O stromoch - 5.časť - Pokus

            Znova som bola u nich. Okamžite po prekročení prahu bytu som sa živo rozpamätala na moju poslednú nie veľmi príjemnú návštevu. Znova to na mňa doľahlo. Ešte nikdy sme neboli s Martinom takí rozhádaní. Bála som sa s ním stretnúť. O tomto čase by tu nemal byť, ale čo ak náhodou... Narýchlo som preskenovala celý byt, ale moje obavy sa našťastie nenaplnili. Byt bol prázdny.

 

Vôbec sa mi nepáči nás súčasný stav. Rozumom jasne chápem, že by mi nemalo viac záležať na strome ako na človeku. Ale neviem si pomôcť. Strom, na rozdiel od človeka, nemá žiadne šance na obranu. Každý, vrátane Martina, by to mal pochopiť. Alebo nie? 

                             

Natália usadila mňa a Kristínu na sedačke v obývačke a snažila sa navodiť priateľskú atmosféru. Aspoň u mňa sa jej to nedarilo. Len včera som sa presne na tomto mieste pohádala s Martinom a dnes tu chcem urobiť malý zázrak. Vedela som, že by som sa mala začať sústrediť, ale nešlo to. Myšlienky mi neustále odbiehali k jej synovi.

 

            Po chvíli položila naša hostiteľka na stôl zemiakové lupienky, dva poháre džúsu a navrhla: „Takže, kočky, ideme to skúsiť? Alex, napi sa poriadne, dnes je dosť teplo. Určite si vysmädla.“

 

Vedela som presne, o čo jej ide. Chcela dostať do mňa rýchlu energiu. S dôverou som ju poslúchla, lebo som sama hľadala cestu ako sa koncentrovať. Záležalo mi na príprave, pretože išlo o veľa. O zdravie Kristínky. Uvedomovala som si, že som horko ťažko nazbierala odvahu na tento pokus, tak sa ho budem snažiť využiť naplno. Na iný ju možno už nikdy nenahovorím. Alebo len s problémami.

 

Cestou sem som vysvetlila Kristínke, čo na nej chcem skúsiť. Súhlasila s tým, že mi bude robiť pokusného králika iba raz. Vraj jej v podstate cukrovka neprekáža, už sa s ňou naučila žiť. Podľa jej slov mi bolo jasné, že veľa nádeje do mňa nevkladá, ale to ma predsa nesmie odradiť. Naopak, malo by ma to naštartovať. Veľmi jej chcem dokázať, že sa mýli.

 

            Začali sme ako vždy, keď sme mávali tréning s Natáliou, modlitbou k Duchu svätému. Už pri nej som cítila, ako mi trasú ruky. Nútila som  sa odosobniť od faktu, že ide o moju vlastnú sestru. Bolo to niečo úplne iné, ako keď sme skúšali pomôcť neznámym dôchodcom. Vedome som sa snažila zabudnúť, ako veľmi mi záleží na tejto pacientke.

 

Potom som Kristínku poprosila, aby si ľahla na gauč a zavrela oči. Sľúbila som jej, že sa jej ledva dotknem. Nechcela som, aby mala strach.

 

Postavila som sa nad ňu a uvažovala, ako sa do toho pustím. Natálka mi povedala, nech sa skúsim poradiť s Duchom svätým. Ale to mi neprišlo veľmi reálne. Tak som sa k nemu ešte vlastnými slovami pomodlila: „Duchu svätý, Ty najčistejšia energia, dobro bez hraníc, nádej bez zániku, dokonalá láska, prosím, pomôž cezo mňa mojej sestre. Viem, že ona si to zaslúži a že sa Ti raz za to sama odvďačí. Veľmi pekne Ťa prosím, pomôž!“

 

Skoro okamžite po posledných slovách som dostala vnuknutie. Rozhodla som sa to vyskúšať. Stála som nad Kristínkou a podrobne si prezerala jej auru. Na prvý pohľad sa zdalo, že v nej všetky energie, telesné tekutiny tečú ako zdravému človeku. Ale potom som preskenovala jednotlivé prúdenia a všimla som si, že v jednom mieste neďaleko žalúdka bol niečo ako energetický blok. Energia tam išla, časť z nej na niečo narazila a vracala sa naspäť, časť niečo obchádzala, pričom tam vznikol malý energetický vír. Nebolo to veľmi výrazné, ale nikdy som nič podobné nevidela. Zaujalo ma to.

