Záhada Hudcovič 1/5

Keď baby kameru opäť zapli, sedeli v chladnej obývačke rodiny Hudcovičových.
„Tak, čo sme teda zistili?“ Žofia si vzala Ferkin notes.
„Ty si nič nezapisovala???“ zrúkla na ňu, keď objavila obrázky, ktorými boli zaplnené stránky zošita. Ferka pokrčila plecami.
„A čo som mala zapísať? Psychomagorického poľovníka alebo šibnutú záhradníčku?“
„Musíš ale uznať, Žofia, že táto karikatúra je geniálna!“ ukázala Atila obrázok Kordoly, ktorý Fera nakreslila.
„Som talent,“ žmurkla Ferka.
„Si zrejme talent, ktorý bude opakovať štvrtý ročník!“ vrešťala na ňu Žofia ďalej. „Máte sväté šťastie, že máte mňa!“ vytiahla notes. „Ja som to všetko totižto zapísala!“
„Kedy si to stihla?“ Cilka nechápavo krútila hlavou. Začala listovať v zápisníku.
„Takže. Rodina je spriatelená s kubánskym prezidentom, študentky sa volali Mara, zrejme Mária, Jana, Dora, zrejme Dorota a Mila, zrejme Emília... Žijú tu vošky a kosce a používané je čudesné hnojivo meniace tvare kvetov... Počúvaj, Žofia, čo si si šupla? Veď to všetko ti povedali úplní čudási, veriť by sme tomu naozaj nemali... A to s tými živočíchmi? Povedz, kde nežijú kosce, nech sa tam nasťahujem!“
„Ak si si nevšimla,“ naduto jej oponovala Žofia, „nič sa tu nedeje. Toto je klasická rodina, trochu divná, to uznávam, ale nič nezvyčajné! Niečo do toho projektu dať musíme. Mne osobne je to jedno, prepadnúť nechcete vy!“
Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.
„Máš pravdu, Žofia,“ prikývla Anička, „nejako to musíme obkecať, aspoň na štvorku za snahu, nech prejdeme.
Cilka vypla kameru.

Opäť ju zapla, keď sama stála na chodbe.
„Hm... Čo asi tak robia baby? Ideme to skontrolovať!“
Prešla k najbližším dverám, ktoré viedli do spálne. Bez klopania vošla dnu, kde na stoličke pri stole sedela Jozefína, obkolesená kozmetikou od výmyslu sveta s podivnou hnedou maskou na tvári.
„Čo robíš, Joži?“ spýtala sa Cilka hoci to bolo asi zbytočné.
„Dávam si pleťovú masku. Nechceš to tiež vyskúšať? Mám pocit, že máš veľmi suchú pleť! Moja maska robí divy! Prišla som na úžasný zlepšovák ktorý oživí tvár! Pridáš trošku konského hnoja! Tu ho je habadej...“ vychrlila kopec informácií.
Cilku až naplo.
„Nie, diky, nemám záujem poblvať sa!“
Na posteli ležala Anička a púšťala si do slúchadiel, napojených na veľké rádio, nejakú veľmi drsnú hudbu. Anča kývala hlavou do rytmu a so zavretými očami sa strašne trepala. Cilka k nej podišla, kľakla si k jej hlave a zahučala na ňu:
„Čo robíš?“
No Anička nič nepočula, iba zvreskla naspäť:
„Čóóóó???“
„Ááále nič... Čo asi počúva Aňa?“
Vzala jej jedno slúchadlo a priblížila ho ku kamere. Ovanula ju tvrdá a hlasná hudba.
„Héééj!“ skríkla Anča, vytrhla jej slúchadlo z ruky a vrazila si ho späť do ucha.
„Mám pocit,“ skonštatovala Cilka, „že Anička je veľmi zaneprázdnená...“
Zachechtala sa a vyšla zo spálne. Oproti si všimla druhá dvere, do ktorých bez ostychu vtrhla.
Ocitla sa na záchode, kde na „porcelánovom koni“ sedela Atila. Dvihla hlavu od rozčítanej knihy,
„Vypadni, ty krava!“ oborila sa na Cilku a šmarila po nej knižku o dynastii Kepetovcov, čo tam našla.
„To radšej idem,“ uškrnula sa, „máš tu nenormálny smrad!“ a zabuchla za sebou dvere. „Myslím ale,“ neodpustila si poznámku, „že aj Atila je nesmierne zaneprázdnená!“
Na chodbe zbadala ešte jedny dvere, spoza ktorých sa ozýval strašný rámus. Popri hrkotavom zvuku začula známy hlas, chrliaci nadávky.
„Žeby sa moja milovaná Františka schovala tu?“
Otvorila dvere a zostala zarazene stáť. Ferka sedela na polorozpadnutej stoličke a zúrivo sa venovala...
počítaču! Značne zastaralý typ, ale predsa!
„Kde sa tu táto haraburda vzala? Vôbec mi to do tohto domu nesedí!“ krútila hlavou Cecilka. No Fera ani nezodvihla oči od monitoru.
„Si to ty, Cila?“ zaujímala sa neprítomne a popritom strieľala do počítačových postavičiek v nejakej akčnej hre.
„Ja som...“ odpovedala a neubránila sa smiechu. „Čo prosím ťa robíš?“
„Kukni, ako ho odbachnem!“ odpovedala jej Ferina a vytasila zo samopalu ďalšiu dávku striel.
„Prečo mám pocit, že som tu jediná normálna?“ spýtala sa Cecília a rehotajúc odišla z izby.
„Tak,“ povzdychla si, „kam teraz pôjdem?“
Napadlo ju, že stále nenašla Žofiu, ktorá ale, nech robila čokoľvek, určite nevenovala čas ničomu zaujímavému. Aj tak ale podišla Cilka ku schodom a zišla až do priestrannej obývačky. Mala šťastie, po nepríjemnej Raffaele nebolo ani stopy, zato v jednom z čalúnených kresiel sedela Žofka s obrovskou knihou na kolenách. Podišla k nej.
„Čo robíš?“
Žofia nadvihla hlavu od kníh.
„Ach, ahoj Cili, vieš, trochu študujem...“ odpovedala, „vedela si napríklad o tom, že keď pavúky niekoho zakuklia, nechávajú si ho na horšie časy, teda má relatívnu šancu prežiť?“
„Takže Miško mal vlastne šťastie...“ dumala Cilka.
„Dá sa to tak povedať,“ pritakala Žofia, akoby zabudla na to, ako pred pár hodinami odmietala akúkoľvek spojitosť medzi pavúkmi a čudnými vecami dejúcimi sa v tomto dome.
Cilka vypla kameru. Čakala ju náročná príprava oslavy Aničkiných narodenín.

