Záhada Hudcovič 1/2

Bolo to päť najhorších študentiek v štvrtom ročníku. Anna Trasľavá, sestry Františka a Atila Zabandážované, Cecília Vygúľaná a úplne najhoršia v ročníku, Jozefína Fifľavá. Skúšky spravili ledva-ledva, no dostali podmienku: ako študentky filmárskej fakulty pre film museli natočiť projekt o nejakej pravdivej udalosti ktorú nevie nikto vysvetliť. Iba vtedy postúpia do absolventského ročníka. Bola im pridelená jedna výborná študentka, zhodou okolností tá najlepšia, ktorá robila skúšky vysoko nad 100% a študovala naraz na všetkých dvanástich fakultách Univerzity Majky z Gurunu, Žofia Don´t Mode. Bola to zarytá bifľoška s veľkými okuliarami, hnedými vlasmi upravenými vždy vo vrkoči. Nosila väčšinou staromódne šaty, na módu si nepotrpela, nemaľovala sa, viedla triedu doučovania, angažovala sa vo verejnej propagácii školy a spievala v kostolnom zbore. Všetko to stíhala, na rozdiel od spomínaných piatich. Anna bola vyslovenou šedou myškou, hnedé dlhé vlasy jej poskakovali okolo okrúhlej tváre. Bola drobnej postavy, ktorú obliekala len do športového oblečenia. Študovala, tak ako ostatné, z donútenia a to sa odrážalo na jej výsledkoch. Jej najlepšou kamarátkou bola Atila, jej presný opak, výstredná baba s krátkymi vlasmi, ktoré si farbila podľa momentálnej nálady, raz zelené, inokedy fialové či červené. Oblečenie si zo zásady pred každým použitím vyváľala v prachu a špine, nohavice ozdobila mnohými dierami a rôzne piercingy na jej tele sa nedali ani spočítať. Mala dvojča, Františku, no výzorom sa porovnať nedali. Ferka mala dlhé svetlohnedé vlasy, jasnozelené oči a výzor nevinného dievčaťa. Kráskou skupiny bola však Jozefína, dlhovlasá blondína s dlhokánskym zoznamom bývalých priateľov. Bola vyslovená „pipka“ s modrými očami, výrazným líčením, obľúbenou farbou ružovou a miniatúrnym pudlíkom na vodítku. Jej sesternica Cecília uzatvára šesticu. Pod krátkymi čiernymi vlasmi skrývala pravý „sedliacky rozum“. Milovala drevené šperky, ktorými bola povestná a pri jej inteligencii nikto nechápal jej školské výsledky.
Táto šestica mladých dievčat si podala inzerát v novinách, že hľadajú vhodný príbeh. Do dvoch týždňov sa im ozvala akási „lady“ Hudcovičová s problémom, ktorému síce neverili, no Žofia ako vedúca tímu jednoznačne rozhodla: „Ideme tam!“

Vo dverách stála žena v čiernych šatách. Oči mala silno orámované čiernou ceruzkou a na rukách sa jej skveli dlhé jasnočervené nechty. Aj pery mala vyslovene krvavočervené. Dlhé čierne vlasy jej splývali až na pás. Z tej ženy vyžarovalo niečo veľmi podivné...
„Meškáte!“ povedala nie práve prívetivým hlasom. „Pán a pani Hudcovičovci už odišli na letisko. Mali ste tu byť pred dvoma hodinami!“
Žofia predstúpila pred ženu.
„Mrzí nás to, madam. Pokazilo sa nám au...“
Nenechala ju však dohovoriť.
„Nezaujímajú ma vaše výhovorky. Tu sa nepresnosť netrpí. Nasledujte ma prosím!“
Vošli do obrovskej haly. Nábytok nasvedčoval tomu, že to bol riadne starý dom. Na obrovskom stole uprostred miestnosti sa hromadila hádam aj niekoľkoročná vrstva prachu. Podlaha bola pokrytá hnedými nánosmi hliny a steny boli pofŕkané čiernymi fľakmi.
Napriek tomu to nepôsobilo rušivo. Akosi to k tomu domu pasovalo. Z haly vychádzalo schodisko, pod ktorým žena v čiernom zastala.
„Moje meno je Raffaela. Som dlhoročná komorná rodiny Hudcovičových a požiadali ma, aby som na vás dohliadla a... pomohla vám s tým čo budete potrebovať.“ To posledné povedala s akousi nevôľou, či dokonca odporom.
„Teraz vám ukážem vašu izbu. Vyslovene vás žiadam o ticho. Mentálne postihnutý syn Hudcovičovcov potrebuje pokoj. Zajtra vás za ním zavediem.“
Baby sa neodvážili ani pípnuť a poslušne cupitali za Raffaelou. Komorná mala rýchlu chôdzu a ak sa nechceli vo veľkom dome stratiť, museli sa ponáhľať. Zrazu zastali pred čiernymi dverami. Raffaela stlačila kľučku a ocitli sa v priestornej, a na ich veľké počudovanie čistej, izbe. Pri stenách stáli tri obrovské postele s baldachýnovými závesmi, uprostred veľký okrúhly stôl a šesť stoličiek. Pri každej posteli stálo kreslo so strapcovými ozdobami. Starodávne skrine dodávali izbe neobyčajné čaro a na nočných stolíkoch stáli lampičky. Na kruhovom stole bola pripravená večera, z ktorej stúpala para.
Celé šestica zostala stáť s otvorenými ústami.
„Raňajky sa podávajú od siedmej do ôsmej hodiny, ani o sekundu dlhšie. Kuchyňa je na prvom poschodí. Tu budete bývať. Prosím, udržujte izbu v čistote a dnes už z nej nevychádzajte. Kúpeľňa je tamto,“ Rukou ukázala na dvere v rohu izby, „želám vám dobrú noc!“
„Moment,“ skríkla Atila, „ešte sme sa nepredstavili! Ja som Atila, teší ma!“
„Jmenuji se Františka!“
„Yo soy Cecília!
„Je m´appelle Žofia!“
„Ich bin Anička!“
„I am Jozefína!“
Toto mnohojazyčné predstavovanie trénovali fakt dlho aby urobili dojem, no Raffaela ani okom nemihla.
„Prečo máte pocit, že ma zaujímajú vaše mená?“ sucho sa spýtala komorná a zmizla za dverami .
„Tá nás ale zotrela!“ sklamane skonštatovala Anička a pridala sa k babám a ich tvrdému súboju o postele. Koniec koncov, bol to ťažký deň .


