Z dna, II. kapitola

II. kapitola

"Videl som veľa zlých vecí a niektoré z nich sa naozaj stali. "
Mark Twain

Jednou rukou si podopieral hlavu, v tej druhej mal drink. Slabohnedé vlasy s medeným nádychom sa mu na koncoch vlnili. Bol bledý - ale živými lieskovoorieškovými očami bystro pozoroval ľudí okolo seba, rovnako ako ja. Nezapadal medzi tých drsných, potetovaných chlapov s bicepsmi, ktorí ma častovali urážlivími menami. A možno preto ma zaujal.
Sedel na vysokej stoličke pri pulte neďaleko odo mňa - a ja som nechápala, prečo som si ho nevšimla už skôr. Podišla som k nemu - nebolo to vtieravé. Bola som pri pokladni a on bol zákazník. Mal poloprázdny pohár.
"Dáš si ešte?" opýtala som sa ho. Pozrel na mňa a uškrnul sa.
"Šetrím,"poznamenal," takže tento je posledný."
"A čo tak na účet podniku?" nenechala som sa odradiť.
"Keď na tom tak trváš..." Nechal ma, aby som vzala jeho pohár a doliala mu. Zblízka vyzeral, že aj on prišiel zapíjať žiaľ.
"Nechala ťa frajerka?" spýtala som sa, keď som mu pohár podala naspäť.
Záporne pokrútil hlavou a napil sa.
"Nechcem o tom hovoriť," povedal nakoniec.
Mala som pocit, že som zaškrabla do témy, ktorá mu spôsobuje muky. Ale i napriek tomu som sa rozhodla pokračovať v rozhovore.
"Ako sa voláš?" opýtala som sa. Zaujímal ma. Jediný človek bez drog, s ktorým som sa bavila za posledný mesiac.
"Paul," odvetil mi a mierne sa usmial, " hlúpe meno."
"Nuž, určite nie je horšie ako Robyn ," poznamenala som. Mne sa jeho meno páčilo. "Prečo si tu?" zaujímalo ma," toto nie je miesto pre takých, ako ty."
"Bývam neďaleko," pokrčil plecami," a napadlo ma, že by som sa mohol prejsť."
"Rob!" ozval sa za mnou hrubý mužský hlas, "neplatím ťa za to, že tu trkoceš s nejakými buzerantmi !"
Bol to Rafael. Stál za Paulom a nahnevane na mňa zazeral.
"Dobre, v poho, už idem, nemusíš vrieskať," povedala som a kráčala späť k pokladni , " spokojný?"
"A koľko jej platíš?" opýtal sa Paul a ja som nemohla uveriť vlastným ušiam. Čo nevidí, že Rafael je o hlavu vyšší a najmenej o dvadsať kíl ťažší ako on?
"Čože?" Rafael prudko očervenel.
Paul pozeral meravo pred seba.
"Len som chcel vedieť, koľko platíš svojim zamestnancom," vysvetlil, " čisto teoreticky."
Rafael očervenel ešte viac. Nebol zvyknutý, že by mu niekto kazil autoritu.
"A čo by sa stalo, keby som ti jednu vrazil? Vieš, čisto teoreticky," odsekol Rafael a ja som sa bála, že to skutočne urobí.
Paul sa konečne otočil a pozrel na môjho šéfa s nevinným úsmevom.
"Vzhľadom na rozdiely vo váhe, prirátajúc miesto dopadu spolu s dráhou a silou vynaloženou na..." začal Paul, ale Rafael ho prerušil.
"Zavri si hubu, ty mudrlant, lebo ja to spravím . Radšj odíď do piatich minút, lebo dnešok stráviš na pohotovosti!"
Rafael sa otočil a odišiel. Paul sa ku mne otočil.
"Ty si šialený?" zvolala som," keď sa tu ešte niekedy ukážeš, zabije ťa!"
Paul zvážnel a pozrel na mňa tými nežnými hnedými očami.
"Správal sa k tebe ako ku šľapke," povedal , prečo to trpíš?"
Tá otázka ma zaskočila - odpoveď som sama nepoznala. Bezmocne som rozhodila rukami.
"Prečo? Lebo som narkomanka, preto. Lebo nemám peniaze. Lebo som troska, ktorá má už celý život za sebou."
"Ty máš život pred sebou, Robyn ," Paul sa mi pozrel do očí ," nedovoľ mu, aby ťa ponižoval ."
"Ako vlastne vieš, že nie som šľapka?" Musela som sa na to opýtať. Bol prvým človekom, čo si to o mne nemyslel.
Mykol plecami. "Som psychológ," sklonil hlavu, " viem to."
Vzadu som zazrela Rafaela.
"Mal by si ísť," povedala som ," lebo ťa zmláti do bezvedomia. Rafael svoje sľuby plní."
"Budeš tu aj zajtra?" opýtal sa vážne.
"Inde nebudem," pousmiala som sa a ešte dlho po tom, ako odišiel, som mala pred očami jeho tvár.