O stromoch - 6. časť - Nováčik

Mal som o ňu strach. Preto som sa po pár hodinách vrátil pred jej dom, aby som sa uistil, že život rodiny ide podľa vychodených koľají. Ako som tam stál a uvažoval o nás, o mne, o tíme, tak som sa rozhodol, že si ju budem vedome držať viac od tela. Problém nebola len hádka o strome. Problém bola ona sama.

 

V jej prítomnosti mi bolo stále veľmi dobre, ale aj tak som od tej chvíle sa vedome snažil obmedziť dôvernosti. Nerobilo mi to dobre. V určitom zmysle by sa to dalo prirovnať k pocitom človeka, ktorý niekoho až príliš miluje a napriek nemôže byť s ním. Niečo alebo niekto mu v tom bráni. Hoci u mňa bol vinník neznámy.

 

Jasne som si začínal uvedomovať, že sa musím sústrediť na podstatnejšie veci. A tým by mal byť pre mňa jednoznačne tím. Otec a Archanjel Michael mi predsa zverili obrovskú zodpovednosť za tím a ľudí v meste. A na to by som nemal zabúdať.

 

Nasledujúce dni nastal posun aj v mojich snoch. Už sa mi nesnívalo iba o príjemných chvíľkach s Alex. Začali prichádzať iné, podstatne pochmúrnejšie. Znova je v nich hlavnou hrdinkou ona, ale dej sa odohráva vo veľkej prepychovej miestnosti, medzi samými opitými alebo nadrogovanými, dobre oblečenými mužmi. Ich stav neviem podľa sna posúdiť. Ale jednoznačne sú v parádnej nálade, asi niečo oslavujú. Vždy sedia pri stole a jeden z nich, taký svetlovlasý krásavec si ku nej príliš dovoľuje.

 

Alex je oblečená v niečom, čo by si v živote na seba nedala.  Je to na ňu príliš provokatívne. Napriek tomu sa dobre baví a mám pocit, že medzi nich dokonale zapadá. Viem, je to totálna hlúposť, ale taký je môj pocit z toho sna. Zdá sa, akoby k nim patrila odjakživa.

 

Hrá tam naozaj tvrdá hudba, ktorá mi potom v hlave rezonuje aj po prebudení. Ten muž si k nej dovoľuje čím ďalej viac, až to preženie a Alex sa mu konečne začne trocha brániť. Z nejakého dôvodu voči nemu nepoužije nič z toho, na čo bola vycvičená. Muž sa na jej slabej obrane rehoce. Potom mám prestrih, zozadu vidím, ako idú po tmavej chodbe a vstupujú do nejakej izby. Ona tam ide dobrovoľne. Ja sa zobúdzam na zavretie dverí za nimi. Okolo mňa nastáva úplná tma. Nikdy som sa nedostal ďalej. Možno po tom ani netúžim. Vlastne, určite nie.

 

Ale dnes v noci som mal úplne nový sen. Sme v boji, okolo nás lietajú guľky, je tma alebo zlá viditeľnosť, pomerne chladno. Sú to nejaké podzemné priestory alebo tmavá pomerne široká chodba bez okien. Namiesto nich sú po stenách hranaté obrysy reklamných plagátov. Jediná lampa núdzového osvetlenia je v prevádzke. Niekto jej mizerné svetlo ukončí výstrelom a nastáva úplná tma. Urobil to niekto z nás? Neverím, nie všetci v tme vidíme dokonale.

 

No ja sa vďaka môjmu vytrénovanému vnútornému zraku orientujem bez problémov. Presne viem, kde práve Alex je. Keď sa mi podarí k nej dostať, tak vidím, ako sa skláňa nad Yannickom ležiacim na zemi a bozkáva ho. V momente zistí, že som jej za chrbtom a vyľakane sa na mňa obzrie.

 

Na to som sa zobudil s pretrvávajúcim pocitom bezmocnosti. Dúfam, že sa nič podobné nikdy nestane. Toto nemôže byť predsa pravda. Taká ona nie je. Nerozumiem, prečo sa mi to sníva. Našťastie stále mávam aj bezsenné noci a vtedy si poriadne oddýchnem. Dúfam, nasledujúca bude jedna z nich a že dnešná čudná nočná mora sa už nikdy nezopakuje. Žeby som žiarlil už aj na Yannicka? Možno by som sa mal liečiť. Takto to nejde ďalej, fakt sa musím sústrediť na tím.

 

            Poobede má prísť Oleg. Muž, za ktorým sme boli pred týždňom a pol. Narozdiel od Adama a Thea, jeho som nemusel dlho presviedčať, aby prišiel na krátku návštevu, kým sa rozhodne. Boli sme za ním až vo Švajčiarsku. Tento raz sme mali šťastie, konečne sme ho zastihli. V podstate až na tretí pokus.

