O ľuďoch - 2. časť - Drzosť

Minimálne dvadsiatykrát od rána pozerám na displej telefónu a kontrolujem čas. Zbytočne si za to nadávam. Zbytočne sa snažím tomu odolávať. Vôbec to nepomáha. Dávno som necítil taký vnútorný nepokoj. O štvrť hodinu by malo pristáť jej lietadlo na letisku Charlesa de Gaulle, ja tu sedím nad učebnicami a nedokážem sa sústrediť na nekonečne dlhé právnické frázy.

Čím viac s tým bojujem, tým menej chápem, prečo sa takto cítim. Zlostí ma to. Zajtra mám v škole dosť dôležitý test a potrebujem zvládnuť ešte poriadny kus zákonov. Nervózne poklepkávam ceruzkou po stránke učebnice, namiesto poznámok kreslím nič znamenajúce čiary na okraj. Stále sa vraciam k tým istým riadkom bez toho, aby mi ich význam vliezol do hlavy. Dnes ma tematika dedičského práva ničím nezaujala a zajtra na teste pohorím. Je to už skoro isté. Čo je horšie, najbližší voľný termín bude až v druhej polovici januára.

Prichádzam k oknu mojej spálne a hľadím na oblohu. V tej časti, ktorú mi jeho poloha sprístupňuje, sú až dve pristávajúce lietadlá. Jedno z nich dokonca prilieta z juhu. Možno je na jeho palube práve ona a pozerá sa na mesto. Pozorne sledujem jeho plynulé znižovanie rýchlosti a výšky, ale vyruší ma zvonenie telefónu. Podľa melódie je viem, že volá Noémie. Sám som jej ju pridal. Tá pieseň má pre nás oboch význam. Pri nej sme sa prvýkrát pobozkali. Pri záverečných titulkoch filmu, na ktorý som ju pozval. Obyčajne by som sa jej telefonátu potešil, ale práve v tejto chvíli, sa mi s ňou nechce rozprávať. Mám pocit, ako keby ma prichytila pri niečom, čo je zakázané.

Obzriem sa za lietadlom a zanadávam si pre seba: ´Dohája, Oleg, je to tvoja chyba. Nemal si s tým začínať!´

„Ahoj, zlatko,“ zdvíham a počujem, ako sa na druhej strane smeje moje dievča: „Kontrola. Len som chcela vedieť, ako sa ti darí v učení. Keď zajtra spravíš test, môžeme to spolu osláviť.“

„Ak spravím,“ opravujem ju. „Robím, čo môžem, ale je toho príliš veľa. Navyše ešte potrebujem ísť podvečer do nemocnice. Takže rátam s približne dvojhodinovou prestávkou. Aj to som optimista. Už teraz viem, že nestíham všetko prebrať.“

„Neboj sa. Si šikovný. To dáš. Prídem do nemocnice za tebou, aspoň nachvíľu ťa uvidím. Napíš mi správu, keď vyrazíš.“

Ten nápad sa mi nepáči. To by sa mohla stretnúť s ňou. Som si takmer istý, že tam ešte dnes Alex pobeží. Ale aj tak sa raz budú musieť stretnúť, tak prečo nie práve dnes.

Prestávam sa prechádzať po malej spálni a pozerám znova na oblohu. Prvé lietadlo zmizlo z dohľadu, iné odlieta smerom na juhozápad. Kašlem na to. Tak nech sa stretnú .Veď čo je na tom! Alex už určite vie, že mám priateľku a ako ju poznám, je jej to úplne jedno. Povedal by som, že je to najpravdepodobnejšie. Yannick jej to iste veľmi rád vyzvonil, takže sa nemám čoho obávať.

„Fajn, príď, rád ťa uvidím. Budem tam po šiestej večer. Vidíme sa,“ uzatváram náš rozhovor v márnej snahe pokračovať v štúdiu.

