O ľuďoch - 5.časť - Doma

Vyčerpanú ma z nemocnice priviezol Yannick pred dom a odišiel pracovať. Po prekročení prahu našich dverí ma ako prvý privítal Pirát poriadnou mokrou dávkou lásky, akú len rozradostený pes môže dať. Vyoblizoval ma, kde sa mu len dalo. Naši sa dostali na rad až po ňom.

 

Už som skoro zabudla, aké je to mať nablízku rodinu, ktorá ma podporuje. Tešili sa mi všetci, Kristínka pre mňa upiekla koláč, teraz už osem ročný Sebastián jej pri tom pomáhal. Peter mi prenechal upratanú izbu, ktorá po mojom odchode zmenila výzdobu stien a nocľažníka. Nemala som mu to za zlé, každý chce mať svoje súkromie a on ho pri Sebastiánovi nemal.

 

Mama ma nútila jesť celý večer narážkami na moju vychudnutú postavu. Ťažkú hlavu som si z toho nerobila. Niečo málo som zhodila, ale až taká tragédia to nie je. Síl na to, čo potrebujem, mám stále dosť. Môj žalúdok nie zvyknutý na veľké porcie, takže som sa snažila mame vysvetliť, že už naozaj nevládzem. Dokonca ani moje najobľúbenejšie jedlo na svete – kačka na víne, ktoré kvôli mne uvarila, ma nedokázalo na dvojitú porciu presvedčiť.

 

Otca zaujímali projekty, ľudia, s ktorými spolupracujem. Bol zvedavý na všetko. Vytiahla som mobil, pripojili sme ho k počítaču a urobila som im malú prezentáciu o nemocnici, aj kurzoch, v ktorých pôsobím. Videli to najpodstatnejšie z neuveriteľného sveta, kde ľudia dokážu byť šťastní, už len kvôli tomu, že ráno vyšlo slnko. A ono tam na rozdiel od Európy zvykne vychádzať skoro každý deň. Obrazne povedané. Samozrejme, občas tam mávajú zlé počasie. Mám sa čo učiť od ich prístupu k svetu a sebe navzájom.

 

Moje rozprávanie zaujalo dokonca aj malého Sebastiána. Pýtal sa ma na všeličo možné, hlavne na to, ako tam žijú malé deti. Dosť ho mrzelo, že mnohé z nich sú na ulici, pretože nemajú rodičov, alebo sa o nich nestarajú. Povedal, že keď bude veľký, aj on pôjde niekam pomáhať. Len si nebol istý, či Afrika je pre neho najvhodnejšia. Nemá rád horúčavy. Jeho láka skôr sever, má fázu Vikingov, ktorá nasledovala po období Rimanov.

 

Všetci boli perfektní. Strávila som celé mesiace mimo domov a ani som to nepocítila, že by sa niečo medzi nami zmenilo. Sú presne takí, akých som ich opustila. Moji. Neopakovateľní. Áno, je to pravda, človek ocení rodinu až vtedy, keď ju opustí alebo nadobro stratí. Skôr nie. Je to v našej podstate. Čo máme, to si zásadne nevážime a berieme automaticky. Teraz sa mi aj všetky ich chyby a nedostatky zdajú milé. Dobre mi s nimi bolo. Celé moje detstvo, aj mladosť, aj včera večer. Chcela by som byť zase malé dievčatko, chodiť do školy a spoliehať sa na rodičov, na ich rozhodnutia a príkazy. Naučila som sa však žiť sama a snažím sa znášať dôsledky mojich vlastných rozhodnutí, ktoré ako sa spätne zdá, neboli vždy najrozumnejšie. Ale o tom je dospelosť. Je krutá vo svojich lekciách. Teraz už nikto nado mnou nestojí, čo by mi poriadne vynadal a vymyslel mi trest. Musím to robiť za neho. Ale až vtedy, keď si omyl sama pripustím.

 

Keď sa konečne za mnou zavreli dvere bývalej mojej a teraz Petrovej izby, padla som polomŕtva do postele. Prišlo náhle uvoľnenie, všetko za ten deň, mesiace na mňa padlo a moje oči nedokázali poraziť úzkosť. Rozplakala som sa do vankúša. Potichu a z hĺbky duše. Nevedela som, aké to bude, keď sa vrátim. Popravde, že to bude také ťažké, som nečakala.