 

Oleg je niečo ako ľudový liečiteľ, chodí po Európe, možno aj po svete. V rodinách, kde ho na čas prichýlia, vždy niekomu pomôže. Ale reči o jeho zázračných vyliečeniach nebol jediný dôvod, prečo som ho vyhľadal. Podľa povesti žije po svete veľa úspešných liečiteľov.

Ale tohto som si všimol na jednej z fotiek z miesta nešťastia po výbuchu plynu v bytovom dome v Taliansku v bežnej správe na internete medzi zaujímavosťami. Sám bez špeciálneho oblečenia zachránil dvoch ľudí z plameňov a dokopy mu nič nebolo. Na jeho pokožke boli len minimálne stopy po spáleninách. Zaujalo ma to. V tom, čo robí, musí byť naozaj dobrý. V článku  jeho meno nebolo, lebo nechcel byť menovaný. Ale aj tak som sa rozhodol po ňom pátrať.

 

Stačilo pár telefonátov, niekoľko mailov a zistil som jeho totožnosť. Potom som rozhodil siete a snažil sa nájsť miesto, kde by som ho mohol zastihnúť. To už nebolo až také jednoduché. Bolo potrebných viacero pokusov. Oleg sa totižto rád a často premiestňuje.

 

Dnes príde a som z toho mierne nervózny. Je to zvláštny človek a som zvedavý, či toľká snaha nevyjde nazmar, či ho ostatní príjmu a on sám bude chcieť s tímom zostať. Predsa je len od nás o niečo starší a zvyknutý na tulácky životný štýl. Ale nejak v hĺbke cítim, že by som ho chcel mať v skupine. Aj keď celkom dobre nechápem prečo.

 

XXX

 

            Oleg prišiel o niečo skôr, ako sa ohlásil. Stihol som ho zoznámiť s mamou a Richardom. Myslím, že hlavne s tým druhým menovaným si veľmi dobre sadol, lebo strávili hodinu a pol pred začiatkom tréningu živým rozhovorom. Ako postupne všetci prichádzali, tak som ich zoznamoval. Posledná prišla do telocvične Alex. Už od dverí som videl, ako krásne žiarila. Musela mať dnes pekný deň. Poprípade sa jej stalo niečo, čo ju veľmi dobre naladilo.

 

            No neprisadla si ku mne ako zvyčajne, ale k Theovi. Niečo mu pošepkala do ucha a tvárila sa pri tom veľmi dôležito. Zamrzelo ma to. Možno ju odradil vedľa mňa sediaci Oleg, ktorého nepoznala. Neodignorovala ma úplne, pretože sa na mňa milo usmiala.

 

Postavil som sa, aby som ešte raz oficiálne privítal návštevu: „Takže, ako už všetci okrem Alex viete, Oleg sa prišiel pozrieť na náš tréning. Je, tak ako my, Požehnaný a už pomáhal ľuďom so zdravotnými problémami na mnohých miestach. Srdečne ho u nás vítam a teraz by som ho poprosil, aby nám niečo povedal sám o sebe.“

 

Pozrel som sa napravo, kde vedľa mňa sedel priemerne vysoký, avšak dobre stavaný muž. Tento adept na tímového liečiteľa má svetlé, pomerne riedke, nakrátko ostrihané vlasy, na tvári asi trojdňové strnisko s nádychom do ryšava. Jeho tvári dominujú výrazné lícne kosti a vážne oči, ktoré si nás celý čas zvedavo obzerali.

 

Oleg začal sebavedomo rozprávať: „Prepáčte, nie som na veľké reči, tuto váš vodca ma bol navštíviť a pozval ma medzi vás. Mám tridsať päť rokov, ak zabudneme na dva roky, ktoré som strávil v armáde v mojom rodnom Rusku, tak som v dospelosti nikdy nemal stále zamestnanie a ani bydlisko.

 

Veľa som precestoval, spoznal som mnohých ľudí, kultúr a ovládam viacero jazykov, z toho asi päť plynule. Tým je aj francúzština. Nie som si istý, či som už dosť starý na to, aby som sa usadil. Skúste ma presvedčiť.“

 

Pozrel som na Adama, z plnohodnotných členov tímu je vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch najstarší. Mohol by niečo povedať. Moje argumenty Oleg už dobre poznal. Je čas, aby sa na získavaní nového člena tímu podieľal aj môj zástupca.

