O ľuďoch - 3. časť - Prílet

Odkedy mi do telefónu povedala: „Jasné, Yannick, prídem čo najskôr, spoľahni sa,“ nemohol som sa jej dočkať. Oleg ma presvedčil, aby som jej zavolal ja. Bál sa, že sa neudrží a povie, čo sa stalo. Dvakrát ma na to presviedčať nemusel. Maximálne mi to hralo do kariet. Keď súhlasila, starostlivo som sa na jej príchod pripravoval, vymýšľal program, nakúpil si nové oblečenie, len aby som sa jej zapáčil. Pôvodne mala pricestovať až tesne pred sviatkami, ale to, že bude nakoniec v Paríži o pár dní dlhšie, bolo pre mňa dobré znamenie. Aspoň budem mať viac času o ňu zabojovať. Bol najvyšší čas. Teraz alebo nikdy! Tri roky ju poznám a celý ten čas som nebol schopný myslieť na iné dievča. To nie je len tak, to predsa musí niečo znamenať!

Od nášho prvého stretnutia v kaviarni som bol do nej zamilovaný, aj keď vtedy som si to hneď neuvedomil. Už vtedy ma dostala. Pamätám si na to, ako by sa to stalo len včera. V sklenených dverách sa zjavila pôvabná silueta mladučkého dievčaťa. Vyzerala maximálne na pätnásť. Opatrne vošla dovnútra, vyľakane sa obzerala až kým nezbadala Natáliu a potom zamierila rovno k nej. Myslím, že ma vtedy Alex úplne prehliadla. Ako som sa neskôr od mojej bývalej šéfky dozvedel, bola to už jej druhá návšteva telocvične. V deň, keď sme sa stretli, už absolvovala prvý tréning mentálnych schopností. Tak ako všetkých, aj mňa prekvapilo, že Martin oslovil do tímu dievča. Navyše veľmi pekné, stavbou tela pripomínajúce skôr útlu tanečnicu ako bojovníčku. Nechápal som to.

Po tréningu vyzerala vyčerpane, minutú energiu získavala z olovrantu, ktorý dostala od Natálie. Nevedel som od nej odtrhnúť oči. S obrovskou chuťou jedla čokoládový croissant, pila kakao a zvedavo sa obzerala. Až vtedy si ma všimla. Páčil sa mi jej skromný, nenápadný zjav, ale aj tak mi bolo jasné, že som nikdy nevidel zaujímavejšiu babu. Keď podišla k baru a pýtala si účet, počul som po prvýkrát aj jej hlas a ten ma dostal úplne. Ruky s táckou, ktorú mi Natália kázala zaniesť k nejakému stolu, sa mi roztriasli a poháre zazvonili. Okamžite som sa spamätal. Nechcel som pred ňou vyzerať ako totálne nemehlo.

Nasledovali hodiny v telocvični strávené spoločnými tréningami. Každým jedným som bol do nej zaľúbený o niečo viac a nevedel sa dočkať ďalšieho. Po tom, ako som jej zachránil život v horskej chate, zdalo sa mi, že som zachránil aj svoj vlastný. S Alex všetko získalo nový zmysel. Moje dni s ňou boli krajšie, svet farebnejší, temné myšlienky sa strácali. S ňou som získal niečo, čo mi dovtedy chýbalo. Niečo ako nádej na ešte lepšiu budúcnosť.

Ale urobil som chybu, váhal príliš dlho. Strach, že ma odmietne, mi nedovolil prejaviť sa. Za žiadnu cenu som to nechcel pokaziť, až tak mi na nej záležalo. Moja neistota spôsobila, že po pár týždňoch skončila s Martinom. Ich vzťah bol však vopred odpísaný na zánik. Nehodia sa k sebe, pretože sú príliš odlišní. Dve veľmi silné osobnosti, ktoré spolu celý čas bojovali. Jemu viac záležalo na skupine a na poslaní ako na nej. Zákonite to muselo skončiť. Alex trpela jeho nezáujmom, často bola sama a vtedy sa utiekala ku mne a Theovi. Jednoducho sa s Martinom nehodili a nakoniec si to sami priznali. Viem. Londýn som „pohnojil“. Vyštartoval som na ňu príliš skoro, vtedy ho ešte nebola pripravená opustiť.

