O stromoch - 2.časť - Služobná cesta

´Neznášam to. Už meškajú viac ako dvadsať minút. Mám sto chutí jej zavolať, ale neurobím to, aj keď som zdravo naštvaný. Nie je to prvýkrát. A to som jej prízvukoval, aby sa dnes ponáhľali. Je pondelok poobede, pravdepodobne bude zhustená premávka.´

 

Chvíľu som sa hral s telefónom a potom som si obzeral tím. Adam po pracovnom dni ležal na tureckom sedení s rukou zakrytou cez oči. Nespal, len relaxoval. Yannick s Patrikom sa na niečom veľmi dobre zabávali. Richard to už nevydržal, odbehol si dať jednu cigaru na letnú terasu kaviarne.

 

 Nevidel som ju už dva dni. Vlastne od koncertu Elly.  Pre mňa bol obrovský zážitok vidieť Alex takú šťastnú. Poznala každú pieseň naspamäť a spievala, kričala ich naplno. Kúpil som lístky na státie, ale trochu som to oľutoval. Alex je nižšia, zo začiatku nemala dobrý výhľad, ale podarilo sa nám prebojovať dopredu, takže nakoniec videla svoju obľúbenú speváčku pomerne zblízka.

 

Cestou naspäť mi moja drahá zachrípnutým hlasom ďakovala a jej nadšené oči prezrádzali z jej rozpoloženia ešte viac. Na druhý deň mi poslala len mail, že stratila hlas a že si akurát tak môžeme pokecať na chate. Vymenili sme si dojmy z koncertu, jej pochvalné slová mi pohladkali ego. Tešil som sa z jej radosti.

 

Ale aj tak, nemôžem si pomôcť, neznášam tie dni, keď ju nevidím vôbec. Som nesvoj, keď s ňou nie som ani chvíľku. Možno len chcem mať všetko pod kontrolou a hlavne ju. A to nemám, ani keď je sme spolu. Uvedomujem si, že mi na nej čím ďalej tým viac záleží.

 

´Pozerám sa na hodinky, vlak ide už o hodinu a pol. Minimálne polhodinu bude trvať cesta na stanicu aj s kúpením cestovných lístkov. Dávam im ešte dve minúty a potom im zavolám. Nepáči sa mi, že s Theom trávi toľko času. Nikdy si nemôžem byť istý, že či sa jej niečo nestalo. Nechcem ani počítať, koľkokrát sa už zranila, nehovoriac o tej zlomenine. Ja ju potrebujem celú. Čo ak by sme museli vyraziť do akcie??? Je to od nich krajne nezodpovedné! Najdôležitejšie je dávať si pozor na seba. Mali by myslieť aj na záujmy skupiny, nielen svoje.´

 

Konečne sa dvere otvorili, ona vošla dovnútra s krásnymi rozpustenými vlasmi a veselým úsmevom, akoby sa nič nestalo. Pustila z vôdzky Piráta a ten bežal rovno do svojho pelechu, ktorý mu Alex kúpila do telocvične. Chodievajú sem spolu často. Jej verný spoločník spĺňa všetky moje očakávania, pretože ju vynikajúco chráni. Je to slušný spoločensko-obranný pes. Svojich ľudí neskutočne miluje a nikto cudzí ho nemôže ani pohladkať.

 

Teraz si vyčítam, že som jej mohol povedať o ďalšej ceste za potenciálnym novým členom tímu. Len som nechcel, aby išla s nami. Bola už veľakrát a prestalo ju to baviť. Naposledy dosť nadávala, že mohla radšej ostať doma a robiť niečo užitočnejšie. Ona si myslí, že je nás dostatočný počet a že zbytočne strácam čas. Idem len s Adamom. Viem, že on mi dobre poradí. Jeho názor som sa naučil rešpektovať.

 

Za Alex vstúpil sebavedome Theo do telocvične a hneď za ním ujo Richard, ktorý sa vracal z fajčiarskej pauzy. Ona si prisadla si ku mne a letmo ma pobozkala. Zalial ma veľmi príjemný pocit. Všetok hnev, ktorý sa z minúty na minútu vo mne násobil, v sekunde kamsi vyprchal.