 

Dala som svoju ruku nad to miesto, zavrela oči a prosila o silu. Tá do mňa začala prúdiť skoro okamžite a tak prudko, že mi položila ruku na sestrino brucho. Povedala som jej, že nech sa nebojí, že to tak má byť. Skrz mňa prúdila do sestry nebeská energia a ja som vnútorným zrakom videla, ako sa jej rozžiarilo celé vnútro.

 

„Nebolí ťa to?“ opýtala som sa jej so strachom a so stále zavretými očami. Nemusela som ich otvárať, vedela som presne, v akej je polohe.

 

„Čo? Nie, nebolí. Cítim len, že mi je veľmi teplo,“ potešila ma jej odpoveď. Mohla som v tom pokojne pokračovať.

 

„To je dobre, ešte chvíľku vydrž ležať. Predstavuj si niečo pekné, napríklad, čo si vlani zažila v tábore,“ poradila som jej.

 

Rozprávanie ma rozptyľovalo. Potrebovala som sa viac sústrediť, moja vlastná energia sa mi míňala, začala som hľadať zdroj novej. Červená farba a prúdenie energie v bruchu Kristínky sa ustálilo. Vrátilo sa do normálu. Odtiahla som ruku a otvorila oči. Pozrela som si miesto, kde som predtým videla vír, nič také tam už nebolo. Podrobne som preskúmala celé telo, zbadala som drobný problém v oblasti hrdla. Znova som zavrela oči a venovala sa liečbe tohto miesta niekoľko minút, kým som mala istotu, že definitívne sa rozplynulo.

 

Ešte som jej rukou prešla partie, kde si zvykla pichať inzulín. Hoci boli v aure neviditeľné, aj tak som spamäti vedela, kde sú. Mala na nich drobné nemiznúce stopy po vpichoch niekoľko rokov. Keď som skončila, pocítila som silný závrat a to, že ma niekto zachytil, aby som nepadla. Vzápätí som stratila vedomie.

 

            Prebrala som sa na to, že ležím na gauči pre zmenu ja, mokrá od vody, ktorou ma asi kriesili. Pod zátylkom som cítila hrozný chlad. Nevládala som si tam siahnuť, ale aj bez toho mi bolo jasné, že mi tam dali nejakú mrazenú zeleninu. Otvorila som oči a uvidela, ako sa nado mnou skláňa Natália, ktorá sa ma snaží prebrať. Potom hneď vedľa stojí vyľakaná Kristínka a s ďalším ľadom prichádza Martin. Vôbec som nepostrehla, kedy prišiel domov.

 

            Natália sa mi prihovorila: „Vyľakala si nás, všetko to vyzeralo veľmi dobre, až na ten záver. Vďaka Bohu, že tu bol Martin a stihol ťa zachytiť. Stratila si vedomie neuveriteľne rýchlo. Až mám pocit, že si si to spôsobila sama. Nemôžeš sa tak rýchlo odpojiť od energie. Ale postupne. Mohla si si poriadne ublížiť, Alex.“

 

            Zase som zavrela oči, aby som sa sústredila na čerpanie energie pre vlastné telo. A keď som ju už nazbierala, aj tak som ich nechcela otvoriť a to hneď z dvoch dôvodov. Vôbec som nemala chuť vidieť Martina, ktorý ma ako vždy zachraňoval a s ktorým sa mi stále nechcelo rozprávať a ani Kristínku, ktorá by bola v stave ako doteraz.

 

Počula som, ako sa ostatní rozprávajú o tom, ako mi pomôcť. Vytrvalo som ich ignorovala. Keď ma pštrosia taktika utekania od problémov prestala baviť, tak som nakoniec otvorila oči a bez cudzej pomoci som sa posadila. Chcela som im ukázať, že som pri sile a že si nemusia robiť veľké starosti. Pohľadom som vyhľadala sestru, vyzerala rovnako. Ani jej aura sa na bežný pohľad nezmenila.

 

            „Ako sa cítiš?“ horela som zvedavosťou.

 

            „V pohode. To skôr ja by som sa mala opýtať teba. Neviem, kto z nás dvoch tu odpadol,“ odpovedala mi vystrašene.

