Denali - 1. kapitola

V biednej izbietke s nízkym stropom a starými, už dlho prefukujúcimi, latkovými stenami sedel ustarostený zarastený muž v strednom veku. Večer bol už na dosah. No napriek slabému svetlu, ktoré sa šírilo skôr z pootvorených dvierok piecky ako od okna, si listoval v akýchsi kresbách. A vzdychal pri tom. Využil vzácny čas, kedy bol prvýkrát od svitania úplne sám, snením. Bol unavený. Životom, aj náročnou sezónnou prácou na farme. Na takých robotníkov sa vždy najviac nakladá a on toho plné zuby. Sníval o lepšom živote. Živote, ktorý mu prinesie viac uspokojenia a dostatok prostriedkov pre rodinu.

Taký bol vyčerpaný a zahĺbený do štúdia jediného z mnohých obrázkov, že nepostrehol prítomnosť najstaršieho syna, ktorý sa ako veľká voda vrátil z večerného kŕmenia drobnejších zvierat na farme.

Radostne mu už od dverí oznámil: „Tak si predstav, má ich aspoň štrnásť, možno aj pätnásť. Dosť sa hemžili, ťažko sa mi rátalo.“ Jednak chcel otcovi zvestovať dobrú správu, sám bol pri pripúšťaní zvierat a výsledok ho ohromil, a jednak chcel zistiť, či deti doviedol domov. Jedno sklamanie vystriedalo druhé.

Otec ho stále celkom nevnímal, jeho pozornosť bola upriamená na ochytaný kus papiera. Tak Grab k nemu podišiel a namrzene, že zase všetko necháva na neho, zopakoval: „Hovorím, že ich má veľa! Tá zajačica!“

Nemal rád, keď otec sa hrabal v tých papieroch, všetci tí ľudia, tie tváre, aj on ich už poznal naspamäť. No tá na najzničenejšom kúsku papiera ho štvala najviac. Zlostne mu po nej buchol, no dával si pozor, aby ho nepoškodil. To by určite nedopadlo pre neho dobre.

„To sú králiky, nie zajace, somár,“ musel ho opraviť jeho rodič, aby ho niečo naučil.

„Nie je to jedno? Králik alebo zajac. Podarilo sa to! Nie je to úžasné?“ snažil sa preniesť kus svojej radosti na otca.

Ten sa na neho výsmešne pozrel: „Pch! Ak toto voláš úžasné..., si úplne mimo. Sú to iba králiky a tie nie sú nič súce iba na rozmnožovanie!“ A znovu obrátil pohľad k obrázku ženy odmietajúc sa zaoberať somarinami.

Dvanásťročný predčasne vyspelý a v tej chvíli dosť dotknutý chlapec zlostne zvolal: „Tak som použil zlé slovo, no a čo?! Dôležité je, že ja som k tomu pomohol.“

Otec si ho nevšímal. Snažil sa zapamätať si každý kúsok tváre ženy, každučkú črtu, aj keď ich dávno poznal naspamäť. Aj sa mu s ňou snívavalo. Zvykla pred ním utekať. Občas sa v tých snoch obzrela. No nikdy ju nedohonil. Buď sa zobudil, poprípade sama zmizla. Stala sa jeho prekliatím.

Syn sa už na to nemohol pozerať. Priskočil až k nemu a skríkol: „Kašli na ňu! Určite je už dávno mŕtva.“ Bol z otca sklamaný, nielen pre jeho nevšímavosť. Vedel, čo bude nasledovať. Nič dobrého.