Začínam mať poriadne obavy z dnešného večera a za všetko môže nepodarený Oleg. Prišiel pred dvomi dňami za mnou s tým, že potrebuje niečo dôležité prebrať. Dodal, že ide o súkromnú záležitosť, takže sa chcel stretnúť bez svedkov. V preklade - bez Noémie, ku ktorej sa od začiatku chová veľmi rezervovane. Vyzeral dosť vážne, tak som súhlasil. Aj on si našiel známosť, myslel som si, že to bude niečo o nej. Ale nebolo.

Stretli sme sa v bare neďaleko našej kaviarne. Posadil ma oproti sebe, objednali sme si, prehodili zopár viet o počasí a blížiacich sa sviatkoch. Potom spustil nepríjemný výsluch.

„Martin, prepáč, že vyzvedám, ale tentokrát je to z čisto sebeckého hľadiska. Ako vážne to s Noémie myslíš?“

Začudovane som sa na neho pozrel. Tak on chce hovoriť o mojom súkromí a o mojej frajerke? Prečo? Čo je ho do toho?! Zdalo sa mi to zbytočne drzé. Ale taký je Oleg odjakživa. Je síce o niečo starší odo mňa, ale nemá žiadne právo na takéto otázky. Ale keďže ho mám rád a vážim si ho, tak som odpovedal: „Áno, už plánujeme zásnuby. Prsteň som ešte nekúpil, ale rád by som tak urobil do jari. Prečo?“

Moja odpoveď ho nepotešila. Obočie sa mu spojilo a na čele mu nabehli dve pozdĺžne vrásky. Okamžite vyzeral prísnejšie.

„Nevedel som. Ja len, že Alex sa vracia.“

„Viem, vravel si mi. Má prísť tesne pred Vianocami a potom idete spolu do nejakého Posadu. Dobre som si zapamätal? Len nechápem, ako sa ma jej príchod týka. Moje povolenie odísť do Ruska predsa máš.“ Mal som chuť vstať a odísť. Jednoznačne sa mi nechcelo o nej, práve o nej, rozprávať. Zdalo sa mi to úplne zbytočné.

Oleg sa vystrel a napäto povedal: „Nie, príde už pozajtra. Písal som jej, aby pricestovala skôr kvôli tomu, čo sa stalo Theovi.“

„Aha,“ odvetil som, lebo som nevedel, čo mu mám na to povedať. Mojím zbožným prianím bolo, aby prestal na tú tému rozprávať. Ona so mnou dávno nič nechce mať a mne bolo pravdu povediac bez nej celkom fajn. Nehovorím, že som si z času na čas na ňu nespomenul, to by som klamal, ale pracujem na tom a už to tak nebolí. Vlastne vôbec. Čas a v poslednej dobe aj vzdialenosť sú neprekonateľní lekári.

„Pozri, som konečne šťastný. Mám dievča s ktorým si viem predstaviť budúcnosť. Poviem ti to na rovinu, plánujem sa usadiť. Ale pred časom som dal sľub, ktorý nechcem porušiť. Myslím, že o ňom vieš. Sľúbil som Alex, že ju nikdy viac neopustím a že jej budem navždy nablízku. No ona opustila mňa a skomplikovala mi to. Pred mesiacom som ju bol navštíviť, aby som zistil situáciu. Alex je v Keni spokojná, viackrát povedala, že tam chce ostať žiť. Ale v tom je práve problém. To by znamenalo sťahovanie aj pre mňa. Ani mojej drahej sa to nepozdáva. Prosím, nepozeraj sa na mňa tak znudene. Okrem iného by to znamenalo, že by tím prišiel o liečiteľa. Došlo ti to?“

„Samozrejme. Čo teda odo mňa chceš? Mám jej v tom nejako zabrániť? Asi ťa sklamem, ale naozaj si myslím, že som posledný na svete, koho poslúchne.“

Oleg súhlasne pokýval hlavou, ale pritom pokračoval: „Asi máš pravdu. Aj keď... Len si kladiem otázku, či ešte niečo úplnou náhodou k Alex necítiš a či by si o ňu nechcel poslednýkrát zabojovať. Ak by sa mi nejakým zázrakom podarilo vás dvoch dať znova dokopy, zabil by som tri muchy jednou ranou, pomohol by som vám, sebe a tím by zostal kompletný.“

Pohľad do jeho očí mi okamžite prezradil, že všetko, čo povedal, myslí absolútne vážne. Aj vydieranie. Všetko, dokonca aj to, že ona tam chce zostať žiť. Nikdy mi ani len nenapadlo, že by sa nevrátila. Vždy som si myslel, že úlet s misiou je dočasný. Nevedel som sa zmôcť na slovo. Oleg mi svojím rýpaním sa v mojom súkromí a nečakanou informáciou zdvihol tlak poriadne vysoko.

