Záhada Hudcovič 1/4

Prvé čo im na ňom padlo do oka boli nohavice. Oranžové menčestráky s bielo-zelenými bodkami mu boli aspoň o dvadsať centimetrov dlhšie, čo mu ale zrejme neprekážalo, veselo ich vláčil sa sebou. Aj zvyšok oblečenia stálo za pohľad- spod fialového kabáta s krikľavo ružovými pásikmi mu vytŕčala kockovaná košeľa s dierou v oblasti hrudníka, odkiaľ mu vytŕčali šedivé chlpy. Na hlave mal už spomínaný slamený klobúk s dierami, ktoré boli zrejme spálené a spod ktorých vykúkali podlhšie biele vlasy. Meral asi stopäťdesiat centimetrov a v ruke držal hrable s vylámanými zubami. Pán sa tváril podráždene, ale z modrých očí sa dalo vyčítať, že je to náramne veselý človek.
„Dobrý deň,“ odpovedal, „krásny deň vám želám, dámy!“ Mal piskľavý hlas, ktorý mu preskakoval. Jožka na neho vyslovene civela s otvorenými ústami. Ešte nikdy nevidela toľko porušení módneho oblečenia na jednom človeku. Ostatné zamumlali odpoveď na pozdrav.
„Prepáčte pane, vy ste...“ Žofia chcela zistiť s kým má dočinenia.
„Volám sa Alojz, som brat Tichomíra Hudcoviča, pána tohto domu. Inak som vychýrený poľovník a rybár, v celej dedine mi niet páru!“
Žofia sotva zadržala smiech. Spomenula si na to čo jej povedal Mirko prvý deň, že oni sú jediní žijúci v obci. Okrem toho, pochybovala že tento čudesný chlapík niekedy niečo chytil, možno s výnimkou nejakej choroby. Zachovala si však vážnu tvár- čo sa nepodarilo Atile ani Ferke a rehotali sa čo im sily stačili, ledva-ledva sa udržali na nohách- a spýtala sa Alojza:
„Mohli by ste nám zodpovedať na zopár otázok? Predpokladám, že ste počuli niečo o našom projekte...“
„Počul, počul,“ povedal Alojz a nespúšťal pritom oči z poľa, kde sa sem-tam mihol nejaký zajac, „s radosťou pomôžem takým nádherným slečnám, ako ste vy! Viete, my skúsení musíme predávať naše poznatky o tomto svete mladým, veď ako by to bolo!“
„Takže,“ začala Žofia a pokynula rukou Aničke, aby zapisovala do notesu všetko, čo bude počuť, „nevideli ste tu v poslednej dobe niečo... Podozrivé?“ snažila sa, aby otázka nevyznela veľmi dramaticky.
„Ó áno, áno... Viete, veľmi často tu vidím také... Ako sa tomu... Záblesky! Ale búrka to nemôže byť! Celkom iste to nie je búrka, veď svieti slnko! Ale minule, minule som tu našiel takú nohu! Vyzerala ako potkania, no mala červené pazúry a bola krikľavo zelená! Namojdušu, krikľavo zelená!“
Teraz sa nezdržala už ani Jožka. Pridala sa k Atile a Ferke a asi prvý krát v živote sa s tými dvoma zhodla. Smiali sa tak, že si museli sadnúť, dokonca Atila ležala na zemi a trieskala päsťou do tvrdej pôdy. Anička namiesto poznámok nakreslila do notesu prasa s klobúkom a trefne nad neho napísala „BLÁZNIVÝ LOJZO“. Cilka sa snažila zachovať si vážnu tvár, no pri zadŕžaní smiechu sa jej celá kamera triasla. Len Žofia pozerala na muža ďalej pripravená dostať z neho všetko, čo vie.
