O stromoch - 4.časť - Bola to chyba

            Kráčam veľmi skoro ráno sám po prebúdzajúcej sa ulici. Poslední ľudia sa pomaly vracajú z nočných podnikov a prví sa ponáhľajú do práce. Ja nepatrím do žiadnej skupiny. Hoci po úplne prebdenej noci sa cítim skôr ako tí po fláme. Ranný chlad mi však robí dobre. Postupne sa mi preberajú všetky zmysly.

 

Som sa seba naštvaný. Nebol to dobrý nápad. Nesmie sa to viac opakovať! Nech by to bolo akokoľvek lákavé. Čo som z toho mal? Mal som odísť ako chcela. Ležal som pri nej a celú noc sledoval, ako pokojne spí. Chvíľami sa zo sna jemne usmievala.

 

Bol som očarený, aká krásna bola, keď ju nič netrápilo, keď bola úplne uvoľnená. Tisíckrát, možno viac, som mal chuť sa jej dotknúť, pohladiť ju, ale bál som sa, že ju zobudím. Dal som jej sľub. Potom nadránom sa mi otočila chrbtom a postupne skopala prikrývku zo seba. Opatrne som ju zakryl, ale keďže sa to opakovalo viackrát, vzdal som to. Sadol som si na stoličku a nešťastne hľadel na jej dokonalú pokojne spiacu postavu.

 

Nemal som tam zostávať...Idem sa z nej zblázniť a to doslova. Milujem ju, no zároveň mám z nej strach. Dostala sa mi hlboko pod kožu. Ako žiadna iná. Je dokonca aj v mojich snoch. Začalo to nenápadne pred šiestimi týždňami. Sny o nej. O milovaní s ňou. Najskôr asi tak raz do týždňa. Budil som sa ráno v posteli sám a sklamaný, že to bol iba sen. Hoci krásny sen. No potom sa to začalo zhoršovať, častejšie a častejšie a teraz skoro každú noc som v myšlienkach s ňou. Mám pocit, že som ňou posadnutý. Možno aj preto som začal žiarliť.

 

Toto nie som ja. Kým som žil normálnym životom nevediac o tom, kto vlastne som, tak som mal nejaké vzťahy. A nielen to. Teraz mi je to ľúto, možno moje schopnosti mohli byť omnoho silnejšie. Ale vtedy mi to bolo úplne jedno. Jednoducho som robil to, čo robili iní a jediný výsledok bol, že som si zo vzťahu na vzťah menej vážil seba aj dievčatá. Nebolo ich až tak veľa, ale stihol som pochopiť, že toto nie je správny smer. Že mám počkať, kým nájdem tú pravú.

 

No a keď som ju našiel, tak zas môžem čakať. Dokelu, pri nej ani netuším koľko. Stále je to ešte decko. A mne neostáva, len čakať kým dospeje. Ale čo dovtedy? Mal by som si od nej držať odstup, lebo netuším, čo sa môže stať. Už si neverím. Musím niekedy zájsť za Jozefom a prebrať to s ním. On mi možno poradí, ako sa naučiť žiť vedľa dievčaťa, ktoré milujem a nezblázniť sa túžbou po nej. No ako prvé musím vybaviť niečo úplne iné.

 

XXX

 

            Hneď ako vstúpila do telocvične, tak som vedel, že to už zistila. Oči mala červené a jej aura hovorila o veľkom rozčúlení. Človek by si pomyslel, že je Zatratená. Tváril som sa, že nič nevidím a trénoval som ďalej s Theom.

 

Ako najnovší člen nášho tímu potrebuje doladiť niektoré obranné techniky. Útočné mu idú super, len sa chalan zabúda kryť. Musí ešte pochopiť, že v boji je najdôležitejšie uchrániť si život. Dnes som bol na neho dosť tvrdý. Nepomohol som si. Stále som bol ani  už netuším prečo na neho nahnevaný. Ale snažil som sa ho aspoň nezraniť.

 

            Cez prestávku prišla ku mne Alex, ktorá dovtedy bojovala s Yannickom. Videl som, že sa vôbec nevedela sústrediť. Niekoľkokrát bola zasiahnutá tupým tréningovým mečom. Zase bude mať modriny. Yannick bol z nej už nešťastný. Niekoľkokrát chcel skončiť, ale ona tvrdohlavo útočila a vybíjala si zlosť, ktorú vlastne mala na mňa, hoci o tom ešte ani netušila. Musel som to urobiť, bolo to okrem iného výrazné bezpečnostné riziko. Obrovské a mal som to urobiť už veľmi dávno. Len som netušil, že ju to tak zasiahne.

