O stromoch - 3.časť - Nečakaný hosť

 

Martin je preč, ozval sa mi len raz včera večer cez SMS. Vraj sú už na mieste. Odvtedy nič. Keby som aspoň tušila, približný čas návrátu. Keďže sme sa pohádali kvôli ruke, neopýtala som sa ho a hanbila som sa to zisťovať od iných. Dnes som mu po dlhšom váhaní napísala iba jednu správu, že mi veľmi chýba. Naozaj to tak cítim. V poslednej dňoch je nejaký zvláštny. Ako keby sa mi tak trochu vyhýbal. Napriek tomu, že už máme obaja prázdniny, netrávime spolu veľa času. No možno sa mi to len zdá. Samozrejme, nerátam čas strávený v telocvični a v kaviarni. Aspoň že sme boli spolu na Ellinom koncerte. To bola v poslednom čase naša najdlhšia spoločná akcia.

 

Je krásny letný deň, polovica mesta vypadla niekam von. Ja by som tiež mohla, mám prázdniny, ale namiesto toho trčím s Theom v kaviarni a od veľkej nudy aspoň pomáham Natálii s obsluhou stolov. Je mi veľmi smutno, hoci by som mala byť naplnená radosťou. Dnes je pre mňa výnimočný deň. Dozvedela som sa, že som prijatá na medicínu a začiatkom septembra by som mala nastúpiť.

 

Ešte pred rokom by som bola šťastím bez seba. Od konca januára som sa pripravovala na skúšky. Hoci musím byť k sebe úprimná, veľa som sa naučila aj počúvaním myšlienok ostatných. V podstate je úplne jedno, akou cestou sa vedomosť do hlavy dostane. Hlavne nech tam zakotví. Študovala som podobne ako slepé dieťa, ktoré počúva hlas z nahrávky. Akurát ja som mala možnosť počúvať viac hlasov a autentickejšie.

 

Odvčera veľmi vážne uvažujem o tom, čo mi Theo hovoril. Aj keď som si to zo začiatku nechcela pripustiť,  možno má pravdu. Len to by som musela samu seba presvedčiť, že som toho schopná a potlačiť strach z neúspechu, ktorý vo mne našiel svoje miesto. A to je zo dňa na deň od poslednej smutnej udalosti zložitejšie.

Theo sedí za stolom s nohami vyloženými na inej stoličke. Oblečený je vo svojom typickom rozťahanom športovom oblečení, avšak v skrátenej letnej verzii a tvári sa, že sa ho nič nedotýka. Sme tu obaja úplne zbytočne, nikto nás nevyhľadal.  Stačilo, keby tu bol prítomný iba jeden, tak ako zvyčajne. Asi tá dlhá nečinnosť Martina dohnala k tomuto posilnenému „hliadkovaniu“. Nudím sa ako pes.

 

A Theo sa musí nudiť ešte viac ako ja. Neznáša nečinnosť. Má so sebou notebook a tak sa aspoň celý deň hrá alebo chatuje. Netuším, čo tam robí, ale aj tak mu trochu závidím. Ja si sadnem k počítaču až večer. S Theom sa v podstate nerozprávame. Ani myšlienkami. Snažím sa tváriť, že si ho nevšímam, rovnako ako on mňa. Časti môjho ja sa nepáči, že ma do niečoho tlačí. Druhá časť mu dáva za pravdu a zároveň je zvedavá, o čo mu ide.

 

Pomaly prišiel podvečer, pred chvíľkou dorazil aj pán Richard. Približne o polhodinu pôjdem domov. Naši vedia, že som sem prišla na celý deň pomáhať. Určite som im nechýbala, pretože dnes išli všetci k vode mimo mesto.

 

Už nemám veľa času. Celý deň na to zbieram odvahu. Nebojím sa poprosiť o pomoc, mám príšerný strach pred vlastným zlyhaním. Nakoniec som sa  pustila do umývania sklenených pohárov, takto môžem byť blízko Natálie. Možno sa nájdem silu na rozhovor. Ak to mám znova vyskúšať, tak to chcem iba takto. Čo iné by ma mohlo viac motivovať? Lepší dôvod si naozaj neviem predstaviť. Viem len, že som vždy túžila sa o to pokúsiť.