 

Ako sa zdá, moja obeta nemala veľký význam. Theov znak mi veľa nehovoril, ale znamenal len jediné. Prímerie definitívne skončilo. Znova idú po nás. V žiadnom prípade to nemohla byť náhoda! Niekto mu úmyselne zničil život, dokaličil telo aj dušu. Zabil ho iným spôsobom. Bez ruky už nebude môcť robiť to, čo najviac miloval. Prišlo mi to všetko príšerne nespravodlivé. Jeho strata, aj tá moja.

 

Dvere na izbe sa otvorili a mama vošla dovnútra. Možno ma len išla skontrolovať alebo počula môj plač, ktorý vankúš predsa len nedokázal dokonale utlmiť. Jednoducho si sadla na kraj postele, ktorý som jej uvoľnila. Pohladila ma po vlasoch a smutne pozerala do mojich uplakaných očí.

 

Potom prehovorila: „Prečo plačeš? Nie si rada, Alexandra, že si doma?“

 

Namiesto odpovede som iba pokrútila hlavou, že v tom to nebude a vrhla som sa do jej príjemného náručia a tam si znova tíško poplakala.

 

Mama mi jemne hladila hlavu a nežne sa opýtala: „Tak čo sa stalo? Vieš, že mne môžeš všetko povedať.“

 

Naši to vraveli často, ale z roka na rok o mne vedeli menej. Pre ich spokojnosť som im zo svojho sveta všetko nevravela. Nechcela som im pridávať viac strachu o mňa, ako bolo nevyhnutné. Napriek tomu som jej chaoticky porozprávala o Theovi, o jeho znamení. No mama sa nikdy napríklad nedozvedela, čo sa stalo po mojom výlete za biologickým otcom. Nevedeli, nič o ultimáte, ktoré som dostala. Vtedy som bola dokonale presvedčená, že to nemá zmysel. Nechcela som byť v ich očiach hrdinka, lebo som sa ňou necítila. Ak tak, len trošku. Ale po dnešku sa všetko zmenilo. Už to nebolo o skutku, ktorého dôsledkom by všetci ostatní žili šťastne, až kým prirodzenou smrťou nepomreli. Zdá sa, že to, čo som urobila, bolo úplne zbytočné. Zaútočili na nás. Bez toho, aby som ja porušila dohodu.

 

Môj plač prešiel do tichého vzlykania a zúfalstvo vystriedal hnev. Bola som oklamaná. Príšerne oklamaná. Ako som len mohla uveriť slovu Zatrateného, hoci je mojím otcom? Moja naivita nemá hraníc. Keď človek verí v dobro, tak vidí dobro aj tam, kde sa nenachádza. To sa mi deje neustále. Tak veľmi som chcela veriť chlapovi, čo mi dal život. Tak veľmi som dúfala, že by ma nikdy nesklamal. Mala som chuť mu hneď zajtra zavolať a vynadať. Ale čo mi to pomôže? Uľaví sa mi? No podľa znaku to nebol on, aj keď to mohol byť niekto z jeho podriadených, alebo hocikto, komu prímerie prekážalo.

 

Musím sa priznať. Môj plač vyvolal aj Martin a jeho priateľka. Viem, muselo to raz prísť, ale aj tak ma to zastihlo nepripravenú. Neviem, prečo ma o tom nikto vopred neupozornil. V aute mi Yannick porozprával viac o nej a aj o tom, ako veľmi vážne je to medzi nimi. Spomínal zásnuby na jar. Každé jedno slovo ma zabolelo. Znel tak nadšene, keď rozprával o tom, ako sa spolu k sebe hodia a že to Martinovi praje. Hlboko v hrudi som cítila štipľavú bolesť, o ktorej som doteraz ani nevedela, že existuje. Ale dokázala som ju pomenovať. Bola to obyčajná, živočíšna, primitívna žiarlivosť. Noémie je krásna, milá, dobrá. Držala som jej ruku a uvedomila som si, aké šťastie Martin mal, že natrafil na také dievča. Mala by som byť za neho rada, ja som takou nikdy nebola a nikdy nebudem, aj keby som sa akokoľvek snažila.

