Aby mali pocit, že sa dôstojne rozlúčili. Pohreb bol samozrejme cirkevný, prišiel kňaz, čo poznal Lucasa odmalička. Veľmi pekne o ňom hovoril. Až príliš. Nemohla som to počúvať.

Pohľad pri kázni mi skĺzol na starobylú hrobku neďaleko jedného čerstvého hrobu, teda jednej diery v zemi, kde onedlho spočinie v drevenej schránke telo môjho bratranca. Hrobka vraj patrí už storočia našej rodine z maminej strany. Ona je pôvodom z Paríža.

V okolí je množstvo rôznych hrobiek a pomníkov, tento cintorín musí byť poriadne starý. Na náhrobných kameňoch sú kríže, uhynuté hrdličky, krásne básne, starodávne fotografie. Všetko už dávno chytilo patinu zo smaragdových machov. Vo vzduchu bolo cítiť ich vôňu. Vďaka výraznej oblačnosti bolo všetko zahalené do šera. Fúkal dosť nepríjemný vietor a hýbal polonahými vetvami stromov, kríkov a našimi dáždnikmi. Listy lietali okolo nás a nechcelo sa im dotknúť sa znovu zeme.

Vedľa kmeňa neďalekého smreku som zbadala tmavú postavu. Zrazu zmizla. Pozerala ešte pár minút na to miesto, pátrala pohľadom aj v jeho okolí a už som nikoho nezazrela. Možno to bol len nejaký človek, čo bol na hroboch a prišiel si nás obzrieť z čírej zvedavosti. Ale v takomto zlom počasí....No neviem.

Striaslo ma od zimy. Ruka, ktorou som držala Sebastiána, ma už bolela od chladu. Ale trpezlivo som zohrievala tú jeho. Druhú som si mala vo vrecku kabáta. Sú chvíle, keď tí veľkí hľadajú oporu už len v samotnej existencii tých malých a zvláštnym spôsobom ju nachádzajú.

Práve hovoril policajný kapitán, pod ktorým Lucas krátko pracoval. Zo slov o službe, poslaní, zmyslu bratrancovej smrti ma ešte viac mrazilo. Nech už je koniec! Tým, že všetci prechladneme, Lucasovi nepomôžeme. Ja len dúfam, že títo muži nájdu jeho vraha a spravodlivo ho potrestajú. V očiach som im videla odhodlanie.

 Pri dutom zvuku dopadajúcej hliny na rakvu som sa otočila a išla k východu. Nemohla som sa na to dlhšie pozerať. Tvárila som sa, že si neviem rady s malým a že preto radšej odchádzame skôr. Deti sú často celkom slušná spoločensky prijateľná výhovorka, tak som ju využila. Tešila som sa, že konečne opustíme cintorín. Bol síce tajomný a morbídne krásny, ale dnes som ho už mala dosť. Pomalým krokom sme potichu prišli k bráne.

Zrazu sa svet zmenil. Za chrbtom som mala smrť, pred sebou život. Celé to delil jeden jediný starý kamenný múr. Ulica bola rušná, ľudia po nej chodili sem a tam. Bol bežný prvý deň pracovného týždňa. Prekvapivo život vôbec nezastal kvôli úmrtiu jediného mladého muža. Ľudia nakupovali, vracali sa zo školy, boli na prechádzke so psom, rozprávali sa, rozčuľovali sa nad somarinami, presne tak ako to robili včera a budú robiť zajtra.

Len jedna postava v čiernej koženej bunde sa na druhej strane nehýbala a hľadela smerom na cintorín. Spoznala som ho okamžite. Chlapec z múzea. Tak ma našiel. Vôbec som nebola prekvapená. Len som ho nečakala na takomto mieste a v takejto situácii.

Ale ako sa mu to podarilo? To jeho tieň som videla na cintoríne? Popravde som sa mu nepotešila. Skôr som znovu pocítila ten ničím nepodložený strach. Netuším, čo mám od neho čakať. No nemalo zmysel sa tváriť sa, že ho nevidím. Vedela som, že prišiel za mnou.

Pevnejšie som chytila brata za ruku a povedala som mu: „Poď. Ideme niekoho pozdraviť.“ A prešli sme cez rušnú cestu.

Tesne pred ním sme sa zastavili a ja som povedala bratovi: „Sebastián, pozdrav  Martina.“  Malý sa slušne pozdravil. Martin sa s úsmevom zohol a podal ruku bratovi: „Teší ma, mladý muž. Je od teba milé, že tak pekne ochraňuješ svoju sestru.“

Všetko napätie zo mňa opadlo. Zrazu som mu bola veľmi vďačná, že je tak milý k môjmu bratovi. Dnes to musel byť pre neho desivý deň. Naozaj sme ho nemali u koho nechať.

Prvýkrát odkedy sa poznáme som sa usmiala na Martina a prihovorila sa mu telepaticky: „Tak si ma našiel. A čo teraz?“

On mi úsmev opätoval a položil mi rečnícku otázku: „Prídeš  zajtra o štvrtej do Café chez Michel, ulica Carnot 25?“ Jeho tón mi veľmi nedával na výber. Chvíľku som sa pohrávala s myšlienkou, či mám aj inú možnosť ako súhlasiť. No Sebastián moje váhanie rýchlo ukončil, pretože si všimol, že naša rodina už vychádza z cintorína. Začal ma ťahať za nimi.

Preto som len narýchlo tiež telepaticky odpovedala: „Pokúsim sa. Snáď to nájdem...“ a vracala som  sa cez cestu k rodine. Za chrbtom som znova cítila Martinov pohľad a v hlave počula pobavený telepatický smiech a niečo ako vyhrážku: „Alebo si ťa mám vyzdvihnúť zajtra hneď po vyučovaní pred školou?“

Až na chodníku sa k nemu obzrela a rozhodne som mu odpovedala: „Radšej nie, nájdem to!“ Nechcem, aby si myslel, že som neschopná. Navyše som sa zľakla, že by naozaj prišiel pred školu. Hneď by sa o tom šírili nejaké reči a to nepotrebujem.

Aká to bola adresa? Ulica Carnot  25. To si zapamätám. Viem, že tam pôjdem, lebo som príliš zvedavá, čo odo mňa môže chcieť. Aspoň sa ho opýtam, prečo sa s ním viem rozprávať aj bez slov. Stále mám z neho strach, ale moja dievčenská zvedavosť je nepomerne väčšia. Sadla som si do auta s našimi a opäť namiesto smutných myšlienok som mala hlavu plnú hnedookého chalana. Našťastie dnes som kvôli tomu nemusela mať výčitky svedomia.