Ráno sa ako prvá zobudila Žofia. Za oknami sotva svitalo, no ona sa nemohla dočkať začiatku práce na projektu a spať sa jej už nechcelo. Absolvovala teda rannú hygienu v starodávne zariadenej kúpeľni a posadila sa do jedného z kresiel s veľkou knihou biológie. Chvíľu listovala, až prišla ku kapitole venovanej pavúkom. Ponorená do čítania čoskoro prestala vnímať okolie, ani to, že slnko vyšlo už poriadne vysoko a jej spolubývajúce veselo spia ďalej.
Po prečítaní zopár desiatok strán náhodne pozrela na hodinky.
„A sakra!“ vykĺzlo jej. Na ciferníku svietil čas osem päť. „Zmeškali sme raňajky!“
Jej výkrik zobudil Cecilku. „Čo už strašíš, Žofi?“ spýtala sa rozospato. Žofia jej prstom ukázala na ciferník hodín.
„A sakra!“ zopakovala aj Cilka. „Baby, stávajte, lebo budeme hladné!“ vyskočila z postele a začala budiť ostatné. Zažila menší šok pri pohľade na Jožku so zelenou pleťovou maskou, no snažila sa svoje prekvapenie veľmi neukazovať. Dievčatá sa začali prebúdzať a frflavo vstávať z postele.
„Aj tak už jesť nedostaneme tak načo zbytočne vstávame?“ pýtala sa Atila premáhajúc zívnutie.
„Pretože tu nie sme na spanie ale na prácu!“ oznámila Žofia popritom ako si obliekala svoje predpotopné bodkované šaty. Atila prevrátila oči no nepovedala už ani slovo.

