3. kapitola

              

               „A teraz jej to povedz,“ tesne povedal otec tesne po tom, ako sa za nimi zavreli brány kláštora, kým čakali na akúsi šéfku mníšok, či dakoho takého. Tá, čo im otvárala, čosi také povedala.

               Gabriel pocítil, ako sa mu hrdlo od hrôzy zovrelo a telom prešla triaška, ale od zimy to nebolo. Ako s vozom prešli cez bránu, vietor ako zázrakom ustal. Vysoké múry kláštora mu nedovoľovali viac trápiť osudom ničenú rodinu, ktorá sa ocitla v akejsi oáze pokoja.

Mladík to tak vnímal. Práve naopak, v jeho vnútri sa odohrávalo emocionálne peklo. Ani v najhoršom sne nečakal, že by to otec nechal úplne na neho. Myslel si, že jej má Magdalénke iba dohovoriť, keby sa bránila. Aj s tým mal problém, a zrazu toto.

Obzrel sa za ňou. Sedela nič netušiac vo voze a zvedavo, možno trochu aj s obdivom obzerala síce ošarpané, ale aj tak starostlivo upravené vonkajšie priestory kláštora a priľahlé budovy.

               Starší zo synov sa pozrel bezradne na otca. Od chvíle, ako sa na horizonte ukázali ošarpané steny kláštora, začal byť najstarší z Lucienovcov nervózny. Pokašliaval, pravá ruka sa mu triasla, ako držal oťaže koní. Gab to pripisoval tomu, že predsa nie je až tak bezcitný nechať svoje dieťa u cudzích. Ale zmýlil sa. Otec plánoval dokončiť svoj plán.

               Ešte aj búchať na mohutnú drevenú bránu musel Gab, zatiaľ čo jeho otec sedel na kozlíku s kamennou tvárou a pevne zovretými perami, a menšie deti sladko driemali vo voze. Až búchanie ich prebralo.

               Gabriel presunul pohľadom späť na otca. V prítmí medzi stenami kláštora otec vyzeral ešte horšie ako vonku. Jeho bledá tvár tmavé oči ešte viac zvýraznila, ako sa hovorí, ani krvi by sa mu jeden nedorezal. Zdal sa mu akýsi preľaknutý. Oči mu nervózne poskakovali po okolí, ale hľadeli na neho aj zlostne, aj prosebne, a hlavne zvláštne. Otec hľadal uvoľnenie napätia podvedome potľapkávaním konskej hlavy a šije jedného z dvojice ukradnutých koní, no jeho nervozita sa prenášala na zviera, ktoré nespokojne fŕkalo, kopalo nohami a metalo hlavou, až kým ho nenechal na pokoji. Asi sa mu nepáčili dotyky neznámeho človeka. Druhý, starší, bol o čosi pokojnejší, tomu to až tak neprekážalo. Pri ňom sa pristavil.

               Až potom si otec zastrčil ruky, na ktorých ešte pred nedávnom tiekla krv cudzích mužov, do vreciek, zazrel poslednýkrát na Gabriela a šiel sa prejsť po dvore. Musel ísť čo najďalej od detí. Absolútne sa mu to miesto, kde chcel nechať dcéru, nepáčilo. On sám by tam nikdy v živote nezostal. Mníšky na neho vždy pôsobili hrôzostrašne. Tá ich milosť, tichosť, jemu neprirodzená pokora! Dráždili ho. Potreboval sa upokojiť, aby na niektorú zlostne , preto sa vzdialil.

Povel otca zaznel a v podstate sa nedalo nič robiť, len tak ako vždy poslúchnuť ho, ak Gab nechcel, aby z toho všetkého nebola ešte väčšia dráma, aká sa dala očakávať. Zhlboka si vzdychol, v duchu ponadával, že otec na neho zase necháva niečo, čoho sám nie je schopný, no zase vedel, že on to sestre povie jemnejšie, lepšie ju na to pripraví. Od neho to Magdalénka príjme inakšie.

