Denali - 2. kapitola

              

       Ani po dvoch rokoch situácia oklieštenej rodiny sa príliš nezmenila. Kočovali, pracovali, hodovali. Kým Gabriel rástol, popri tvrdej práci fyzicky silnel, rozumovo dospieval, rodinu zabezpečoval ako vedel a mohol, s otcom to bolo horšie. Keď to bol len trochu možné, utápal sa v pohodlnej sebaľútosti a Gabovi neostávalo nič iné, len sa starať okrem detí ešte aj o neho. Myšlienky na útek už nemával. Nie odvtedy, ako otca vyprovokoval k odchodu z veľmi pohodlného miesta. Kde boli on a ostatné deti šťastné. Odvtedy ma miestach, ktoré sa im nebolo zle, volil opačnú dobre premyslenú taktiku. Sťažoval sa každý deň na niečo, aby otec musel uvedomiť pozitíva, vysloviť ich a možno načas aj prijať. Nakoniec sa aj tak zase niekam museli presúvať. No tých pár dní, či týždňov pokoja, jedla, režimu a dočasnej istoty stáli za to.

Gab bol na svoj vek veľmi rozumný chlapec. Nikto by mu štrnásť nehádal. Jednak sa správal dospelejšie ako jeho rovesníci, pretože mu nič iné nezostávalo. V rodine musel byť rodičom číslo dva, niekedy aj jedna a v práci sa pohyboval už iba medzi samými dospelými. Jednak bol už v tom veku vysoký ako priemerný dospelý chlap. Každopádne bolo zrejmé, že aj otca čoskoro prerastie. Veľa už nechýbalo.

Hoci to mladík nemal jednoduché, bol to bojovník, ktorý všetko toto zvládal vynikajúco. Dosť vody už pretieklo riekami, odkedy prijal filozofiu, že nech už ho v živote stretne čokoľvek, neohne sa. Bude sa tomu pozerať rovno do očí a urobí všetko pre to, aby on bol pánom situácie a nie ona. A preto zháňal jedlo, pytliačil, pracoval, vyrábal, predával, aj kradol, keď musel. Nikdy sa  na svoj život pred inými nesťažoval. Nie ako otec. Jeho negativita, zatrpknutosť bola často neznesiteľná. Vtedy bolo lepšie nenápadne sa z jeho blízkosti vypariť. Nebolo dňa, aby na niečo nenadával.

Takých ako on bolo v tej dobe veľa. Takže stále si našiel vhodných poslucháčov a pritakávačov. Mnohí hromžili. Na systém, na pomery, na počasie, na všetko. Obyčajný človek si nenavyberal. V dobe panovania rodu Greymissovcov nikomu nebolo dobre. Iba im samotným. Ak ľudia príliš hlasno reptali, boli umlčaní. Ak ľudia zdvihli zbrane a chceli zmeniť chod vecí, rozmysleli si to po dve generácie. Možno aj po tri. Taká bola doba. Tak kruto a hlavne krvavo potlačená bola akákoľvek snaha o zmenu. Celé dediny zostali vypálené, ľudia zabití alebo odvedení. A, prirodzene, najvyšší sa postarali, aby sa každý v kráľovstve o tom dozvedel.

Kráľovstvo bolo veľké, siahalo od Skalnatých hôr miestami až k Veľkej rieke. Od ľadových oblastí až k oblastiam, kde sa darilo kukurici a obiliu. Bolo obrovské, ako moc jeho panovníckeho rodu. A obe sa neustále rozširovali. Strach z Greymissovcov vládol vo vnútri krajiny, bol spojovacím článkom, čo držal krajinu pokope, a pôsobil aj navonok. Ani jedno zo susedných území, ani jedna krajina si nemohla byť istá, že niektorí zo slávneho rodu Greymiss na ich územie práve nebrúsi zuby.

Tak všetci robili, čo mohli. Jednoducho, ako sa hovorí, snažili sa držať hubu a krok. Paradoxne najviac slobody i keď najťažší život po hmotnej stránke, mali obyčajní ľudia, farmári, slúžky, robotníci. Pokiaľ dobre robili, prinášali úžitok, platili desiatky, tak bolo všetko v poriadku. Nešlo im bezprostredne o životy, lebo každá kráľovná potrebuje robotnice, tak aj ich vrchnosť minimálne otravovala. Ak áno, tak jedine v prípade vojny, kedy verbovačky nemali konca kraja, po tých dobrovoľných za peniaze, prišli tie nasilu, tie kedy brali každého z ulice. Po vojne sa zase snažila vrchnosť prispievať mladým ženám na živobytie, aby dohnala straty na životoch.