 

Tréningy mojich uzdravovacích schopností sme mali niekoľko. Naučila som sa čerpať energiu v prírode z rastlín, slnka, v meste so zapnutých motorov áut, z klimatizácií, rôznych typov ohrievačov a elektrických spotrebičov. Elektrika mi vôbec nie je príjemná. Bolí ma. Ako keby ma niekto zaživa rezal.

 

Natália ma naučila darovať energiu, presúvať ju na slabých a chorých. Boli sme niekoľkokrát spolu v domove dôchodcov. Tam som sa im pokúšala liečiť niektoré choroby. Ale podarilo sa mi len minimum, skôr preležaniny, mokvajúce rany a neliečiace sa modriny. Pokojne by som sa mohla považovať za špecialistku na kožné problémy. To mi ide najlepšie.

 

Ale aj takéto banality sú pre mňa veľmi únavné. Mala som radosť, že som zväčša starým dámam uľavila, hoci len máličko. Napriek tomu vo mne prevládol pocit sklamania. Dobre som vedela, že Natália dúfa vo väčšie pokroky. Videla som to na nej. Je ústa mi povedali vždy niečo pekné, ale oči ju prezradili. Niekedy tí druhí majú od nás omnoho väčšie očakávania, ktoré sa z nášho uhlu pohľadu vôbec nemusia zdať splniteľné. Alebo iba my si neveríme tak, ako oni veria nám?

 

Hoci ešte vo výlevke zostalo niekoľko neumytých pohárov, nemohla som už dlhšie čakať. Už som bola tak veľmi nesústredená, že sa mi jeden namydlený vyšmykol a vypadol. No našťastie sa nerozbil, hoci pristál na doske vedľa výlevky.

 

´Takto iba narobím nejaké škody. Musím ju o to poprosiť.´

 

Vypla som vodu a vyletelo to zo mňa: „Natália, máš zajtra, napozajtra alebo hocikedy v blízkej budúcnosti čas tak na hodinu, dve? Chcem skúsiť niekomu pomôcť a bola by som ti vďačná, keby si bola pri tom. Je to pre mňa veľmi dôležité.“ Dodala som.

 

Bála som sa až tak, že som celý čas cítila, ako sa mi jemne chvejú nohy. Dúfala som, že k tomu dôjde čím skôr. Časom možno znova stratím na to odvahu.

 

Pohľadom som vyhľadala Thea, ktorý nás dychtivo pozoroval. Ako keby na to čakal celý deň. Vôbec neskrýval radosť, že som ho poslúchla. Pod tlakom jeho pohľadu som sklopila oči. Zase vyhral.

 

Radšej som sa zaujímala o Natáliinu reakciu. V jej očiach som zbadala iskru. Aj ona sa potešila. „Samozrejme, Alex, len povedz kedy a kde a ja sa pokúsim prispôsobiť. Ale musíme počkať, kým sa Martin vráti. Dovtedy nebudem mať čas.“

 

Bola som trochu sklamaná, ale súhlasila som. S dobrým pocitom, že to mám úspešne za sebou, som rýchlo doumývala poháre, upratala stoly a odišla domov s Pirátom. Celú cestu som uvažovala, ako a kedy to uskutočníme.

 

XXX

Keď som dorazila domov, naši tam už boli. Vyzerali opálení, unavení a spokojní po pekne prežitom dni. Na výlete bola s nimi aj teta Mária s dvojičkami a dokonca aj Patrik, keďže on mal nočnú, počas ktorej mohol dokonca aj spať. Mohol si to na rozdiel odo mňa dovoliť. Tak trochu som im závidela. Utešovala som sa, že leto len začína a ja s nimi pôjdem nabudúce. Milujem plávanie.

 

Možno to nebude len kúpalisko alebo prírodné jazero v blízkosti veľkomesta. Roky snívam o mori. Matne si naň spomínam, ale viem, že som si ho zamilovala. Spätne si uvedomujem, že som si už ako dieťa, keď som bola pri ňom jediný krát, vnímala jeho energiu. A to som ani netušila, že to nie je úplne bežné. V poslednej dobe je pre mňa veľmi lákavé ísť si vyskúšať vyžarovanie mora na mojej „novej koži.“ Určite by to bol silný zážitok. Nielen energeticky.