Krátko na to sa so šéfom našej skupiny rozišla, prestala navštevovať tréningy, v podstate len zriedkavo chodila do kaviarne. Do telocvične už nevkročila. Uzavrela sa do seba a nikoho si nechcela pripustiť bližšie k telu. Bola zvláštne náladová. Niekedy sršala vtipom a energiou, inokedy z nej človek nevedel vydolovať slovko. Avšak pravidelne sa zaujímala o dianie v skupine. Nebolo o čom referovať. O všetkom už vedela od Patrika a Olega, u mňa si len informácie, že sa naozaj nič zvláštneho nedeje, len potvrdzovala.

Nastalo zvláštne pokojné obdobie, ktoré všetkým vyhovovalo. Niektorí z nás vrátane Alex sa vrhli na štúdium, mňa pohltila práca, ktorú som si našiel mimo kaviarne. Stal som sa kondičným trénerom a robím prácu, ktorá mi je koníčkom a darí sa mi v nej. Som úplne sebestačný a mám aj nejaké peniaze navyše.

Po nejakom čase mi odpustila, priateľstvo medzi nami sa znova obnovilo a s ním aj moja nádej. A vtedy prišla s nápadom odísť do Afriky. Darmo som ju odhováral. Alex je od prírody tvrdohlavá, vie sa rýchlo rozhodnúť a neustúpi ani o krok, kým nemusí. Je ako šachistka, ktorá si bráni zubami nechtami svoju pozíciu. Nechal som ju teda ísť a čakal, že z toho vytriezvie. Stalo sa. Podľa posledných emailov a chatov mi je jasné, že realita nenaplnila všetky jej očakávania. Aspoň to som si ja vydedukoval medzi riadkami. Práve to bol dôvod, prečo som sa jej pri čakaní v letiskovej hale nevedel dočkať. Moja nádej bola sebavedomejšia ako kedykoľvek v minulosti.

Meškala, ale nakoniec sa ukázala. Vyšla ako jedna z posledných cestujúcich z letiskových dverí, pričom pomáhala nejakej staršej dáme s obrovským kufrom, ktorá pri nej krivkala s podstatne menším príručným. Odľahlo mi. Fakt som si už začínal myslieť, že nepriletela. Z diaľky ma uvidela a usmiala sa. Najskôr odprevadila pani k rodine, potom pribehla ku mne, pobozkala na líce a povedala: „Čau, idem zamrznúť. Kde je tá vetrovka?“

Zložil som si z pleca športovú tašku, ktorá je teraz mojou denno-dennou spoločníčkou a vytiahol odtiaľ nielen vetrovku, ale aj čiapku.

„Tvoja mama bola milá. Dokonca ti zabalila termosku s čajom, aby si neprechladla. Zastavil som sa tam dnes ráno pred prácou. Veľmi sa na teba teší a je jej ľúto, že nemohli prísť. Večer sa ti to chystajú vynahradiť.“

Kým sa Alex obliekala, pri slovách o mame sa na mňa šťastne pozrela. Myslím, že bola rada, že je konečne na zemi a nikam necestuje. A takisto sa tešila na rodinu. Mala dobrú náladu a mňa mrzelo, že jej ju čoskoro pokazím.

„Ďakujem, Yannick, znova si mi zachránil život. Neviem, čo by som bez teba robila. A čo nového? Môžeš mi konečne prezradiť, prečo som mala prísť o niekoľko dní skôr? Deje sa niečo? Oleg mi naznačil, že treba niekoho liečiť. Musí to byť niekto dôležitý, keď si sa o tom nechcel so mnou do telefónu rozprávať. Vysyp to, prosím ťa. O koho sa jedná?“

Zvážnel som. Takže sa to ku nej nedonieslo. Zostalo to na mne. Ani Oleg nenašiel odvahu jej to oznámiť. Zlé správy sa píšu ťažko. Ale aj tak sú to zbabelci.