´Pokoj. Možno to nemyslí zle. Možno má pocit, že mi dokonca pomáha! Poznám ho, nemyslí to zle.´

Postavil som sa na odchod a precedil pomedzi zuby: „Nie som masochista, dala mi x-krát najavo, že so mnou nemieni mať nič spoločné, že ma nechce ani vidieť. Daj mi pokoj, Oleg, radšej si rieš svoj osobný život a presvedč svoju Emmu na sťahovanie! Videl by som to podstatne realistickejšie. Skôr zoženiem nového liečiteľa, ako nájdem spoločnú reč s tvojou neterou. Nebudeš prvý ani posledný, kto od nás dobrovoľne odíde!“

On sa tiež postavil a so zvláštnym úškrnkom povedal: „Presne to robím. Riešim svoju budúcnosť. Inak potešila ma tvoja prehnaná reakcia, možno nie je všetko stratené. Ak by si si to rozmyslel, mám plán. Ozvi sa. Poviem ti len toľko, že sa mi zdá, že za vaším rozchodom a jej útekom bude niekto alebo niečo, inak mi to celé nedáva zmysel. Keď som bol v Afrike, raz sa preriekla o obetovaní sa. Myslel som si, že hovorí o svojom poslaní tam, ale mám pocit, že v tom bude niečo viac. Niečo pre ňu veľmi bolestivé. Ak k nej ešte stále niečo cítiš, tak je najvyšší čas jej to dať neprehliadnuteľne najavo, Martin. Kým nebude príliš neskoro...“

„Ty si sa načisto zbláznil, Oleg! Zabudni! Ja sa už viac pred ňou ponižovať nebudem! Mám predsa nejakú hrdosť! Dnes som už niekde úplne inde a Alex je pre mňa vzduch. Navyše mám Noémie, možno si na to zabudol. A ak ťa môžem poprosiť, tak ma už nikdy, počuješ nikdy viac s tým neotravuj! Viem, že si jej rodina a že jej chceš dobre, ale čo bolo, bolo! Ona je dospelá a ja tiež. Rozhodujeme sa sami za seba. Pekný večer!“ Posledné vety som už tak kričal, že sa ľudia v podniku začali obzerať. Tak som radšej rýchlo stíchol a chcel odísť preč.

No Oleg mal posledné slovo: „Ale vzduch nutne potrebuješ pre život!“

Mykol som plecom a aj tak odišiel Veľmi dávno ma niekto takto nevytočil. Ešte v ten večer, keď som už takmer vypustil nepríjemný rozhovor z hlavy, prišla od Olega SMS:

PRILET 18. DECEMBER 15 35, LETISKO CDG

Keby nebol náš liečiteľ, tak by v tej chvíli... A mohol som sa znova začať upokojovať. Načo mi to vôbec písal? Aby som ju išiel privítať? Ale prečo?! Som takmer zasnúbený muž a Alex pre mňa nič neznamená. Je to len obyčajná bývalá, ktorá mi dala kopačky a na ktorú aj z toho dôvodu nerád spomínam.

Prišiel som na to! Moja dnešná nervozita spočíva práve v tom. Jednoducho nemám chuť stretnúť rovno dvoch ľudí z našej partie. Každého z iného dôvodu. Ešte hodinu som úplne zbytočne pozeral do kníh a internetu, nakoniec som radšej sadol do auta a nabral smer nemocnica. Možno čím skôr budem mať za tým stretnutím, tým skôr sa budem vedieť sústrediť na knihy. Aj tak odďaľovať nevyhnutné nemá veľký význam. Omnoho lepšie je to mať čo najrýchlejšie za sebou.