„Preskočilo ti? Zničíš mi to!“ skríkol otec a narýchlo všetky kresby starostlivo zroloval, zviazal povrázkom, potom to celé ešte zabalil do kusa kože a znovu zaviazal. Celý čas pritom nadával, a keď to bolo hotové, tak vzniknutým predmetom mával, akoby to bola zázračná palička: „Zbláznil si sa? Kvôli králičici? Stavil by som sa, že do rána polovicu sama zožerie. Možno aj všetky. Ak je to jej prvý vrh. Miliónkrát som ti hovoril, aká je tá žena dôležitá!“ Ukazovákom zlostne zasiahol pohľadnú mladú dámu do srdca sám, až sa celá zachvela. „Znova na ňu vypísali odmenu a opäť pridali. Počul som dnes. Môj zlatý, keby sme ju vypátrali, tak sme v suchu na pár rokov a mohol by si mať vlastné králiky! A keby len tie! Možno aj koňa by som ti kúpil! Dočerta s tebou, ničomu nerozumieš! Si taký sprostý, ako len ďaleko dovidíš!“

Gab pozoroval otca. Tvár mal od zlosti červenú. Oči mu horúčkovito svietili. Ako dušene chorému. Ako človeku, čo stratil pôdu pod nohami a žije mimo realitu. Od zlosti ťažko dýchal a pri tom fučal. No ku Gabovi sa otočil, až keď zvitok starostlivo odložil na miesto.

Gab sa zľakol otcovho výbuchu. Ustúpil takticky dozadu hneď ako mal otec ruky voľné. Mal chuť utiecť von, ale izba bola taká malá, že otcovi stačili dva kroky, aby mu zabránil z nej vybehnúť. Preto sa utiahol do kúta. Bola to podvedomá reakcia na bežnú situáciu. Taktický ústup pred búrkou. Stihol ešte schytiť stoličku a použiť ju ako štít. Popri tom sa trochu zamyslel. Nebolo by zlé mať vlastné zvieratá, dom, ani kus vlastnej zeme. No nevidel to realisticky, tú ženu hľadal a hľadá hádam každý pátrač, starosta, či vojak za posledných šesť rokov, no nikto ju nenašiel. Napriek tomu, že cena za ňu stúpla niekoľkokrát vyššie ako za najhľadanejšieho zločinca. Ak po niekom zľahne zem, sú len dve možnosti, buď je po smrti, alebo odišiel veľmi ďaleko.

Otec sa zháčil. Prekvapila ho nečakaná reakcia decka a zároveň pobavila. S nervóznym smiechom skonštatoval: „Toto ťa má ochrániť? Zmeniť môj názor? Nie, môj zlatý. Je čas ísť. Cítim to v kostiach, že ju teraz nájdeme!“

„Ale ja by som tu aj ostal, nie je tu zle,“ zahlásil chlapec  tichým hlasom. Konečne to bolo von. Už pár dní to chcel povedať, ale tušil, že neuspeje. No bol na seba hrdý, že nazbieral odvahu a povedal autoritatívnemu otcovu svoj názor. Naozaj sa tam nemali zle. Odkedy zomrela mama, nepoznal nič iné, len hlad, drinu, strach, bitku od opitého otca a lovy na ľudí neskoro na jeseň a počas skorej jari. Vtedy sa veľa presúvali, prespávali koľkokrát v snehu a on sa musel starať o súrodencov. Dialo sa tak v podstate odmalička. Gab túžil po niečom, čo by mohol nazývať domovom, a práve táto malá izba s tromi posteľami by im nadlho bohato stačila.

Namiesto toho stále sa len premiestňovali. Spoznali miestnych, niečo si odrobili a šli ďalej. Občas mali šťastie a niekoho naozaj našli. Pomohli si k slušnejšiemu životu počas zimy, či bývaniu počas leta, ale boli to len malé ryby, a boli to dosť nebezpečné ryby, samí darebáci. Otcovi neraz išlo pri ich chytaní o život. A zase, kto ho z toho dostal? Kto sa o neho postaral? No predsa on. V ošetrovaní rôznych druhov rán a v obväzovaní už bol majster.