 

Z krásnych pier som si vypočul: „Prepáč. Zase som bola pomalá.“ Mlčky som jej ospravedlnenie prijal. Je to hrozné, ako jeden jej bozk dokáže všetko urovnať. Namiesto odpovede som ju objal okolo pliec a pobozkal na líce.

 

´Vôbec tomu nerozumiem, ale nedokážem sa na ňu dlho hnevať. Nemá to logiku.´

 

Spamätal som sa, keď som si uvedomil, že na nás pozerá niekoľko párov očí. Ostro som sa pozrel na Thea, aby mu bolo jasné, že sa to nesmie opakovať.

 

„Takže, keď už konečne dorazili aj poslední,“ snažil som sa na slovo poslední dať patričný dôraz, „môžeme začať.“

 

Spravil som krátku pauzu, kým si všetci sadli a začali vnímať. Nie som z nich najstarší, ale už som si vybudoval rešpekt. Veď máme za sebou niekoľko akcií, ktoré som naplánoval, viedol a vzhľadom na to, že sme ešte stále všetci nažive, ich môžeme považovať za úspešné. Každému z nich som už niekoľkokrát zachránil život a asi všetci ostatní aj mne. To je puto, ktoré nás drží navzájom veľmi silno. Niečo, na čo sa nedá zabudnúť. Nie je to záväzok, tomu by som to neprirovnával, skôr je to vďaka zmiešaná s dôverou a spojená s chuťou oplatiť to druhému pri prvej príležitosti.

 

 „Nemáme veľa času. My s Adamom na dva dni odchádzame. Preto potrebujem, aby bol tu bol prítomný vždy jeden až dvaja členovia tímu. Takže si zoberte služby. Keďže Yannick býva priamo nad nami, Patrik by mohol u neho prespávať a mali by na starosti nočné služby. Predpokladám, že budete môcť kľudne spať. Je to len opatrenie, ak by sem niekto prišiel prosiť o pomoc.

 

Theo, ujo Richard a Alex, vy si rozdelíte denné služby, ako vám to bude vyhovovať. Pokyny máte rovnaké ako inokedy. Ak by ste boli kontaktovaní, chcem o tom vedieť a sám rozhodnúť, či je to urgentná záležitosť alebo to počká do nášho návratu. Viem, že to budete brať zodpovedne a už vopred vám za to ďakujem. Teraz bol pokoj vyše mesiaca, čo je relatívne dlhá doba. No Richard mi potvrdí, že nejde o nič neobvyklé. Možno bude pokoj aj dlhšie. Bežnú kriminalitu neriešte. Nejaké otázky?“

 

Samozrejme, ako prvý sa ozval Theo: „Čisto teoreticky, čo ak sa vám nebude dať dovolať. Čo potom?“

 

Nadýchol som sa, že mu odpoviem, niečo drzé. Hnev na neho ma neprešiel. Ale v poslednej chvíli som si to rozmyslel. Budem ho potrebovať. Ak urazím jeho samoľúbosť, tak sa mi to môže vypomstiť. Vykašlal by sa na denné zmeny.

 

Nakoniec som odpovedal: „V tom prípade nechávam rozhodovanie na Richarda, je z nás najskúsenejší.“

 

Starý pán si v poslednej dobe rád vypije a potom dlho pospí. Robí to pravidelne minimálne raz do týždňa. Vlastne odkedy zomrel môj otec a jeho najlepší priateľ. Je mi to veľmi ľúto, skúšal som mu dohovoriť, ale neviem vyriešiť jeho hlboký smútok, ktorý sa zvyšný čas týždňa snaží zakryť vtipkovaním. Verím, že čas tie rany aspoň trocha zahojí. Hoci sám na sebe dobre viem, že úplne sa to asi nikdy nepodarí.