„Tak ako sa cíti oslávenkyňa?“
Anička vyprázdnila pohárik plný akejsi žltkastej tekutiny.
„Fajn...“
Žofia ju poplieskala po chrbte.
„Moja, dvadsaťtri rokov, to nie je len tak. Musíš to patrične osláviť! Teda... máme dosť... zásob?“
Ferka vytiahla tašku a zaštrngotala obsahom.
„Čítaš mi myšlienky, Žofia!“ Potom vybrala šesť plechoviek piva a každej hodila jednu.
„Oslavujeme baby!“
„Ah!“ smutne vzdychla Žofia keď triasla mobilným telefónom. „Ja v tejto diere nemám signál a to som sa tak tešila, že zavolám striptéra! Skúste vy!“
Všetky postupne vyťahovali mobily.
„Ani ja nemám,“ krútila hlavou Cilka a ostatné len prikyvovali, „toto je strašná dedina!“
No Anička zoskočila z postele a otvorila svoju plechovku:
„Ale baby, predsa si tým nepokazíme náladu, oslavujeme, nie?“
Veselo sa rozosmiali. Nevšimli si ani to, že Žofkina plechovka je dávno prázdna a ona siaha do Ferkinej tašky po ďalšiu.
Jožka vylovila z kabelky malú štvorcovú krabičku.
„Všetko najlepšie, Anička, to máš od nás od všetkých!“
Aňa prijala darček a pomaly ho otvorila. Do ruky jej vypadla strieborná retiazka s príveskom tvoreným veľkým písmenom A.
„Jééé, baby, to je krásne, ďakujem vám strašne moc! Nádherná retiazka!“
Hneď si ju pripla na krk.
„A že bola aj poriadne drahá,“ ozvala sa Žofia a triasla pritom už druhou prázdnou plechovkou. Potom však buchla Atilu do rebra a tíško jej zašepkala:
„Vždy som hovorila, že v tom obchode „Všetko za tridsaťpäť“ majú geniálne veci!“
Atila s úškrnom prikývla.
„Tak baby, kto vypije viac?“ skríkla Ferka a vyskočila na posteľ.
„Myslím,“ zaštebotala Jožka svojim tenučkým hláskom, „že Žofia má celkom slušný náskok!“
Všetky sa otočili tým smerom. Žofia sedela na zemi, okolo nej tri prázdne plechovky a ona sa snažila dobyť do štvrtej.
„Fakt jej to myslí, no keď je na blízku niečo s percentami, nezmôže nič ani ona!“
„A keď si pomyslím, že my pijeme len prvú!“ ohradila sa Cilka a vyliala do seba obsah plechovky.
No Žofia v tom čase už hľadala vývrtku, ktorou by sa dostala do fľaše červeného vína.