 

´Vidíš, Bože, predsa len to moje utrpenie malo zmysel. Aspoň Martin má z toho osoh. Ale prečo ma to tak zabolelo, keď ju pobozkal? Keď ju objal? Som taká zlá, že mu to šťastie nedoprajem? Som naozaj hrozná, keď mi napadla myšlienka, že by som im to prekazila? Je neskoro! Sama si za to môžem. Bolo to moje rozhodnutie a nemala by som ho ľutovať. Aspoň keby si mi vysvetlil, prečo mi to vlastný otec urobil. Verila som mu. Sklamal ma. Ublížil mi najhoršie, ako len mohol.´

 

Bolesť v mojej duši a zmätok v hlave spôsobil, že som prestala vidieť veci reálne. Už som nevedela, či som Zatratená, Požehnaná, alebo len stratená. Bola som len obyčajné dievča, ktoré trpí pre lásku. Navyše, ktoré si utrpenie v podstate spôsobilo samé. Možno existovala možnosť, ako sa tomu vtedy vyhnúť. Vtedy, pred dvomi rokmi sa možno dalo niečo podniknúť. Nemala som sa tak ľahko vzdať. Mohla som aspoň skúsiť ochrániť Martina v nemocnici, odstaviť všetkých Zatratených a ich pomocníkov a zabrániť im ublížiť mu. Často ma to trápilo. Ale v tej chvíli, v tej situácii, pod únavou, ktorou som vtedy trpela po niekoľkých neprespatých nociach, som si neverila a sama som si pripadala zlá a jeho nehodná. V podstate som sa ho zriekla dobrovoľne, ale vidím to až teraz. A prečo? Pre dva roky relatívne pokojného života pre všetkých? Stálo mi to za to? Im určite. Mne asi nie. Vlastne neviem. Možno aj áno. Aspoň nie som nikomu na ťarchu.

 

Už upokojená som nahlas zauvažovala: „Niečo sa stalo, mami, a neviem to už napraviť. Kedysi si mi vravela, že ak sa už rozhodnem na životnej križovatke ciest, tak to nikdy nemám ľutovať. Nemám sa obzerať. Vravela si, že je to len zbytočná strata síl. Treba sa stále pozerať dopredu a snažiť sa konať čo najsprávnejšie. Presviedčala si ma, že aj zdanlivé zlé rozhodnutie môže priniesť po čase dobro, ktoré spočiatku nebolo vidieť. Mami, ale čo keď ja to dobro, ktoré malo vyplynúť z môjho rozhodnutia, dnes vôbec nevidím? Niekam sa vytratilo.“

 

Mama ma pobozkala znova na vlasy, ktoré celý čas hladkala, rovnakým spôsobom ako to robila, keď som bola malá a nevedela zaspať. Ako dobre si to pamätám. Jej bozky a objatia budem stále milovať. Možno by som jej to všetko mohla povedať, ona je tiež žena, určite by ma pochopila.

 

„O čom to hovoríš Alexandra? O Afrike alebo o tom, že si sa sem na pár dní vrátila?“

 

Pozrela som sa smutne na ňu. Viem, že keď sme sa rozišli s Martinom, viackrát sa ma pýtala na dôvod. Ale ja som martýrsky mlčala a vyžívala sa vo svojom hrdinstve. Nie, nenašla som odvahu jej o tom povedať. Však načo. Bola tu Noémie a Martin vyzerá s ňou spokojne, dobre, ako nikdy predtým. Ako nikdy pri mne.

 

Nahlas som si vzdychla a povedala: „Nie. Je dobre, že som odišla do Afriky a aj že som sa sem vrátila. To, čo ma trápi, je dávna minulosť. Mami, myslíš, že význam obetovania sa je menší, ak zistíš, že efekt nebol očakávaný? Poprípade, že bol úplne zbytočný?