               Tak sa teda s ťažkým srdcom na to dal. Podišiel k nej a bratovi a obom ukazoval zaujímavosti toho miesta. Napríklad prastarú sochu na veľkom nádvorí, ktorá predstavovala koňa, jazdca a nejakého hada, či draka. Nebolo to celkom dobre vidieť pre snehový závej. Na druhej strane za bola iná socha. Podstatne novšia a prepracovaná do neuveriteľných detailov na to, že bola zo snehu. Aj on, veľký neverec ju vedel identifikovať ako sochu anjela. Tá sa Magda mimoriadne veľmi páčila. Obdivovala jeho krídla siahajúce až k zemi. Aj jeho mladú tvár a vlnité vlasy. Ten, kto ho urobil, mal naozaj umelecký talent.

Kríž s ukrižovaným umiestnený rovno pri kostole Gabriel zámerne vynechal. Nepôsobil príjemne. Skôr sa sústredil na to, ako pekne a čisto to miesto pôsobí. Do snehu starostlivo vyhĺbené chodníky medzi budovou kostola a obytnými časťami, ako aj hospodárskymi budovami. Niekde vzadu bolo počuť aj brechot psov, ktoré bývajú určite vypustené počas noci v celom areáli. Svedčila o tom zem najmä pri bráne posiata otlačkami od ich vankúšikov na labách.

Napokon brat sestre povedal: „Však je tu pekne! Nechcela by si tu zostať? Je tu aj škola pre dievčatá.“

Nikdy v živote nezabudol na pohľad, ktorým mu v tej chvíli odpovedala. No od údivu sa k na slovo nezmohla. Tým mu to v podstate uľahčila.

Tak pokračoval: „Na jar by sme po teba prišli. Nemusela by si sa sťahovať, mala by si kamarátky, možno aj čítať by ťa za ten čas naučili. Ony sú veľmi šikovné, vzdelané. Dobre by ti bolo s nimi. Lepšie ako s nami.“ S tým posledným tvrdením zaklamal a príšerne sa cítil. Absolútne si to nemyslel, že by jej mohlo byť bez rodiny naozaj lepšie. Zvyšok bola pravda. Určite by sa všeličo naučila a konečne by mohla mať možnosť byť s tými istými rovesníčkami dlhšie ako pár týždňov. To by určite také jedno dievča mohlo oceniť.

„Ja neviem. S vami chcem byť radšej,“ nesmelo zaprotestovala.

„Otec si myslí, že je to pre teba najlepšie,“ povedal brat, čím jej naznačil, koho je to nápad. Ona pochopila. Vždy mala pocit, že ju otec nemá rád. Takže sa nečudovala.

„A ty? Čo si myslíš ty?“ túžilo vedieť dievčatko s dobrým srdcom.

„Bolo by to len na pár mesiacov. Nemuselo by ti tu byť zle. Určite lepšie ako v tom starom stane, kde teraz sme,“ pripustil brat.

To miesto sa mu celkom pozdávalo. Nemusel tam byť príliš dlho, aby cítil, že by sa to tam dalo vydržať. Aspoň tak na neho kláštor zapôsobil. Keď uvidel dievčatá rôzneho veku vychádzajúce z dverí spolu s dospelými mníškami, pozitívne pocity sa začali stupňovali. Šiel z nich pokoj, nesmiali sa, no usmievali. Mladé aj staré mali radosť v očiach. Tvrdili, že ich tam priviedol Boh, ktorý sa o ne postaral. Netušili, ako ďaleko sú od pravdy. Naivne sa tešili drevu, čo ich malo zahriať na veľkú časť zimy. Nebolo to síce jedlo, ktorého v zime potrebovali, lebo málokto si uvedomí, že o túto komunitu žien sa v tej najtreskúcejšej zime takmer nikto nezaujíma. V zime sa mávajú najhoršie.

