O stromoch - 1.časť - Hádka

„Ako to kladieš tú pravú nohu? Takto riskuješ, že sa ti zošmykne. Mysli na správny uhol!“

 

Vypočula som si niekoľko kritických slov od Thea. Škaredo som na neho nahor pozrela, napravila som si nohu, len aby bol môj prísny tréner konečne spokojný. Od cieľa mojej cesty ma delili posledné štyri metre. Theo bol odo mňa vzdialený asi dva. Chcel mať na mňa dobrý výhľad, preto nešiel vyššie.

 

Asi by som mala menej rozprávať a viac sa sústrediť na to, čo robím. S ním sa vždy cítim veľmi uvoľnene, slobodne, dobre sa mi s ním trénuje aj rozpráva. Občas sa pozabudnem, že vôbec trénujeme a vtedy dostávam od neho takúto studenú sprchu. Ale už som si na to zvykla. Veľmi dávno som odhalila, že Theo má dve tváre. Jedna je hodne namyslená, nafúkaná, prehnane náročná, určená pre davy. No vo svojej podstate všetko spomínané je len maska skrývajúca veľmi milého chalana.

 

Prechytila som si ruku na ďalší konár. V tejto výške boli podstatne tenšie, oveľa jednoduchšie na pridŕžanie sa. Jediný problém bol v tom, že lezec musí vedieť odhadnúť, dokedy znesú jeho váhu.

 

Dokelu, zase som si presne nezapamätala, kadiaľ predo mnou liezol a som na seba kvôli tomu nahnevaná. To sa ani nedá pri jeho rýchlosti. Vždy s úžasom sledujem jeho prirodzenú eleganciu, s ktorou vylezie kamkoľvek. Pohľad na neho vyvolá podozrenie, že ľudia sa mohli vyvinúť z opice. Teda minimálne on. Pán Darwin musel poznať niekoho jemu podobného...

 

„Au,“ od bolesti som zjajkla, pretože som si škaredo poškrabala predlaktie. „Martin mi bude zase nadávať,“ zahundrala som viac menej pre seba. Vedela som, že budem mať problém, pretože po našom lození ideme na klasický tréning do telocvične. Už ich nemávame denno-denne, iba dvakrát do týždňa, prípadne podľa potreby.

 

„Však to ako vždy zhojíš. Možno si ani tie ružové stopy nevšimne. No, švihni si, nemáme na to celý deň.“ Zas sa ma pokúsil popohnať Theo. Konečne som bola pri ňom na vrchole jedného majestátneho dubu. Liezli sme naň už niekoľkokrát, ale dnes určite musel padnúť môj absolútny časový rekord.

 

Bol mimoriadne teplý deň. Napriek môjmu funkčnému športovému oblečeniu na telo, ktoré nosievam na tieto tréningy, som sa poriadne spotila. Mňa do tých rozťahaných neforemných handier nikto nenavlečie, jednoducho prevzala som od parkúristov veľa, ale štýl obliekania ani náhodou nie.

 

            „4 minúty 27 sekúnd,“ prezradil mi môj blond tréner a celkom spokojne sa na mňa pozrel. „Alex, môžeš byť na seba hrdá, je to skoro o pol minúty menej ako minule.“

 

 Určite si pomyslel, že na neho aj tak nikdy nebudem mať. Jemu by to trvalo niečo cez minútu. Ale keď sa to tak vezme, tak vďaka nemu zvládam veci, o ktorých som si nikdy nemyslela, že budem raz toho schopná.

 

„Ďakujem, som spokojná, lezenie po stromoch ma veľmi baví. Akurát len nechápem, prečo teraz lezieme stále na ten istý.“

 

Čakala som na vysvetlenie. Nie som typ, ktorý sa vyžíva dosahovaním lepšieho a lepšieho času. Omnoho radšej prekonávam  rôzne druhy prekážok.

 

„Mám rada zmenu,“ dodala som.