 

Skoro od dverí som našim oznámila, že som sa dostala na školu. Moja zlatá mama mala z toho väčšiu radosť ako ja sama. Skončila som v jej objatí, pričom mi hovorila, že mi bude pomáhať, ako len bude môcť. Otec takisto neskrýval dojatie a spokojne ma potľapkal po chrbte. Povedal niečo v tom zmysle, že som jeho šikovné dievča a že je na mňa veľmi hrdý.

 

Až s nimi som prežila skutočnú radosť. Mám rada svoju rodinu, je najlepšia na svete, aj keď v nej často vládne usporiadaný chaos, ako to v každej početnejšej rodine chodieva. Sme takým krásnym spôsobom spolu previazaní. Keď má niekto z nás trápenie, podržíme sa navzájom, takisto sa vieme tešiť z radosti druhého. Ďakujem Bohu za ňu.

 

Keď som s nimi, tak zabúdam, kto som teraz a čo všetko som urobila.  Doma som to zase moje staré ja. Aj dnes večer sme spoločne pozerali film. Do druhej reklamy bol s nami aj malý Sebastián, ale potom už  bol veľmi unavený, tak ho mama išla uspávať. Príbeh, ktorý sme v televízii sledovali bol celkom fajn, ale nechytil ma úplne. Občas som sa pozrela na displej mobilu, či nemám správu od Martina, ale neozýval sa. Občas som sa pripravovala na rozhovor so sestrou. Po skončení filmu som zašla do Kristínkinej izby. Na uskutočnenie môjho plánu som ju bezpodmienečne potrebovala.

 

„Dnes som pomáhala Natálii v kaviarni, ale je tam dosť roboty. To vieš, kvôli peknému počasiu majú toho veľa na terase. Chcela som sa ťa opýtať, či by si tam nešla so mnou zajtra alebo napozajtra. Jednoducho ešte predtým, ako pôjdeš do tábora.“

 

Každé leto ide na tri týždne s tými istými deťmi do diabetického tábora. Poznajú sa už celé roky a Kristínka sa na tam vždy veľmi teší. Bolo mi jasné, že ak to neskúsime teraz, tak ďalšiu šancu budeme mať až o niekoľko týždňov.

 

„No, čo ja viem. Na zajtra mám iný program. Chcem ísť s kamarátkami ešte niečo nakúpiť do tábora. Ale vo štvrtok by som mohla prísť doobeda pomáhať. Teda, ak bude ešte treba,“ ochotne mi odpovedala.

 

Moja zlatá, ona má veľmi dobré srdce. Ešte som nezažila, aby niekomu odmietla pomoc.

 

„Ozaj, ak budeš chcieť, môžem ti pomôcť zase ja s nákupmi alebo balením alebo s čímkoľvek budeš chcieť.“

 

´Hory-doly jej nesľúbim, ale snáď to ani nebude potrebné.´

 

Kristínka sa na mňa šibalsky usmiala: „Vlastne áno. Mohla by si mi pár vecí zo skrine požičať?“

 

Odľahlo mi, s tým nebudem mať žiadny problém. Aj tak si veľa vecí vymieňame.

 

„Ak mi necháš aspoň pár letných vecí, aby som mala v čom chodiť, kým budeš preč, tak si poslúž. Moja skriňa je aj tvoja skriňa. Len mi ju veľmi nerozhádž.“ Mrkla som na ňu a tešila som sa, že sme sa takto ľahko dohodli!

 

Kým sa zvyšok rodiny ukladal na spánok, tak som sa ešte išla prejsť s Pirátom do neďalekého parku, kde bola lúčka vyhradená na voľný pohyb psov. Do komunity miestnych psíčkarov som už dávno zapadla. Poznám všetkých ich zverencov po mene a s mnohými pánmi som zvykla viesť dlhé rozhovory. Nikdy som neverila, ako vlastnenie psa dokáže človeka v meste zblížiť s inými ľuďmi. Niektorí sú naozaj milí.

 

Prednedávnom som sa spoznala s mladým, celkom pekným, svetlovlasým mužom so sučkou nemeckého ovčiaka. Volá sa Lara, je približne v rovnakom veku ako náš Pirát a radi sa spolu naháňajú. Kým sa psy hrajú, ja sa zatiaľ rozprávam s jej pánom. Je to príjemný muž. Vyzerá byť rozhľadený a scestovaný. Občas je celkom zaujímavé ho počúvať. Aj dnes som ho tam stretla, čo nie je nič nezvyčajné, lebo mnohí ľudia chodievajú na prechádzku so psom vždy približne v tom istom čase.