Raffaela stála v kuchyni pri kuchynskom pulte a umývala riad v kamennom umývadle. Závesy boli zatiahnuté a v miestnosti panovalo nepríjemné šero, v ktorom vynikala bledá pokožka komornej. Študentky nesmelo vošli a nervózne pozerali na Raffaelu. Stačil im jej jediný pohľad a bolo im jasné, že o raňajkách môžu len snívať.
„Je mi ľúto,“ povedala bez pozdravu, „raňajky sa skončili pred...“ pozrela na hodinky, „dvadsiatimi minútami. Obedujeme presne napoludnie, ak tu nebudete, bohužiaľ...“
Žofia sa však nechcela vzdať. „Madam, máme za sebou ťažký včerajší deň, trochu sme dnes zaspali... Nedalo by sa... Len dnes?“
Raffaela nepohla ani okom.
„V tomto dome sú zavedené pravidlá, ktoré sa dodržiavali už za mojej praprapra starej mamy. Nikto ich nebude porušovať a už vôbec nie lenivé slečny mysliace si, že sa svet točí okolo nich!“
Au.
„Ak dovolíte, mám svoje povinnosti. Potrebujete ešte niečo?“ spýtala sa mrazivým hlasom.
Žofia už chcela povedať, že je to v poriadku a nič nechcú, no Cecilka jej do toho skočila:
„Vlastne áno!“ povedala. „Sama ste vraveli, že nám máte pomôcť s projektom. Pani Hudcovičová vám to prikázala! Chceme teda podrobne vedieť, čo sa stalo minulý rok!“
Ostatné naozaj veľmi obdivovali jej odvahu. Raffaela sa postavila ku dverám.
„Ako chcete. Nemám však veľa času!“
Anička ju uistila že to nebude dlho trvať, ale že pre ďalšiu prácu to naozaj potrebujú.
„Stalo sa to vlani v júni. Prišli sem nejaké dievčatá z poľnohospodárskej strednej školy. Mali vykonávať mesačnú školskú prax u nás pri koňoch!“
Jožke sa rozžiarili oči.
„Vy tu máte kone?“ spýtala sa unesene.
„Áno máme, ale neskáčte mi do reči!“ ohriakla ju Raffaela podráždene.
„Ako som spomínala, dievčatá pracovali pri koňoch. Syn pani Hudcovičovej sa pri nich rád motal. Učili ho jazdiť a...“
Jožka zhíkla:
„Hádam ten drobučký chudáčik nespadol z koňa a celý sa nedolámal?“
„Sklapni, Jozefína!!!“ zrúkla Atila. Raffaela sa však uškrnula.
„Nie. Vlastne, aj to sa stalo, ale nie je to dôležité. Jedného dňa tie dievčatá jednoducho zmizli. Po každej z nich sa niečo našlo. Topánka, okuliare alebo podobne, všetko to bolo od krvi a pavučín. Miška sme našli zakukleného v pavúčom vlákne, visel na strome za ucho. Od tej doby je trochu... Zaostalý.“ Raffaela zmĺkla. Baby nevedeli čo na to majú povedať, iba Žofka s nádejou v hlase položila otázku, či by ich za ním nevzala. Čakala zápornú odpoveď, keďže im komorná povedala že nemá čas, no na ich veľké začudovanie povedala len:
„Nasledujte ma, prosím,“ a oni poslušne kráčali za Raffaelou.

Zastali pri bledých dverách.
„Žiadam vás o maximálne ticho,“ otočila sa k babám. Ferka, držiac v ruke blok a ceruzku pripravená všetko zaznamenať, prikývla. Cilka si vyložila na plece kameru.
Raffaela otvorila dvere a vošli dnu. Padla im do oka veľká posteľ v ktorej ležal bledý chlapec. Baby vedeli, že má 11 rokov, no vyzeral možno na osem. Bol veľmi chudí, mal blond vlasy, otvorené modré oči a triasol sa na celom tele. Pozeral stále na stenu pred seba, nezaregistroval ani že niekto vošiel do izby.
Na okraji postele sedel... Áno! Bol to ten chlapec, ktorého sa pýtali na cestu. Anička mu veselo zakývala, no on sa celý strhol, postavil sa a utekal sa schovať do skrine.
„Mirko,“ komentovala Raffaela, „mladší brat Michala. Nevšímajte si ho, je veľmi hanblivý. A toto, je Miško!“ ukázala smerom k posteli. Ferka odušu zapisovala, Cilka natáčala, ostatné omráčene hľadeli na malého chlapca. Ferka odložila blok a povedala:
„Veď je to krásny chlapec!“ podišla k posteli. „Ahoj, Miško!“ oslovila ho a rukou ho pohladila po hlave, pričom sa mu jemne dotkla ucha. No skôr ako stihla Raffaela skríknuť „Nie!!“ , chlapec sa posadil a silou dospelého zápasníka strelil Ferke facku. Tá sa zatackala a spadla na zem.
„AUUU!“ zvreskla. „Ty zasran soplavý, čo si to dovoľuješ?“ zdvihla sa a vrhla sa k chlapcovi, lebo mu to chcela vrátiť. Ten si medzitým opäť ľahol a nič nenasvedčovalo tomu, že sa ešte pred zopár minútami hýbal.
Žofia, Atila a Anča skočili po Ferke.
„Prestaň Fera, on je chorý!“ okríkla ju Cilka. Len Jožka stála pri dverách, zakrývala si oči a tichučko plakala.
„Hovno chorý drzí!“ nedala sa Ferka a chcela sa im vytrhnúť.
„Nechajte ho!“ povedala Raffaela rázne a podišla k Miškovi. Chytila ho za čelo.
„Je to kvôli tej kukle, za to ucho visel, je na neho háklivý. Teraz ale prosím...“ ukázala na dvere čím im naznačila aby odišli. Hlavne Františka sa tomu nesmierne potešila.
„Nevykašleme sa na to? Veď... Ten chlapček nie je normálny!“ zafňukala Jožka, ale ťažko povedať či kvôli chlapcovi, alebo kvôli zlomenému nechtu, ktorý si práve všimla.
„Vážne? Nevšimli sme si!“ zavrčala Ferka a držala si líce, ktoré začínalo trochu puchnúť.
„Poď, Feri, dáme ti na to ľad,“ prerušila ich Cilka, chytila Ferku za plece a odtiahla ju do kuchyne.