Zhlboka som sa nadýchol a v prvom rade ju išiel upokojiť: „Neboj sa, Alex. Ako som ti do telefónu hovoril, vaši sú v poriadku, takisto aj Patrik a jeho rodina. Mali sme tu však jedno vážnejšie zranenie. Poď, cestou na parkovisko ti to porozprávam.“

Zobral som jej batožinu a už mimo letiskovú halu začal vysvetľovať.

„Ide o Thea. Stala sa taká vec. Keď sa pred šiestimi dňami vracal z tréningu mládeže z Oratka, prepadli ho. Stalo sa to krátko po desiatej večer. V tom čase tadiaľ veľa ľudí nechodí. Nebol to náhodný útok. Pripravili sa naň odstavením pouličného osvetlenia, aby tmou odradili náhodných chodcov. Poznáš Thea, jeho to neodradilo. Prepadli ho, okradli a navyše mu odťali ruku. Našli ho ležať na zemi, bez pravej ruky, krv striekala všade, vetrovku a sveter mal roztrhnuté na hrudi. Niekto nožom vyryl čudný znak.

Napriek tomu mal Theo šťastie v nešťastí. Z neďalekého domu vyšiel človek, ktorý ho krátko po čine objavil, mal odvahu poskytnúť mu prvú pomoc, zaviazal mu kýpeť a zavolal záchranku.“

Niekde v tom momente sme nasadali do auta. Musel som prerušiť monológ, uložiť batožinu do kufra a vyparkovať. Alex záhadne mlčala, vôbec som ju nespoznával. Mračila sa, potichu si nalievala z teplého čaju a počúvajúc moje ďalšie rozprávanie pila po dúškoch.

„Ako som povedal, Theo mal namále. Nebol by to on, keby pri ňom znova verne nestál jeho anjel strážny. Oleg sa zdržal v nemocnici kvôli nejakému pacientovi. Práve prechádzal okolo príjmu, keď zbadal Thea na nosidlách. Podarilo sa mu urobiť všetko, aby ho udržal pri živote, ale ruku od lakťa dole nebolo možné zachrániť. Nenašli ju na mieste útoku. Útočníci si ju zobrali zo sebou. Pre istotu. Nechceli, aby bola prišitá.

Keď som ti volal, aby si prišla skôr, ako si plánovala, tak Theov život stále visel na vlásku. Aj Oleg bol dosť skeptický. Aj keď u neho človek nikdy nevie. Všetko vidí pesimistickejšie, ako naozaj je. Pokiaľ viem, výrazne pomohla aj klasická medicína. Lekári nechali Thea štyri dni v umelom spánku, až včera ho začali pomaly preberať. Dnes by mal byť úplne hore. Vraj na to reaguje vynikajúco a normálne komunikuje.“

Alex sledovala zdanlivo ruch mesta, na rovných úsekoch popíjala čaj, ktorý si nalievala na križovatkách pri červenej. Celý čas ma však pozorne počúvala. Vyzerala unavene, ale krásne. Nepamätám si, že by niekedy mala takú tmavú pokožku. Jej odtieň hral dobronzova. Vlasy mala vyblednuté od slnka omnoho viac ako iné letá. Nechty na rukách mala krásne svetlé, nezvyčajne dlhé, kontrastovali s opálenou pokožkou a zlatým prsteňom s bielym očkom. Nikdy mi nepovedala, ako k nemu prišla, ale aj tak sa mi vždy páčil. Vyzeral taký nadčasový. Hodil sa k nej.