 

Všimol som si Theov pobavený pohľad smerom k Richardovi a dodal som: „V prípade, že sa v noci nedovoláte ani jemu, tak potom ďalšou osobou, ktorú máte kontaktovať je Yannick. Ja osobne verím jemu aj jeho skúsenostiam. Nie je u nás prvý rok. Ozaj, Theo, chcel by som ťa poprosiť, či by si nás odviezol na stanicu Lyon. Pre teba potom tréning skončí, budeš mať voľný večer.“

 

Nečakal som na jeho súhlas, vedel som, že rád vypadne o niečo skôr za svojimi kamošmi. Ale nebudem mu to vyčítať. On tréning v podstate nepotrebuje, má z nás najlepšiu kondíciu a bojové techniky zvláda na úrovni. Aby som už dlhšie nezdržiaval, tak som môj rozlúčkový prejav ukončil: „Tak, ak nikto nemá otázky, môžeme konečne cvičiť podľa plánu.“

 

Alex sa chcela postaviť, ale stiahol som ju za ruku dole. Zarazene na mňa pozrela. „Čo je?“

Z ľudí, čo poznám, jedine ona je schopná zamerať svoju myšlienku na jednu jedinú osobu a to dokonca aj na obrovskú vzdialenosť. Naposledy keď sme to skúšali, to bolo určite viac ako pol kilometra. Je úplne jedno, či sú na ceste tej myšlienky budovy, kovy, čokoľvek. Jej myšlienka prenikne cez všetko. Ja mám len zlomok tejto schopnosti. Zvládam to len na pár metrov.

 

„Tvoja ruka.“ Veľmi opatrne som jej prešiel po slabých ružových šrámoch na predlaktí. Bál som sa, aby ju to nezabolelo.

 

Alex si vytrhla ruku, pokrčila plecami a podráždene povedala: „Nič to nie je! Nemusíš z toho robiť vedu. Mohlo sa mi to stať kdekoľvek. Nechápem, ako si to vôbec môžeš všimnúť. Je to skoro neviditeľné.“

 

Vošiel som jej prstami do vlasov, milujem ich, sú jemné, nádherné, celá je krásna. Len keby nemala sklony sa takto poškodzovať. Už som alergický na všetky zranenia, ktoré neboli nevyhnutné. Vždy po tréningu s Theom si ju celú podvedome prehliadnem. Chce sa mi ju chrániť aj pred ňou samou a to je zložité, pretože ona je nepoddajný živel, ako som sa už párkrát presvedčil.

 

„Ozvem sa ti, keď tam prídeme.“

 

Mal som chuť jej povedať, že mi bude chýbať, že mi je ľúto, že ju nechávam v Paríži. Mal som chuť jej sľúbiť, že ak to tentoraz nevyjde, tak s tým načas prestanem. Toto je naše prvé spoločné leto, máme prázdniny. Keď sa vrátim, budem s ňou tráviť viac času. Pred pár dňami som spravil poslednú skúšku, takže zrazu mám voľného času na rozdávanie. Veľmi rád by som ho venoval práve jej.

 

Usmiala sa na mňa. „V to dúfam. Poď, pretiahnem ti kosti. Čo tak trocha Krav magy na rozlúčku?“

 

„To sa naozaj nedá odmietnuť,“ odpovedal som.

 

Využili sme časť voľného priestoru v rohu telocvične a vrhli sme sa na seba. Vôbec som ju neplánoval šetriť. Musí byť naučená na silné údery, aby ju to potom v ozajstnom boji neprekvapilo. Ale Alex je šikovná. Nič mi nedarovala. Buď už tak dobre pozná moje reakcie, alebo ich vie predvídať. Inak si je pokroky neviem vysvetliť.

 

XXX

 

Po tréningu ma ešte zadýchaná išla odprevadiť až k autu. Na rozlúčku sa mi hodila do náručia a dala mi krásny bozk.

 

„Skoro sa mi vráť,“ šepla mi.

 

Určite cítila, ako mi takýmto správaním sťažila odchod. Zostali sme v objatí o niekoľko sekúnd dlhšie ako zvyčajne a potom som nasadol k chalanom do auta. Pozeral som sa cez spätné zrkadlo, ako sa postava môjho dievčaťa zmenšuje a keď úplne zmizla, až potom som pocítil potrebu pohovoriť si s Theom.

 

            „Tak, ako sa dnes darilo?“ Moja otázka smerovala k tréningu v lese. Asi som zle zamaskoval môj podráždený tón.

 

Theo mi po chvíľke, keď sa tváril, že sa musí venovať riadeniu auta, odpovedal: „Celkom fajn. No určite ťa poteším. Dnes som sa s Alex dohodol, že výrazne obmedzíme, poprípade skončíme naše tréningy.“ Povedal to s veľmi zvláštnym tónom. Prekvapene som sa na neho pozrel, vôbec som takúto pre mňa veľmi pozitívnu odpoveď nečakal.