 

            Opatrne som sa postavila a podišla ku nej.

 

„Ukáž brucho.“ Nedala som sa. Musela som vedieť, na čom som.

 

„Alex, prosím, nie. Čo tam chceš vidieť? Nie je to dobrý nápad.“ Určite hovorila len z hanblivosti. Nechcela sa odhaľovať pred cudzími ľuďmi.

 

Nakoniec som ju presvedčila ukázať mi časť tela, za ktorú sa hanbila. Poprosila som ostatných, aby nachvíľu odišli z miestnosti. Zohla som sa a prešla som jej prstami po nahej pokožke.

 

„Pozri, Kristínka, nič. Nič tam nie je!“ radostne som zvolala. Namiesto jaziev po vpichoch ihiel, tam bola krásna hladká rovnako sfarbená pokožka. Od radosti mi vhŕkli slzy do očí.

 

Ona sa takisto nahla, aby mala lepší výhľad na časť svojho tela, za ktorú sa doteraz tak veľmi hanbila. Prešla si rukou po pokožke a nadšene povedala: „Neverím. Alex, si úžasná, teraz si budem môcť do tábora zobrať aj tvoje dvojdielne plavky!“

 

Musela som sa zasmiať. Bola som šťastná, že sa aspoň zahojenie pokožky podarilo. Aj keby sa nič iné nepodarilo, stálo to za neuveriteľnú radosť, ktorá z nej vyžarovala.

 

„Samozrejme, požičaj si. Ja ich tak skoro potrebovať nebudem. Mali by sme ísť domov, aby si sa stihla dobaliť.“

 

Otočila som sa k domácim, ktorí doteraz nerušene sledovali pre nich asi dojímavú sesterskú scénu.

 

Pozrela som sa na nich ospravedlňujúco: „Veľmi pekne ďakujeme za pomoc. Obe. Ale už naozaj musíme ísť. Kristínka sa potrebuje pobaliť. Zajtra odchádza na tri týždne.“ Snažila som sa im vysvetliť dôvod nášho rýchleho odchodu. Bola som Natálii naozaj veľmi vďačná, ale ani kvôli Martinovi som nechcela a nemohla dlhšie zostávať.

 

„Zaveziem vás,“ počula som jeho rozhodný hlas. Pozrela som sa na neho a mala som veľkú chuť odmietnuť ho. Hoci som mu už v podstate odpustila, ale nezabudla. No pohľad na hodiny ma presvedčil. Prešla hodina a pol odkedy sme sem prišli. Buď som tak dlho liečila, alebo ma tak dlho kriesili. Poprípade jedno s druhým. Sama som bola zo seba prekvapená, keď zo mňa vyhŕklo: „Dobre.“

 

V hlave som riešila iné veci. Chcela som vedieť, či som Kristínke naozaj pomohla. Kozmetické ošetrenie kože nemusí znamenať vyliečenie cukrovky. Ale to zistíme až doma po odobratí kvapky krvi. Bola som viac zvedavá ako nahnevaná na neho. Musela som to zistiť čo najrýchlejšie. Chcela som mať jasné dôkazy.

 

            Zobrali sme si svoje veci a nechali sme sa odviezť domov. V aute som sa tvárila, že spím, aby som sa s ním nemusela rozprávať. Ale sadla som si na sedadlo spolujazdca. Napriek všetkému som chcela byť blízko neho. Celý čas som však počúvala, o čom sa tlmene obaja bavili a užívala som si prítomnosť ľudí, ktorých mám tak veľmi rada.

 

Oči som otvorila, až keď Martin vypol motor. Svižne obišiel auto, aby mi otvoril dvere ako v nejakom starom filme. Vzdychla som si. Dobre vie, ako takéto jeho galantné gestá na mňa pôsobia. Len teraz som na to naozaj nemala náladu.

 

Zastal v otvorených dverách a ponúkol mi ruku, aby mi pomohol vystúpiť. Nechcela som, aby si Kristínka myslela, že sme pohádaní. Musela by som jej vysvetľovať dôvod a vôbec som nemala na to chuť. Aj našim a susedom sa nepáčilo, že strom bol zoťatý. Nikomu som neprezradila, čí úžasný nápad to bol. Vedome som ho chránila.