Ani o čosi vyššie postavení, takzvaní sinewovia, to nemali úplne jednoduché. Tí sa menili podľa svojvôle najvyššej šľachty, ktorý pozostávala zväčša z rodiny Greymissovcov a ich stáročných spriatelených rodov. Ich osudom bolo spravovať majetky, zveľaďovať ich a bezpodmienečne poslúchať. Ak sa z nich niekedy čo i len trochu kráľovi znepáčil, mal šťastie, ak sa z neho stal nádenník a nie nebožtík, i s celou rodinou.

No a tí, najvyšší, tých často vídať nebolo. Medzi ľud chodili málo, často v zastúpení. Radšej si žili na svojich panstvách, venovali sa svojim radovánkam, prípadne sa pripravovali na vojny, ktoré považovali skôr za prestíž a zábavu ako reálne nebezpečenstvo. V nich sa im zvyčajne darilo. Málokedy prehrali nejakú bitku a o dobité územia prichádzali hádam raz za sto rokov. Boli to jednoducho vojvodcovia výnimočných kvalít.

Gabrielova rodina kedysi patrili medzi sinewov, potom medzi zavrhnutých. Jeho otec, celým menom Arthur Lucien mal však šťastie, podarilo sa mu oženiť s dcérou správcu jednej veľkej usadlosti, takže jeho rodina sa nemala zle. Teda až do momentu, kedy otec jeho manželky za tragických okolností zahynul na poľovačke. Jeho miesto dostal iný človek a všetci pozostalí museli opustiť panstvo do pár dní. Ich navonok šťastná rodina sa rozpadla. V krátkom čase sa tak každý pobral smerom, ktorý považoval za najlepší. Pätnásť ľudí nikto neubytuje, nedá im prácu, tobôž v skorých jarných mesiacoch, kedy sa to stalo.

To si už Gabriel dobre pamätal. Bolo mu smutno za starkým, starkou, ujom, tetou aj bratrancami. Mal len sedem rokov, keď utekali a osem a pol, kedy mu pri pôrode zomrela mama. Odvtedy s otcom bratom a dvomi sestrami sa pretĺkali životom sami. Otec sa naozaj snažil, ale aj Olívia, mladšia ešte ako dojča zahynula. Dosť ho to poznačilo.          Jeho negatívny postoj k svetu sa ešte viac prehĺbil. Medzi sebou a preživšími deťmi si postavil stenu, ktorá ho mala chrániť. On s tým problém nemal, city voči vlastným deťom dokázal potlačiť, no deti tou stenou trpeli, ale aj praobyčajným hladom.

Preto akosi plynule Gabriel prebral aj otcov lovecký biznis, a tak ako on, chodil po svete s otvorenými očami, vedome študoval tváre z plagátov a hľadal ich na jarmokoch, kým predával svoje výrobky. Od prírody mal dar na tváre, pamätal si ľudí. Nie ich mená. Pamätal si aj situácie, kedy ich stretol. Vrývali sa mu do pamäte viac ako slová iných jazykov. Preto bol šikovný vo vyhľadávaní zmiznutých. No na samotné zajatie hľadanej osoby, zvyčajne zločinca už potreboval otcovu pomoc alebo sa uspokojil len s udaním u starostu, či u vojakov, podľa toho, kto vypísal odmenu. Ak otec nemohol, lebo mal svoju alkoholickú retiazku, ako to rád nazýval, čo v skutočnosti bola obrovská viac ako týždňová reťaz, tak pri chytaní mu niekto pomáhal. Nevýhodou bolo, že keďže bol stále len výrastok, nikdy si nedelili odmenu napoly. Bol rád, ak sa mu vôbec niečo ušlo. Štvalo ho to, no o život nechcel prísť. Rodina ho potrebovala a nemohlo sa mu nič stať, žiadne odmeny, žiadne peniaze, nič nebolo podstatnejšie, len aby mohol byť so svojimi.