„A niečo z minulého roka? Mala som na mysli niečo v súvislosti so zmiznutými študentkami, útok na malého Michala a pavúky.“
„Áno, áno, niečo som počul. No bol som práve na Kube, pozval ma samotný Fidel Castro, takže detaily neviem. Len čo som sa dopočul, že Michal zjedol študentku a záplava ostatných uniesla asi šesť pavúkov... Chudáčiky pavúčiky, vždy som ich mal tak rád!“
Už sa po zemi váľala aj Anička, no Žofia sa nemienila vzdať bez boja a sama sa chopila pera a zápisníka . Bola vďačná aspoň za Cecilku, s ktorou sa ako s jedinou dalo spolupracovať "na profesionálnej úrovni".
„A to je všetko zaujímavé, čo sa týka tohto domu, rodiny a tak?“ chcela ešte vedieť.
Alojz na ňu skúmavo pozrel.
„Aká ste zvedavá, slečinka. Ale to sa mi páči, lebo kto sa pýta, ten sa dozvie, čo chce. Keby som sa nebol pýtal, nikdy by sa zo mňa nestal poľovník, lebo by som nevedel, ako na to!“ kývol na ňu hrablami a pokračoval:
„Ale ak vás to skutočne zaujíma, mám podozrenie, že zajace tu žerú nejaký zrychlovák, alebo iný druh dopingu. Sedím tu už týždeň a stále nič! Nestačím ani zamieriť a frnk-frnk, je preč!“
Nahnevane schytil hrable tuhšie do ruky.
„Nebude to tým, pán Alojz, že namiesto pušky máte hrable?“ tíško pípla Žofia, ktorá už mala tiež čo robiť, aby ukryla pobavenie. Alojz vyskočil.
„Čože? Ja, skúsený poľovník som... Ďakujem, slečinky, dovidenia!“ rukou im naznačil aby už išli.
Zašli za múrik a tam chytil záchvat smiechu všetky. Cilka sa natriasala s kamerou a Žofia si utierala zarosené okuliare, ani sa nesnažila niečo povedať. Len Jožka podotkla:
„No, „slečinky“, dozvedeli sme sa len to, že tu behajú potkany s nalakovanými nechtami. Možno by mi vedeli poradiť značku, ktorá mi nevysuší nechty. A červený lak je predsa in vždy!“
„Možno by ti tie zajace vedeli poradiť, čo si máš šupnúť, aby si nebola večne taká pribrzdená,“ neodpustila si rypnúť Atila.
„Čože, Atil, ako si to myslela?“ nechápala Jozefína.
Cilka vypla kameru.

Vtedy si Atila všimla záhradníčku, ktorá stála takmer po krk v burine na malom kúsku pôdy.
„Aha, tam nikto je!“ povedala s nádejou v hlase. „Hádam tá žena nebude taká čudná ako Lojzo!“
Pobrali sa teda smerom k žene. Jožka si ešte stále utierala slzy smiechu a Cilka narýchlo zapínala kameru. Skôr, ako sa dostali k neznámej, museli prejsť takmer dokonalú prekážkovú dráhu, okrem iného stohy slamy nepriehľadne nahádzané po zemi, alebo kopy dreva, nápadne sa podobajúce na to, za čím sa schovával Alojz Hudcovič.
„Aha,“ zhíkla Cilka, keď sa dostali na „dostrel“, „ a sme doma!“
Bolo jasné, že táto žena bude mať s Alojzom veľa spoločné. Už na prvý pohľad bolo totiž jasné, že normálna nebude ani ona. Mala oblečené modré šaty, ktoré jej boli veľké a na hrudi sa jej skvela ceduľka s načmáraným menom, Kordola Hudcovičová. na hlave mala podobný klobúk ako Lojzo, ibaže jej z neho trčali bledohnedé vlasy, ktorým by sa rozhodne zišlo trochu šampónu. Obutá bola do drevákov s odlomenými podpätkami a na malom kúsku jej trčala noha s chlpatou pokožkou. Tvár mala nešikovne namaľovanú, rúž dávno opustil predpísané miesto pier a vyskytoval sa aj na brade. Rozhodne vyzerala podivne, no Žofia sa nechcela vzdať a rozhodla sa, že to skúsi aj tak. Nedalo sa to však povedať o Jozefíne, ktorá opäť nezvládla nápor módnej katastrofy a s výbuchom smiechu sa začala váľať v kope sena ignorujúc všetko, čo sa jej mohlo dostať do vlasov.