Ale nech už bol otec hocijaký, nech sa mu už slovne ale aj telesne naubližoval, stále bol jeho otec a Grab sa o neho bál. Nevedel si predstaviť, čo by sa s nimi stalo, keby sa jedného dňa už neukázal, či keby ho nevyliečil. Ten strach sa nevyspatými nocami a krvavými návratmi znásoboval. Hoci bol ešte dosť malý, videl, že otca veľká chudoba vháňa do kúta a kvôli nej robí chyby a unáhlené rozhodnutia. Jednoducho, čím viac chcel, tým sa mu menej darilo.

Grab bol už dosť veľký na to, aby to chápal. Otec nevedel na rozdiel od neho, čo si nič lepšie vlastne nepamätá, prežiť ich chudobu. Arthur, tak sa jeho rodič volal, vyrastal v dobre situovanej šľachtickej rodine. Viac ako dobre situovanej. Často im o svojom detstve rozprával, ako mali hento, tamto, čo všetko jedli, zažívali... No jedného dňa to skončilo, a o tom, naopak, hovoriť nechcel. Vždy povedal, že to je už aj tak jedno. Výsledok to nezmení.

Preto otcovi veľa vecí prekážalo. Vlastne všetko. Hlavne to, ako žijú, hoci sa ide roztrhať, ako sú jeho deti otrhané a sprosté. Nič nevedia. Ani čítať a poriadne počítať. Možno aj tých králikov sa narodil iný počet. Ale on sa im nestíha venovať. Vlastne bol nazlostený hlavne sám na seba a na svoju neschopnosť pomôcť svojej oklieštenej rodine. No ženy, teda také, čo sa mu zvyčajne núkali, nechcel. Možno len na sex, no ony vždy chceli viac. Minimálne peňazí. Ani živiť ďalší krk nepotreboval a dámy z lepšej spoločnosti ho prehliadali akoby bol žobrákom pri ceste. Preto jeho frustrácia z roka na rok kočovného života narastala. Nemladol a sily sa vytrácali. A toto decko, ktoré sa na matku najviac podobá, mu liezlo na nervy asi najviac. Presne ten jeho vyčítavý pohľad. Tú jeho sprostú schopnosť uspokojiť sa s málom. Tú jeho nechuť niečo dosiahnuť. Arthur lúzrov neznášal a podľa neho bol jeho syn bol prirodzene jedným z nich. Niktoš bez ambícií, prízemný človek, ako bola jeho matka, ktorú si musel vziať kvôli vlastnému otcovi. Cintľavku jednu! Zdochnúť pri takej somarine! Nikdy si ju nemal brať... Nemal otca poslúchnuť.

Práve spomienka na ňu, ktorá mu preblesla hlavou, mu náladu zhoršila. Nazúrene priskočil k jej decku, chytil ho pod krk a uštedril mu poriadnu facku. V jeho očiach maximálne zaslúženú.

„Ja rozhodnem, čo budeme robiť a ty budeš poslúchať! Je ti to jasné? Počuješ, je ti to jasné?!“ zvrieskol až sa chatrč otriasla.

Ten nemal ako odpovedať, lebo otec ho škrtil. Tak len prisvedčil očami.

No zúrivec, ktorému sa, ako v zlosti mykal hlavou, jeho neostrihané od mastnoty lesklé a špinavé vlasy hýbali ako hady dávnovekej medúzy, si to vôbec nevšimol. Možno aj preto, že v izbe už bola takmer úplná tma a aj blednúce odrazy svetla piecky na tvári syna zakrýval svojou mohutnou postavou. Medzi nimi bol obrovský nepomer.