 

Tak som ponúknutú ruku prijala. Jemne mi ju stisol a nepustil, ani keď som bola mimo auta. Pokúsila som sa ju opatrne vyslobodiť, ale nedovolil mi to. Tak som to vzdala. Koniec koncov náš ručný kontakt mi bol príjemný.

 

Pred nami bola budova nášho domu už bez príjemnej siluety starého stromu. Bez neho bolo priečelie budovy obnažené, zrazu bolo vidieť všetky škáry, pukliny a iné drobné chyby. Zišla by sa mu nová omietka. Z toho pohľadu mi bolo smutno, ale zvykám si na neho. Viem, že raz sa to podarí.

 

Martin si všimol môj pohľad a šepol: „Odpusť mi.“

Silou som si vytrhla ruku a tento raz mi ju dovolil uvoľniť. Nahlas som poďakovala za odvoz, no nedokázala som mu povedať nič viac. Ani som ho nemohla pobozkať, hoci som mala také jemné nutkanie. Nie v tejto chvíli. V hlave som mala už iba hladinu inzulínu v tele mojej sestry a ponáhľala som sa s ňou domov presvedčiť sa, či nastala nejaká zmena s cukrom v jej krvi.

 

Keď sme prišli domov, okamžite sme ho zmerali. Kristínka si musí pichať inzulín trikrát denne. Poprípade ešte pri prudkom poklese, ktorý zistí, buď prístrojom alebo slabými závratmi, čo sa, našťastie, nedeje často. S dávkou meškala už skoro hodinu. Hodnoty inzulínu mala o kúsok vyššie ako bežne. Ale nie natoľko, aby som jej odporučila nepichnúť si ho. Ona sa tešila aj z toho miniatúrneho zlepšenia. Ja nie, čakala som väčšie zmeny. V podstate som bola poriadne sklamaná. Snažila som sa to nedať vidieť na sebe.

 

Napriek tomu sme sa vrhli spoločne na môj malý šatník a vybrali niekoľko pekných vecí vrátane mojich dvojdielnych plaviek do tábora. Dobre sme sa pri tom zabávali.  Skúšali sme rôzne kombinácie a zistila som, že viacero kúskov jej pristane oveľa viac ako mne. Asi jej ich nechám a ja si zoženiem niečo iné. Keď sa to tak vezme, tak sme prežili krásne sesterské odpoludnie, na ktoré budeme obe z láskou ešte pár týždňov spomínať.

 

Až večer som si našla čas a napísala mu správu: „ODPUSTAM ALE NA JESEN ZASADIS ASPON 20 DALSíCH STROMOV.“ 

 

V kútiku duše som dúfala, že možno už spí a že mi odpíše až na ďalší deň.

 

Do pár sekúnd sa mi na displeji zobrazila odpoveď, ktorá ma veľmi potešila: „POD JEDNOU PODMIENKOU, ZE TAM POJDES SO MNOU. INAK BY SI MI NEVERILA.“

 

Celkom ma tá predstava pobavila: ,To je fakt. Nemôžem si nechaj ujsť pohľad na neho ako bude fyzicky makať. To musím vidieť! Pre mňa to bude zadosťučinenie a pre Martina slušný tréning.´

 

O chvíľku prišla od neho ďalšia správa: „<3“

 

Dosť dlho som uvažovala, či mu mám niečo napísať a ak áno, tak čo. Nakoniec som sa rozhodla, že to nechám tak. Zobrala som Piráta a išla som sa s ním prejsť. Na moje veľké prekvapenie som našla Martina opretého o jeho auto blízko nášho domu. Musím priznať, že som sa potešila. Absolútne som ho tam nečakala. Veď prešlo pár hodín odvtedy, ako sme sa rozlúčili.

 

Namiesto pozdravu som mu podala vôdzku so psom a s úsmevom povedala: „Asi nemáš nič lepšie na robote. Tak poď s nami na prechádzku.“ On si ma druhou rukou pritiahol a pobozkal. Opätovala som mu to. Chvíľu sme tam stáli a bolo nám spolu znova príjemne. No Pirát nedal pokoj, ťahal nás z miesta, tak sme sa ruka v ruke išli prejsť po letnom večernom meste. Skoro ako keby sa medzi nami nič nestalo.