 

            „Poď nachvíľu von alebo niekam, kde budeme sami. Musím ti niečo súrne povedať.“ Oznámila mi a ani nečakala, či budem súhlasiť a vybehla dverami telocvične von. Tak som sa vybral za ňou v zlom tušení. Len v jednom som mal jasno, že jej nebudem klamať.

 

            Našiel som ju stáť bezradnú v kaviarni, pretože letná terasa bola plná zákazníkov, tam nemohla ísť. Obzrela sa hneď, ako som sa objavil vo dverách. Viem, že jej priestorový dar sa úžasne vyvíja, ju len tak ľahko nik neprekvapí. Oči už mala znova červené, nechcel som, aby mala nepríjemný pocit z pohľadov, keď sa rozplače. Videl som, že má namále. Preto som ju zobral za ruku a odviedol k nám do bytu. Bolo mi jedno, že nás spolu mama videla. Nečakal som, že náš rozhovor bude trvať veľmi dlho. Otvoril som dvere a pustil ju dovnútra. Nebolo to prvýkrát, čo som ju zobral ku nám.

 

            „Tak, čo sa stalo?“ chcel som začať rozhovor, hoci som tušil jeho obsah. Dúfal som, že ho ustojím. Stáli sme v obývačke, do ktorej som ju priviedol. Ona sa mi hodila do náručia a sťažovala sa mi.

 

            „Prečo si odišiel? A nechal mi len lístok: Prepáč, už musím ísť? Bolo mi veľmi ľúto, keď si tam ráno nebol. Kým som nenašla ten odkaz, tak som si dokonca myslela, že sa mi to všetko snívalo.“

 

Hladil  ju po vlasoch a uvažoval, čo jej povedať. Ako jej vysvetliť môj útek? V tomto som si bol istý, že jej nemôžem povedať pravdu. Nechcem, aby si o mne myslela niečo zlé. To nemôžem dopustiť. Chcem, aby mi dôverovala aj naďalej, aby sa nebála byť so mnou osamote.

 

            „Jednoducho som sa vedľa teba prebral, chvíľu sa na teba pozeral, aká si krásna. Ale potom som už musel ísť. Nechcel som ťa tak skoro zobudiť.“ Tušil som, že to nebude pre ňu dostatočné vysvetlenie.

 

„Kam si sa tak ponáhľal?“ Spýtavo sa na mňa pozerala tými svojimi prenikavými hnedými očami. Pohladil som ju po vlasoch a pritiahol bližšie k sebe, veľmi som ju túžil pobozkať.

 

 „Musel som ísť niečo zariadiť. Niečo, čo som už dávnejšie odkladal.“ Bola to pravda, myslel som na to viackrát. No bolo mi ho ľúto. No ak som sa dokázal k nej vyšplhať, tak by to mohol hocikto.

 

            Asi mi to uverila, lebo sa postavila na špičky a pobozkala ma na pery. No keďže som stále čakal pohromu, tak som je bozk opätoval veľmi vlažne. Nezaslúžil som si ho.

 

Ona si to v rozrušení asi nevšimla, lebo mi začala vysvetľovať. „Predstav si, doobeda som bola s dvojičkami na detskom ihrisku a keď som sa vrátila....,“ hlas sa jej zatriasol od rozrušenia , „už tam nebol!“

 

Bol som ticho, s napätím som čakal pokračovanie.

 

„Môj strom, ten, po ktorom si včera prišiel, niekto zoťal v priebehu asi dvoch hodín, kým som bola preč. Nechápem, ako je to možné, však na to sú zákony! Ale je preč, zostali po ňom len piliny a namiesto neho vysadená mladá borovica.“

 

            Zmohol som sa len na tiché: „To je mi ľúto.“ Snažil som sa blokovať myšlienky, ako sa len dalo, ale aj tak to nejako zistila.

 

Pustila ma a odstúpila odo mňa tak ďaleko, aby som sa jej nemohol dotknúť. Zostala stáť v nemom úžase. Akoby nemohla uveriť, že by som to mohol byť ja, čo to zariadil. Ticho medzi nami dvoma sa dalo krájať. Potom som videl, ako jej tečú slzy bez toho, aby vôbec vzlykala. Bolo to horšie, ako som si predstavoval. Naozaj ju to ranilo. To  som nechcel ani náhodou. Myslel som si, pochopí. Namiesto toho, som videl v jej očiach hroznú bolesť.