Ostatné nesúdiac človeka podľa vonkajšieho výzoru- hoci tomu samé neverili- pozreli na ženu, ktorá nedala ani najmenej najavo, že by si ich všimla. Žofia opäť pristúpila bližšie.
„Dobrý deň, madam,“ pozdravila, „sme študentky Univerzity Majky z Gurunu a sme tu na výkone školského projektu...“
Kordola na ňu skúmavo pozrela a usmiala sa od ucha k uchu, čím vystavila na obdiv chrup, v ktorom kde- tu chýbal nejaký zub.
„Zdrafím, dzifčatká,“ odpovedala jednoznačne starým nárečím, „počula som uš o fás. Dúfam še sa fám darí!“
To bolo veľa už aj na Aničku, Ferku a Atilu, ktoré sa opäť pridali k Jožke do kôpky sena a nechali Cilku s Žofkou napospas Kordole.
„Čo im je?“ obrátila sa Kordola s otázkou k Žofii. Tá znervóznela.
„No... viete... majú... expulicerálnu mononukleózu, prejavujúcu sa prudkými záchvatmi smiechu bez... bez dôvodne...“ koktala vymyslenú výhovorku, no Kordola len súcitne prikývla hlavou.
„Pani Hudcovičová, chceli sme vám len položiť... zopár otázok týkajúcich sa nášho projektu,“ vydýchla konečne požiadavku Cecilka.
„Ale samozrejme, dzifča mojo, ty móžeš šecko! A čo by ste sceli od takéj motáčky ako já?“
„Chceli sme len vedieť niečo o tom, čo sa tu stalo... Pred rokom...“
„Ale áno, pamatujem veľmi dobre... Išla som s mojím manželom Alojsom na Kubu. Pozval nás samotný Fidel Castro. Jeho mama varí fantastiskú šóšóvicovú polívku. No a keď som došla domov, burina v mrkve bola aš po kolená! Predstfte si dzifčatká, aš po kolená! Trvalo mi feľmi dlho, dať to všecko do porádku! Zatál čo Alojs káfičkuval s Fidelom!“
„Áno, o tom nám už pán Alojz niečo povedal... Ale niečo iné, čo sa ešte stalo v lete?“ Žofia začínala byť nervózna a prešľapovala z nohy na nohu na kôpke sena, trávy a ktovie čoho ešte všetkého.
„Počkaj, neh popremýšlám... Áno, eče si spomínam na to, že nám chryzantémy rástli do tvaru srdca. Nádherné boli a vydržali aš do Valentína... Kupuvali ich ludé ako diví...“
Cilka jej už chcela odseknúť, že ich nezaujímajú babkine fantázie, no ešte sa zdržala komentárov a s vynaložením obrovského sebazaprenia sa spýtala:
„Ale niečo, čo sa týkalo pavúkov?“
„Pavúkov? No jedine to, že sme mali vošky na gerberách. Kúpila som tedy postrek, kerý mal zoškrábaný dátum použitá,
„A niečo, čo sa týkalo nejakých študentiek...“ Cila už vyslovene mlela z posledného.
„Á, jasné, Mara, Jana, Dora, Mila! Tie štyri nám kradli melóny a prichytila som ich aj na jahodách!“
„A nejakú nezvyčajnosť ste nezahliadli?“
„Samosrejme! Alojs chytil zajaca! Bol uš síce mŕtvy, ale aj to sa počíta, né? Aspoň niečo, po desaťročiach poľovníctva...“
„Ja... vám veľmi ďakujem... za pomoc...“ Cilku už prešiel všetok hnev a dusila v sebe smiech. Žofia to už dávno vzdala a len pozorovala čo sa deje.
„Nemáte začo, dzifčence, rada pomóžem, keď je to treba!“
Baby rýchlo utekali za plot, kde vybuchli smiechom. Atila precedila medzi zuby:
„A nezabila tie študentky náhodou nejaká zelenina?“ a smiala sa veselo ďalej.
Cilka vypla kameru.