Po zopár desiatkach minútach ležali okolo nich len samé prázdne nádoby. Žofia skučala na zemi.
„Vy... vy svine! Všetko ste mi vypili, čo ja teraz budem...?“
„A že kto všetko vypil!“ zahundrala Ferka pri pohľade na Žofiu a stav, v ktorom sa nachádzala.
„Počkaj!“ vyskočila zrazu Anička. Videla som pri vchode do pivnice nejaké víno, čo keby som ho priniesla?“
„To by som ti radila!“ Žofia po nej hodila papuču. „Ale bacha, nech ťa nechytí Raf... Rafča!“
„Veď tá už dávno spí!“ rozosmiala sa Anička.
„Anča!“ Žofka začínala byť nervózna, „čakáš na písomné napomenutie?! Už aj vypadni a bez chlastu sa nevracaj!“
„Idem, idem...“
Ako sa za ňou zavreli dvere, Atila sa z posledných síl posadila.
„Bolí ma hlava,“ zaskučala, „asi začínam mať haluze...“ a znova spadla na posteľ.
Priskočila k nej Cilka a natiahla ruku k rádiu. Stlačila gombíka a z reproduktoru sa ozvala melódia viedenského valčíka. Schmatla Atilu, ktorá takmer nehybne ležala na posteli, postavila ju a začala s ňou tancovať.
Zrazu spoza rohu vyskočila Františka.
„Mám ťa!“ ruky si zopäla do tvaru pištole a namierila na Jožku. „Dŕŕŕŕŕ!“ zakričala, no potom len neveriacky pozrela.
„Prečo nepadáš? Veď som ti do hlavy napálila celý zásobník!“
Otvorili sa dvere a dnu vošla Anička nesúc tri veľké fľaše vína. Žofka sa k nej otočila.
„Á, výborne! Tak už si nám priniesla tú vanilkovú zmrzlinu?“
Cilka položila kameru a rozbehla sa k Aničke. Vytrhla jej jednu fľašu z ruky a znalecky posúdila:
„Hm, ročník 1979!“ a naliala si plný pohár. Jožka neskrývala svoj obdiv.
„Nevedela som, Cecilka, že si taký odborník!“
„Je to napísané na obale!“ ukázala jej prstom na etiketu fľašky.
Vtom ich prerušilo zvonenie telefónu. Žofia vytiahla svoj starý veľký mobil, tlačidlom prijala hovor a ohlásila sa:
„Máš rád horory?“
Na druhej strane sa ozval začudovaný hlas:
„Ako vieš, že som sa ťa to chcel opýtať?“
„Takže ma pozývaš?“ skríkla natešená Žofia a na perách sa jej objavil obrovský úsmev. Druhá strana však hovor ukončila.
„Sviňa!“ Žofiina nálada sa obrátila o stoosemdesiat stupňov a z očí jej doslova sršali plamene. „Ani sme sa nedohodli! Čo sú to dnes sa ľudia?“ hodila telefón na stôl a bavila sa ďalej.
No Atile svietilo svetlo z kamery do očí, tak zakričala na Cecíliu:
„Cili, vypni už prosím ťa tú veľkú vec s ďalekohľadom, zabudla som ako sa to volá, a poď si ešte dať!“
Cilka vypla kameru.

O chvíľu ju však opäť zapla.
„Toto musíte vidieť!“
Nad záchodovou misou sa skláňali dve osoby.
„Zdá sa, že dnes to najviac prehnali Ferka a Žofka!“ komentovala veselo Atila a zdalo sa, že sa veľmi dobre baví.
Zo záchoda sa ozývali dávivé zvuky, nebolo treba hádať, čo sa tam odohráva.
„Idem radšej chytiť Ferke hlavu, nech mi neoblvá to nové tričko, čo som jej požičala!“ vypína kameru, „Poď sa pozrieť, Aňa!“
No Anička sedela na posteli a ani sa nepohla.