 

Nakoniec zo seba vydala len: „Ty...“

 

Už som sa jej nemohol dlhšie pozerať do očí. Otočil som sa a išiel som si sadnúť na gauč, pričom som tajne dúfal, že si prisadne. Nestalo sa. Ostala stáť pri dverách. Utrela si slzy a vzápätí sa premenil na hnev, s ktorým chvíľu márne bojovala. Napokon to vzdala a rozkričala sa.

 

„Prečo? Nerozumiem tomu?! Čo ti ten nevinný strom spravil? Stál tam desiatky rokov, možno aj storočie a ty ho dáš zoťať len kvôli tomu, že sa cezeň dá vliezť do mojej izby?“

 

Takže tomu rozumie, aj keď stále nechápe. Alebo naopak.

 

 Vyskočil som z gauča, aby som ju chytil, objal, upokojil, ale ona znovu ustúpila až k dverám. Prekvapilo ma to a zasiahlo.

 

„Neblázni, Alex. Chcem ťa len chrániť. Nevedel som, že ti to môže takto ublížiť,“ povedal som ospravedlňujúco. Dúfal som, že môj zámer pochopí. Čo sa aj čiastočne stalo.

 

´Bože, pomôž mi jej to nejako rozumne vysvetliť.´

 

Nechcel som ju nahnevať. Bál som sa, že prídu iní, aj že by som prišiel znova ja. Zo všetkých ľudí na svete je ona tá posledná, ktorej by som chcel zle.

 

            „Ale mne si neublížil. Len tomu nevinnému stromu. Pozri, stále si zvykám, že zabíjam ľudí, o ktorých sme presvedčení, že by napáchali ešte veľa zla. Ale možno aj nie, možno by mali  šancu sa zmeniť, keby im ju niekto dal alebo keby sa dostali do iného prostredia. Ale ja neviem. Ja jednoducho neverím, že niekto môže byť iba zlý. Bez šance na zlepšenie.“

 

Zrazu sa zviezla na zem. Už nekričala. Takže to už nebolo len o strome. Ju trápi niečo dlho a teraz sa to dostalo na povrch. Tušil som to dávanejšie, ale s výbuchom dlho potlačovaných emócií som momentálne nerátal.

 

            Potichu, ale veľmi presvedčivo pokračovala. „Ale zabiť nevinný strom. To už je na mňa veľa, Martin. To si nemal. Alebo si sa mal so mnou poradiť. Nestačilo odrezať jednu, dve vetvy? Sama som nad tým uvažovala. A keby aj tri, stále by tu bol a dodával nám energiu, radosť a pokoj, tak ako to len stromy vedia. On, on za to nemohol, že sme sa tam presťahovali. Keby som bola tušila, čo chceš urobiť, bola by som si vymenila izbu so súrodencami. Niečo by som vymyslela. Nemal si na to právo...“

 

Už som to nevydržal, musel som sa brániť: „Alex, uvedomuješ si, že hovoríš o strome? Bol to LEN strom! Dal som zasadiť iný. Prosím ťa, ak budeš chcieť, pôjdem niekde vysadiť desiatky iných stromov, len sa už na mňa nehnevaj.“

 

Počas týchto slov som sa k nej priblížil a pomohol jej postaviť sa na nohy. Snažil som sa na ňu hovoriť veľmi pomaly, potichu a pokojne. Túžil som si ju privinúť a ukázať, že ju mám veľmi rád. No nedovolila mi to.

 

            „Nie, nechaj ma! Veľmi sa na teba hnevám. Možno som niečo v noci spravila alebo skôr nespravila, že si sa takto nahneval a schytal to strom. Je mi to teraz veľmi ľúto...Mal si mi o tom povedať.“ Pokrútila neveriacky hlavou. Zdvihla ruku, ako keby ma chcela pohladiť, ale tesne pred mojou tvárou si to rozmyslela a spustila ju.

 

„Idem domov, dnes mi radšej nevolaj. Ani nepíš. Ani nič. Nezdvihla by som ti a ani neodpovedala.“ A už som videl len siluetu od chrbta ako mizne v našich dverách.

 

Ešte nikdy som sa necítil viac ako blbec.

 

´Nerozumiem, prečo ženy berú všetko tak citovo. Keby sa na mnohé veci pozreli s rozumom, ako my chlapi, videli by svet úplne inakšie. Podstatne jednoduchšie. Napriek všetkému budem spať pokojnejšie s pocitom, že sa k nej v lete cez stále otvorené okno nikto len tak ľahko nedostane. Hoci ma mrzí jej hnev, viem, že nakoniec mi odpustí. Poznám ju.´