Záhada Hudcovič 1/3

Sedeli za kuchynským stolom a prežúvali narýchlo pripravené jedlo. Raffaela sa nakoniec nad nimi zmilovala a dala im chlieb, maslo, šunku a nejakú zeleninu. Sama sa však ospravedlnila, že im raňajky nepripraví, lebo má plné práce, ale pevne verí že ony, ako študentky univerzity, natrieť chlieb zvládajú, a potom zmizla za jednými z mnohých dverí.
Ferku zlá nálada stále neopustila. Sedela na stoličke pri okne a na tvári si pridŕžala vrecko s ľadom.
„Dúfam,“ oznámila podráždene, „že naši profesori ocenia, ako veľmi sa tu kvôli tomu debilnému projektu obetujeme...“
Cilka jej pripravila chlieb a podala jej ho.
„Tu máš,“ povedala súcitne, „myslím, že sa ti veľmi hodí najesť sa.“ No Františka nie len že nepoďakovala, ale prebodla Cilku zúrivým pohľadom.
Stará kanvica na sporáku začala syčať.
„Aha, voda na čaj!“ oznámila Žofka a obetavo sa podujala na prípravu nápoja. „Aj cukor?“ obrátila sa k osadenstvu kuchyne.
„Máš zajedno,“ prevrátila očami Atila a vzala si šálku horúcej tekutiny.
Bolo desať hodín. Okrem incidentu v Miškovej izbe nemali natočené nič zaujímavé, čo by mohli použiť v projekte. Dohodli sa však, že po rýchlych raňajkách pôjdu do záhrady skontrolovať situáciu. Možno niečo nájdu, dúfali, hoci boli stále presvedčené, že akékoľvek pavúky sú len výplodom fantázie pani domu a jej rodiny.
„Možno nájdeme veľké plantáže trávy, na ktorej fičí celá família,“ dúfala Atila, „a skôr, ako to v našej práci škandalózne odhalíme, malú kytičku si natrhám!“ dodala so smiechom.
„Myslím že záhrada plná marihuany je oveľa pravdepodobnejšia možnosť,“ pripustila dokonca aj Žofia a vložila do úst posledný kúsok chleba. Keďže bola posledná, ktorá ešte jedla, zdvihla sa zo stoličky.
„Ideme dámy, škandalózne odhaľovať!“
„Počkaj,“ prerušila ju Anička, „kde je zase tá blondína?“
Poobzerali sa. Fakt, Jozefína niekde zmizla.
„Joža!“ zahučala Ferka a vstala aj ona. „Kde len tá polointeligentná trúba zase trčí?“
„Tuším ju počujem,“ obzrela sa Atila do obývačky, ktorá susedila s kuchyňou.
„Jasné, čo by sme chceli!“ zasmiala sa. Jožka sedela v obrovskom kresle a šikovnosťou, akou to vedela len ona si nanášala už hádam piatu vrstvu make-upu v ten deň. Obďaleč sedel načesaný pudlík s mašličkami a navoňaný tak, že sa mu samému zo seba točila hlava v oblaku nepríjemnej arómy.
„Volali ste ma?“ spýtala sa nevinne Jožka a zažmurkala obrovskými očami. Žofka jej ukázala dvere.
„Vstávame, Lady, ideme pracovať!“ Jožka sa s miernym povzdychom postavila, Ajka vložila do kabelky a vydala sa za ostatnými babami.
Von vyšli zadnými dverami. Ocitli sa na dvore, z ktorého viedla obrovská fialová brána na záhrady.
„Hlodavec!“ zvreskla Anička a ukázala smerom, kde prebehol potkan veľký ako stredne stará mačka. Jožka zapišťala, Ferka sa striasla, no Žofka sa zasmiala.
„Vy s tým narobíte. To je potkan obyčajný, nič vám nespraví.
Výskyt hlodavcov v záhrade však nebol ničím prekvapivým. Celé to tam bolo obložené odpadkami, hrdzavým železom, hnilým jedlom alebo dokonca výkalmi. Ak našli kúsok nezahádzanej zeme, videli len blato, špinavú pôdu plnú buriny alebo mláky zelenej vody.
