Cesta Lovca (5)

Prirodzene bol som vystrašení. Kdo sú? Prečo ma zachránili?, a čo chcú? Ale ked 1 z nich povedal' pomôžeme ti' neviem prečo ma to niak zvláštne ukludnilo. Nevládal som ani hovoriť tak som len prikývol. Ďalší na mňa namieril zbraň ale než môj mozog stihol zareagovať na to že je tu zámienka k ďalšiemu strachu z rúk mi padli reťaze a ja som tiež padol na zem. 2 ku mne hneď priskočili a pomohli mi vstať. Ich veliteľ sa ku mne otočil chrbtom a povedal 4 vety v jazyku ktorý veľmi pripomínal latinčinu ale prízvukom bol trochu melodickejši. Sledoval som jeho pohľad a skoro som zabudol zatvoriť ústa:Medzi stromami sa objavilo 6 čiernych motoriek. Už som sa nadychoval na minimálne 10 otázok ked rázne povedal:'ideme' A všetci išli, takže som nemal inú možnosť ako ich nasledovať.'Hej!' Povedal 1 z nich ked si sadol a tak ako všetci naštartoval, 'pôjdeš so mnou! Uvedomil som si že v jeho hlase už nepočujem ten podmanivý akcent,ale mohlo to byť aj tým že mal prilbu a jeho hlas znel zastreto. Neprotestoval som,však ma zachránili.Vysadol som k nemu na motorku a chytil ho okolo pása. V aute som sa už viezol ale na motorke nie:'To bude zábava! Pomyslel som si...

(Veľmi rýchlo som si to však rozmyslel )
Pri výkonne tých motoriek sme boli v meste za pár minút.Nemám síce nič proti rýchlej jazde, ale naklanat sa v zatačke pri rýchlosti 130 km/h nerobilo dobre môjmu žalúdku.Počuj nemohol by si ísť malinko pomalšie? Spital som sa ( dajme tomu ) bytosti ktorá riadila motorku.
Mláďa čo? Povedal a ja som mal pocit že sa pod helmou smeje.
Prosím? Spital som sa trochu urazene.
Niesi upirom dlho,inak by ti to nevadilo neboj zažiješ aj vyššiu rýchlosť.

Lenže vyššia rýchlosť má aj svoje nevihody. Za chvíľu bolo za nami počuť policajné majaky,našťastie len 1 auto, a ich otrepané :zastavte! Z megafonu. Všetci sa obzreli a potom 1 z nich pozrel na nás ( fakt sa nedalo rozoznať ktorý je ktorý lebo mali rovnaké kombinézy aj prilby ) a kývol hlavou na znak slova 'áno' . Nepochopil som tomu ale môj šofér zjavne áno lebo stlačil 1 z 10 gombikov medzi raidami ktoré som si ja všimol až teraz,1 tachometer sa odsunul a odhalil niečo ako šuplik v ktorom boli 4 okrúhle predmety.1 z nich vybral a stlačil ho v strede,po bokoch sa vysunuli malé kridelka.Podal mi ho.Hod to dozadu prikázal mi.
Bol som tou vecičkou tak fascinovany že som si prial aby som tu niekde mal šrobovak a mohol ju rozobrať.Ako to môže S TÝMITO rozmermi vôbec letieť?
Ale i napriek mojej záľube v elektronike nedostať pokutu bolo teraz dvoležitejšie takže som to hodil do zadu.
A tušil som správne že lietanie nebude 1 účel tej vecičky.
Asi meter pred policajným autom sa vyrovnala a začala sama plachtit,potom sa zo spodku vysunula ihla a prerazila kapotu auta.
Spokojne som si vydýchol:Aspoň raz mám šťastie,poklepal som môjho šoféra po pleci a ten ukázal zdvihnutý palec. Páni policajti,ktorý sa hneď na prví pohľad mohli hodiť ako herci do filmu dlhý a široký, si už s 100 hodín holywoodskych filmov pamätali že blikajuce veci akéhokolvek tvaru niesu nikdy dobré.
A bolo dosť zábavné sledovať pokus pána slaninu ako sa snaží prepchať cez ùzke okno policajnej škody SuperB aby tu vec vytrhol.
Zrazu sa tá podivná vec sfarbila na červeno a policajtom sa vypol motor a pritom sa nafukli aj airbagy.
Usmial som sa,musím sa ich spitat ako to funguje. Pomyslel som si.

Ešte sme šli asi hodinu a začínalo vychádzať slnko,začal som sa báť.Ich možno ochránia kombinézy a prilby, ale čo ja z 1 dotrhanou bundou? Nakoniec sme zastali pred malým domčekom. Hneď som pochopil čo je na ňom divne: hoci bol deň všetky okná boli zastreté. Čakal som to naopak ale nikdo si nezložil prilbu,až ked sme boli v nútri.
Keby som bol človek nevidel by som nič,ale keďže som upir videl som všetko jasne a zreteľne.
1 čo stál za mnou mal čierne vlasy a tyrkysové oči.
2 na moje prekvapenie blonďák s zeleními očami ( dosť mi pripomínal elfa až na to že na rozdiel od elfov upíri nepotrebujú vytamin D.) Si práve vyzuval topánky. Ostatný sa ( sice neviem prečo )môjmu zornemu poľu vyhýbali.
S predsiene sme vošli do domu,lenže to nebol obytný dom ,ale obrovská knižnica! Nevedel som kam sa mám pozrieť skôr, ja ako fanúšik literatúry by som dokázal na tomto mieste byť aj niekoľko hodín.
Vitajte! Ozval sa od políc prívetivý hlas. Mykol som sa.
Ako duch sa medzi policami objavil starček z menšou bratkou sneho-bielymi vlasmi a úsmevom. Povedzte čo je nové?
Ale! Rímskokatolici sa zas scvokli. Povedal ten blonďák ale druhý ho zastavil.Neskôr Alex,máme tu prácu a tľapol ma po pleci.
Aaaa! Takže nový upir! Vytaj doma! Povedal natešene a podával mi ruku.
Prijal som ju ale mlčky,jednak som nerozumel jeho slovám a bol som moc očarený tým miestom na to aby som rozprával.
Tadialto! Povedal nadšene a začal prechádzať pomedzi police.Bol som v pokušení shiahnuť si aspoň na 1 knihu ale vedel som že není čas. Vzdychol som si, tak nabudúce. Zastali sme na konci knižnice kde bola na stolíku položená malá ale zato hrubá čierna kniha.
Starček ju otvoril a potom pozrel na mňa:poď pôjdeš ako prvý.Strašne sa mi klepali kolená,ale išiel som. V tej knihe bol zasa ten čudný jazyk.
Podal mi malý nožík:porež sa.
A to prečo? Opital som sa z nevôľou.
Uvidíš.
Čo bola odpoveď ktorej som sa bál najviac ale urobil som čo chcel.Ked kvapky krvi dopadli n stránky tej knihy nič sa nestalo. Ale on sa tváril spokojne.
Dotkni sa jej povedal.
Žiadny problém pomyslel som si. Ale ked som sa jej dotkol po pismenách sa rozliala moja krv a začali žiariť. Zrazu som v ruke pocítil chlad,akoby kniha bola len studenou vodou,nehmotnou vodou.Neboj sa, povedal mi ked si všimol výraz na mojej tvary. Choď hlbšie.A tak som čoraz hlbšie a hlbšie vnáral ruku do chladného,žiariaceho krvavého textu knihy. Mal som ju tam už po lakeť ked odrazu všetko zhaslo a mňe sa stratila zem pod nohami....


POKRAČOVANIE NABUDÚCE.