 

Inak sa opýtam. Možno je to trúfalé odo mňa. Len sa ťa chcem opýtať, myslíš, že Ježiš by ľutoval, že pre nás podstúpil potupnú smrť na kríži, keby nás teraz videl? Boli sme toho vôbec hodní? Podľa mňa by bol smutný zo sveta dve tisícky rokov po jeho smrti, vidím v ňom toľko bolesti, utrpenia, zloby, ktoré si ľudia robia zbytočne navzájom a nechápem, prečo je to tak.“

 

Mama sa na chvíľu zamyslela a potom reagovala: „Určite by svoju obetu neľutoval. On vedel, že nebude spasiteľom všetkých. Iba tých, ktorí sami dobrovoľne budú chcieť byť spasení. To, že nemôže pomôcť všetkým, bolo pre neho iste ťažšie, ako samotný drevený kríž. Predstav si, aký musel mať žalostný pohľad z kríža na ľudí pod ním. Videl tie vášne, agresiu, závisť, všetko to, čo ho tam na to drevo dostalo. Mal to priamo pod sebou. Videl aj bolesť, strach, žiaľ. Preto v poslednej chvíli nemyslel na seba, ale na nich. Hoci sám umieral, chcel zachrániť žijúcich.

 

Vieš, Alexandra, ja verím, že Pán čaká do konca života každého z nás s nádejou, že pochopíme a konečne nastúpime na cestu lásky. Nemôžeš takto odsudzovať ľudstvo. Majú právo na zmenu. Neber im ju. Ja verím, že mnoho z ľudí, ktorí nežijú celý život najlepšie, nakoniec si uvedomia, o čom je život a oľutujú všetko zlé. Ja tomu jednoducho verím, že dobro zvíťazí nakoniec nad zlom, nielen v rozprávkach, ale v tých, ktorí ho úprimne budú hľadať. Preto ani ty nestrácaj nádej, možno sa nemožné stane možným a všetko sa otočí tak rýchlo a prirodzene, že sama budeš prekvapená. Len dávaj pozor, ak sa budeš pozerať iba dozadu, možno to, čo je vpredu, neuvidíš. Uvažuj nad tým, čo by mohlo byť a nie čo by bolo bývalo keby. Dobre moja? Sľubuješ mi? Nezabúdaj, len budúcnosť vieš ovplyvniť.“

 

Usmiala som sa na ňu a utrela uplakané oči. Opakovala som si v duchu pre seba. Pozerať sa dopredu. Zmeniť to, čo sa dá. Mamy občas vedia povedať veci, ktoré dieťa potrebuje počuť.

 

Inokedy zase nie.

 

„Ďakujem, mami. Pekne si to povedala. Pokúsim sa nestratiť nádej a neobzerať sa. Nie je to ľahké, ale pokúsim sa,“ povedala som zívajúc po niekoľkýkrát. Mala som naozaj ťažký deň, vlastne aj bezsennú noc. Ich váhe sa už nedalo odolávať.

 

„Budem sa za teba ešte viac modliť, moja. Dobrú noc a nech sa ti dobre spí vo svojej izbe. Sme veľmi radi, že si tu zas s nami, aj keď iba na pár dní.“ Naposledy ma pobozkala a vstala k dverám mojej starej izby.

 

Tam zastala, vrátila sa skoro až ku mne a neodpustila si povinnú materinskú reč na záver: „Aj keď nechceš o tom hovoriť, myslím, že viem, kvôli komu si teraz plakala. Netráp sa, nebol ten pravý. Ľudia nám prichádzajú do života, aby nás niečo naučili a potom odchádzajú, keď sa ich úloha skončila. Keby mu na tebe naozaj záležalo, tak ťa nenechá a nenájde si inú. Určite príde iný a lepší. Taký, akého si zaslúžiš. Niekto, kto si ťa bude viac vážiť. Dobrú noc, dievčatko moje. Bol to pre teba asi ťažký deň, ale už zajtra bude lepšie.“

 

Usmiala sa povzbudivo na mňa, odišla a zanechala ma prekvapenú z toho, že prišla na dôvod môjho plaču. Mrzelo ma, že dokonca aj ona vedela o Martinovej frajerke a nepovedala mi to. Možno si myslela, že to už viem dávno od niekoho iného. Možno si to mysleli všetci. Dokelu, prečo sa mi to báli povedať? Mali strach, ako to zoberiem? Nemuseli mať. Aha, prežila som to. Trochu viac po žensky, ale prežila.