               Staručká, vekom a ťažkou prácou zohnutá sestra predstavená prichádzajúcich so zloženými rukami v lone privítala, poďakovala za dar a potom sa odobrala s otcom do miestnosti vyhradenej pre návštevy. Kým sa oni medzi štyrmi očami rozprávali, mladé mníšky a dievčatá rôzneho veku vytvorili živú reťaz a začali nosiť drevá cez dvor do kôlne. Staršie si podávali, mladšie ich nosili po dvoch aj troch. Gab ukazoval sestričke dievčatá v jej veku, aj staršie, mladšie ako ona. Neprešlo veľa času a sama sa im rozhodla pomáhať s nosením. Ani bratia nezaostali za ňou dlho a pridali ruku k dielu. Z tichého dvora sa v priebehu pár minút stalo pomerne hlučné miesto, kde sa rozprávalo, smialo, dokonca žartovalo.

Otcovi a miestnej, dosť starej abatyši sa po návrate naskytol príjemný pohľad. Tmavé ostavičky na bielom snehu kráčali po tých istých cestičkách pripomínali mravcov, ktoré sa snažia priniesť posledné úlovky do mraveniska pred búrkou. Nedalo sa k nim nepripojiť. Tá spoločná horúčkovitá pracovná činnosť bola taká strhujúca, nákazlivá, že otec aj starší syn na chvíľku zabudli, prečo tam prišli. Keď si na to Gab spomenul, stále dúfal, že nakoniec z toho zíde. Možno si to otec rozmyslí, možno ho sestra tá najvyššia presvedčí, možno sa stane zázrak a odídu všetci traja preč. No otcova viditeľne spokojnejšia tvár mu jeho nádeje marila.

               Vykladanie chvíľu trvalo. Gabriel stál pod vozom a podával každej jednej mníške drevo podľa toho, koľko si vypýtala a koľko si myslel, že unesie. Otec a brat mu podávali z voza. Keď sa jednej z mníšok zadrela trieska do ruky až zastenala, tak si uvedomil, že ani rukavice tie osôbky nemajú. V treskúcej zime, bez poriadneho zimného oblečenia, len v akýsi pletených svetroch, či kožušinových vestách, zošitých z kožiek množstva drobných zvierat, pôsobila každá jedna veľmi krehko, ba až zraniteľne. No spolu boli silné. Okamžite k zranenej podišla druhá, aby jej obrovskú triesku vytiahla. A ďalšia jej to obviazala. V tej spolupatričnosti bolo niečo obdivovania hodné.

Gab nikdy nebol v kláštore, ale mníšky rôznych rádov už stretol. No do tej chvíle ho extrémne nezaujali. Ani tu nie. No jedna predsa len. Vlastne to mníška ešte ani nebola, ale dieťa, aj to nie veľmi priateľské. Nechcelo s prišelcami nadviazať očný kontakt. Zaujímavé bolo aj tým, že spod čiernej šatky mu vykúkali také žiarivo ryšavé vlasy, aké Gabriel ešte nevidel. Koľko mohlo mať rokov? Možno osem, maximálne deväť rokov. Aspoň podľa výšky sa dalo predpokladať. Inak pôsobilo dosť detsky. Možno aj na sedem malo. Ťažko povedať, Gabriel dospelým vedel uhádnuť vek, potreboval to pri hľadaní ľudí, no v deťom sa až tak nevyznal a v dievčatách už vôbec.

Čím bolo toto zvláštne? Možno plachosťou. Keď sa pred Gaba postavilo, aby zobralo ďalšie poleno, tak nikdy nič nepovedalo. Do očí mu nepozrelo. Ostatné s tým problém nemali. Ani mu nepoďakovalo, keď jej drevo podal. Ako jediné z mníšok. No statočne nieslo svoj náklad, o ktorý sa rozdelilo, iba keď niekde na polceste už viac nevládalo. Ku koncu ho asi sily opúšťali, lebo už chodilo stále s niekým, najčastejšie s Magdalénou. A s tou sa už aj rozprávalo. Dokonca aj spolu zasmiali. Gabriel pocítil k tej malej čudáčke vďačnosť. Setra vyzerala pri ňom takmer šťastne.