 

„Na rovnakej úlohe lepšie vidno tvoje zlepšenie. Vieš, Alex, mám to odskúšané. Odtiaľto je krásny výhľad, ktorý stojí za to. Je to môj obľúbený strom, každý človek by mal mať nejaký. Ale nabudúce si vyhliadni svoj a skúsime ho pokoriť.“

 

Obzrela som sa okolo. Mal pravdu, výhľad bol nádherný. V našej výške boli konáre veľmi riedko. Navyše sa vo vetríku neustále hýbali, takže v podstate som videla všetko dookola. Boli sme obklopení krásnym tmavozeleným listnatým lesom, ktorý sa strácal vo svetlozelenej až žltej farbe polí a ďaleko na horizonte prírodné farby vystriedala studená šedá farba mesta.

 

Och, nechce sa mi tam. Na strome bolo fajn, ale úplne najradšej by som bola niekde pri vode. Teplý, vlhký vzduch predpovedal možnú večernú búrku. Potešila by mňa, prírodu aj obyvateľov rozhorúčeného mesta.

 

Cítila som sa príjemne unavená. Tento spôsob cvičenia nenápadne  preverí všetky svaly na tele. Zavrela som oči a započúvala sa do zvukov lesa. Ako prvé pošteklilo moje bubienky jemné šumenie listov vo vánku. Potom som vnímala spev a škriekanie rôznych druhov vtákov. Škoda, že som ich podľa zvuku nebola schopná identifikovať. Raz si určite nájdem čas, sadnem za internet a naučím sa to. Rozhodne.

 

V diaľke som počula vzdialený brechot psa a dole pod dubom odpoveď Piráta, ktorý sem prišiel s nami. Aj on má rád naše lesné tréningy. Je už z neho skoro dospelý pes. Teda aspoň rozmermi, inak ešte musí dozrieť.

 

Otec s bratom sa mu venujú momentálne viac ako ja, chodia s ním na cvičisko. Peter sa pod skúseným vedením zaúča do tajov kynológie. Potom mi doma ukazujú, čo všetko sa spolu naučili. A ja sa ich snažím napodobniť. Nemám na neho veľa času, ale aspoň sa mu to snažím trochu vynahradiť dlhými prechádzkami, na ktoré ho vodím v podstate skoro každý deň.

 

Viem, že by pes mal mať jedného pána, v tom má Pirát tak trochu smolu, pretože je obľúbeným spoločníkom celej našej rodiny. Ale aspoň sa nemôže sťažovať na nedostatok záujmu, pretože naša svorka mu dáva poriadne zabrať.

 

Bolo mi veľmi príjemne. Vyskúšala som načerpať výstupom stratenú energiu zo starého dubu a do niekoľkých sekúnd som bola nabitá. Zhlboka som sa ešte raz nadýchla z úplne čerstvého kyslíka a pomaličky vydýchla vzduch z mojich pľúc. Dych sa mi už úplne upokojil. Otvorila som oči a videla som, ako ma Theo pozoruje. Bolo mi to nepríjemné.

 

„Čo?“ oborila som sa na neho. „Nechcel si pozerať na krásny výhľad?“ Chvíľu sa na mňa hľadel, akoby chcel niečo povedať, ale potom odvrátil zrak, aby si skontroloval šnúrky na topánkach. „Lezieme dole. Ak nestihneme tréning, ty si to možno vyžehlíš, ale ja zas budem za zlého.“

 

Celkom som ho chápala, Martin v poslednej dobe dosť zle znáša naše tréningy. Niekedy mám pocit, že žiarli. Samozrejme neopodstatnene, ale to sa veľmi ťažko vysvetľuje. Je fakt, že veľa času trávim s Theom a jeho partiou.

 

„Dobre, mám ísť prvá? Či ako vždy mám čakať na tvoje pokyny?“ rypla som si do pána dôležitého.

 

„Dnes ti budem konečne dôverovať. Môžeš ísť prvá,“ zaznela z jeho úst nečakaná odpoveď. Cesta dole mi samozrejme trvala dlhšie, ale až na jedno-dve zaváhania som to zvládla bez veľkých problémov. Z posledného konára som skočila na zem a začala si liečiť predlaktie. Na ranách sa mi už stihli vytvoriť krvavé zrazeniny, ktoré už úplne zaschli.