Rodina vďaka nemu prežívala. Jeho sestra Magdaléna mala už sedem. Bolo to krásne dievčatko s havraními vlasmi, ktoré nikdy nedorástli dlhšie ako pod plecia. Otec ju vždy ostrihal, pretože sa nevedeli o jej vlasy poriadne starať, hoci ich mala naozaj krásne a zdravé. Gab sa snažil, no keď už na nich bolo príliš veľa chumáčov, tak podporil otcove rozhodnutie. S kratšími nebolo toľko roboty. Musel aj on uznať.

Keby otec vnímal realitu, určite by bol hrdý na Josepha, druhorodeného syna. Bol to jeden šikovný jedenásťročný chlapec, ktorý išiel Gabrielových šľapajach. Ak mohol, vždy pomohol. Len občas mal sklony sa niekde ukryť a normálne sa hrať s inými deťmi. Gab o tom vedel a nielenže ho nechával, ale ho pred otcom kryl. Nechcel, aby jeho mladší brat mal detstvo ako on. Bez priateľov a hier, bez zábavy. Stačil iba jeden taký v rodine.

No prišla ďalšia vojna. Alastair II sa rozhodol rozšíriť územie. Zase. Gab sa musel vyhýbať vojakom, ktorí vo vnútrozemí hľadali mužov, ktorých by odviedli do armády. Vojna mala na vnútrozemie rôzny dopad, roboty bolo viac, to je fakt, nádenníkov bolo treba. No ceny za rôzne komodity išli tiež rapídne hore, takže v konečnom dôsledku, hoci by sa dalo o Gabrielovi povedať, že bol o čosi úspešnejší v hľadaní, ako aj v udržiavaní pracovných príležitostí a aj v pátraní po ľuďoch ako otec, stále sa rodina nemala dobre. Boli dni kedy robili všetci traja na jedno jediné malé dievčatko, vtedy nehladovali, no ďalšie dni, kedy robotu nenašli, alebo len jeden z nich, ich snahu postaviť sa aspoň trochu na nohy, ničili.

Vojna, ktorá mala skončiť do leta, pokračovala netradične až do zimy. Celé generácie si nepamätali, že by sa to tak dlho naťahovalo. No nejaké úspechy boli, aspoň podľa hlásení, takže všetci čakali netrpezlivo na mier. Medzitým prúdili zásoby potravín z dedín na bojiská, takže ľudia vo vnútrozemí vedeli už okolo novembra, že jar bude mimoriadne krutá, aj keby konflikt okamžite skončil. Pre vojnu boli aj nižšie výnosy. Niektoré polia nestihli byť obrobené a vysiate, iné sa zase zožaté. Niektoré vypálil záškodník nepriateľa. Ale reptať sa nemohlo. Ľudia museli pretrpieť to, čo už dobre poznali. Preto sa raz po prebdetej noci Arthur rozhodol urobiť niečo, nad čím už dlhšie dumal, no radšej o tom nikomu z rodiny nepovedal.

Ako ten najlepší otec rodiny urobil deťom raňajky, nasucho bez masti opiekol osúchy z poslednej múky, uvaril mrkvu a paštrnák, ktoré deň predtým doniesol namiesto výplaty Joseph, a zobudil ich. Ich zvnútra plesnivý stan krásne rozvoniaval. Keď sa deti najedli, tak vyhlásil, že dnes nejde nikto pracovať, že idú na výlet.

Cestou zasneženou krajinou oznámil cieľ cesty iba prvorodenému: „Ideme do neďalekého kláštora. Potrebujem však tvoju pomoc.“

Takmer rovnako vysoký syn na neho nechápavo a zároveň podozrievavo pozrel. „Do kláštora? A na čo?“

Ich rodina nepatrila medzi veriacich. Skôr naopak, keď bola príležitosť, tak si Arthur nikdy neodpustil nejaké provokačné poznámky. Gab bol v tejto oblasti opatrnejší. Na rozdiel od otca, nerád vŕtal do ľudí. Bol skôr názoru, že nech si každý verí, v čo chce.

„Tak čo, pomôžeš mi?“ povedal otec synovi a obzrel sa cez plece, ako ďaleko sú za nimi ostatné deti. Nemali šancu počuť ich tlmený rozhovor. „Necháme tam Magdu.“

Gab zastal. No otec ho schmatol pod rameno a ťahal dopredu. „Len na zimu. Na jar po ňu prídeme. Čochvíľa skončí vojna, dobre bude. Vykúpime ju.“

Syn neveriacky povedal: „Otec, to nemôžeš myslieť vážne. Ja to odmietam. Nie sme na tom až tak zle. Budem sa viac snažiť, postarám sa o vás! Nemôžeš...“

Otec mu prikryl rukavicou ústa, lebo Gab už takmer kričal.