 

Keď som prišla domov, krátko som si pokecala cez chat so Sofiou. Chystá sa aj s Andrejom cez leto na pár dní do Paríža. Navrhla som jej, že môžu spať u nás. Ona v mojej izbe a jej chlapec buď v chalanskej izbe alebo v obývačke. Veľmi sa na ňu, teda na nich, teším. Moja najlepšia kamoška mi neprestala chýbať.

 

Osprchovala som sa, ľahla som si do postele a začala čítať. Stále som čakala, že sa mi Martin ozve. Nakoniec som si povedala, že ešte chvíľu vydržím a pred spaním mu napíšem správu. V tom teple som mala okno otvorené dokorán. V izbe mi svietila len nočná lampa a zvonku ku mne doliehali zvuky veľkomesta, na ktoré som si už zvykla. Nevedela som sa poriadne sústrediť na text. Musela som sa k nemu opakovane vracať. Bolo po pol dvanástej a on sa stále neozýval. Bezmyšlienkovito som sa zahľadela na stenu s plagátmi predo mnou. Napísať, či zavolať? To je pre dnešné dievčatá bežná obdoba shakespearovskej otázky.

 

Zrazu jemne zavrčal Pirát. V momente som zavrela knihu a zhasla lampu. Vďaka mojim schopnostiam som vedela, že je nejaká postava na strome, čo mi rastie rovno pod oknom. Automaticky sa mi zatajil dych.

 

Potichu som sa zošuchla z postele a pohľadala M9 pod matracom. Rodičia o jej existencii v našom dome ani len netušia a ja som sa veľmi snažila, aby to tak zostalo. Samozrejme som ju zabezpečila tak, aby sa k nej deti nedostali a aby nebola nabitá. Narýchlo som do nej vložila náboje, ale neustále som sondovala dianie pre domom.

 

Listy na strome sa zatriasli a ja som „videla“, že postava sa o niečo priblížila. Presunula som sa k oknu, pretože ak bude treba strieľať, budem mať aspoň lepší výhľad. Odistila som zbraň. Bolo to takmer nehlučné. Zatajila som dych.

 

Útočník asi začul známy zvuk, pretože sa mi okamžite ozval hlas v hlave.

 

„Alex, to som ja, zaisti tú zbraň. Môžem dnu?“

´To je Martin. Bože, ale mi odľahlo! To ma musí takto vyľakať?´

 

„No poď, čakala som síce správu alebo telefonát, no aj tvojej osobnej návšteve sa poteším.“

Pirátovi som dala znamenie, aby bol ticho a odhrnula som záclonu, aby som privítala môjho frajera, ktorý bez akýchkoľvek problémov vliezol dnu. Ako s prvým sa pozdravil s Pirátom, ktorý od radosti vyskočil na zadné a napriek výcviku chcel Martina oblízať.

 

 „Dobrý pes, pekne si strážil,“ pošepky ho pochválil.

 

Ja som trpezlivo čakala, kým sa vyhladkajú oni dvaja. Bola som zvedavá, že za čo vďačím tejto neočakávanej nočnej návšteve.

 

Vyčítavo som mu povedala: „Vyľakal si ma.“

Martin si zložil z pleca cestovnú tašku, podľa ktorej som zistila, že ešte ani doma nebol.  Podišiel ku mne a odhrnul mi ešte stále trochu vlhké vlasy z tváre. „Prepáč, musel som ťa vidieť. Veľmi si mi chýbala.“

 Vrhla som sa mu do náručia a vynadala mu: „Už som sa o teba bála... Toto mi viac nerob, dobre vieš, že som čakala, že sa ozveš.“

Potichu sa zasmial a opatrne mi chytil tvár do oboch dlaní, aby sa ma vyčítavo opýtal: „Vysvetlíš mi, prečo si taká hrdá a nezavoláš sama?“

 Vôbec nečakal na odpoveď. Namiesto toho ma nežne pobozkal na pery. Tak ako už veľmi dávno nie. Vtedy som si uvedomila, že mám na sebe len tenké letné pyžamko na ramienka a že som v podstate polonahá.