Posledné poleno opustilo voz. Otec s Arturom zoskočili z neho a išli pomáhať s ukladaním dreva do obrovskej kôlne za obytnými budovami. Aká bola veľká, taká prázdna. Jeden po vrch naložený voz dreva sa tam stratil. Gab pomáhal tiež, polená ukladal pekne, dôsledne, do výšky svojich pliec, presne podľa inštrukcií tej hlavnej sestry. Vyššie by ani dospelé členky rádu nedosiahli.

Pri tejto práci zostali už iba niektoré ženy, dievčatá odišli vedno s ostatnými. No tá malá ryšavá s nimi nešla. Stála v polotieni za dverami a pozorovala, ako sa tvorí krásna stena z guľatiny. Fascinovalo ju to. Stála tam v polotieni ako prikovaná. Nikto si ju nevšímal. Práca sa blížila k záveru, keď jedna zo sestier chcela položiť poleno vyššie, ako vládala. Možno sa jej zahmlilo pred očami, ako sa jej zmenil tlak po tom, čo sa s drevom zodvihla a vystrela ruky do výšky, lebo sa nechtiac zvalila do práve postavenej steny, drevo sa jej vyšmyklo z rúk a udrelo trochu do hlavy. Čo spôsobilo, že pri páde zase hľadala záchranu v stene, no nenašla ju. Tá sa aj z toho dôvodu začala nezadržateľne rúcať na jednu zo starších mníšok. A bolo by ju vari zavalilo úplne, nie iba nohy, pretože váľajúce sa drevené polená jej podrazili kolená a ona spadla na zem, aká bola dlhá.

Vtedy niekedy sa to dievča zrazu objavilo. Nikto si nevšimol odkiaľ a kedy. Zrazu tam bolo, drevo zastalo a ona ho držala zapretá nohami do podlahy a rukami do guľatiny.

„Pomôžte mi!“ skríklo tenkým hláskom v strachu, že to dlho neudrží.

Kto mohol priskočil. Arthur a Gabriel asi najrýchlejšie. No najskôr bolo treba spod naváľaného dreva dostať tú zranenú mníšku, a až potom mohli pomôcť tomu dieťaťu. Aj nejaké sestry zareagovali a pomohli im. Až potom sa tá malá pustila dreva a posadila na zem. Srdce jej prudko bilo. Vyľakane hľadela pred seba a sama nechápala, čo sa práve stalo.

Jedna zo sestier ju schmatla a poriadne nahlas jej vynadala: „Mohlo ťa to zabiť, ty sprostaňa! Kde si mala byť?“

A kým ostatní začali ukladať popadané drevá, vytiahla ju tá pomerne mladá namrzená mníška za ruku von z kôlne. Magdalénka sa vyplašene za nimi pozerala. Nepáčilo sa jej správanie tej mníšky. Dosť to pokazilo nielen jej, ale aj Gabovi, celkom dobrý dojem, ktorí mali dovtedy.

Pred kôlňou, keď sestra Anna si bola istá, že ich nikto nepočuje, zastala a ruku zverenkyne pustila.

„Čo som ti hovorila? Máš si dávať pozor. Na to.“ Radšej nešpecifikovala, ak by ich rozhovor predsa len niekto počul, len ukázala smerom na drevenú stavbu.

„Ale keď...,“ chcela sa brániť Denali, ale nebolo jej dovolené.

„Žiadne keď, ani aj, zase si bola niekde, kde si vôbec nemala byť. Vďaka Bohu sa ti nič nestalo,“ zalomila sestra ruky a poslednú vetu povedala hľadiac do neba.