„Čuš!“ prikázal mu. „Nechaj si to vysvetliť.

Kým dovtedy išli v stopách saní, syn v jednom pruhu, otec v druhom, tak od tej chvíle musel ísť Gab v hlbšom snehu, čo vôbec nebolo príjemné. Nohy sa mu zabárali a keby, ktorý sa snažil nestratiť tempo, práve naopak, trochu si nadbehnúť od detí, tak by možno aj spadol. V hĺbke bol sneh stvrdnutý, na povrchu sypký.

Otec mu stisol rameno aj cez vyrastený kabát až zabolelo: „Tichšie hovor a nezastavuj.“

Deti si všimli, že otec drží Gaba, že dosť čudne idú, ale mysleli si, že sa ich brat šmykol na snehu a otec mu pomáha. Teda to neriešili veľmi to, že sa od nich po troche vzďaľujú a pokračovali v družnom rozhovore pár metrov za nimi.

Predvoj rodiny si trochu v tichosti nadbehol. Tentokrát to bolo aj v Gabovom záujme, potreboval priestor, aby to otcovi vyhovoril.

„Nikdy s tým nebudem súhlasiť,“ precedil pomedzi zuby.

„Že nebudeš? Pozri sa dolu, pozri sa na tvoje nohy! A teraz sa zamysli sa, čo má obuté ona. Nedávno bola chorá, možno aj po dnešku bude. Nejde tu iba o jedlo, obliekať ich treba. Rastú. Aj ty. Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale fakt si treba priznať porážku, keď ti už dlho dýcha na krk.“

Gab zaprotestoval: „Hrdinovia z boja neutekajú, učil si ma.“ Pričom hodil vyčítavý pohľad na otca. Útočil jeho vlastnými slovami, chcel aby si to všimol.

Ten však bol na niečo podobné pripravený. „Učil. Lebo je to tak. Máš pravdu, hrdinské to nie je, ale chlapské áno. Hrdinovia sú častejšie mŕtvi ako rozumní muži. Hrdina hrdinsky zomrie, muž vstane z popola a skúsi to inak. Treba mať tuto,“ ťukol synvi čela. „Neboj sa, nebude jej tam zle. Chýbať jej budeme, ale nebude sa musieť presúvať, jesť dostane, tých pár modlitieb jej neuškodí. Na jar si po ňu prídeme,“ zopakoval a utrel si slzu z oka, ktorá však nevznikla dojatím, ako si pomyslel naivne Gabriel, ale studeným vetrom, ktorý sa im tiež snažil zabrániť v ceste.

„Ja neviem, otec. Nepáči sa mi to. Spolu sme silní. Neviem si predstaviť, že by s nami nebola.“

„Bez nej nám skôr dajú lepšiu robotu. Všetkým trom. Nebudem musieť zháňať pre ňu opateru. Navyše, kvôli tebe teraz nemôžeme do väčších miest. Aj to nás obmedzuje. Tam kde sme, nemôžeme zostať. V tom deravom by sme nakoniec pochoreli všetci do jari a možno aj skapali. Ona by ako najmladšia šla prvá. Zima bude poriadne tuhá. Divoké husi odleteli takmer o mesiac skôr ako iné roky. Ak už mne neveríš, prírode by si mal.“

Gabrielovi bolo zle z toho, ako rýchlo otec povedal všetky tie argumenty. Chcel ho ohúriť, zaskočiť a vyšlo mu to. Na chvíľu sa nevedel zorientovať. Nájsť nejaký protiargument, ktorý by všetko znegoval. Nedarilo sa mu. Tak len zaprotestovať: „Zase si sa rozhodol sám! Neporadil si sa.“

„Nedaj sa vysmiať. S tebou som sa hádam mal? Za slúžku ju už pýtali. Do krčmy. Vieš, čo iné by tam o pár rokov robila. Možno už aj teraz. Nič pre ňu lepšie nemám, momentálne. Len slúžka, mníška, štetka. No tak si vyber!“