 

Skoro okamžite som sa odtrhla a povedala mu: „Mal by si ísť. Čo ak prídu naši? Ako im to vysvetlím?“

Mentálnym hlasom mi odpovedal: „No možno si pomyslia, že si prišla o dobrú povesť a budem si ťa musieť zobrať za ženu.“

Skúmavo som sa na neho pozrela. Vôbec sa mi nezdalo, že by žartoval. Ešte nemám ani osemnásť a na vydaj som teda ešte ani náhodou nepomýšľala. Dúfam, že to myslel ako vtip.

 

„Je fajn vedieť, že by si si ma zobral, ale ja sa na to ešte necítim. Naozaj by si mal ísť!“ odbila som ho.

 

Martin sa na mňa smutne pozrel, prešiel k dverám a veľmi opatrne, skoro nehlučne ich zamkol. Vyľakalo ma to viac, ako pred chvíľou neznámy útočník za oknom. Začala som si hrýzť pery od nervozity. Ani na toto ešte nie som pripravená.

 

Pobavený výraz Martina ma zamrzel. Možno som si neustrážila myšlienku?

 

„Neboj, Alex, aj keby som veľmi chcel, tak si nič nedovolím. Len sa chcem s tebou o niečom porozprávať.“

Trochu mi odľahlo. Martin dobre vie, že moja čistota je dôležitá. Iba tak sa môžu moje dary bez prekážok rozvíjať. Okrem toho, že je to proti nášmu presvedčeniu. Aj kvôli nášmu tímu nemôžeme mať nemanželský sex. Obmedzilo by to naše schopnosti.

 

„O čo ide?“ opýtala som sa obliekajúc si tenký letný bavlnený svetrík a sadajúc si na stoličku pri mojom pracovnom stole. Nohy som však mala stále bosé a nahé. A videla som, ako si ich Martin zvedavo obzerá. Mala som chuť si ich niekam schovať, ale nebolo kam. Potom však vytiahol niečo z vrecka, ale nedovidela som. Muselo to byť niečo veľmi malé.

 

„Je mi to naozaj veľmi nepríjemné. No musím sa to spýtať, vlastne preto som prišiel. Keď nás viezol Theo na železničnú stanicu, tak som si všimol, že v jeho aute je veľa svetlých vlasov. Tuším, že sú tvoje. Môžeš mi to, prosím ťa, vysvetliť?“ Na chvíľu sa odmlčal a dodal: „Jednoducho žiarlim a chcem vedieť, či oprávnene. Dovolil si k tebe niečo a preto už nebudeš s ním trénovať?“

           Rozosmial ma. Postavila som sa a prišla som k lampičke na nočnom stolíku, rozsvietila som ju a vybrala kefu. Odhrnula som prikrývku a postojačky sklonila hlavu a poriadne som si prečesala v predklone všetky vlasy. Aspoň mi pekne uschnú, po osprchovaní som si ich aj tak chcela ešte raz učesať. Prehodila som si vlasy späť na chrbát, pozrela víťazoslávne na neho a ukázala na plachtu. Ležalo na nej niekoľko vlasov, možno aj desiatky. Na zelenej plachte sa skrúcali ako dlhé žlté háďatká. Zobrala som s nich veľkú časť do hrste, sadla som si na posteľ a podala som mu ich do ruky.

 

„Hlupáčik, nie som jediné dievča, čo sa občas ocitá v Theovom aute. Ale ak je naozaj môj, tak vysvetlenie je veľmi jednoduché. Keď sme sa predvčerom vracali z lesa, som sa pred stretnutím s tebou v jeho aute učesala a namaľovala. Chcela som sa ti páčiť.“ A úplne odzbrojeného a zahanbeného som ho pobozkala víťazoslávne na líce.