 

            „Stalo sa niečo?“ neodpustil som si otázku.

 

Theo práve preraďoval rýchlosť, keď som si všimol, že na páke visí jeden podozrivo dlhý svetlý vlas. Pozrel som sa do medzipriestoru medzi sedadlami a bolo ich tam niekoľko. Prišlo mi zle. Práve som pochopil, čo mi tak na tých ich tréningoch prekáža. Nie je to iba strach o Alex, že sa jej niečo stane. Ja úplne obyčajne žiarlim! Všade okolo mňa boli jej vlasy. Nechcel som si radšej ani predstavovať, čo všetko sa tu mohlo diať. Skúšal som sa ovládnuť tým, že som sa začal pozerať von z okna a modliť sa. Mal som hroznú chuť Thea zmlátiť a pritom som neustále dúfal, že to nie je tak, ako to vyzerá.

 

            Nevedel som sa poriadne sústrediť ani na jeho vysvetlenie: „Vlastne nič. Len už na ňu nemám čas. A v podstate som ju naučil všetko, čo potrebuje. Občas môžeme niečo zopakovať, ale momentálne to ani nepotrebuje. Môj názor je, že by sa mala venovať zdokonaľovaniu svojich darov.“

 

 Aj by som sa potešil, že už nebudú tak často trénovať, keby som nenašiel tie vlasy. Jeden som si ukryl do zaťatej päste. Stále je šanca, že nie sú jej...

 

Hľadal som dôvod ich unáhleného rozhodnutia. Muselo niečo medzi nimi stať. Viem, že Alex to lozenie po všetkom možnom veľmi baví. Neverím, že by so skončením tréningov len tak súhlasila. Spätne som si prehrával chvíle v telocvični, ale nezbadal som na nej nič neobvyklé. Bola ako vždy. Aj jej aura. No aj tak sa muselo niečo stať.

 

            „Fajn.“ Nevedel som, čo mu mám povedať. Vrelo to vo mne. „Súhlasím, bude lepšie, keď už nebudete spolu tráviť toľko času.“ Dúfam, že pochopil. Asi áno, lebo sa na mňa  pozrel s dosť cynickým úsmevom.

 

            „Nebuď smiešny, Martin. Ja môžem mať báb, koľko len chcem. Tebe by som to nespravil. Ty máš len jednu.“  Nemohol som si nevšimnúť , že slovo „jednu“ poriadne zdôraznil a pokračoval v sledovaní cesty.

 

´A toto má byť Požehnaný?! Predpokladám, že práve prehovorilo to ľudské v ňom.´

 

            Keďže sme už boli veľmi blízko stanice, musel som reagovať krátko a jednoznačne: „Som rád, že sa chápeme, ty máš svoje stovky, ale od mojej dáš ruky preč.“

 

            „Rozkaz šéfe!“ Aj toto znelo poriadne výsmešne, ale ťažkú hlavu som si z toho nerobil. Bol som rád, že pochopil. Krátko na to sme zastali sme neďaleko historickej budovy stanice v mieste, kde sa nesmie dlho parkovať. Theo si poriadne užil náš vyhadzov z auta slovami: „Páni, sme na mieste. Prajem úspešnú služobku.“

 

 A cez otvorené okienko zakričal: „Dúfam, že to tentokrát vyjde!“

 

V tomto som s ním musel súhlasiť, sám už mám hľadania nového člena tímu plné zuby. Pozrel som sa na vežu s hodinami. Máme dosť času kúpiť lístky a nasadnúť do vlaku. Vložil som si Alexin vlas do vrecka mojej malej cestovnej tašky. Aspoň budem mať niečo jej so sebou.

 

Adam ma sledoval a nedalo mu to. „Môžeš byť pokojný. Bude v tom niečo iné. Určite sa to dozvieš. Musíš sa zmieriť s tým, že ti Alex rastie do krásy. Ale záleží len na tom, že ona má oči iba pre teba.“ Pri týchto slovách som pocítil pár priateľských potľapkaní po chrbte. Presne niečo také som v tej chvíli potreboval počuť.

 

„Vďaka. Nezmeškajme vlak,  rád by som sa vrátil čím skôr späť,“ povedal som a odhodlane vyrazil k okienku s lístkami s najmenším radom čakajúcich.