 

Theo dosiahol zem ako prvý, bez problémov ma počas zostupu obišiel. Znova som cítila jeho zvláštny pohľad na mne. Ignorovala som ho a pokračovala som v samoliečbe. Chcela som predísť Martinovým rečiam. Viem, že sa o mňa bojí. Len som si nie celkom istá, či kvôli mne, alebo kvôli tímu.

 

S tréningami s Theom súhlasil len pod podmienkou, že nebudeme liezť po budovách. S umelými lezeckými stenami, normálnym isteným horolezectvom, či lozením po stromoch v podstate súhlasil.

 

Netuším, či má pocit, že je to pre mňa úplne zbytočné, alebo sa len hnevá, že netrávim toľko času rozvíjaním rôznych bojových techník. Mňa toto baví omnoho viac. Konečne som našla niečo, čo je pre mňa prirodzené. Pohyb v rámci priestoru v rôznych typoch prostredia.

 

            Hotovo, na mojej ruke zostali len svetlo ružové dlhé pásy, ktoré sa dozajtra úplne zahoja. Lepšie to už nebude. Stále existuje nádej, že si to Martin nestihne všimnúť. Zdvihla som zrak a videla, že Theo stále na mňa užasnuto hľadí.

 

            „Prepáč, stále ma to prekvapuje. Ako keby som bol v kine na sci-fi filme. Nie si ty náhodou nejaký cyborg alebo niečo také?“ povedal mi s vážnou tvárou.

 

            Netuším, prečo je dnes taký čudný. Nespoznávam ho. Inokedy je s ním podstatne väčšia zábava.

 

„Musím ťa sklamať, Theo, nevyrábajú ma sériovo a mám normálnych biologických rodičov. Nie, že ti napadne niekedy mi odrezať ruku a pozrieť sa, či v nej nemám zabudovanú komplikovanú technológiu, poprípade, či mi nedorastie,“ snažila som sa zavtipkovať, aby som odľahčila napätie, ktoré som z neho cítila.

 

 Jeho oči boli smutné. Možno je mu ľúto, že hoci je o štyri roky odo mňa starší, veľa darov nedostal. Je len malá pravdepodobnosť, že sa ešte nejaký prejaví. Vie čítať myšlienky, vidí aury a má jednu úžasnú schopnosť, dokáže ľudí presvedčiť, motivovať, inšpirovať. Neviem ako inak to nazvať, ale jedným slovom je obľúbený, skoro všade kam príde. Vyžaruje z neho dravá energia. Taká divoká, živelná, prekonávajúca všetky nástrahy. Je to veľký dar, keby chcel, tak by s ním dokázal veľké veci. Len ho ešte úplne nepochopil, alebo si ho jednoducho neváži. Viem, že aj Martin ho za to uznáva, veď preto ho zobral do skupiny. No aj tak sú v poslednej dobe medzi nimi nezhody.

 

Prišla som ku kmeňu stromu, kde som mala batoh a vyhrabala fľašu s vodou. Od smädu som z nej polovicu vypila. Potom som si všetky moje veci zbalila, hodila na chrbát a zapla Piráta na vôdzku. Pozrela som sa na Thea, ktorý už netrpezlivo čakal.

 

„Prepáč, už môžeme ísť,“ povedala som mu ospravedlňujúcim tónom. Viem, že by mohol svoj čas tráviť aj inak a som mu veľmi vďačná za všetko, čo ma už naučil.

 

Cestou domov sa Theo živo zaujímal o môj dar liečenia. Chcel vedieť, kedy som si ho prvýkrát všimla. Tak som mu porozprávala o múzeu, aj o mojom pokuse zachrániť bábätko. Potom som mu prezradila o našich tréningoch s Natáliou. Ale zároveň som dodala, že moje liečiace schopnosti sa od zimy výraznejšie nezlepšili. Viem si poradiť len s drobnými úrazmi. On o tom dobre vie, už viackrát som mu pomohla vyliečiť odreninu alebo hrču.