 

V niečom mala mama pravdu a v niečom sa mýlila. Nevedela vôbec nič o dôvode nášho rozchodu, ani o tom, kto dal komu kopačky. Ale v tom, že je medzi nami definitívny koniec a ja by som sa s tým mala zmieriť, v tom určite mala pravdu. Možno moja budúcnosť bez Martina nie je taká čierna, ako sa mi z môjho obmedzeného uhlu pohľadu zdá. Za zlým zvykne prísť dobré. Ale až keď sme pripravení pochopiť to a prijať. Asi si ešte musím počkať.

 

Napriek tomu všetkému, čo mi ďalej vírilo v hlave, som pomerne rýchlo zaspala. No najskôr som si musela dať na seba viac vrstiev diek. Inak mi bola hrozná zima iba pod perinou. Chvíľu asi potrvá, kým si zvyknem na poriadnu zmenu klímy. Dovtedy budem musieť robiť všetko preto, aby som sa zahriala.

 

XXX

 

Stalo sa niečo neuveriteľné. Prvýkrát v živote som spala až do jedenástej pred obedom a zobudila sa do dávno prebiehajúceho sobotňajšieho dňa. Boh mi poslal dar vo forme oddychu. Vedel lepšie ako ja, čo mi najviac chýba. Vstala som svieža, plná energie a včerajšie zlé až depresívne pocity, ktoré ma zmohli v závere dňa, boli takmer preč. Naozaj som sa pozerala na svet optimistickejšie.

 

Okrem Petra a otca, ktorí išli pomáhať známym s maľovkou po vytopení, boli ostatní doma. Spolu s Kristínkou sme uvarili obed a mama sa pustila do veľkého prania a skladania vecí zo sušičky. Všetko od splachovacieho záchodu, cez tečúcu vodu, obrovský televízor, hoci možno najmenší v našom vchode, mi pripadalo ako luxus. A keď som otvorila chladničku, tak som sa cítila ako v potravinách. Je to neuveriteľné, ako sa môže za krátky čas zmeniť uhol pohľadu. Mala som za celý život viac ako miliardy ľudí na svete a vôbec som si to neuvedomovala, nieto ešte vážila. Teraz som sa za to hanbila.

 

Deň pokračoval dlhokánskou vychádzkou s Pirátom. Nepokoj mesta mi chýbal. Užívala som si plnými dúškami. Schválne som nevynechala lúku, kam chodieval Brice s Larou, ale neboli tam. Dnes sa ho už nebojím stretnúť. Aspoň v tomto som silnejšia ako predtým. Dokonca som ľutovala, že tam nebol. Možno by mi nedobrovoľne prezradil meno Theovho útočníka. Pod podmienkou, že by ho vedel.

 

Môj psí priateľ bol celý čas od radosti úplne bez seba. Poslúchal ma ako švajčiarske hodinky bez toho, aby som ho uplácala maškrtami, či mentálne nútila. Bolo lepšie ako za starých čias. Tešili sme sa vzájomnej prítomnosti a z celkom milej spoločnosti ľudí a psov, ktorí sa tam v tom čase zhromaždili.

 

Cestou späť som uvažovala nad ďalším programom, nad tým, že by som mala ísť znova za Theom a či si nájdem čas aj na Dona Jozefa. Možno to urobím v opačnom poradí. A večer neviem, Yannick ma chce zobrať do kina. Lákalo ma to, pretože som tam vždy rada chodila. Asi by nebolo rozumné ho odmietnuť, lebo nie je isté, kedy sa znova do poriadneho kina dostanem. Možno až o pár rokov. Suma sumárum, mala som pred sebou príjemný sobotný deň, ktorý som si nechcela dať pokaziť skutočnosťou, že Vianoce sú už v stredu a ja stále nemám všetky darčeky.