Tú únavu som tiež chápal. V Keni pracuje sedem dní v týždni, niekedy aj štrnásť hodín denne. Len v nedeľu poobede by mohla mať pár hodín pre seba, no ona ich využíva na vyhľadávanie detí na uliciach a ich zapojenie do rôznych aktivít. Okrem toho ju určite vyčerpala cesta. Nebolo pre ňu úplne jednoduché sa sem dostať. Celú noc sa poriadne nevyspala. Bola by prišla aj skôr, ale nevedela zohnať priame lietadlo z Nairobi do Paríža. S blížiacimi sa sviatkami už boli všetky priame lety dávno vypredané. Preto musela preletieť krížom-krážom pol Afriky, až sa dostala do Egypta a odtiaľ konečne k nám.

„Bŕ, je tu nechutná zima, mohol by si, prosím ťa, prikúriť? Vymrzla som v lietadle.“

„Samozrejme, prepáč, neuvedomil som si.“ Nastavil som okamžite vyššiu teplotu v aute nadávajúc si, že mi to mohlo napadnúť skôr. Ja si odjakživa nepotrpím na teplo.

Potom nahodila prosebný tón: „Yannick, viem, že si ma chcel odviezť domov, ale asi by som za týchto okolností radšej išla rovno do nemocnice za Theom. Ak by ti to nerobilo veľký problém, zobral by si ma tam, prosím? Viem, že musíš ísť do práce, ale to nevadí, ja sa už odtiaľ domov dostanem. Ešte si pamätám, ktorými spojmi odtiaľ ísť.“

„Jasné. Predpokladal som to a prehodil stretnutia s dvomi klientami, ale potom naozaj ešte budem musieť ísť pracovať,“ odpovedal som bez zaváhania, že aspoň táto jej požiadavka ma neprekvapila.

„Si zlatý, veľmi si to vážim. Inak pekné auto. Čie je?“ opýtala sa Alex, pričom rukou pohladila palubnú dosku pred sebou.

Neubránil som sa hrdému úsmevu: „Moje. Ako osobný tréner sa za klientmi dosť nacestujem. Mal som už toho plné zuby, tak som si ho kúpil. Nie je veľké, ale moje. Som rád, že sa ti páči.“

Moje slová vyčarili na jej tvári náznak úsmevu. „Prosím ťa, je to jedno z najlepších áut, v akom som za posledné mesiace sedela. Neveril by si, čo všetko dokáže v Afrike voziť ľudí. Aj keď na niektorých tamojších cestách by aj toto bolo po pár rokoch v podobnom stave,“ poznamenala Alex bez štipky irónie.

Zamyslene si odhrnula vlasy za uši a vrátila sa k pôvodnej téme: „Počuj, zaujímalo by ma, ako je na tom polícia s vyšetrovaním. Zistili niečo? Je to ojedinelý prípad?

Pokýval som záporne hlavou: „Nezistili. Tvrdia, že útočníci boli traja.. Podľa mňa ich bolo viac. S tromi by si Theo poradil. Keďže nezanechali za sebou veľa stôp a neozvali sa ani žiadni očití svedkovia, neverím, že vinníkov vypátrajú. Na nič podobné za posledné roky si nespomínajú.“

Alex bola chvíľu úplne ticho, pozerala sa po uliciach mesta, do ktorého sa vrátila a nad niečím uvažovala. Nechal som ju, nech sa s nepríjemnými informáciami vysporiada. Potom poznamenala: „Musím vidieť ten znak, čo mu vyrezali. Možno je to niečo ako podpis. Hádam nás k nemu pustia.“

„Zavoláme Olegovi, mal by byť s ním. Ak nie, vybaví nám to. Alebo aspoň tebe. Neboj, určite sa to podarí.“ Dotkol som sa jej vetrovky v mieste, kde bolo jej rameno. Mal som obrovskú radosť, že je konečne so mnou. Ak by bolo treba, vybavil by som pre ňu čokoľvek na svete.

Alex sa vôbec neodtiahla. Možno si to ani neuvedomila, pretože sa stále tvárila zamyslene. Robila si starosti, ale ja som iba prežíval eufóriu, že je napriek okolnostiam konečne znova pri mne. Neskutočne mi chýbala.