 

Pochopil ma okamžite: „Oleg, otázka nie je v tom, čo ti môžeme my ponúknuť, pretože ja o ničom inom ako o smrti neviem. Len máloktorý člen skupiny sa dočkal dôchodku ako pán Richard. Poobzeraj sa dobre okolo seba, zlo v Paríži a okolí vyzabíjalo skúsenejších Požehnaných bojovníkov a to najlepšie, čo zostalo, vidíš v tejto miestnosti. Nemáme ti čo ponúknuť, len jednoducho potrebujeme rozšíriť našu skupinu o niekoho rozhľadeného.“

 

Pohľadom som skontroloval môj tím. Naozaj vyzeráme skôr ako partia, ktorá ide žúrovať, nie ako bojová jednotka. Druhá najmladšia je tu Alex, ktorá bude mať budúci týždeň osemnásť. Ale to, že sme mladí, môže byť našou výhodou, sme plní ideálov a máme pocit, že dokážeme všetko na svete. Preto by sa nám zišiel niekto, kto by nás mohol občas pribrzdiť a ukázať nám realitu. Človek vedľa mňa toho zažil už veľa, podvedome som cítil, že nejde do zbytočného rizika.

 

Všimol som si, ako Oleg pozoroval Alex, potom sa obrátil ku mne a neveriacky sa ma opýtal: „Slečna je tiež členkou skupiny?“

 

„Áno, volá sa Alex a občas zvykne s nami bojovať. “ Všimol som si, že Alex sa moje slová nepáčili. Vedela kam tým mierim. Ak ju beriem na akciu, tak trvám na tom, aby sa držala vzadu a zasiahla len, ak sa nám to vymkne spod kontroly. Spočiatku s tým mala problém, ale keď som ju na niekoľko menších akcií nezobral, tak sa naučila správať zodpovednejšie.

 

Bol to jediný spôsob, ako ju naučiť aspoň trochu v boji uvažovať. Viem, že som tým riskoval aj životy ostatných, ale nedalo sa inak. Čím ju viac milujem, tým viac by som ju chcem ochraňovať. Bol by som najradšej, keby nemusela vôbec bojovať. O jej život mám väčší strach ako o svoj.

 

Oleg sa postavil, prišiel k Alex, aby jej podal ruku. S ňou si ešte nevymenil energiu a asi bol na ňu zvedavý. Alex sa postavila, upravila si tričko a váhavo jeho ruku prijala. Obaja sa držali dosť dlho na to, aby si vymenili informácie o sebe, pričom sa navzájom skúmavo obzerali.

 

„Gratulujem,“ prerušil ticho Oleg. „Dnes máš nezabudnuteľný deň. Nestretli sme sa už niekedy?“

 

Alex sa jeho slov viditeľne zľakla. Lebo ustúpila a povedala: „Nemyslím si.“

 

Evidentne sa jej nepáčil. Potom som počul v mojej hlave jej rozčúlený hlas. „Tak ty si si našiel za mňa náhradu? S ním sa asi budeš cítiť bezpečnejšie!“

 Len som sa na ňu ospravedlňujúco pozrel. No ona mi už pohľad neopätovala, vyhýbala sa očnému kontaktu a mojej prítomnosti do konca celého tréningu. Zase som ju nahneval.

 

Tušil som, že to tak zoberie, keď to zistí. Bola to pochopiteľná reakcia, na ktorú som v poslednej dobe zvyknutý. Skôr ma zaujalo to, že jej Oleg blahoželal. Ale k čomu? Neviem, či budem mať šancu sa to dnes dozvedieť. Celý čas sa vedome zdržiavala pri hocikom inom ako mne a Olegovi. V závere tréningu som ho zobral do poloprázdnej kaviarne, lebo som bol zvedavý na jeho názor. Sadli sme si k bočnému stolu a mama nám priniesla malé občerstvenie.

 

Rozhovor som sa začal pochvalnými slovami: „Tak ako sa ti pozdáva náš tím? Mal si možnosť s nimi rozprávať sa a aj zapojiť sa do tréningu. Videl som, ako si ich párkrát prekvapil nepredpokladaným pohybom, čím si veľmi rýchlo získal ich rešpekt. Mohol by si nás to naučiť, ak by si mal záujem. Z môjho pohľadu ťa všetci prijali veľmi dobre, ale je to na tebe, či by si to chcel s nami skúsiť.“

 

„Martin, rád som sa s vami zoznámil, ale nepotrebujete ma.“ Oleg sa ku mne naklonil a nahnevane mi povedal: „Načo si ma sem vlastne ťahal? Máš omnoho lepšieho človeka ako som ja. Alebo to nevidíš?!“ Pozrel som prekvapene na neho. Nečakal som až takúto zápornú reakciu. Sklonil som hlavu a uvažoval, čo povedať.

 

Zmohol som sa iba na pravdu: „Nemyslím si. A navyše je to moje dievča.“

 

„No a čo mňa do toho? Je to len vaša vec. Je ešte mladá, ale už teraz dokáže toľko, čo ja. Opakujem, nepotrebuješ ma.“ Hovoril to dosť ostro a nahlas. Cítil som, ako sa mi pení krv v žilách. Nepokojne som pozeral ako dopíja svoj pohár a chystá sa na odchod. Musel som ho zastaviť. Chytil som ho pevne za predlaktie.