 

Martin sebakriticky zahlásil: „Fakt som blbec. Je mi to také trápne.“

Jemne som ho pohladila po líci a zhovievavo som sa na neho pozrela. „Naopak, je to vlastne veľmi milé. Aspoň viem, že ma máš stále rád.“ Ale pre istotu som dodala. „Teda pokiaľ sa tvoje žiarlenie nebude často opakovať. Chudák Theo, mohol mať problém kvôli ničomu, dúfam, že mi mu nič nespravil.“

Martin to nevydržal a vášnivo ma pobozkal. Postupne mi pritom šepkal: „Veľmi ťa ľúbim, Alex. Sľubujem, že sa to nebude často opakovať. Milujem ťa a preto sa bojím, že ťa stratím.“

 

Prestala som ho bozkávať, pozrela mu do očí a zašepkala: „Aj ja ťa milujem a môžeš mi veriť, že nikdy by som ťa s nikým neoklamala.“

 

On ma hladil po vlasoch a telepaticky povedal: „Tebe verím, ale iným chalanom nie.“

 

Možno od môjho svetra, možno od bozkov, ale začalo mi byť veľmi horúco. Mala som chuť si ho vyzliecť, len som sa bála, aby si to Martin zle nevysvetlil.

 

„Je mi teplo, myslíš, že si môžem dať dole svetrík?“ Snažila som sa opatrne presondovať situáciu.

 

„Poklad, však som ti povedal, že v tomto sa ma nemusíš báť.“ A trasúcou  sa rukou mi ho dal dole sám. Pobozkal ma na nahé plece a potom sa prudko postavil na odchod. No pri okne sa na sekundu-dve zastavil a otočil sa.

 

            Sedela som opustená v mojej posteli, ožiarená odzadu stolnou lampou. V teplom svetle mojej lampy vyzeral až príliš dobre. Martin chvíľu stál a len sa tak na mňa pozeral. Aj mne prišlo veľmi ľúto, že odchádza . No bála som sa ho presviedčať.

 

No potom sprevádzaný prosebným pohľadom zaznel jeho hlas v mojej hlave: „Alex, mohol by som tu prespať do rána? Len jednu noc, prosím. Hrozne sa mi teraz nechce ísť domov.“

V hlave sa mi začali pretekať myšlienky, čo ak naši na to prídu? Čo ak to ja sa neudržím? Čo ak sa to potom bude často opakovať? Ale lákalo ma to... Dofrasa, však je to len jedna jediná noc. Je po polnoci, v podstate ide len o niekoľko hodín. Nič sa nestane, nikto sa to nedozvie. Viem, že to podvedome sama chcem.

 

Namiesto odpovede som zhasla lampu, ľahla som si na kraj postele a zakryla som sa letnou prikrývkou. Potom som položila ruku na prázdnu polovicu mojej postele a povedala: „Ale iba dnes. Nechcem riskovať, že sa naozaj budem musieť predčasne vydávať.“

Viem, že Martin sa potešil, videla som to v tme na jeho aure. Vyzliekol si nohavice a ľahol si tvárou ku mne, pričom sa ma absolútne ničím nedotýkal. Cítila som len pravidelné závany jeho dychu na mojej nahej pokožke. Páčilo sa mi to.

 

„Nechceš sa vydávať vôbec alebo konkrétne iba za mňa?“ Pokračoval v pre mňa nie veľmi príjemnej téme. Keby som neležala na vankúši, tak by som ho ním asi udrela. On by si ma hádam naozaj chcel zobrať! Nie, nie, mne je dobre ako som. Sama sa stále trochu cítim dieťaťom, ktoré len začína objavovať svet, hoci dosť zvláštny svet a v ňom samu seba.

 

„Ešte slovo o svadbe a ideš spať k mamičke...“ Povedala som polovážnym tónom, ale chcela som definitívne ukončiť túto tému.

 

„Už som ticho. Dobrú noc, Alex.“ V jeho hlase som počula ospravedlňujúci tón.

 

„Dobrú noc a vopred sa ospravedlňujem, ak ťa budem tlačiť, kopať alebo ja neviem, čo robím v noci. Nie som zvyknutá s niekým spať v posteli.“

Martin ma pohladil po vlasoch, ktoré už stihli uschnúť a povedal iba: „To vôbec nevadí, aspoň budem vedieť, že som s tebou.“

            A posledné slová, ktoré som si túto noc od neho vypočula, boli: „Ďakujem, že mi dôveruješ, nesklamem ťa.“ Potom som zaspala, ako keď niekoho hodíte do vody. Veľmi rýchlo, navyše s úžasným pocitom, že som v absolútnom bezpečí. Však ma po prvýkrát v živote chránia dvaja. Môj chalan a môj pes.