 

Za posledné mesiace môj najväčší úspech bolo zacelenie vlastnej vretennej kosti na ruke. Keď som zletela z jednej lavičky, z ktorej som chcela skočiť salto, tak som nešťastne dopadla na ruku. Vlastne šťastne, lebo keby som dopadla na hlavu, bolo som mohla skončiť omnoho horšie.  Bolesť to bola poriadna. Theo ma odviedol na pohotovosť do nemocnice. Ešte kým ma ošetrovali, tak sa v nemocnici objavil Martin. Asi mu volal Theo. Nikdy nezabudnem na ten zlostný pohľad, ktorý hodil na mňa a na môjho trénera parkúru. Nebol to len pohľad, jeho doslova ho celého triaslo od hnevu. Auru mal totálne bielu až sa mi zdalo, že hrá do svetlomodra. Fakt som sa ho zľakla.

 

Tak som mu povedala: „Neboj sa, je to len obyčajná nekomplikovaná zlomenina. To sa rýchlo zahojí.“

 

Možno môj hlas na neho zapôsobil, možno si uvedomil, že jeho hnev už aj tak nepomôže, pomerne rýchlo sa spamätal a potom sa mi snažil pomáhať otvárať dvere a bol na mňa príjemný. Zlomeninu som si zahojila v priebehu troch dní. Šla som na preväz, kde mi pôvodne chceli úplne zasadrovať ruku. Vyžiadala som si kontrolný rentgen, ktorý ukázal, že kosť je celistvá. Lekári boli v šoku a takisto aj ja. Stále ešte sama sebe v tejto oblasti akosi neverím. Asi by som mala na sebe popracovať.

 

Myslím, že od tejto udalosti sa zhoršili vzťahy medzi Martinom a Theom. Už mu neverí, že dokáže na mňa dať pozor. A podľa mňa, ak sa mi niečo ešte stane, tak urobí všetko preto, aby nám to zatrhol úplne. Striehne na to ako sup.

 

Kráčali sme po okraji lesa, blížili sa k prvým domom, keď ma z mojich myšlienok vytrhol Theo: „Alex, keby mňa Boh obdaril takýmto darom, tak by som kašlal na nejaký tím. Snažil by som sa pomáhať chorým a trpiacim. Nikdy si nad tým neuvažovala?“

 

Smutne som sa na neho pozrela. Samozrejme, že som uvažovala. Pocítila som potrebu brániť sa: „Však, preto sa chcem dostať na medicínu a byť lekárka! To je mojím cieľom. Ešte ma však čaká dlhá cesta.“

 

Theo zastal, chytil ma za plece a pozrel mi priamo do tváre.

 

„Aká cesta? Načo ty máš študovať? Už teraz dokážeš to, čo niekoľko vyštudovaných lekárov naraz nikdy nedokáže. Alex, pochop, prosím ťa. Ty môžeš pomáhať už teraz!“ Chytil ma za bradu a zdvihol mi ju, takže som sa mu chtiac nechtiac musela pozerať do pekných očí, z ktorých toľké baby odpadávajú.

 

Neúprosným hlasom mi povedal: „Na tomto dare by si mala pracovať, nie so mnou loziť po stromoch. Svet okolo nás je preplnený ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Ako môžeš byť k nim taká ľahostajná? Ty to dokážeš. Lebo si to ty. Dokážeš všetko, čo si zaumieniš! Viem to. Nerozumiem tomu, ako to robíš, ale bol som svedkov takýchto malých zázrakov viackrát.“ Ukázal pritom na moju ruku. „Mala by si to aspoň skúsiť!“

 

„Prestaň! Netušíš, aké to je,“ odvrkla som. Vytrhla som sa mu a rýchlym krokom sa pohla smerom k autu. Hnevala som sa na neho a zároveň sa mi chcelo plakať. Takto sa Theo so mnou ešte nikdy nerozprával. Viem, že má pravdu. Za posledný polrok, vlastne skoro rok, majú ľudia odo mňa priveľké očakávania. Vôbec si nepripadám taká výnimočná. Ani som nikdy nechcela takou byť!

 

´Dajte mi všetci pokoj a nechajte ma žiť!´ pomyslela som si.