„Kde sme to skončili?“ krútila hlavou dokonca aj Atila.
„Poďme do záhrady!“ zavelila Žofia a otvorila obrovskú bránu. Išlo to podozrivo ľahko. Pred ňou sa rozvinula dlhá betónová cesta, ktorá viedla ku skleníkom a zeleňou zarastenej ploche. Vybrali sa teda cestičkou, ktorá bola lemovaná, samozrejme, odpadkami.
„Zaujímalo by ma,“ začala Ferka, „koľko z toho, čo sme počuli je pravda...“ Cilka prikývla:
„Hej, dúfam že tu len zbytočne nemárnime čas...“
S odporom pozrela na odpadky okolo cesty. Sem tam im skrížil cestu nejaký živočích, čo sa snažili všetky predýchať. Mali len to šťastie, že Jožka si to nevšimla, lebo riešila dôležitejšie veci:
„Nemyslíte, že tá komorná je až chorobne bledá? Možno má nejakú chorobu a nemôže na slnko... A myslíte že by jej ublížilo aj solárko? Asi jej tu nechám jeden z mojich samoopaľovacích krémov...“
„Možno má alergiu...“ reagovala tichučko Cilka, šťastná, že ich Jožka nezdržuje, ale rieši radšej nepodstatné problémy. No Žofia sa pohoršila:
„Ty si strašná, Jozefína! Nemáš žiadne iné priority? Riešiš stále iba výzory! To napríklad mňa krása vôbec nezaujíma a som v pohode!“
Atila prehodila takmer nečujne: „To je teda vážne vidieť!“ Jožka sa pridala:
„Ale fakt, Žofia, pozri sa občas do zrkadla! Kedy si bola naposledy u kaderníčky? Alebo kozmetičky? Alebo...“
No Žofia ju prerušila:
„Kozmetičky? To je nejaký kozmický výcvik? Načo chodíš na kozmický výcvik, Joža? Chceš ísť do vesmíru?“
„Beznádejný prípad!“ pokrútila hlavou kráska skupinky, zatiaľ čo ostatné sa rehotali čo im sily stačili.
Keď najväčší záchvat pominul, pozrela Cilka na nebezpečne vyzerajúci „pozostatok“ na chodníku.
„Dúfam, že sa nepotknem na psačom hovne a nerozbijem ten starý krám!“ poťažkala kameru.
Anička sa zatvárila veľmi vážne: „To dúfame viacerí. Fotrík by ma zabil, vieš že som tú kameru žobrala od neho strašne dlho!“
„Tomu ver, len nechápem, prečo sa s ňou mordujem ja, keď je tvoja!“ pokrútila hlavou. „Žeby preto, že jediná máš kamerovanie ako študijný odbor?“ zívla za ňou Ferka a tiež obišla „stopy“ pozdĺž ceste.
„Fakt, to ma nenapadlo!“ ironicky odsekla.
„Ale baby, nehádajte sa, radšej sa zamerajte na to najlepšie na tomto výlete!“ prerušila ich Žofia.
„Myslíš to, že neprepadneme a že postúpime do absolváku?“ zaujímala sa Anička.
„Nie! Ale to, že Hudcovičoví bývajú na dedine. Viete, ako perfektne sa tu naučíme biológiu?“ rozplývala sa.
„S tým rozdielom, že si jediná z nás, čo sa biológiu vôbec učí v škole...“ zašomrala Atila.
„To nemyslíš vážne, Atila!“ pohoršila sa Žofia. „Hádam mi tu nechceš povedať, že sa učíš len to, čo musíš! Biológiu by si mala brať ako koníčka. Čo si o tebe niekto pomyslí, keď sa ťa opýta na rozdiel medzi stonôžkou a mnohonôžkou a ty nebudeš to vedieť?“
„Povedia, že som úplne normálny človek a diviť sa budú na tebe!“ ľahostajne odpovedala.
„Nie, Žof, vážne, mňa to netrápi, tak by ti to malo byť jedno, nie?“
„Nemôžem uveriť, že si taký barbar! Vieš vôbec, čo je toto za živočícha?“ ukázala na malého chrobáčika vedľa cesty. „Kľudne to mohlo byť niečo zvláštne do projektu, ale keďže si nevzdelaná, nevieš ani že je to obyčajný krechovník zaujímavý a zbytočne by ste s ním márnili čas!“ vybuchla podráždene.
