O ľuďoch - 7. časť - Kino

Prišla s dvadsaťminútovým meškaním, ale prišla. Potešilo ma, že si kvôli mne obliekla sukňu a svoju krásu podčiarkla výrazným rúžom. Pristalo jej to. Kým sme prišli do kina, pozerala očarene na vianočnú výzdobu nákupného centra. Stále sa smiala a rozprávala zážitky z Afriky. Mal som chuť ju chytiť za ruku, ale netrúfol som si. Stále mi v tom niečo bránilo.

Zastali sme pred pokladňou kina, pozreli sa na panel nad nami a ja som nahlas zauvažoval: „Tak, v podstate máme na výber romantický film, akčný alebo sci-fi. Nechám to na teba. Na čo by si mala viac chuť?“ Časový rozdiel medzi jednotlivými predstaveniami nebol príliš veľký, mohli sme ísť na ktorýkoľvek. Osobne som nevidel ani jeden z nich, takže mi to bolo úplne jedno. V prvom rade mi išlo o to, aby ona mala radosť.

Alex našpúlila krásne pery, na ktoré som sa nevedel celý čas vynadívať, privrela oči a nahlas zauvažovala: „To ako naozaj? Ja mám vybrať? Si si istý, Yannick? Dobre, ty si to chcel. Na romantiku naozaj nemám chuť, v živote som už zažila dosť akcie. Vieš čo, chcem sa nechať preniesť do vesmíru, poďme na sci-fi. Ten by som si išla pozrieť dnes večer asi najradšej. Pohľad na svet z inej perspektívy by mi mohol padnúť vhod.“

Uznanlivo som pokýval hlavou: „Popravde, si ma milo prekvapila. Vôbec som to nečakal. Nie je veľa dievčat, čo majú radi tento žáner.“

Alex sa hrdo zasmiala: „Ja viem, Yannick, som tak trochu chlapec. Nevšimol si si? Občas mi mama hovorila, že som dokonca horšia ako bratia.“

„To si rád vypočujem,“ povedal som a zdanlivo nedbalo som ju objal okolo pliec, no ona sa z objatia rovnako nenápadne vyslobodila. Našťastie pokračovala veselo ďalej, tentoraz na tému príhody z detstva, nielen pred stánkom s pukancami, ale celý čas pred začatím filmu. Vlastne ma poriadne ani k slovu nepustila. Nevedel som, ako to mám brať. Či je to dobré znamenie, alebo je len napätá, že si so mnou vyšla. Je viacero ľudí, ktorí svoju neistotu sa snaží zmierniť množstvom slov a už dávno som vedel, že Alex patrí medzi nich.

Film bol asi veľmi dobrý, lebo Alex celý čas hľadela na plátno a nič si nevšímala. No ja som sa sústredil iba na ňu. Ruky mala v lone a ani náhodou ich nedala na opierku, aby sa ma nedotkla. Občas sa na mňa usmiala a utrúsila poznámku k deju typu, že to, čo tam práve vidíme, je fyzikálna hlúposť, alebo že mali to filmári natočiť inak. Keď predstavenie skončilo, pomohol som jej do kabáta, mal som v pláne zobrať ju ešte niekam na večeru, ale museli sme sa presunúť mimo nákupného centra, pretože miestne reštaurácie mi nepripadali dosť atraktívne.

„Ak sa neponáhľaš domov, pozývam ťa na večeru,“ povedal som jej jemne upraviac vlasy, ktoré zostali skryté pod kabátom. Museli byť čerstvo umyté, lebo nádherne zavoňali.

„Neviem, Yannick, kino bolo perfektné, ďakujem ti zaň, ale som dosť unavená. Mala som poriadne nabitý deň,“ pokúsila sa ma táto očarujúca blondínka odmietnuť.

Nedal som sa: „Škoda, mohli sme sa nerušene porozprávať, ktohovie, kedy zase budeme mať takú príležitosť. Ak teda nie si zvedavá na novinky v tíme, môžem ťa odviesť domov.“ Nahodil som sklamaný výraz a čakal, či to pomôže. Na Alex často zaberalo, keď jej človek povedal opak toho, čo od nej chcel. Tak som vyskúšal túto taktiku aj teraz.

„Ani nie som hladná,“ trvala naďalej na svojom. Mrzelo ma to.

„Nemusíme jesť, ak nechceš. Len si niekam sadneme a pokecáme. Sľubujem, že do jedenástej budeš doma,“ bojoval som ďalej.

Skúmavo sa na mňa zahľadela, nad niečím uvažovala a tvárila sa príšerne vážne. Potom súhlasila: „Fajn, tak poďme. Aspoň mi viac porozprávaš o Theovej nehode a tak.“

Neďaleko bola jedna malá príjemná reštaurácia, v ktorej som vopred objednal stôl. Čašník prišiel a zapálil nám sviečku. Alex v jej svetle vyzerala nádherne. Ale téma, o ktorej sme sa rozprávali, vôbec nebola príjemná. Vyzvedala sa na rôzne veci, nielen na Thea.

