Prológ

Za oknami zúril studený novembrový vietor popretkávaný ihličkami mrznúcej hmly, ktoré so šušťaním narážali do okenného skla. Inokedy by ich nepočula. No tu, vo vnútri pre ňu nevľúdneho prostredia, kde bolo predsa len o čosi teplejšie, no príšerne ticho, to vnímala. Nie ako hudbu, ani ako hluk, skôr ako nebezpečie pred ktorým sa na poslednú chvíľu uchýlila za tieto hrubé múry netušiac, či je to dobré riešenie. Nebolo to podstatné. Nemala vlastne veľmi na výber a vlastne aj sem dorazili v poslednej chvíli.

Mladá žena si nikdy nepredstavovala, že to bude také. Ľudia, aj múdre knihy sa ju snažili pripraviť na rôzne situácie. Ona ich počúvala, niektoré rady ju vystrašili, iné sa jej zdali rozumné, tak si ich starostlivo uložila do pamäte. Väčšinu zbytočne. Keď k tomu prišlo, zabudla takmer na všetky. Napríklad jej radili, aby pohľad fixovala na jeden bod pri nápore bolesti, napríklad na nástenné hodiny. Tu žiadne neboli. Len kríž s kostnatým telom úbožiaka. Vždy jej takého stereotypné zobrazenie bolo smiešne, lebo minimálne posledné mesiace dotyčný netrpel núdzou o podporovateľov a jedlo. Na rozdiel od nej posledné týždne.

No v tej chvíli hlad necítila. Vo svojom živote sa prvýkrát pozerala na muža z kríža inak, ako na človeka, ktorého takisto zradili vlastní. Celý svoj život k nemu cítila odpor a pohŕdanie. No v tejto situácii si boli zrazu akísi blízki. Žalostne blízki. Každý pred svojou najväčšou úlohou. Avšak kým on sa tam chystal zomrieť, aby pokorne dokonal plán niekoho iného, ju čakalo niečo, čo sama chcela. V podstate.

Zmes strachu a radosti z nadchádzajúceho sa zmenila už iba na utrpenie. Kedysi sa bála telesnej bolesti z toho všetkého vyplývajúcej, tá síce bola hrozná, ale dala sa vydržať, ku koncu dokonca ustúpila. Zato bolesť v hrudi tá bola na nevydržanie. Nie, neplakala. Ani nekričala. Šetrila sily. Pre seba, pre dieťa. Cítila, tušila, že ich veľa nemá, preto len občas slabučko zastenala.

V závere aj to obťažujúce hrozitánske pálenie v mieste, kde zvyčajne ľudia mávajú srdce postupne ustupovalo. V čase, keď jej doniesli od telesných tekutín očistené drobné stvorenie, už ani to takmer necítila. To malé telíčko ležalo na jej ledva sa hýbajúcom hrudníku a občas zamrnčalo. Vedela, že to dokázala, aspoň niečo vo svojom živote. Určite by bola na to hrdá, keby bolo všetko v poriadku. Ale nič nebolo. Cítila príšernú únavu. Vyrovnanosť. Pokoj. Aj vďaka tomu na kríži. Už vedela, že s tým nemôže nič urobiť.

„Chlapec?“ sťažka zašepkala.

Jedna z mníšok, ktoré sa o ňu od jej príchodu starali, ju z omylu vyviedla: „Je to dievčatko. Neboj sa, dcéra moja. Postaráme sa o ňu a keď vyrastie a bude chcieť, stane sa jednou z nás.“

Tri veci sa vtedy stali.

Prvá najdôležitejšia a najhroznejšia. Potvrdili jej, že umiera. No nepovedali jej nič, čo by už aj tak nevedela.

Druhá čas informácie mladú mamičku o trochu viac upokojila. Vlastne si vydýchla. Chlapca budú hľadať, dievča nie. Určite v tom bolo aj kus sklamania, každý si myslel, že to bude syn, aj ona. Túžili po dedičovi. Ale vlastne takto je to lepšie. Dobre to tam ten hore zariadil.

Tretia, že sa to podarilo, dieťa bude mať strechu nad hlavou.

Roztrasenou objala maličké telíčko zabalené do obyčajných posteľných plachiet a snažila sa vnímať život v ňom. V duchu sa zasmiala nad márnymi nádejami rehoľnej sestry s vľúdnymi očami a starostlivými rukami, ktorými jej utierala počas pôrodu pot z čela. Dievča bude lákať svet, je to v jeho podstate. Ani ona, ani ten ich idol na kríži, nech sa budú akokoľvek snažiť, to nezmenia. Zároveň je to prišlo aj ľúto. Tu, u nich, by bola v najväčšom bezpečí. Ako mláďa kukučky. Bezpečné preň samé. Trochu jej tej mladej mníšky prišlo ľúto. Pôsobila milo.

„Aké meno jej chceš dať?“ opýtala sa sestra Anna.

Odpoveď prichádzala strašne dlho. Ani na to nebola mladá mamička pripravená. Zavrela oči, snažila sa spomenúť si na svoj život, na život s otcom dieťaťa, na ich rozhovory, sny, túžby. Ale myšlienky jej skákali jedna cez druhú, objavovali sa mená ako Emma, Suzanne, Claire, Ada, Lea, všetky z jej alebo jeho rodiny, ale ani jedno nevyjadrovalo to, po čom túžila. Ani s jedným nebola spokojná. Už to chcela nechať na osud a iných, ktorí o tom rozhodnú, keď otvorila oči, aby sa pozrela na dieťa. To medzitým našlo svoj prstík a prisalo sa k nemu namiesto jej prsníka. Bolo to krásne dievčatko, drobunké, narodené predčasne. No s chuťou žiť. Pár tmavých vláskov už stihlo vyschnúť a oddelilo sa od pokožky hlavy, tak ich roztrasenou rukou nemotorne pohladila.

´Možno z nej bude nakoniec kučeravé dievčatko po starkej z otcovej strany,´ pomyslela si.

Zrazu sa jej zle dýchalo. Hlava sa roztočila, slzy tisli do očí. Chcela zostať s ňou, túžila ju vychovávať, vidieť vyrastať, naučiť všetko, čo sama vedela a čo bude v živote potrebovať. Nič z toho sa už nestane. Prišlo jej to strašne nefér.

Preto sa rozhodla. Zašepkala: „Denali.“ A poslednýkrát vydýchla.

Svoju dcéru nazvala po nemilosrdnom nedobytnom studenom skalnom masíve, ktorý jej mal dodať silu a výberom prekvapená mníška si posledné želanie mŕtvej ženy nedovolila nesplniť. No jej sestry s tým problém nemali. Matku pochovali mimo areál kláštora na miestny cintorín, jej hrob zdobil len drevený kríž s vymysleným menom, ktorý pri vstupe žena uviedla a dátumom úmrtia. Dievčatko pokrstili radšej Katarína, podľa svätice, ktorá mal v deň jej narodenia sviatok. Len sestra Anna, ktorá sa o ňu celé jej detstvo starala, jej občas, keď ich nikto nevidel a nepočul, bez jediného vysvetlenia s láskou hovorievala: „Moja malá Denali.“