 

 „Oleg, potrebujem ťa! Nechcem ju mať v skupine! Nie je to nič pre ňu. Ver mi!“ Zbadal som jeho pohľad, ktorý však nesmeroval ku mne, ale k niekomu za mojím chrbtom. Obzrel som sa. Stála tam Alex s Theom. Musel som to vykríknuť poriadne nahlas, lebo bolo jasné, že všetko počula. Stála tam a neveriacky sa na mňa pozerala. V tvári sa jej zrkadlilo rozrušenie, ale ani jedna jej myšlienka neprenikla. Nemusela. Bolo mi takmer jasné, čo si myslí a nebolo to dobré. Hnev a prekvapenie ňou poriadne lomcovali.

 

Theo ju potiahol za plecia k sebe a prešli okolo nás, ako by som bol vzduch. Videl som, že zastali pred kaviarňou a on jej niečo začal vysvetľovať. Len som netušil, či ma bráni, alebo práve naopak,  hecuje ju ešte viac proti mne. Štvalo ma to.

 

Oleg ma potľapkal po pleci a povedal: „To uhráš, starec. Tešilo ma. Odovzdaj všetkým môj pozdrav.“

 

Zostal som tam sedieť ako obarený. Človek, do ktorého som vkladal veľkú nádej, ma jednoznačne odmietol a ja som nenašiel v sebe silu prehovárať ho. Viac ma viac trápilo, čo si Alex práve vypočula. Nikdy som jej otvorene nepovedal, že hľadám za ňu náhradu. Vždy som hovoril len o výpomoci.

 

Sadol som si a nerozhodne hľadel na vzďaľujúcu sa postavu človeka, do ktorého hľadania som dal toľko času a energie. Nevydržal som to dlho a vybehol som za ním na ulicu. Neďaleko som uvidel skupinku. Stáli tam Alex, Theo, Oleg a Alexin otec a priateľsky sa rozprávali.

 

Keď som prišiel bližšie k nim, zachytil som Olegove slová smerujúcu k Alexinmu otcovi: „Veru, dávno sme sa nevideli. Pôvodne som sem síce prišiel na otočku, ale veľmi rád sa zdržím a prídem k vám na večeru. Nemal som ani tušenie, že teraz bývate v Paríži.“

 

Z toho jednoznačne vyplývalo, že sú starí známi. Otec držal dcéru okolo ramien a hrdo povedal: „To je Alex, moja najstaršia. Naposledy si ju videl, keď mala päť rokov a pozri, aká slečna je z nej. Musíš vidieť aj ostatné deti. Dnes sa mi vráti mladšia domov z tábora. No a Dominika s dievčatami nám pripraví niečo dobré. Bude veľmi rada, keď ťa po dlhom čase uvidí.“

 

Videl som na Alex, že si na Olega nespomína a že je z tej situácie nesvoja. Na sekundu sa pozabudla a pozrela na mňa. Podvedome hľadala oporu u mňa oporu. Ale potom sa jej v pohľade objavil smútok a odvrátila sa.

 

Rozmyslel som si to. Rozlúčil som sa s prítomnými a vrátil som sa do kaviarne. Sadol som si k svojej vychladnutej káve chrbtom k ulici. Zase som niečo pokašľal. V poslednej dobe sa mi prestáva dariť. Moje dobré úmysly sa obracajú proti mne. Ako to je? Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú? Niečo na tom bude. Asi by som mal by som zmeniť prístup.

 

´Mal by som Ťa, Pane, viac vnímať, prepáč,´ v duchu som sa pomodlil.

 

Počul som za sebou kroky a obzrel som sa. Oleg si odsunul stoličku a prisadol si ku mne.

 

„Mýlil som sa. Zostávam. Budete ma potrebovať. Vieš mi zohnať lacné ubytovanie? Poprípade brigádu? Asi sa už nebudem môcť oficiálne živiť ako liečiteľ. Možno más pravdu a naozaj je čas sa na určitú dobu usadiť.“

 

Kým to hovoril, vyjavene som sa na neho pozeral. Je to ten istý človek ako pred piatimi minútami? Ako môže niekto tak rýchlo zmeniť názor? Musí mať na to poriadny dôvod. Je to zrelý muž, síce dobrodruh, ale o to ťažšie musí byť pre neho spraviť rozhodnutie kdekoľvek sa načas usadiť. Niečo alebo niekto tam vonku ho k tomu dohnalo. Žeby Alexin otec?

 

Veľmi rýchlo moje prekvapenie vystriedala radosť. Vedel som, že na dôvod tejto prudkej zmeny raz prídem. V tej chvíli bolo pre mňa podstatnejšie, že Oleg s nami zostáva a my budeme zas o niečo silnejší.