Fakt sa to zle počúvalo. Otec maľoval Magdaléninu budúcnosť príliš realistickými farbami. Viac a viac argumentov nepomáhalo. Premočené nohy niesli Gabriela akosi ťažšie. Aj on si utieral vetrom spôsobené slzy z očí. Asi medzi nimi boli aj tie ozajstné, no nevnímal ich. Cítil, že prehráva. Bál sa o sestru. Doteraz kašle z poslednej choroby. Horúčky ju päť dní trápili, nemali konca. Otec nechcel, aby sa o ňu staral, musel chodiť do roboty. Bolo to hrozné. Nechcel to znova zažiť. Nechávať choré dieťa samé, lebo otec hoci sľúbil, veľa času s ňou netrávil. Sama bola v chorobe celé dni. Oheň vyhasol, lebo nemal kto priložiť. Tak ju nachádzal.

„Tak... tak ako ti mám pomôcť?“ vydal nakoniec zo seba.

„Jednoducho, len dve veci chcem. Jedna, aby si ju presvedčil tam zostať a druhá, na to, aby ju tam zobrali, budeme musieť niekoho ozbíjať.“

Gabriel pretočil očami do neba. Ešte aj toto! Nevoľnosť z otca sa zase ozvala. No vedel, prečo to povedal. On má s malou lepší vzťah, ona na neho dá. Mladík vedel, že to bude pre neho omnoho ťažšie, ako samotný útok na sane, čo išli okolo nich. Sedeli tam dvaja muži. Bránili sa. Jedného zabil otec a druhého musel on. Pretože ho v bitke v snehu začal škrtiť. A otec sa na to iba pozeral. So svojím typickým výsmešným pohľadom. Čakal, či sa z toho dostane. Gab ešte dlhé roky uvažoval, či by bol v tej chvíli zakročil. Možno aj jeho sa chcel zbaviť. Možno sa len vyžíval v utrpení, zvrátený bol občas dosť. Bolesť iných mu robila dobre. Ani mu neprekážalo, že vraždia pred deťmi, nadôvažok vlastnými.

Potom prišlo ešte aj iné sklamanie. Vo voze nebolo nič hodnotné iba starostlivo narúbané drevo na malé kúsky, čo sa vmestia aj do izbových kachlí.

Otec zaklial a povedal: „Hádam to bude stačiť.“

Poslal ešte Gabriela prezrieť mŕtvoly a pohľadať peniaze, zlato, čokoľvek, čo by sa dalo vymeniť za jedlo. Jeho mladšie deti do toho radšej nezapojil. Stáli neďaleko, Joseph držal Magdu v náručí a snažil sa ju plačúcu upokojiť.

Keď otec vysadol na kozlík saní takmer slávnostne vyhlásil: „Sadajte a nerevte! Silnejší vyhráva. Častejšie ako múdrejší. Deti zapamätajte si to!“ Tak dostali deti Arthura Luciena zase ďalšiu veľmi múdru radu do života.

Zvyšok cesty k  starému kamennému kláštoru vzdialenému bolo na voze hrobové ticho. Nikomu sa nechcelo rozprávať, ani otcovi sklamanému zo slabého lupu. Bolo mu úplne jedno, že tí ľudia už svoje rodiny, pre ktoré viezli drevo, neuvidia. Trápilo ho jediné, aby malú tie mníšky zobrali. Chcel sa zbaviť záťaže, ktorá ho ťažila roky. Dokonca sa na to tešil, i keď tušil, že mu bude chýbať. No už nevládal. Potreboval sa zbaviť jednej obrovskej zodpovednosti a hlavne strachu, že aj druhá dcéra, verná kópia nebožky, zahynie pre jeho neschopnosť postarať sa o vlastné deti. A to nechcel dopustiť.

A na čo myslel Gab? Na svoje prvé zabite. Na ubolený krk. Na bezmocnosť, do ktorej ho dostal otec, na čisté zúfalstvo z toho, čo sa malo stať a na nádej, že si to otec rozmyslí. Ruky sa mu triasli a aby to otec vedľa neho sediaci nevidel, mal ich vo vreckách kabátu. Vysmial by ho. Nestál o výsmech. Snažil sa upokojiť myseľ, no nešlo to. Cítil, ako sa niečo v ňom zlomilo.

Až po pár rokoch si uvedomil, čo to bolo. Tam na tých saniach. Tam stal mužom, ktorý má problém veriť niekomu inému ako sám sebe.