„Nemohla som odísť. Tušila som, že...“

Mníška jej v momente protirečila: „Vraj tušila! Prestaň hovoriť somariny Také veci sa pri práci stávajú,“ stále veľmi autoritatívne hovorila rozčúlená mníška. Tá malá jej bola ako dcéra. Starala sa o ňu a vychovávala ju od prvej minúty hodiny jej života. Mala ju pod patronátom, ako novicka, ktorej úlohou bolo dávať jej mlieko niekoľkokrát denne, ešte aj noci ju mávala pri sebe, lebo malá bola na ňu dosť naviazaná. Vedela sa upokojiť iba pri nej. Keďže postupne to všetky sestry vzdali, ostala jej len sestra Anna, ktorá sa o ňu starala až doposiaľ. Za tie roky sa na rebríčku dôležitosti ocitla v pozícii zástupkyne abatyše, teda matky predstavenej, čo bol pre ňu veľký skok, no spolusestry ju mali radi a ony tak rozhodli. Keď sa to tak vezme, tak mnohé veci už riadila v kláštore ona, lebo vyše šesťdesiatročná sestra predstavená, už nevládala robiť svoju robotu tak naplno ako za mladi.

Setra Anna sa po slovách dievčaťa vystrela, ruky si dala v bok a pokývala nechápavo hlavou. No pohľad na Denali, ktorá sa triasla a prestrašene na ňu hľadela, jej zlosť zmieril. Malá sa nebála len jej, ale toho, čo sa mohlo stať a nestalo. Bola v serióznom šoku.

Preto ju sestra Anna pohladila po šatke a pobozkala na líce. Až potom ju chlácholila: „Ach, moja, prepáč. Neuvedomila som si. Už je dobre, Denali, už je dobre. Viem, že si chcela pomáhať a to sa cení. Sestru Paulu máš rada. Neboj sa, nič sa jej nestalo. Aj sa na tie nohy postavila. Keby mala nejakú kosť zlomenú, tak sa to nestane.“

Zmena tónu ženy, ktorú dievčatko považovalo za matku, v ňom vyvolalo vlnu emócií, ktorá vyvrcholila prívalom sĺz. Sestra si čupla do snehu, bolo jej jedno, že sa jej oblečenie zamočí. Malá pre ňu veľa znamenala. Musela ju upokojiť. Objala dieťa a nechala chvíľu, aby sa jej vyplakalo na pleci.

Potom jej utrela slzy rukávom habitu, pobozkala materinsky na líce a začala: „Mám dobrý nápad. Videla si to dievčatko? Chcú nám ju zveriť. Vráťme sa spolu a pomôžme jej, aby prvé chvíle bez rodiny boli pre ňu znesiteľnejšie. Našou úlohou je pomáhať trpiacim. Ona o chvíľu bude trpieť odlúčením od rodiny a my je pomôžeme prekonať. Dobre?“

Krásne zeleno-hnedé oči zverenkine sa na ňu vďačne pozreli. Úloha, ktorou bola poverená, bola nielen akýsi znak zmierenia, ale aj veľká pocta, pretože zveriť niekomu chovankyňu, potenciálnu postulantku, bežne deti v jej veku nemali. Bolo to prvýkrát, kedy mohla aj ona byť pre niekoho ochranou a tá myšlienka sa jej veľmi páčila. Pre ňu bol kláštor domov. Aj keď jej občas, život v ňom liezol na nervy, aspoň mal svoj poriadok, rytmus, bola naň zvyknutá. Niekedy jej vyhovoval, niekedy menej, no zároveň to bola jediná istota, ktorú mala.

Rozlúčka bola smutná. Magda sa vrhla na Gabriela, nie na otca, ale na brata a nechcela sa nechať od neho odrhnúť. Neplakala nahlas, teatrálne, kričala len: „Nie! Nechcem tu zostať!“ Opakovane. Nepomohlo jej to.

Ešte pred tým, ako sa za vozom a jej rodinou zavrela úplne brána, Gabriel uvidel, ako ju to ryšavé dievča chytilo za ruku a niečo jej s milým výrazom tváre hovorilo. Netušil, čo by to tak mohlo byť, no mal pocit, akoby zúfalstvo v očkách jej sestry bolo o čosi menšie.

Otec synom, aby potvrdil správnosť svojho činu, povedal: „Nebojte sa, ešte na to bude dobre spomínať.“ Bohvie, či sám tomu aj uveril. Gab mu to nezožral na rozdiel od malého brata a na otca sa nahneval, že to tak zľahčuje. A to ešte netušil, ako dlho sestru neuvidí.