 

Počula som, ako ma dobehol a od chrbta sa mi ospravedlňoval: „Prepáč. Už veľmi dávno som ti to chcel povedať. Možno nie takto... drsne. Ale nejako to zo mňa vypadlo. Alex, ja ťa už nechcem trénovať, lebo to, čo potrebuješ k boju, si sa už dávno naučila. Jednoducho si myslím, že by si sa mala venovať niečomu úplne inému. To je môj názor.“

 

Už som to nezvládla. Slzy mi vbehli do očí a do hrdla hrča. Zjačala som na neho: „Všetci viete, čo by som mala robiť lepšie ako ja! Kašli na to, keď ma nechceš trénovať, nevadí. Budem mať viac voľného času. Ale viac času to automaticky neznamená, že budem všetkých uzdravovať. Je to zložitejšie. Bolestivejšie. Mám strach zo zlyhania. Vlastne som už dvakrát zlyhala...“

 

Stáli sme už pri aute a Theo ho otváral s nečitateľným výrazom tváre. Ešte nikdy sme sa takto nepohádali. Bez slova som si sadla na sedadlo spolujazdca. A mlčala pre mňa možno nekonečných pätnásť minút. Neznášam trápne ticho, preto som našla najneutrálnejšiu tému, aká mi v tej chvíli napadla: „Keď budem mať teraz viac času, tak si spravím vodičský preukaz.“

 

Theo mi odpovedal: „Dobre. Poznám jednu dobrú autoškolu. Mohla by si si kurz urobiť v priebehu jedného mesiaca.“

 

„Fajn,“ súhlasila som, „dáš mi potom na nich kontakt?“ Stále som sa cítila ublížene, ani som sa na neho nepozrela. Blížili sme sa k štvrti, kde býva Martin.

 

Odklopila som zrkadielko nad spolujazdcom, poutierala rozmazané oči. Niečo domaľovala. Potom som vytiahla demonštratívne kefu a v jeho aute som si začala prečesávať vlasy. Bolo mi jedno, čo si o tom Theo teraz myslí, len som chcela vyzerať čo najlepšie. A aby Martin nezbadal, že som plakala. Určite by začal vyšetrovať. Keď som skončila, tak som sa konečne pozrela na Thea. Už som sa upokojila.

 

„Pravda, je taká, že sa strašne bojím znova to vyskúšať. Nechcem nikomu dávať zbytočné nádeje a ani sebe. Nemôžeš vedieť, ako som sa cítila, keď oni zomreli a každý deň hľadám odpoveď na otázku, prečo sa to stalo. Niekedy neviem kvôli tomu ani zaspať. Dosť často na to myslievam. Dokážeš to vôbec pochopiť?“

 

Theo pokýval hlavou na znak súhlasu. Zaparkoval auto na voľné miesto pri kaviarni a s jeho typickým teatrálnym úsmevom mi povedal: „Áno, chápem to. Ale mala by si to znova vyskúšať. Možno si vylepšíš skóre.“ Žmurkol na mňa. „Nepovedala si mi ty sama raz, citujem: Budeme súdení za to, čo sme urobili, ale aj za to, čo sme mohli urobiť, ale zbabelo sme sa na to vykašľali?“

 

Neviem prečo, ale asi spôsob, akým to povedal vo mne vyvolal smiech.

 

„Áno, povedala. Inak dosť sa čudujem, že si si to aj zapamätal. Asi preto, aby si mi to niekedy vrátil. Však?“

 

Theo sa vôbec nebránil. „Pomsta je sladká.“ Významne sa na mňa zaškeril. „Meškáme, tvoj frajer bude zase zazerať. Mohla by si už konečne vypadnúť z môjho auta?“

 

Už som sa na neho nehnevala. Len povedal svoj názor, ktorý sa mi síce zdal nereálny, ale z jeho pohľadu sa možno vecí zdajú inak ako z môjho. Pozrela som sa na neho predstierane škaredo a vystúpila som. Niekedy naozaj nechápem, ako môže byť tento chalan, aj napriek jeho neohrabaným spôsobom, medzi babami tak zbožňovaný. V tom bude mať prsty ten jeho dar...