„Mal by sa volať krechovník nechutný alebo odporný,“ podotkla Jožka, „čo je len ta takom malom hnusnom švábovi zaujímavé?“
„To nie je šváb, ale zákrutliak!“ V Žofii to len tak vrelo.
„Dobre, dobre, držte už huby obidve!“ uzemnila ich Anička. „Pozrite, nejaký pavúk!“ ukázala na malý kríček, po ktorom naozaj liezlo niečo mnohonohé.
„Čo to môže byť?“ Ferka pristúpila bližšie. „Biolu som mala naposledy na strednej a to som tiež nikdy nedávala pozor... Žofa, poď sem!“
Žofia pozrela na toho tvora.
„Klasika,“ precedila medzi zuby, „to ani nie je pavúk, ale obyčajný kosec!“
„Kto???“ nechápala Ferka.
„Kosec,“ skočila jej do reči Cecília, „je obyčajný hajzľový pavúčik, ktorý v prípade núdze hádže po nepriateľovi nohu aby sa obránil!“
„Nohu?“ Atila sa zasmiala. „Počúvaj Cili, stáva sa z teba nejaká šprtka... No skoro ako...“ Nedopovedala, lebo sa musela brániť presne mierenému notesu, ktorý po nej Cilka hodila.
„Konečne niekto, kto nie je celkom mimo,“ cítila Žofia znova potrebu ozvať, „aj keď si to nepovedala celkom presne. Totižto...“
„Kašli na to,“ uzemnila ju Atila a Žofia sa jej protestne otočila chrbtom. „Radšej poďme niečo robiť s tým projektom lebo to zase bude na päťku!!!“
„Odkedy ťa, Atil, zaujímajú známky?“ zachichotala sa jej Anička.
„Odkedy mi naši povedali, že keď prepadnem, nedostanem o dva roky k promóciám auto!“
„Typické, zaujíma ťa len to hmotné! Vôbec sa nehanbíš?“ oborila sa na ňu Žofia, no nikomu sa nechcelo hádať tak radšej nereagovali. Len Jožka húdla stále to svoje:
„Aj keby mala alergiu, jedno solárko ju predsa nemôže zabiť!“
„Možno je zombi,“ žmurkla na ňu Cilka, „alebo upírka!“
„Mimochodom, kúpila som Ajkovi nový obojok! Nie je nádherný?“ vytiahla Jozefína z kabelky malý ružový pásik s červeno-bielymi kvetinkami a skoro obesila pudlíka, ktorý sa triasol v taške. „Prepáč, miláčik!“ pohladkala ho po hlave. Psík zakňučal.
„Si k tomu psovi strašná! Raz od teba utečie!“
„Ako to môžeš povedať, Žofia? Kedy som sa k môjmu cukríčkovi správala zle?“
„Nerieš to, radšej,“ pohodila hrubým vrkočom. „Aha tam niekto je!“ ukázala smerom k obrovskej kope dreva. Na kope sedela... hlava! Muž s bielymi vlasmi a potrhaným slameným klobúkom zrejme bol za tou horou. Netváril sa veľmi nadšene. Niečo si mrmlal pod nos a krútil hlavou. Zopár minút ho pozorovali, potom Žofia rozhodla:
„Ideme sa ho popýtať, možno bude vedieť čo sa stalo!“
„Nevyzerá celkom normálne!“ namietala Ferka, ktorá už zrejme zabudla na nepríjemný incident z Michalovej izby.
„Máš pocit že sme v tomto dome stretli niekoho normálneho?“
„Okej, okej, takže kto ide za ním prvý?“ Ferka pohybom tela jednoznačne naznačila, že ona to nebude.
„Ty s tým narobíš!“
Žofia sa vydala smerom k mužovi, ostatné ju nesmelo nasledovali. Obišla drevo a zakašľala:
„Dobrý deň,“ povedala, „sme študentky Univerzity Majky z Gurunu. Môžeme vám položiť zopár otázok?“
Muž sa otočil.