Pýtala sa ma na útok na Adama a jeho sestru spred pár týždňov, keď ona z neho vyviazla s otrasom mozgu a Oleg ju potom liečil. Išlo o nejakú pouličnú bitku, do ktorej sa zaplietli. Porozprával som jej, ako sa vtedy oni dvaja dali dokopy. Aj to, že Adam spočiatku nebol z toho vzťahu nadšený. Prekážal mu veľký vekový rozdiel, skoro osemnásť rokov, a tiež iné vierovyznanie. Momentálne sa tvári celkom zmierene so situáciou, ale možno iba dúfa, že sa rozídu. Alex sa úprimne potešila, že si Oleg konečne našiel niekoho, s kým je šťastný a vyhlásila, že pozná Adama. Nakoniec sa s tým zmieri. Možno s tým bude nejaký čas bojovať, ale dokáže to. Osobne som tomu veľké šance nedával. Nevidela jeho reakcie, preto tak hovorila. Väčší dôraz kládla na Olegovo šťastie. Dopriala by mu, keby bol konečne šťastný.

„A ako to bolo s tou dodávkou?“ zaujímala sa o jej krádež.

„No jedného pekného bieleho dňa, keď Paul nebol doma, našiel bránu do dvora dokorán a auto bolo preč. Aj so všetkým, čo sme tam mali. Zmizla bez stopy. Martin s Adamom medzitým zohnali ďalšiu, aj keď ešte o niečo staršiu verziu. Chýbajú peniaze nám peniaze aj na vnútorné vybavenie. Tá nová je v podstate len také vozítko.“

Alex to nedalo: „To je smola, kamery nič neukázali? Nevrátili sa tí zlodeji potom do domu?“

„V podstate nie. Vedeli, kde má Paul kamery, tak sa im vyhýbali. Do tváre im vidieť nebolo ani raz. Možno to nebola obyčajná krádež, ale na objednávku. Vieš, keď nejaký zákazník potrebuje konkrétne vozidlo...“

Moja spoločníčka sa zatvárila neveriacky a zamyslela sa.

„Nejak sa mi to nepáči. Je to príliš veľa problémov za dva mesiace, nezdá sa ti?“

„Ale nič vážne, teda až na toho Thea. Neboj sa,“ chytil som ju za ruku, ktorú mala voľne položenú na stole a ona ju na moju radosť neodtiahla, „možno je to len také smolné obdobie, ktoré prejde. Nemusí to mať so Zatratenými nič spoločné.“

Vedel som, na čo asi myslí ona, ale neveril som tomu. Aj mne už napadlo, že sa možno k niečomu schyľuje, ale nikto o pripravovanom veľkom útoku ani nesníval. Napriek tomu, aj mne sa nepozdávalo, že po mesiacoch pokoja sa zrazu začalo diať príliš veľa vecí okolo skupiny.

Stále som držal jej drobnú ruku a pokračoval: „Keď tak nad tým uvažujem, ešte aj v kaviarni bol problém. Niekto tam asi zavolal hygienikov, našli viacero nedostatkov, hlavne čo sa týka zariadení v kuchyni. Natália musela zavrieť na dva týždne a veľa investovať do rekonštrukcie. Momentálne sú na mizine.“ Schválne som sa vyhol menu môjho bývalého konkurenta. Alex si pomaly vyslobodila ruku a vybrala z kabelky mobil, aby si pozrela čas. Snáď to nebola zámienka, aby ma pustila. Dúfal som.

„Trochu sme to prešvihli, je pol dvanástej, mala by som naozaj ísť,“ povedala prosebným hlasom. Vyzerala naozaj zničene. Nemal som srdce jej protirečiť.

„Jasné, hneď, len zaplatím,“ odpovedal som. Chvíľu sa hádala, že chce zaplatiť sama za seba, ale nedovolil som to. Darmo argumentovala, že z môjho vrecka už išli aj lístky do kina.

´Ach Alex, aj modré z neba by som ti kúpil, keby sa dalo a keby to pomohlo.´

Cestou naspäť už bola tichá. Naladené rádio hralo pokojnú večernú hudbu, možno ju uspávala. Pred jej domom, som zastal a odhodlane ju išiel odprevadiť až k vchodu do domu. Tam sme zastali a nastala chvíľa, keď som musel niečo urobiť. Nie preto, že by to ona odo mňa očakávala, ale preto, že ja som o tom okamihu roky sníval.

„Ďakujem za príjemný večer, Yannick, snáď si to zopakujeme, ešte kým tu budem. Ale až po Rusku,“ povedala a chcela sa otočiť.

No ja som ju zastavil, opatrne odhrnul vlasy z očí a odpovedal som: „Budem veľmi rád. Alex, vieš, ja by som chcel s tebou tráviť viac času. Mám pár nápadov, kam by sme mohli ísť, keby sa ti chcelo.“ Kým som to hovoril, celý čas som preskakoval z jej očí k perám a vnímal jej neopakovateľnú vôňu. Nevydržal som to a pobozkal ju priamo na ústa.

Ale v mojom sne to bolo iné. Tam sa nezľakla a neurobila krok dozadu. Zadržala ju až moja ruka. V realite si zahryzla do perí, ktorých chuť som stále cítil a veľmi neisto odpovedala: „Neviem, možno. Dobrú noc.“ Až potom ušla domov.

Zostal som vonku sám a vážny nevediac, čo si mám o tom myslieť. V mysli mi doznievalo slovo MOŽNO. Bolo to áno, alebo nie? Možno u muža neexistuje. Muž zväčša vie, čo chce. Moju náladu dvíhal iba fakt, že nepadla facka. V podstate to nedopadlo najhoršie. Vyzeralo to ... nádejne.