„A ja ti teraz tu hovorím, že koncom týždňa odchádzame!“ Posmešne pridal. „A máš to! Sám si si to vypýtal! Predstav si! Aké prekvapenie. Oni nás na zimu nenechajú a my musíme vypadnúť. Dnes mi to povedali. Nerátajú s ... nami!!!“ Hlas sa mu zlomil do vzlyku. Aj stisk ruky povolil. Hlava mu o poznanie klesla. Konečne by sa Gabriel mohol slobodne nadýchnuť, keby otcovi tak nesmrdelo z úst ako z chlieva. Tak mal zničené zuby. „Darmo robím ako... blázon, darmo sa snažím. Nevidia to. Ani to, že aj ty robíš, ja viem. Nevidia, lebo nechcú vidieť!“ Pohladil po líci dieťa, ktoré dokáže ustáť robotu o niekoľko rokov staršieho chalana, „Nie je to dosť. Nikdy to nie je dosť...! Ale vieš čo? Nevadí, my to zvládneme. Ako vždy to zvládneme. Ja a ty!“ Obrovské slzy začali padať otcovi z očí. Hľadelo z nich čisté zúfalstvo. Synovi by ho prišlo aj ľúto, keby to nezažil toľkokrát. Za veľa vecí otec nemohol, snaha postarať sa o deti sa mu uprieť nedala, ale každý, kto s ním bol dlhšie ako pár dní vedel, že sa rád pozerá na dno pohárika, takých si nikto na zimu nenechá. Ani bitkárov. Aj toho neduhu sa otec nedokázal vzdať. Mohla za to jeho prchká povaha a hlavne neprehliadnuteľné ego.

Otec si utrel zaslzenú tvár rukávom, ešte raz pohladkal syna, tentoraz po vlasoch, a predtým, než išiel do krčmy, tak sa ho opýtal: „Ozaj? Kde sú ostatní? Choď po nich a uspi ich. Jesť im, hádam, ženy dali.“ A o viac sa už nestaral.

Gab vedel, že kým otca z krčmy nevyhodia, lebo prepije aj posledné peniaze, ktoré na začiatku večera, kým ešte bude pri zmysloch, vyhrá, bude od neho pokoj. Teda sa nemal kam ponáhľať, preto zostal chvíľu v izbe a hľadel do ohníka, ktorý dohasínal. Žeravé uhlíky pomaličky menili farbu od oranžovej po žltú, potom mizli a uvoľňovali priestor temnote. Z nejakého dôvodu ho to upokojovalo, a presne to v tej chvíli potreboval. Bola to asi jediná vec, ktorú práve vedel a mohol ovplyvniť. Otec sa už rozhodol a ich hádka tomu iba napomohla. Gabriel cítil, že urobil chybu a všetci za ňu zaplatia, ale nezareagoval plačom. Život, osud ho obral o detské slzy. Dávno si povedal, že sú zbytočné. Musel byť silný a teda silný bol. Lebo inak sa nedalo. Útek od rodiny pre neho neprichádzal do úvahy dlhšie ako na pár sekúnd. Vždy ho rýchlo zamietol. No nerobil to pre otca, ani pre súrodencov, ktorých veľmi miloval, ale hlavne pre mamu, ktorú si ako jediný pamätal. Pre ňu zostával. Lebo ho o to kedysi poprosila a on jej to sľúbil

Keď mal pocit, že rozrušenie ustúpilo a že sa môže ukázať na oči maličkej sestre a o čosi mladšiemu bratovi, ktorí boli u dobrej susedy, kým on s otcom pracovali, tak prihodil jedno poleno a pre nich odišiel. A hoci bol v duši smutný, nedal o tom nikomu vedieť. Predstieral veselosť, aby súrodencom nezničil večer. Tak ako pomerne často. Znova podržal rodinu. Uložený vedľa ich postele na vreciach naplnených senom ešte dlho pozeral do prázdna. Pocit obrovskej chyby sa ho nechcel vzdať ani na ďalší deň, keď zistil, že z malých králikov zostali len tri živé, skryté pod zakrvavenými roztrhanými telíčkami ostatných z vrhu. Pre istotu tie radšej prvorodičke zobrali, aby aj tie nepozabíjala.

No a pri tom ho ešte mrzelo, že otec mal zase raz pravdu. Krutú drsnú pravdu, ktorá sa mu ale vôbec nepáčila.